Zážitky na ktoré sa nezabúda – 12 600 km v sedle...
Svoje zážitky z dovolenky si môžete vybrať: alebo poletíte k moru a budete sa tešiť bezpečnému hotelovému zázemiu s drinkom v ruke a tá druhá možnosť by mohla byť napríklad taká, že na motorke za 5 týždňov spravíte 12 600 km a prinesiete si, okrem špinavých a zaprášených handier, milión zážitkov, ktoré vám nikdy v živote žiadna cestovka za žiadne peniaze nemôže dať. Takto to robí Janko zo Styxu so svojimi priateľmi a počúvať jeho príbehy z cesty, pri ktorých je vzrušený aj niekoľko mesiacov po nich, je rovnako napínavé, ako pozerať najnovší dobrodružný film.

Netradične na začiatok rekapitulácia
Trasa: 12 600 km za 5 týždňov krajinami: SK – Maďarsko – Srbsko – Bulharsko – Turecko – Irán – Turkmenistan – Uzbekistan – Kazachstan – Rusko – Krym – Ukrajina – SK.

Zloženie:
Pepo, Milan, Jano, Dano, Maroš a Cyril s Nešom, ktorí mali plán iba Turecko po Kappadokyu a potom späť. Motorky na celej ceste: 2 x Ténéré 1200, 2 x V-Strom 650, 1 x GS 1200. Priemerná spotreba Ténéré: 4,2 l/100 km. Nehody: žiadne. Poruchy: len drobnosti. Obuté pneu: Heidenau – plná trasa bez výmeny. Výbava: Garmin zumo 550 a 660 a papierové mapy. Tempo: turistické. Náklady: cca 2 000 Euro + víza cca 750 Eur/jazdec.

Vydať sa na trasu dlhú 12 600 km znamená dlhodobú prípravu papierov, víz, výbavy, motocykla i seba. A potom príde deň D a dobrodružstvo začína! Táto konkrétna cesta prebiehala turistickým tempom, žiadne naháňačky len preto, aby sa najazdilo mnoho kilometrov. Zásady tejto partie sú: bezpečná jazda, veľa zážitkov, užiť si veci naplno, nie ich preletieť, a tak vôbec pre nich neboli neznáme fakultatívne výlety mikrobusom, či autom s miestnym sprievodcom, pokiaľ miesto za to stojí. Ak zoberieme itinerár tejto trasy, tak prvé krajiny ako Maďarsko, Srbsko či Bulharsko boli len tranzitné. Ale potom príde Turecko a tu už je čo pozerať.

Turecko je perfektné nie len prírodou
Oblasť Kappadokia je miestom, kde si ľudia do skál v minulosti vytesali obydlia, nemuseli stavať domy, pričom takéto obydlie malo vynikajúce klimatické podmienky. Je to veľká oblasť, nie iba jedno mesto a sú tam od seba 20 - 30 km vzdialené rôzne kaňony, podzemné mestá, vzácne pamiatky historickej hodnoty, kostoly... Turecko je síce zväčša moslimské, ale žilo tu veľa kresťanov. Napr. v týchto kostolíkoch sú doteraz pôvodné dobové maľby, niektoré sú reštaurované. Trasa výpravy ďalej viedla Potankarou smerom na juh, okolo obrovského soľného jazera, cez ktoré prechádzali. Keď Janko tade prechádzal prvýkrát pred niekoľkými rokmi a pýtal sa miestnych, kde je vlastne Kappadokia, znela odpoveď – toto všetko je Kappadokia, povedzte konkrétne, čo hľadáte. Kappadokia je tak zaujímavá, že sa tu človek môže vracať donekonečna. V Turecku sa ďalej určite oplatí navštíviť horu Nemrut Dagi s obrovskými kamennými sochami, ktoré predstavujú bohov Herkula, Dia, Oromadesa a iných. Výprava si pozrela i najväčšie jazero Van, nasledoval prechod jazera trajektom a už tu bola hora Ararat. Ararat, má dva vrcholy, veľký a malý Ararat 3 896 m n.m. je menší a väčší uvádzajú, že má 5 165 m n. m. Spať pod Araratom bolo zaujímavé, pričom v kempe, kde spali, ponúkali niekoľkodňové pešie expedície na Ararat. Turecko je proste zaujímavé prírodou, pamiatkami, kultúrou. Všade sú reštaurácie, kempy, vybudované cesty, alebo si prenajmete mikrobus so sprievodcom a spoznávate krajinu i takto. Palivo je ale strašne drahé, liter benzínu stojí cez 2 Eurá.


V Iráne je benzín lacný a sú to teroristi naozaj?
Irán okrem lacného benzínu má obrovské množstvo pamiatok, je hlavne o ľuďoch a prírode. Po múzeách výprava nechodila, nechávali to na náhodu, cestovali medzi ľuďmi a spoznávali ich. Návšteva mesta Zanjan sa niesla v preslávenej výrobe nožov, ktoré sa určite oplatia kúpiť ako suveníry. Je tu jeden z najkrajších bazárov, kde partia blúdila jeden celý večer a druhý ešte doobeda – bol to neskutočne krásny zážitok. Ďalší smer bol na mesto Teherán so skratkou cez pohorie Alborz, a aj keď Teherán priamo neprechádzali, ich trasa viedla južnou stranou Kaspického mora až k hraniciam do Ašchabadu. Prečo ísť do Iránu? Je tam veľa pamiatok, príroda, ale hlavne ľudia, ktorým stále musíte odolávať, pretože vás stále niekde a na niečo pozývajú. Vošli napríklad do mesta a pýtajú sa domáceho, že nech im ukáže hotel (po anglicky tam málokto vie a keď vie, tak málo, ale keď povieš hotel, tak asi vie), a chceš poradiť, ale on že „no hotel“, u mňa budete spať. A nehovoria to preto, že by chceli mať z toho nejaký osoh, ale ich teší, keď môžu niekomu pomôcť a urobiť nejaký dobrý skutok. To sa stáva bežne i s jedlom, a tak z vedľa stojaceho auta na križovatke, ale aj počas jazdy z auta domáci cudzincovi bežne ponúknu banán, pomaranč, jablko,.. Každý si vás fotí, natáča, každý sa chce porozprávať, odkiaľ si, kam cestuješ. Veľmi častá otázka bola, či si fakt myslíme, že sú u nich teroristi, pretože vedia, že všade vo svete sa to o nich rozpráva, tak či si to aj vy myslíte alebo či sa tam cítite dobre, či nemáme nejaké problémy, alebo či nám môžu nejako pomôcť. Keď sa prechádzali po meste, prišiel chlapík s otázkou, že kam idete, a že vás zoberie na aute, aby sme nemuseli peši ísť. Tak bolo treba vysvetliť, že práve prechádzka medzi domácimi je najviac zaujímavá. Aj k motorke prídu len vtedy, keď vidia, že kývnete hlavou na pozdrav, potom si dovolia prísť a popozerať, odfotiť sa, pričom vždy sa opýtajú či sa môžu odfotiť. A to celé rodiny, rovnakí boli mladí, starí, v strednom veku – všetci ľudia sa správali rovnako.
Napríklad v porovnaní s prvou časťou Turecka, ktorá je turistická, ľudia tu žijú z turistov, sú ľudia takí normálni. Aj ďalej v Kurdistane, hlavne starší ľudia sú pohostinní. Ale 15-roční, štyria, piati chalani do vás hádžu kamene a opľujú vás na ulici ako by ich to v škole učili. Janovi rozbili kameňom prídavné svetlo na motorke. A zrazu prídete do Iránu a tam je každý milý, ale nie tak ako v Egypte, kde sú miestni otravní, ale skutočne milí a bezprostrední.

Okolo Kaspického mora do Turkmenistánu
Dosť veľa hodín strávite na hraniciach, pretože Turkmenistan je jedna z tých krajín, kde je trošku sťažený vstup, navyše s obmedzenými vízami. Výprava dostala tranzitné víza na 5 dní pričom je stanovený presný deň, kedy treba do krajiny vojsť a vyjsť. Dokonca na hraniciach dostali tzv. „maršrut“, čo je vlastne trasa na mape, kde sú vyznačené tri tranzitné trasy a treba sa ich držať a úradníci určili, ktorou trasou musí výprava prechádzať. Ale je tu lacný benzín za 1 dolár dostanete 5 litrov. A potom prišlo mesto Ašchabád - veľké, nepochopiteľné, nevyužité prázdne mesto. Idete po meste, kde sú parky, fontány, všetko veľké a pre nikoho. Ľudia boli ako tak milí, len v meste ich veľa nie je, až keď sa s niekým dali do reči, už boli potom super, ale hlavne v dedinkách. Zaujímavá v Turkmenistane bola napríklad jaskyňa, kde sa boli okúpať. Vidieť ale Achaltekinské kone, ktoré sú nielen národné, ale i najzvláštnejšie a jedno z najstarších plemien na svete bol zážitok. A chovajú sa iba tu a bolo vidieť, že tie kone žijú lepšie ako ľudia tam v okolitých dedinách. Inak Turkmenistan bol vlastne cieľ tohtoročnej cesty a s ním aj Ašchabád, Achaltekinské kone, slávna Bachardenská jaskyňa s obrovským podzemným jazerom. Celý Ašchabád je zelený, nonstop zavlažovaný, všade sú povysádzané malé stromčeky. Celý Turkmenistan je väčšinou púšť, ľudia žijú v dvoch, troch väčších mestách a pár dedinách.

Uzbekistan a mesto Bukhara
Ak poviete hodvábna cesta nesmiete vynechať mesto Bukhara v Uzbekistane. Ľudia sú i tu príjemní, ale Uzbekistan je už trochu viac turistický. V Uzbekistane narazíte na problém s nedostatkom benzínu a to aj vo veľkom meste, kde bola iba jedna pumpa a tu vám povedia, že majú benzín, ale iba 80-tku, a že treba ísť hľadať ďalej do mesta. Nikde dole v meste už otvorená pumpa nebola a to bolo na obed. Bolo povedané, že tie pumpy tam jednoducho nefungujú, a že skoro všetci majú autá, autobusy, nákladiaky spravené na plyn. V Bukhare výprava strávila dva dni, spojené s návštevou celého centra a parkov. Všade tu je množstvo obchodíkov so suvenírmi, hotelíkov, reštaurácií, služieb. Toto mesto žije turizmom aj keď navigácia v tejto oblasti veľa letísk neukazovala. A potom je tu Amu Darya - jeden z dvoch prítokov do Aralského mora, ktoré ešte za Stalina odrezali a rozviedli do prírody, aby mohli zavlažovať polia, hlavne bavlníkové, tým pádom odvtedy to jazero vysychá. Spravili síce obrovské úrodné polia, ale zároveň je to jedna z najväčších, ľuďmi spôsobených katastrof na svete. Riadne rozbitou cestou výprava smeruje do mesta Nukus, ale cestu stavajú novú, tak ak tam pôjde niekto o rok, o dva, tak možno pôjde už po krásnej, novej diaľnici. V tomto meste bolo treba tankovať 80-tku benzín, pretože najbližších 400 km nebude nič, a najbližšia pumpa je až v Kazachstane.

Rozbitými cestami až do Kazachstanu
Prvé mesto v Kazachstane, mesto Bejneu, privítalo výpravu chladnejším počasím.
V Kazachstane po cestách chodia luxusnejšie autá, ľudia sú už trošku viac odmeraní, neboli menej zhovorčiví, aspoň teda v tejto časti, priateľskí boli, ale už sa neprídu porozprávať ako tí doteraz v iných krajinách. Aj keď vidia motorku, je im to jedno, teda poväčšine. Jeden z mnohých prišiel a porozprával sa, ostatní prešli nepovšimnute okolo, ako by si tam bol úplne bežne ako u nás. Ceny paliva sú cca 70 – 80 centov za liter, ale pumpu s 95 oktánovým benzínom bolo treba dlho hľadať. Ale keď prišli na ďalšiu pumpu asi po 100 metroch, tak to už bola krásna, veľká pumpa so všetkými benzínmi 93, 96,... a rôznymi takýmito číslami.
Nasleduje mesto Atyrau na severe Kaspického mora. Toto už je veľká metropola, keď tam bol Janko pred pár rokmi, za mestom bola len step a púšť a teraz sú tam okolo fabriky, továrne, firmy, všetko nanovo postavené. Po tomto meste smeruje výprava k rieke Ural, ktorá tvorí hranicu medzi Európou a Áziou. Pred rokmi tam bola na moste cez rieku aj tabuľa, že je to hranica.

Rusko je na dosah, nevedomá návšteva Čečenska
Z Kazachstanu a mesta Atyrau trasa viedla do ruského mesta Astrachan, kde je delta rieky Volgy. Astrachan je nejakých -30 m pod morom. Túto cestu Janko šiel už tretíkrát, a je to tam i napriek tomu všetko veľmi zaujímavé. Z Astrachanu cesta viedla na juh popri Kaspickom mori tentokrát z jeho západnej časti. Pekný zážitok na nich čakal, keď cestovali cez dedinky a zrazu sa cesta stratila, lebo tam bolo veľmi zlé značenie. Postáli teda v takom motorestíku, že si dajú niečo na jedenie, na pitie a boli tam ženy, ktoré sa rozprávali nejakým divným jazykom. Po otázke ako to vlastne rozprávajú, sa dozvedeli, že po čečensky, a tak sa výprava dozvedela, že je v Čečensku. Nasleduje mesto Elista - hlavné mesto Kalmyckej časti, im rozprával jeden pán, že Kalmyti to je vlastne bývalá Kublajchanova armáda, ktorú tam zanechal, keď zomrel Džingischán. Všetkých ich tam nechal, jednu celú divíziu a odišiel domov na pohreb, že sa pre nich vráti a budú pokračovať ďalej vo vpáde do Európy. Ale už sa pre nich nevrátil, tak tam zostali žiť. Kalmyti sú teda budhisti a navyše šikmookí a tvrdia, že nie sú Mongoli, nie sú Číňania, ale sú Kalmyti. V meste Elista je najväčší a najsvätejší budhistický chrám v Európe, nie je to síce turistická atrakcia, ale v pohode výpravu pustili dovnútra a nepozerali sa na nich, že ty si inoverec alebo tak, ale dokonca ich naviedol policajt, čo tam strážil poriadok, že tadiaľ ísť. Vyzuli sa, vošli dovnútra, práve tam bola bohoslužba a to bol neskutočný zážitok – cítiť tam ten pokoj, zvony tam zvonili, mnísi sa tam modlili nahlas. Ľudia sú tam milí. Z Kalmycka výprava pokračovala naprieč Ruskom ku Kerčskému prieplavu, (Azovské / Čierne more). V kempe pri mori skoro nikto nebol, iba pár ľudí, ktorí išli na veľký kultúrny festival v meste Taman v Krasnodarskom kraji.

Z Ruska na Ukrajinu trajektom
Na ukrajinskej colnici pri výstupe z trajektu výpravu privítali nepríjemní, úplatkuchtiví ukrajinskí colníci. Keď to Janko porovná s cestami, ktoré doteraz absolvoval, tak každý rok platil niekde pokutu, všade bol nejaký, aj výpravou nevyvolaný problém s políciou, vždy si niečo vymysleli, chceli úplatok. Doposiaľ za celý čas v žiadnej krajine po tisíckach kilometrov ich nezastavil ani jeden policajt, len na Ukrajine áno. Keď išiel Janko prvýkrát cez tento prieplav, tak na lodi bolo cca 30 áut a motorky. Prišiel colník a spýtal sa či chcú čakať kým vybaví všetky autá alebo mu dajú po 100 rubľov a pôjdu prví. Teraz to spravil presne naopak, vystúpili síce prví z lode, dali ich bokom, vybavili všetky autá a keď tam neboli svedkovia, tak začal pýtať splnomocnenie a rôzne doklady. Keď chalani povedali, že majú, tak že ich musia mať v ruštine a podobne. Boli jednoducho nepríjemní, zdržali výpravu zbytočne asi hodinu a nakoniec ich ale pustili. Nasleduje cesta do Feodosije, kde prespali, a šli na prehliadku mesta Sudak, ktoré stojí na brehu Čierneho mora. Popri pobreží viedla trasa na turistickú Jaltu, a odtiaľ po krásnej kľukatej ceste cez hory až do Bachčisarai. Za mestom je nádherný kaňon, ktorý vyzerá ako Grand Canyon v USA. Potom sa opäť vrátili do Jalty, a prespali druhú noc v súkromnom dome, kde bola prerobená garáž na izbu. Návšteva mesta Sevastopol, je zaujímavá pre našinca zátokou, kde kotvia vojenské ponorky. Cesta výpravy potom smerovala na sever cez mesto Simferopol a odtiaľ už len rovno domov.

A takto to funguje skoro vždy
Ono je to takto, kto je zvyknutý chodiť na motorke, tak to zvláda, ale 5 týždňov je 5 týždňov a skoro vždy to ide takto:
1. deň panuje obrovské nadšenie.
2. a 3. deň sú len presuny.
4. deň už máš tak akurát dosť a pri predstave, čo ťa ešte čaká, si kladieš otázku ČI TO CELÉ VOBEC VYDRŽÍŠ.
5. deň máš pocit, že sa zobudíš ešte viac unavený ako si si išiel večer ľahnúť, ale všetko to opadne vo chvíľke, keď sa posadíš na motorku a odvtedy už necítiš ani bolesť zadku, proste nič. A potom to cítiš až keď prídeš domov.

Psychická príprava: Človek to musí zvládnuť a byť psychicky pripravený na to, že čokoľvek sa môže udiať doma, pričom niet rýchleho návratu. Veľakrát človeka zlomí už aj to, že je dlho z domu preč, navyše začnú chodiť citlivé sms-ky, môže nastať problém v práci – toto všetko vie človeka na tak dlhej ceste zlomiť a potom je nevrlý a zlý na všetkých dookola. Naplánované musí byť všetko, hlavne hraničné prechody a potrebné doklady a víza. Navyše treba byť stále v strehu, čo sa týka jedla, ubytovania, motorky, zdravia,..

Z voľného rozprávania Jána Balogha spracoval V. Brniak

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 12/2012

09.02.13, Janka    
Foto titulka
Zážitky na ktoré sa nezabúda – 12 600 km v sedle...

Fotogaléria
Janka - Zážitky na ktoré sa nezabúda – 12 600 km v sedle...

fffffff
fffffff
fffffff
fffffff
fff
Diskusia k článku
Upozornenie: Na tejto stránke sú zobrazené názory návštevníkov a užívateľov portálu. Redakcia nepreberá žiadnu zodpovednosť za prezentované názory a ani sa s nimi nestotožňuje.
Vložiť príspevok môže iba registrovaný užívateľ.




Mediálni partneri
Motomagazín
Reklamní partneri
Copyright © 2oo4-2o17 eXe | ISSN 1337-3064 | Všetky práva vyhradené | Redakcia | RSS | Prístupnosť | motocykel.sk na Facebooku | 0.04404