BALKÁN – BIH - Májové Montenegro, Albánsko
Igor Krajčo - BMW 1200 GS Adventure
Martinka - ľahké príjemné vyváženie
Milan Krajčo - BMW 1150 GS – vysoký lesk
Rasťo Mackovič - BMW 1200 GS Adventure
Miro Václav - BMW 1200 GS Adventure
Juraj Bobka - BMW 1200 GS Adventure
Palo Bobka - BMW 1150 GS - lesk

Stav tachometra: 76 620 km


Možno poznáte ten pocit – je napr. január a z ničoho nič, úplne nečakane sa dozviete, že 24. mája idete s partiou ostrieľaných cestovateľov na týždňový výlet zaváňajúci benzínom, dobrodružstvom, novou skúsenosťou, z časti aj neistotou, ktorú sa snažíte čo najviac v sebe potláčať. V tom momente sa vám zdá tento dátum vzdialenejší ako rok. Dopĺňate výstroj, donekonečna zabodávate oči do mapy, špekulujete čo potrebujete na cestu, robíte si kópie dokladov, poistiek, balíte, prebaľujete, redukujete. Otravujete, vyzvedáte, sledujete počasie, tesne pred štartom aj dvakrát kontrolujete, servisujete mašinku, pred dňom D sa prehadzujete v posteli, skrátka – tešíte sa. Neviete sa dočkať a ono to nakoniec príde.

1. deň

Zraz o 7.00 hod. na pumpe pri výpadovke na Rajku. Počasie je ukážkové, no pár sekúnd pociťujem raňajší májový chlad, potom ho radosť a klimatické spoďáre zdolajú. Stretli sme sa pri štartovacej kávičke načas všetci – bez Mira a Jurka. Prvý meškal, Jurko sa mal pripojiť v cieli prvého dňa v Mostare po tom, ako z dlhej sólo cesty po Taliansku vracajúc sa zo Sicílie v noci pretrajektoval do Dubrovníka.
Vybiehame na maďarskú diaľnicu a na prvej odbočke nabiehame na náš smer. Cesty v dedinách sú upchaté – Maďari ich budujú. Frčíme, koľko sa dá v poradí: Igor, Milan, Palo, Rasťo. Dobieha nás Miro a kolónu kamiónov v akejsi dedine predbieha excelentne, za dedinou sa pripája k nám akoby nič. Rasťo, uzatvárajúci našu minikolónu nástojčivo cez vysielačku žiada zastaviť. Dôvod je všetkým jasný, a tak dávame pauzu pri lesíku – ohlásili sa potreby. Oneskorenec šibal Miro vysvetľuje spôsobom a prízvukom jemu vlastným dôvod oneskorenia. Sklamali ho „hodynky“. Chlapci prechádzajú na iné vysielačky a ja ostávam namydlený a „hluchý“ – ich kanál na mojej nechytím.
Ďalšia prestávka až po bezproblémovom rýchlom prechode chorvátskej hranice. Začína byť teplo, vyzliekam mikinu. Po krátkej prestávke a pár osviežujúcich glgoch vyrážame a nabiehame na chorvátsku diaľnicu smer Záhreb. Našťastie to nie je dlhý úsek, lebo diaľnice na motorke moc nemusím. A aj keby bol – predstava ďalších dobrodružných dní takúto otravu hravo eliminuje. Začínam mať obavy, lebo mašinka nie a nie reagovať na plynovú rukoväť. Akoby strácala výkon. Nie sme tak ďaleko od domu, ale predstava, že by som prišiel o výlet, na ktorý som sa dlho tešil, ma štve. V duchu sa modlím, aby dostala rozum. Bol som vyslyšaný - po tankovacom odpočinku motorček zas klape ako hodinky. Trafili sme sa do cieľa obedňajšej prestávky a sme v Banja Luke. Tu tankujeme a o 200 m ďalej, v príjemnom chládku útulnej krčmičky - prístrešku pri ceste obedujeme prasačie dobroty. Pripeká, necítim únavu, od vzrušenia sa vo mne neprebúdza ani hlad a neviem sa dočkať, kedy sa pohneme ďalej. Po cca 40 km prichádzame do krásneho údolia. Kopírujeme tok riečky, neskôr rieky Vrbas. Nedá sa nezastaviť, pokochať sa, zvečniť. Slnko tu už nepáli, trocha mrholí, no kvalitný povrch dovoľuje uháňať. Obloha sa však zaťahuje viac a viac, a tak na pumpe pri kávičke dávame pre istotu nepremoky. Oplatilo sa – začína pršať. Napriek tomu stále držíme rýchle prepravné tempo. Jazda je pohodová, cieľ prvého dňa je temer na dohľad.
Dážď sme napokon nechali za sebou a do Mostaru dorážame presne o 19.00 hod. ešte za slnečného svetla – po 12-tich hodinách cesty. Zadok si napodiv cítim, únavu vôbec. Trúfol by som si ešte 200 km. V úzkej uličke, kde sa nachádza penziónik s garážou presne pre 6 nabalených motoriek, nás už čaká do hneda sicílskym slnkom opálený Jurko. Pohľad na strelami „upravené“ fasády susedných domčekov navodzuje smutné spomienky na nie tak dávne vojnové udalosti na Balkáne. To rozhodne neboli stopy po strelách zo vzduchovky, ale minimálne z guľometu. Chvíľu čakáme na Rasťa. Potom ubytovanie, nevyhnutná sprcha a hybaj ho na večeru do krásneho starého mesta. Pár fotiek, dobré jedlo, vínko, uvoľnenie, príjemné posedenie, vyspovedanie Jurka zo zážitkov z cesty po Taliansku a Sicílii a do postele. Prvý deň je za nami. So zaspávaním žiadny problém.

Stav tachometra: 77 410 km
Dnešná trasa: 790 km

2. deň

Budíček o šiestej. Pohľad z okna na slnko, hlboký nádych ešte neprehriateho mostarského vzduchu a predstava ďalších kilometríkov v sedle mašinky umocňuje dobrý pocit. Je nás sedem, a ak chceme zvládnuť ďalší presun do západu slnka musíme švihať. Zvládli sme hravo hygienu, balenie, ľahké raňajky, odgarážovanie. Hodinky ukazujú 8.50 hod. Vyrážame smer Montenegro cez Durmitor. Niekoľko km asfaltky umožňuje svižné tempo čarovným prostredím, Igor na čele odbočuje doľava na kraj lesa, ostatní ako husi za ním. Zastávka. Počas nej krátke poučenie pre kmeťov - nováčikov, teda Milana a mňa. No Milan je predsa na rozdiel odo mňa skúsenejší. Jazdí dlhšie, na asfalte i v teréne sa pohybuje istejšie. Ale človek sa stále učí. Dvojka, brzdiť zadnou, neskladať nohy zo stúpačiek. Ktovie, čo si mysleli o nás dvoch ošľahaní edvenčri. Prejdú? Neprejdú? Budú problémy? Nebudú? Ťažko povedať – nedávali na sebe nič znať. Obtiažnosť, ale i odhodlanie prejsť gradovali, mašinka po jazdení na blatistej, hrboľatej neceste síce stratila lesk, ale fungovala lepšie ako švajčiarske hodinky. Provokoval Miro, ktorý nás občas na ťažkom teréne predbehol. Telo chcelo vyraziť za ním, rozum velil opak. Objavujem čaro jazdenia v takomto teréne. Mláka-nemláka, blato-neblato darí sa mi udržať v sedle aj po pár podšmyknutiach zadného kolesa. Je to niečo úplne iné, ako voziť sa po asfaltke.
Pre mňa náročné prejazdy ťažkým terénom sme absolvovali v ten deň dva a celkom slušne. Vynikajúca škola – človek zistí, čo dokáže on a čo dokáže motorka. Celou touto trasou, a potom aj pri stúpaní krásnymi zátačkami na Durmitor stále v duchu porovnávam vlaňajší Grossglockner a serpentíny v Dolomitoch. Neporovnateľné, nezabudnuteľné, každé iné – to je droga, pravé čaro cestovania.
Horské natriasanie spôsobilo, čo som nečakal. Pri výjazde na asfaltku mi v zátačke odletel zadný kufor. Našťastie netrafil Milana jazdiaceho za mnou, ale s veľkým rachotom sa odkotúľal na kraj cesty. Úchyty ostali celé, plast vydržal, obsah neporušený.
Dlhým stúpaním s množstvom čarovných zákrut s krátkymi zastávkami pri zbytkoch snehu na svahu vedľa cesty sa dostávame na náhornú plošinu. Práve v čase obeda. V krčme – jedinej stavbe na dohľad, ak nepočítam asi 6 malých ubytovacích chatiek, ktoré práve v čase nášho príjazdu opúšťa skupinka na endurách s českými značkami, obedujeme. Dnes je pre mňa zvláštny deň – zvládol som bez ujmy blato, výmole a prvýkrát v živote jem baraninu. Všetci sa na ňu tešili, nechcel som trhať partiu a ochutnal som ju aj kvôli sebe samému. Keď edvenčer, tak edvenčer. Hoci som z lojovej masy na tanieri vyberal len kúsky mäsa, nesadla mi. Všetky ovce na svete mi budú vďačné. Nikdy viac si baraninu nedám. Nemôžem ísť na motočunder do Mongolska ani do iných baraninových rajov. Neprežil by som. Okrem toho, lepšie sa cítim, keď som polosýty, ako najedený po krk.
V podvečer – o 18.00 hod. sme dorazili na Žabliak – vysokohorské stredisko zimných športov, horolezectva, raftingu, rybolovu. Dokonca s ponukou prehliadky safari. Zastavili sme pred obchodom nakúpiť chlieb a cibuľu. Tu Igor natrafil na nakupujúceho Miša – majiteľa kempu, kde máme byť ubytovaní. Kemp bol v kopci, ubytoval nás v murovanom penzióne na 2. poschodí. Na prvom už boli Češi, ktorí sem vraj chodia hojne raftovať. Na našej izbe je večer zraz – ponúka sa dobrá nálada, dobrý pocit z dnešnej jazdy, vtipkovanie, kalíštek - dva... pravej bošáckej, Milanova slanina z prasiatka z Popradu s cibuľou a dobrým chlebom. Tentoraz ma únava skolila ako prvého. Svoj diel na tom mal aj výborný ostrý vysokohorský vzduch. Vôbec som nevnímal, že sa ostatní okolo mňa ešte bavia.

Stav tachometra: 77 656 km
Dnešná trasa: 245 km

3. deň

Vstávame skoro. Rutinný ranný rituál, tentoraz bez jedla a o 7.25 hod. už vyrážame smer čiernohorská Budva s malou „obchádzkou“ cez albánske hory. Po polhodinke jazdy raňajkujeme výdatnú omeletu na výslní s krásnou vyhliadkou podporenou ranným slnkom a skromným oparom vedľa hlbokotečúcej rieky Tara, preklenutej oblúkovitým mostom. Klasická káva a cola. Nepijem kávu s cukrom, aby som si ju vychutnal, ale po doporučení na potrebu kalórií sypem cukor do úst a zapíjam colou. Pôvodný zámer – ak bude pršať, cez Albánsko nejdeme (až večer som pochopil, prečo) – našťastie nevychádza. Je krásne slnečno a my smerujeme k hranici. Počas krátkej zahmlenej vysokohorskej zastávky som synom pasovaný za edvenčra. Dostávam uzavierateľnú malú horolezeckú skobičku, iný vhodný symbol po ruke nebol. A tento sa mi páči. Schádzame zase nespočetnými zátačkami dole, a potom už hranica pustá, hranica tichá. Čiernohorský výstup obsluhovali dvaja, albánsky vstup jeden policajt. Boli sme jediní. Odbavili nás bez problémov a hneď sme nabehli na povrch, ktorý nás sprevádzal temer celým Albánskom – štrková cesta. Keby mi ju niekto ukázal týždeň predtým, asi by sa mi zasekol dych. Zasekol sa mi i teraz, ale cesta späť bola to isté, čo cesta vpred. Dilema s jediným riešením – vpred. Štrk bol väčšinou veľmi hrubý. Oproti ojedinele jazdiace limuzíny meďákov s tým evidentne nemali problém. Len mi akosi nezapadali na tento druh cesty. Podarilo sa mi dvakrát prudko, našťastie so zaradenou jednotkou, stočiť rajdy, takže nasledovali pády. Vyhol som sa tak skĺznutiu na kraj, kde už bol hlboký strmý zráz. Jurko, idúci za mnou, mi pomohol motorku postaviť. V teple sa mi zdala dvojnásobne ťažká. O chvíľu mi znova odletel zadný kufor, no tentoraz som ho opásal gumami. Zvyšok kamenistej cesty som z obáv pred ďalším pádom radšej absolvoval na jednotke. Ostatní sa aspoň stihli najesť, než sa nás dočkali. Prežúvali posledné sústa, my dvaja sme páskou lepili hompáľajúcu sa prednú smerovku. Na konári jedného z mála stromov pri vyschnutom kamenistom riečisku ostali visieť zabalené zvyšky poľného obeda. Darček pre blížiacich sa albánskych šarvancov. Pri predstave, že ďalšia cesta sú takéto kameniská, ma oblieval pot. A boli. A potil som sa ďalej. Edvenčri sa vraj nekúpu v mori, ale vo vlastnom pote. Ďalšia pauza v albánskej dedinke Peshtan, ak sa to dedinou dá nazvať. Asi 6 domov okolo nedláždeného námestia ozdobeného vlajkami Albánska a EÚ, po ktorom veselo korzovala prasnica s mladými hľadajúc niečo pod zub. Dve-tri nelacné autá, dvaja-traja miestni s reťazami na krkoch a dvaja-traja bez reťazí. Prasiatka krochkali pre tieto tvory príznačne. Miestni s reťazami nekrochkali, gánili. Srdečnosť v ich pohľadoch abstinovala. A bar – čistý, s dobrou obsluhou, studenou colou, dobrou kávou. Po osviežení som už videl ďalší úsek trocha optimistickejšie. Ešte chvíľu po kamenistej ceste, litrík potu naviac, vystúpanie na vrchol a huráááá - objavili sa náznaky našej cesty 3. triedy, čo bolo nevypovedateľné uvoľnenie. Dokonca cestu na strane zrázu na rozdiel od predošlých strmých, holých, a hlavne hlbokých prudkých svahov, pri ktorých treba tlmiť morbídnu predstavivosť, lemovali aj kríky. Predsa by sa len bolo čoho zachytiť.
Prechod cez hranice do MNE prebehol bez komplikácií, cestou nás predbieha skupinka talianskych čoprákov vracajúca sa tiež z Albánska. Ešte za jasného slnka sme sa pomerne rýchlo dostali do Budvy. Bar na rušnom mestskom kruháči sme olemovali motorkami na chodníku a už bolo počuť len syčanie chladeniej coly vo vyschnutých hrdlách. Jurko medzitým vytelefonoval ubytovanie sľúbené od šéfa BMW klubu, ktorého stretol náhodne v Baške. Prišiel pre nás miestny nadšenec, vlastník tejto značky a obdivovateľ všetkých motoriek, vyznávač cestovania Veljo Petkovic aj so sympatickou manželkou Ljiljanou. Naša krvná skupina. Po pár minútach jazdy do kopca – niečo, ako v Bratislave pod Slavín, sme zastavili vo dvore, vybalili, vysprchovali a vyrazili na promenádu k moru. Atmosféra typicky prímorská. Po dobrej večeri som rýchlo zabudol na pretrvávajúcu mizernú chuť z predošlého lojového obeda. Krátka prehliadka starých stavieb a zakotvili sme pri hradbách v otvorenom bare pri dobrej hudbe. Dva drinky stačili, ja som si neodpustil pravú balkánsku, temer polnočnú zmrzlinu a s Milanom sme sa pobrali taxíkom odpočívať. Mládež ostala verná potrebám svojho veku – zostala sa zabávať. Adresa pre taxikára bola veľmi jednoduchá: „tam, kde býva policajný prezident“ – to nám doporučila Liljana. Taxikár bez problémov trafil. Napadlo ma, či aj bratislavskí taxikári vedia, kde býva policajný prezident. Mohli sme spať pokojne, boli sme vlastne ubytovaní v susednom dome. Ak si dobre pamätám, celú noc sa mi snívalo o kamenistej ceste a o hlbokých zrázoch.

Stav tachometra: 77 998 km
Dnešná trasa: 342 km

4. deň

Po prebudení okúňavo, rozospalo vstupujem na terasu – je zaliata horúcim slnkom. Neznesiteľne páli už od rána, a tak sa radšej poberám – tak, ako ostatní - baliť. Pohľad spred domu na mesto je nádherný. Nekocháme sa dlho. Naši hostitelia Veljo s Lilianou sadajú na motorku a vedú kolónu na raňajky. Kde inde, ako do motorkárskeho, pekne zariadeného baru Harley-Davison, okolo ktorého sme večer korzovali. Nemožno prehliadnuť, že je motorkársky. Vonku motorky, vnútri motorky. Ľahké raňajky nás v príjemnom prostredí preberajú k životu, rozdávajú sa vizitky, nálepky a rozpráva sa o čom inom – o motorkách. Majiteľ, starý harleyák berie účet na seba a po rozlúčke vyrážame o 10.25 hod. smer Dubrovník. Hoci je ten úsek krátky, nechce sa nám obiehať okolo zálivu a využívame možnosť dýchania morského vzduchu z lode. Vbiehame na motorkách do pristaveného trajektu. Dívam sa počas krátkej plavby dozadu, na vzďalujúcu sa Budvu. Pobudli sme v nej len pár hodín, ale mne pripadali moc príjemné.
V cieli sme o 12.45 hod. Skúšame ubytovanie „naslepo“ v dome, ktorý Igor pozná. Domáca šmahom rozptyľuje naše obavy a šup ho – už sme zložení a prezlečení. V kraťasoch a sandáloch. Takto mopedovo vybavení sme sa na, od batožiny odľahčených endurách vybrali k moru. Je máj, voda ešte nemá tie správne stupne, kúpanie nehrozí. S občerstvením, krátkym namočením vo vode a posedením sme tam strávili asi 3 - 4 hodinky. Večer mestským autobusom smerujeme do starého historického a čarovného Dubrovníka. Tu začína pravý jadranský prímorský večer. Hudobné koncerty, plné terasy reštaurácií. Je čím sa kochať, je čo fotiť, neviditeľne vyžarujúca história je prudko dýchateľná. Večeriame, vychutnávame a znova do hajan.

Tachometer: 78 097 km
Dnešná trasa: 98 km

5. deň

Pohodlne vstávame, rutinne balíme, Jurko mi vyváža motorku cez strmý výjazd z dvora na ulicu. Po srdečnej rozlúčke o 8.00 hod. vyrážame smer domov. Svieti mi rezerva, dúfam, že natrafíme v meste na nejakú pumpu. Nenatrafili sme, tak vabankujem. Čo iné mi zostáva. Nie sme mimo civilizácie, tak sa nebojím. V stúpaní už za mestom motorka zhasla. Vďaka Jurkovej vysielačke sa Igor o 15 minút vracia aj s PET fľašou benzínu. Volíme krátky šotolinový úsek, ktorým sme sa dostali na hranicu z Chorvátska do BiH skratkou. Policajt nás vracia – vraj len pre miestnych. Návrat bez reptania, zo skratky je predlžovačka. Aspoň sme si nepohodlnú cestu vychutnali dvakrát. Horskú lahôdku sme mali ešte jednu a vlastne aj poslednú. V Bosne v podvečer už naťahujeme nepremoky. Po natankovaní na pumpe v malej horskej dedinke meníme poradie – idem predposledný, za mnou Jurko. Po pár km v nepríjemnom mrholení zbadám v strede cesty sediaceho Rasťa. Motorka mu „odkráčala“ do garády. Oprotiidúci miestny borec v staršom modeli VW si urobil z cesty slalom. Prví traja sa mu úspešne vyhli, Rasťov zámer obísť tohto nevyspytateľne kľučkujúceho frajera nevyšiel a zrazili sa. Ostatní sa v momente vracajú, pomaly sa zbiehajú dedinčania, šofér z VW je evidentne pod parou. Ledva prepletá nohami. Z domu na kraji dediny volajú políciu, Jurko medzitým informuje náš konzulát. Policajti sú korektní, grázlovi, ktorí začal byť agresívny, namerali 3 promile. Po nutných úkonoch prvej policajnej dvojky prichádzajú ďalší dvaja policajti – asi na popud konzulátu. Rasťovi sa našťastie, okrem udretej nohy nič nestalo. Po nutných formalitách ho odváža sanitka do nemocnice. Pre istotu. My zbierame veci do vreca, Jurko fixuje súradnice. Dokaličenú motorku sa ponúkol uskladniť ochotný miestny z blízkeho domu v priestrannej garáži. Nálada u všetkých je razom pod psa.

Stmieva sa. Pár km a sme v mestečku. O 21.00 hod. sa ubytovávame v pustom hoteli s luxusným parkovaním pre motorky. Recepčná nám dáva doviezť večeru, vracia sa Rasťo z polície, kde bol spolu s Igorom podpísať zápis. Noha je OK, tak ľutujeme motorku. Spím ako v oleji.

Tachometer: 78 500 km
Dnešná trasa: 399 km

6. deň

Vstávame do zamračeného dňa. Mrholí. Rutinné balenie, rozlúčka s personálom, vyparkovanie na ulicu a 8.20 hod. vyrážame smer na Balaton a Bratislavu. Miro získal nečakane spolujazdca. Postupne sa vyčasuje, jazdí sa parádne, pohodovo. Mašiny cítia, že sa blížia domov a nevadí im rýchle tempo. Obedujeme už len ľahko a v slnečný podvečer prekračujeme hranicu v Rajke. Na pumpe pred Petržalkou posledná spoločná zastáva na rozlúčku. Miro s Jurkom odprevádzajú Rasťa až pred dom, Trnaváci to majú ešte na necelú hodinku, ja na desať minút.

Pred domom zastavujem 17.50 hod – necelých 9 hodín jazdy s prestávkami za mnou. Na otázku suseda, venčiaceho psa, kde som sa bol povoziť odpovedám prehnane skromne – v Albánsku a Čiernej Hore. Tvári sa neveriacky, snáď uveril, keď lepšie zaostril na zablatenú mašinku obťažkanú kuframi.

Tachometer: 78 656 km
Dnešná trasa: 575 km

Celá trasa: 2 456 km

Zhrnutie

Dobrá neorganizovaná organizácia, dynamický priebeh, príjemná a veselá (hlavne vďaka Mirovi) partia. Zaujímavé ciele, krátke i dlhšie tripy, jedny obtiažnejšie, iné pohodové, nové, hoci len v letku poznané mestá a miesta, krásna príroda, znesiteľná obtiažnosť, dobrá škola jazdy po šotoline, lesných cestách, kameňoch, nad útesmi, v mrholení, hmle, horúčave, chýbal už len brod a piesok. Proste dobrodružstvo (či adventure?). Väčšinou na 6-ke, ale po horách hodne na 2-ke a 1-ke. Skúška fyzickej kondície (mám čo doháňať), psychiky. Odletený kufor, pár škrabancov na padákoch, nádrži a kufroch, polepená smerovka. Vraj to patrí k tomu. Jedným slovom NÁDHERA a krásne pocity. Som vďačný chlapcom za ten risk. Ešte týždeň, druhý, tretí a ďalšie trvá chuť hneď sa vrátiť späť.


Text a foto: Palo Bobka + archív autora

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 10/2012

19.11.12, Janka    
Foto titulka
BALKÁN – BIH  - Májové Montenegro, Albánsko

Fotogaléria
Janka - BALKÁN – BIH - Májové Montenegro, Albánsko

ff
A sme doma
f
Kamenisté cesty v Albánsku
f
Albánsko - prasnica sa schovala
f
Banja Luka - prvý obed
f
Ďalšia zo šotolín Albánska
f
Durmitor
f
Aj v máji nájdete na Durmitore sneh
f
Inštrukcie pred prvou jazdou v teréne
f
Kávička pred štartom
f
Mostar stopy vojny
f
Raňajky pri moste cez rieku Tara
ff
Tu sme lepili smerovku
f
Tu som dostal skobu
f
Vodopády pri Studenci
Diskusia k článku
Dragon
pic

Trenčiansky kraj
Člen od: 29.05.09
Tém: 91
Príspevkov: 390

20.11.12 06:46

Diskusia k článku [linka]
Veľmi pekne napísané s . Muselo to byť super s


AIR
pic

Žilinský kraj
Člen od: 16.11.08
Tém: 232
Príspevkov: 940

20.11.12 22:01

PARÁDA s s s


Co z toho, ze zajtra bude lepsie, ved vzdy ked sa zobudim, je dnes....
ernesto

Bratislavský kraj
Člen od: 15.05.12
Tém: 1
Príspevkov: 22

27.11.12 14:33

Aj bolo s s


Upozornenie: Na tejto stránke sú zobrazené názory návštevníkov a užívateľov portálu. Redakcia nepreberá žiadnu zodpovednosť za prezentované názory a ani sa s nimi nestotožňuje.
Vložiť príspevok môže iba registrovaný užívateľ.




Mediálni partneri
Motomagazín
Reklamní partneri
Copyright © 2oo4-2o17 eXe | ISSN 1337-3064 | Všetky práva vyhradené | Redakcia | RSS | Prístupnosť | motocykel.sk na Facebooku | 0.04917