Po Hodvábnej ceste
Túto cestu som mal v hlave už dávno, žiaľ, nikdy sa nenašla dobrá partia. Začiatkom tohto roka som sa od známeho dozvedel, že sa pripravuje na takúto cestu. Spojil som sa s hlavným organizátorom, slovo dalo slovo a bol som pribratý do partie ako prieskumník.
Skupina sa nakoniec utriasla: Ivan ako šéf, jeho brat Otmar, Boris a Ľubo (všetci z Bratislavy), ktorí cestovali na nákladnom MANe, prerobenom na obytné auto, plus vzadu viezli štvorkolku. Ďalšie vozidlo bola terénna Toyota, ktorú kočíroval už spomínaný dobrý, známy Vlado (z Trebišova). Nakoniec ja a moja priateľka Mirka na najľahšom vozidle, motorke BMW, preto ten prieskumník. Koncom marca sme začali vybavovať víza cez agentúru.
Začiatkom mája som ešte Ivanovi „obťažkal“ jeho MANa náhradnými pneu na moto do terénu, ktoré mi viezol a mohlo sa štartovať.


Naprieč Ruskom
11. mája vyrážame smer Michalovce. Tu sa konečne stretávame celá partia (okrem Ľuba, ten priletí až do Astrachanu). Prechod hranicou na Ukrajinu klasika, 2,5 hod. zdržanie považujem za normálne. Ukrajinu a Rusko berieme len ako tranzit, to znamená, že celý deň jazdíte a večer musíte nájsť miesto na spanie. Chalani spali v autách a ja s Mirkou v stane. O týchto krajinách nebudem písať nič bližšie, len spomeniem, že nám jednu noc a pol dňa na Ukrajine pršalo, bolo dosť zima a pri presune od miesta kde sme spali, späť na hlavnú som položil dvakrát motorku do blata. S cestnými gumami sa po rozmočených poľných cestách jazdí blbo.
Spomeniem ešte návštevu Volgogradu už v Rusku, keďže sme to mali takmer cestou, bolo by neúctivé sa tu nezastaviť. Pamätníkov na počesť obratu v druhej svetovej vojne je tu neúrekom, my sme boli na Mamajevovej mohyle, kde stojí jedna z najväčších sôch na svete - Matka rus. Tu je aj malé múzeum na počesť Stalina. Stále ho tu uctievajú, asi im ešte nikto nepovedal koľko nevinných ľudí za jeho vlády zahynulo. Potom sme sa presunuli takmer do centra, kde sme si pozreli rozstrieľaný dom z vojny. Volá sa Pavlovov dom a boli tu najťažšie boje o Stalingrad. Je to silný zážitok vidieť a predstaviť si, ako to tu mohlo vyzerať za vojny, pár metrov od rieky Volga, keď už nemali kam ustúpiť pred Wermachtom.
Za zmienku ešte hádam stojí návšteva jedného z mnohých soľných jazier pri ceste do Astrachanu, volalo sa Baskunčak a tu nám GPS ukázalo aj najnižšiu polohu na našej ceste -20 m pod hladinou mora. V Astrachane sa k nám pripojil aj posledný člen výpravy, Ľubo.
Delta rieky Volgy je obrovská. Pri jednom z mnohých ramien nachádzame jedno z najkrajších spaní na ceste. Stáda plávajú cez ramená na nové pastviny, to som ešte nevidel. Za Astrachanom je konečne hranica s Kazachstanom, milo nás prekvapili s akou rýchlosťou sme ju prešli (1 hod.). Zatiaľ sme jazdili po vcelku dobrých cestách, no tu sa to malo zmeniť, začala polopúšť.

Kazachstan
Dvakrát sme sa pokúšali dostať ku Kaspickému moru, ktoré bolo podľa našich máp takmer na dohľad, žiaľ neúspešne. Ako Aralské, tak aj Kaspické more vysychá, a tak sa oproti mape od našej cesty vzdialilo o niekoľko desiatok km. Po týchto dvoch pokusoch sme to vzdali, cesty boli zlé, tam a späť by to trvalo možno viac ako deň. Ten Ivanov MAN je síce terénny, no po takýchto cestách ide veľmi pomaly. Spomenúť musím ešte mesto Atirau, ktoré nám všetkým vyrazilo dych. Mesto moderne vybudované, nádherné námestie s detským ihriskom, všetko v ruskej veľkosti = obrovské. Hlavné cesty boli, na moje prekvapenie, kvalitné až do mesta Bejneu, kde spíme na parkovisku pri hoteli, v ktorom pozeráme zápas s Čechmi o postup do finále na MS v hokeji. Tu prezúvam aj terénne pneu na motorku, robím dobre, ráno za mestom začína to, prečo sme sem išli, riadna divočina. Čakal nás takmer 100 km presun po prašnej ceste k Uzbeckej hranici. Miestami bol hlboký prach jemný ako detský púder, v ktorom sa skrývali kamene a jamy. Jazdilo tu množstvo kamiónov, takže z diaľky to vyzeralo ako prachová búrka. Na hranicu prichádzame bez ujmy.

Problémy s palivom
Ivana s MANom chceli poslať medzi nákladiaky, no to by tu bolo tak na dva dni, nakoniec ich presvedčil, že je to auto na prepravu osôb, a tak ho pustili dopredu. No vznikol byrokratický problém, kam zaradiť MAN, tak ho dali medzi autobusy, no aj tak to trvalo 4 hod. Pri čakaní sme sa dozvedeli prečo je tu toľko kamiónov. Bola to hlavná trasa zásobovania Americkej armády v Afganistane, nechcel som tomu moc veriť, ale bola to asi pravda, potvrdilo nám to viacej ľudí. Už doma sme vedeli, že v týchto oblastiach bude problém s tankovaním. Na motorke som mal pripevnenú 4 l bandasku a v MANe sa viezlo ešte 30 l benzínu, no aj tak som sa snažil pri každej príležitosti tankovať. V meste Qongirot dopĺňame zásoby, ja tankujem prvýkrát 80-oktánový benzín, cena oproti Kazachstanu (0,75 Eur) bola vyššia, 1 Euro (no myslím, že nemal ani 80 oktánov) a chalani do áut nemajú čo, nafta nie je. Je to tu ako všade, keď niečo chýba na trhu, prekvitá čierny obchod. Jeden miestny sa nás hneď ochotne ujíma a vybavuje naftu u známeho, no keď mu povieme koľko potrebujeme (350 l), smutne hlási, že toľko nemá. Nakoniec nás zobrali do zapadnutej uličky na konci mesta a tam chalani natankovali. Dohovárame sa rusky, ľudia sú tu ochotní vždy pomôcť, no na ich tvárach je vidieť aký je tu ťažký život. Za mestom odbočujeme a dostávame sa do „prístavného“ mesta Mojnak, na brehu Aralského mora. More sem zasahovalo naposledy v osemdesiatych rokoch, odvtedy sa voda len vzďaľovala. Teraz je od mesta 200 km, tam kde bolo more je teraz púšť s názvom Aralkum. Je to obrovská ekologická katastrofa. Rieka Amudarja, ktorá vtekala do mora a bola hlavným zdrojom vody z juhu vysychá už pred mestom. Poľnohospodárska činnosť, zhruba za obdobie jedného ľudského života dokázala vymazať z mapy takmer celé more. Keď o tom počúvate, je to iné ako keď to vidíte na vlastné oči. Čakal som ale, že mesto bude „mesto duchov“, opak je pravdou, život sa ani tu nezastavil aj keď je skromnejší, dokonca je tu aj reštaurácia, aj keď v inom ponímaní ako u nás, a chodí sem aj autobus.

Starodávne mestá, úchvatná príroda a katastrofálne cesty
Ľudia týmto porazili prírodu a teraz príroda poráža zase nás. Cesta po ktorej sme chceli ísť z Mojnaku púšť pohltila a je neprejazdnou. A tak čiastočne po tej istej trase sa dostávame do mesta Nukes, kde chalani opäť tankujú na čiernom trhu a ja mám problém zohnať aj tú osemdesiatku. Tu odbočujeme do púšte Kizilkum. Je to nezabudnuteľný zážitok, prešli sme asi 200 km. Po zime je púšť zarastená množstvom zvláštnych „burín“, asi tu predsa len padne pár kvapiek vlahy, no teraz je to už všetko takmer suché. Ďalší deň navštevujeme mesto Khiva, ktoré patrí medzi najstaršie mestá sveta. Za hradbami sa rozprestiera mesto ako z rozprávky Tisíc a jednej noci, úzke uličky sa striedali s honosnými námestiami, mešity, minarety, z toho všetkého dýchala história. A všade tam bývajú a žijú stále ľudia (niečo ako náš Vlkolínec, len omnoho staršie). Aj napriek vysokej teplote (37°C) cítite ako vás toto mesto nabíja energiou. Po tomto nasledovala útrpná cesta asi 80 km, hlavný ťah na Bucharu. Doteraz, aj s odstupom času nevieme pochopiť ako po tejto hlavnej medzinárodnej ceste môžu jazdiť dennodenne autá. Obrovské jamy, kopa prachu a skál a medzitým autobusy, osobné autá a kamióny. Na motorke sme to zvládli, Vlado na Toyote tiež, no MAN prišiel trochu pošramotený, mal ohnutú plošinu na ktorej sa viezla štvorkolka. Prespávame v púšti. Ďalší nezabudnuteľný zážitok, keď večer sedíme pod hviezdami, okolo nás začína nočný život. Do večerného chladu vylieza rôzna chrobač a za ňou predátori, rôzne jašteričky, ktoré ich lovia. Máme to ako na dlani. Ráno nachádzame dielňu, kde sa opravila ohnutá plošina, zvarilo sa to na pevno. Ako povedal domáci „na smerť“. So zdržaním prichádzame do Buchary, po príchode do centra starého mesta nás obkolesili rôzni kšeftári. Obrovské mešity, vysoké, bohato zdobené budovy a minarety museli ľuďom, ktorí tadiaľto pred stáročiami prechádzali s karavanmi, vyrážať dych. Na mňa to až taký dojem nespravilo, pôsobilo to umelo. Strávili sme tu asi 3 hod. Spali sme hneď za mestom, v sade u deduška, ktorý vyzeral ako z rozprávky. Býval v skromnom dome na konci sadu, tam sme sa boli spýtať, či môžeme spať na jeho pozemku. Nielenže nám dovolil, ale doniesol nám aj za vedro marhúľ. Ďalší deň nás čakal Samarkand. Cesta bola dobrá, no predošlé dni si vyžiadali ďalšie opravy na MANe. Toyota a motorka pokračujú do mesta, Ivan s posádkou stoja na servis. Medzi Bucharou a Samarkandom nevidím takmer žiadny rozdiel, opäť všetko honosné, veľké, upravené a čisté, ale komerčné. Z týchto historických miest u mňa vyhrala Khiva.

Smer Tadžikistan
Druhý deň máme na pláne prejsť hranicu do Tadžikistanu. Ešte aj v poslednej dedine pred hranicou dostávame pozitívne správy, že hranica je otvorená. Po príchode na hranicu zisťujeme, že tomu tak nie je, naše informácie ešte z domu, že je zatvorená, boli presnejšie ako majú domáci. Je zaujímavé, že bývajú 6 km od hranice a nevedia, že sa nedá prejsť. Asi je to nepodstatné pre ich život. Operatívne meníme trasu severom popri hranici, žiaľ ani druhý prechod sa nedarí, až ten tretí. Stratili sme týmto viac ako pol dňa. Potešiteľné však bolo, že na hranici okrem nás nebol nik. Asi hodinu trvalo kým zobrali Uzbeci do colného priestoru mňa s Mirkou, po hodine Vlada a za ďalšiu Ivana s MANom. Tadžická hranica bola už v pohode, ale aj tak nám to trvalo 4,5 hod. Ivan z hranice odchádza už po tme. Keď sme čakali Ivana, zastavil sa pri nás jeden miestny či nepotrebujeme pomoc. Povedali sme mu, že hľadáme miesto na spanie, zobral nás na svoj pozemok vedľa svojej bavlníkovej plantáže a priniesol aj drevo na oheň. Na tomto mieste vidíme aj prvého hada.

Pamírske vrcholy na dohľad
Smerujeme po perfektnej ceste zo severu na juh do Dušanbe, žiaľ je spoplatnená. Neviem koľko tam nechal Ivan za MAN, ale motorku púšťali vždy zadarmo, čo ma potešilo v rámci nášho skromného rozpočtu. Konečne prichádzame do hôr, dobrá cesta však končí vo výške 2 200 m n. m. a začína poriadny offroad medzi autami a nákladiakmi. Keď sa dostávame do troch tisíc, už je z cesty bahnisko. Stres zo zlej cesty ale potláčajú nádherné výhľady na okolité končiare a doliny. Vrchol sedla s názvom Shachirsan je 3 378 m n. m., ale to horšie nás len čakalo. Úzka podmytá cesta si vybrala svoju daň, jeden z nákladiakov s ktorými prepravujú do Dušanbe skvapalnený plyn sa zrútil zo svahu, našťastie ho zastavila cesta pod ním. Len si to trochu skrátil, vodič prežil. Na rozdiel od toho o pár zákrut ďalej a dva týždne späť. Tiež s cisternou nemal toľko šťastia, zrútil sa do hlbokej rokliny, kde stojí len vrak. V tomto bode vznikla obrovská zápcha, keď dostávali cisternu späť na kolesá. Ľudia s kľudom Angličanov čakali a keď sa cesta uvoľnila, bez pomoci policajtov (tí tam ani neboli), sa to všetko rozbehlo. Stáli sme tam asi 1 hod., a tak prišlo aj na množstvo rozhovorov a aj komplimentov. „Aký som frajer, že som tam na motorke a so ženou“, no ja si myslím že frajeri sú oni. Jazdiť tu, niektorí aj niekoľkokrát týždenne, na autách ktorých značky u nás ani nepoznáme, keď im ide každú chvíľu ozaj o život! Klobúk dolu pred týmito šoférmi, bol to pre mňa veľmi silný zážitok. 65 km prechod cez Turkestanský chrbát nám na motorke trval 2,5 hod., Toyote 3,5 hod. Ivana čakáme za mestom Ajni, kde sme našli pri rieke spanie. Prichádza až za tmy, prechod mu trval 6 hod. Keď vybaľujeme veci na kempovanie z jeho auta, zisťujem, že chýba môj spacák. Pri prechode ťažkým terénom sa mu otvoril odkladací priestor a v tom zhone neskontroloval či je tam všetko, tak spím ďalšie noci v Otmarovom. Ďalší deň nám treba prejsť ešte Gissarský chrbát tesne pred Dušanbe. Ten je ale zľahčený tunelom. Žiaľ, tunelom prechádzala ruská armáda, ktorá sa sťahuje z Afganistanu, takže zase zdržanie. Po príchode k tunelu, ktorý je vo výške asi 2 850 m n.m., som nevedel či je to tunel, alebo komín, tak sa z neho dymilo. Prvých 100 m sme nevideli absolútne nič. Neosvetlený, zadymený a ešte zaplavený. Išli sme krokom, so strachom, že zozadu do nás každú chvíľu môže niekto naraziť. Vbehli sme do hlbokej jamy (mohla mať tak 50 cm), nebola vidieť pod vodou, ustál som to len tak-tak. Nechal som sa predbehnúť rýchlejšími autami, ktoré to tu zjavne poznali a išiel som za nimi. A tak sme bez ujmy 5,1 km dlhý tunel prešli. Nádherné scenérie pred aj za tunelom však nechávajú zabudnúť na túto ťažkú časť. Dušanbe je na dosah, po dohode ním len prechádzame a mierime do pohoria Pamír. Ďalší deň sa už pohodová asfaltka mení zase na stavenisko. Množstvo áut sa rovná veľa prachu, nič nie je vidieť, akurát krásne zafarbenú rieku do červena pod nami. Po zápise na policajnom stanovišti sme vpustení do pohoria Dschumhuri. Cesta sa tu buduje asi vždy po zime nanovo, o asfalte tu nemôže byť ani reč. Jamy, kamene, množstvo brodov. Stopa medzi týmto sa hľadá len veľmi ťažko. Ja na motorke ešte ako tak, no autám to robí ťažkosti. Rozdiel v rýchlosti je taký markantný, že na úseku 20 km si s Mirkou stihneme dať malú „svačinku“ kým príde Vlado na Toyote. Po 60 km čakáme Ivana 2 hod., ten ale odľahčil MANa od štvorkolky, na ktorej celú Pamírsku cestu pôjde Otmar s Ľubom. Prechádzame krásnym údolím rieky Khimgou, v horských malebných dedinkách nám mnohí ľudia mávajú, občas sa pri nich zastavíme a prehodíme pár zdvorilostných fráz. Žijú tu skromne, ale vyzerá že sú šťastní. Dvakrát sme prechádzali väčšie rieky, mosty boli strhnuté, bez problémov. A potom prišla jedna väčšia, tak 15 m široká, Mirka kričala „ja zosadnem a počkám na Toyotu“. No ja povzbudený predošlými brodmi som do toho vbehol, pod vodou som nevidel kameň a motorku sme položili. Bol tam dosť silný prúd a po kolená vody, ale nič vážne sa nestalo, akurát sme za brodom vylievali vodu z čižiem a moje ego trochu pokleslo.

Na hraniciach Afganistanu
Druhý deň prichádzame ku vojenskej kontrole pred stúpaním do priesmyku Khaburabod. Tu nám oznamujú, že priesmyk oficiálne otvárajú až druhý deň a aj to nie je isté, pretože časť nie je pre veľké autá prejazdná. Tu sa náš sen o prejdení Pamírskej cesty začína rozplývať, obchádzka je dlhá s neistým koncom. Dohodujeme s vojakmi, aby som mohol ísť pozrieť na motorke a Ivan na štvorkolke ten kritický úsek cesty. To miesto sme našli pár km od vojenského stanovišťa, tadiaľ by asi neprešiel ani Vlado na Toyote. Zlomení na duchu sa vyberáme skontrolovať zostatok cesty až do sedla, tu stretávame terénne Mitsubishi a dozvedáme sa, že je ešte jedna cesta. Prechádzame ju, je dlhšia, ale Ivan tvrdí, že ju prejde aj s MANom. Vojaci nás aj napriek tomu druhý deň nechcú pustiť, vraj príde nejaký „zaminister“ a ten rozhodne. Ten prichádza poobede. Po polhodinovom rozhovore a našich argumentoch nakoniec povoľuje, ale len s vojenským doprovodom. A tak vyrážame, cez neopakovateľnú horskú dedinu Sagirdashi (2 300 m n. m.), pred ktorou bol pozostatok lavíny, ktorý ju odrezal v zime od okolitého sveta. Prechádzali sme snehovým tunelom (aj MAN). Spomínané sedlo 3 252 m n. m. sme dosiahli za posledných lúčov slnka. Do mesta Kalajchum, kde sa lúčime s vojenským doprovodom, prichádzame za tmy. Spanie nachádzame na brehu hraničnej rieky Panj. Ráno sa nevieme vynadívať na to okolie kde sme spali. Búrlivá rieka, ktorá oddeľuje Tadžikistan od Afganistanu, my na jej brehu a okolo štíty ďaleko presahujúce 4 000 m, nádhera. Vraciame sa do mesta doplniť zásoby, hlavne palivo. Pokračujeme oproti prúdu rieky, stále popri hraniciach, cesta dlhá takmer 250 km, afganské dedinky na druhom brehu, majestátne hory, ľadovec na štíte Obudy 5 090 m n. m. To všetko a mnoho viac stálo za tie útrapy. Po ďalších dvoch dňoch sme konečne v Khorogu, v meste, kde začína Pamírska cesta. Na miestne pomery veľké a moderné mesto, je tu aj letisko. Dopĺňame zásoby, hlavne palivo, môže sa stať, že ďalšie dostaneme až v Kirgistane, čo je o 1 000 km ďalej.
Stúpame dolinou stále do výšky, okolo končiare cez 4 500 m.

Najvyšší bod našej cesty – 4 655 m. n. m.
Spanie kvôli aklimatizácii volíme pri krásnej horskej riečke vo výške 3 300 m. Do rána klesla teplota na 4°C, v stane sme to prežili, slniečko ráno rýchlo zohrieva. Prechádzame prvé sedlo Kaitezek 4 272 m n. m., akurát prišla snehová prehánka, a tak pokračujeme ďalej po Pamírskej plošine. Za celý deň neklesáme pod 3 750 m. Ďalšie sedlá cez 4 tis. m n. m. si ani neuvedomujeme, ale štíty ktoré dosahujú výšku takmer 6 tis. m áno a ešte nádherné jazero Sasik kul, je to úžasné. Presne takto som si to predstavoval. Mesto Murghab, centrum oblasti vo výške 3 500 m. Dopĺňame palivo (benzín len 80 oktán), v tejto výške naň motorka nechce ťahať, ale pokračujeme ďalej. Zaujímavé, že na tomto mieste sa nám všetkým GPS navigácie pobláznili a svorne nás poslali do Číny, ktorá bola od mesta asi 80 km. Všetci sme, samozrejme, bezhlavo nasledovali smer, až keď sme s Mirkou prišli k uzavretej hranici (pretože bola nedeľa) sme pochopili, že „tudy cesta nevede“. Takže späť 80 km, znova dotankovať a rýchlo hľadať spanie, lebo sa zvečerieva. Nakoniec spíme za mestom vo výške 3 700 m n. m. V noci fúkal silný vietor, ráno už bolo „teplučko“. Stúpame do najvyššieho bodu našej cesty, sedlo Akbaytal 4 655 m n. m., všetci sme výšku zvládli v pohode. Prechádzame dlhé km popri Čínskej hranici a okolo veľkého jazera Karakul. Potom nám už len zostalo vystúpať do posledného sedla v Tadžikistane Kyzil-art 4 280 m n. m., tu je Tadžická hraničná kontrola. Nasleduje 20 km „cesta nikoho“, aj tak vyzerá, je v hroznom stave. Na Kirgizskej hranici stojíme snáď 20 min. a sme vybavení. Nestihli sme si ani odfotiť majestátny Pík Lenina 7 134 m m. m., ktorý sa nám na chvíľu ukázal medzi mrakmi.

Ešte jedna zastávka v Astane
Krajina sa mení, klesáme až na 2 tis. m, zrazu je všetko zelené, spíme pri dedinke Gagarin. Kirgizské mesto Oš, je už iné ako sme zažili doteraz, scenéria sa mení, veľa bavlníkových, a dokonca ryžových plantáží. Začína byť teplo keď kopírujeme Uzbeckú hranicu. Prechádzame sústavou štyroch priehrad vtesnaných medzi bralami. Najväčšia je Toktogul, všetky mali nádhernú modrú vodu, ale táto bola výnimočná. Je tu množstvo pastvín, na nich dobytok a veľa koní. Začínajú sa objavovať jurty, kde sa predáva kumys. Tento nápoj z kobylieho mlieka je určite národný, pijú ho všade a všetci. Údolie rieky Kočkor bolo asi to najkrajšie čo sme videli v Kirgistane. V rovnomennom meste a za ním sa strácame. Po márnej snahe sa spojiť cez vysielačku, prichádzame ku Kazašským hraniciam, kde máme konečne tel. signál (v Kirgistane nemá náš operátor zmluvu) a spájame sa z ostatnými. Je už takmer tma keď nachádzame ubytovňu pre tirákov, kde s Mirkou prespávame. Ráno 3 hod. čakáme na ostatných, pretože opravovali plošinu na štvorkolku, tentokrát povolili upevňovacie skrutky. Smerujeme do hlavného mesta Biškek, mesto je ošumelé, nič moc, dopĺňame zásoby na tržnici. Hneď za mestom je hranica do Kazachstanu. Na hranicu prídeme vždy spolu, no aj tak mňa s Mirkou zoberú vždy prvých. Po určitom čase Toyotu a keď mi sme už vonku, berú Ivana s MANom. Bolo to takto takmer vždy. No tentokrát to bolo horšie, Ivana poslali medzi nákladiaky, a tak si musel odbehať celú „Begonku“ ako to volajú. My už sme mali dávno nájdené spanie, keď prišiel po polnoci. Po dobrých cestách prichádzame do Almati, kde sa lúčime s Borisom a Ľubom, letia domov. Je tu dosť teplo, prechádzame pláňami kde nedovidíte koniec, pekné, no po pár hodinách nuda. Balchašské jazero to ale zmenilo, rozlohou je veľké ako Slovensko, voda priezračne čistá a údajne plná rýb. Pri jazere je aj rovnomenné mesto, tu je veľká fabrika na meď. Takže sa dá skĺbiť hutnícka výroba a čistá voda. Na takýchto rozľahlých, už zelených stepiach, je každá zaujímavosť spestrením, boli nimi aj Granitové hory, pri ktorých sme sa zastavili. Čaká nás ešte jedna zástavka, hlavné mesto Astana. Je to veľkolepá metropola vybudovaná takmer na zelenej lúke, akurát podľa mňa bez duše. A bol som aj trochu sklamaný s kvalitou odvedenej práce staviteľov, bolo to šité horúcou niťou. Ale mesto pôsobí veľkolepo a určite nebanujem, že sme sa tu zastavili. Za mestom smerujeme na sever, sú tu obrovské lány polí, ako to dokážu všetko obrobiť netuším.
Teraz nás už čakali len dlhé presuny, kde stojí za zmienku:
Srdce a oči nám potešil ešte prejazd južným Uralom, kde sme aj prekonali hranicu medzi Áziou a Európou. K nezabudnuteľným patrí ešte aj noc pri rieke Volga pri spiatočnej ceste.
Návšteva pamätníka Prochorovské pole, kde sa konala veľká tanková bitka cez 2. svetovú vojnu.

Sumár
Domov prichádzame po 42 dňoch a prejdených takmer 16 000 km.
Prešli sme to bez väčších ťažkostí, aj vďaka Ivanovi a celej jeho osádke, ktorý nám v MANe vozili veci. Ale aj Vladovi, ktorý vždy ochotne pomohol keď bolo treba, chalani ďakujeme.

Najväčšie zážitky pre mňa:
Mesto Khiva, pretože to naozaj dýchalo históriou.
Prechod priesmykom, kde sa vytvorila zápcha, pretože v najťažších podmienkach funguje to najjednoduchšie riešenie, ohľaduplnosť človeka k človeku.
Cesta M41, pretože je postavená v nádhernej prírode a len za ohromného úsilia je stále prejazdná.
Výber destinácie, pretože ani v jednej krajine som sa necítil byť ohrozený ľuďmi čo tam žili, boli príjemní a ústretoví.

Najhorší zážitok pre mňa:
Prejazd tunelom popod Gisarský chrbát, pretože tam išlo ozaj o zdravie a život.


Text: Peter Šiška, foto: archív autora

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 11/2012

05.12.12, Janka    
Foto titulka
Po Hodvábnej ceste

Fotogaléria
Janka - Po Hodvábnej ceste

fffffff
fffffff
fffffff
fffff
Diskusia k článku
Vložiť príspevok môže iba registrovaný užívateľ.




Mediálni partneri
Motomagazín
Reklamní partneri
Copyright © 2oo4-2o17 eXe | ISSN 1337-3064 | Všetky práva vyhradené | Redakcia | RSS | Prístupnosť | motocykel.sk na Facebooku | 0.02113