Chorvátsko 6/2008

Miňo nemôže… hmmm ostať doma na ?sraba?, alebo ísť nezodpovedne a viac menej bez prípravy sám.. to že čítate tieto riadky znamená že som nezodpovedný 

Vyrazil som o pol noci z Trnavy od skoro-brata Marcela, cieľ Chorvátsko. Rozmenené na drobné, Plitvické jazerá, more a trasa podľa potreby
Posledný týždeň voľna a potom zas nová práca, v hlave zmätok ktorý snáď časom opadne, …všetko časom opadne, len ten čas sa hrozne vlečie.. treba ísť.
Cestou do Trnavy premýšľam kde sú tie dnešné krúpy a búrky, ktorými sa vyhrážal vrchný slovenský mrakoplaš Dr. Iľko… na potvoru tentokrát bosoroval dobre a tesne pred TT moje horúce nutkanie cestovať chladia prvé dažďové kvapky. Za Trnavou mi pôsobivé blesky kreslia na oblohu vážne otázky či sa neotočiť… nie, nie!!
Započúvaný do monotónneho hučania vzduchu okolo prilby sledujem podenky a iný hmyz ako končí svoj život posledným bozkom s mojou motorkou. Priťahovaný svetlom reflektora, ktoré je sprava ohraničené krajnicou a zľava blikajúcou stredovou čiarou, medzi jazdnými pruhmi, ktorých blikanie v tme je akoby grafickým znázornením obsadzovacieho tónu v telefóne.. slabučké puknutie a ďalšia dušička odchádza do hmyzieho neba.. až keď suicídne mušky prestali skúšat tvrdosť svojich chytínových hláv som si uvedomil že ten hore to s dažďom myslí vážne… dokonca aj s vetrom, ktorý na polnočnom mokrom prístavnom moste skúšal koľko znesiem… nuž rozhodne menej ako dokonalý nemecký podvozok

Maďarsko je hrozná krajina… (nie, nie som radikál ani volič SNS). Žiaden kopec a ešte aj značenie majú ako.. maďari. Napriek Marcelovmu GPS sa trocha povozím cez Gyor viac ako je treba. Mokrá vozovka a noc mi nedovoľujú ísť viac ako 110km/h. Maďarské 30 v dedinách ignorujem slovenskou 70km/h skrytou pod rúškom noci (viva la resistance!). Občasnú túžbu po zdriemnutí zaháňam jazdením cez koľaje po kamiónoch… jedna väčšia mi ale decentne naznačila že aj výborný nemecký podvozok má svoje hranice, tak som s tým prestal.

Konečne Chorvátsko. Prvé ranné zore ma naháňajú v spätných zrkadlách a ja pred nimi utekám po dobrom asfalte a zvodných zákrutách. Je ešte zima, takže s klopením len tak decentne.. čas na prestávku, cigu a RedBull.
Plán cesty sa tvorí priamo za pochodu, chcem sa vyhnúť diaľnici. Cez dediny a chorvátsky vidiek bočnými cestičkami na Varaždin, Novy Marof za ktorým odbáčam na Križevci a dúfam že to bude zaujímavá cesta. Začína novonatiahnutým asfaltom a takou pravotočivou že aj pravoverný by za denného svetla zhrešil priamo pred Allahovými očami… Zrazu sa nový asfalt náhle končí a cez dvojitý filter plexa a slnečnej clony plnej mŕtvych maďarských mušiek vidím starý asfalt…. hmmm fajn, nie som fajnový. Keď ma začal v 80km/h predbiehať zadok a anus mi zovrelo až od hrdla som zistil že sú to len zvyšky starého asfaltu ale v podstate čistá šotolina. Vôbec neviem ako sa mi podarilo tú zákrutu predriftovať a nepadnúť.. akurát som si stihol uvedomiť že brzdiť by znamenalo okamžitú papulu…Zastal som a rozklepaný ako bavorský šnicel som zhlboka dýchal ranný vzduch cez kamošku z mestečka Marlboro. Myslím že aj Pfeiffer by zbledol od závisti keby ma videl ako som si smelo do tej šotoliny podradil a naklonil sa na tej prerastenej nemeckej vízii cestného endura.

Pokračujem cez krásny chorvátsky vidiek, dedinka strieda dedinku, v domoch muškáty a panie v domácnosti. V každej druhej dedinke sú dve tri pekné zákruty a za dedinami občas aj pár vracákov hore či dolu kopcom, podľa toho ako matka príroda chce. Chorvátsko je plné zákrut na spravidla dobrom asfalte, značenie tak vynikajúce že ani chodiacemu orientačnému nezmyslu ako som ja sa stratiť nepodarilo. Z Vrbovca idem doprava na Dubravu a Ivanič Grad kde s úžasom pozerám ako študentky /normálne 16 ročné žaby/ riadia dopravu oblečené do oranžovo krikľavých viest, vyzbrojené píšťalkami a chabou angličtinou sa snažia udirigovať cestnú kakofóniu na súzvuk. O to viac prekvapený pozerám ako ich vodiči bez výnimky rešpektujú. Zastavujem vedľa nich a pýtam sa ich kde nájdem banku. Vraj mám ísť do mesta a nie na obchvat. Tak som šiel a cestou zistil že takých mladých dvojíc je v tomto meste viacero /nejaké cvičenie?? neviem/ Banku som nenašiel lebo v tom hroznom teple sa mi fakt nechcelo ale za to som našiel chorvátsku filiálku Apolla.

Z Ivanič Gradu cez Topolie do Sisaku kde nachádzam priamo pri ceste OTP Bank a mením. V banke je SBSkárka ktorá na mňa pozerá ako na UFO a na motorku ako na jeho pristátie. Keď jej poviem čo chcem tak sa zachichoce a z automatu mi vytlačí časenku. Hmmmm iný kraj iný mrav. Jedna pani z tých troch čo obsluhovali má zaujímavú tvár. Kedysi musela byť veľmi pekná, ostré ale pekné čety, hrdé držanie tela… po výmene peňazí sadám uprostred námestia a dňa v tom najväčšom hice na baworsona a rezignujúc na bezpečnosť dávam dole bundu a rukavice a ďalej pokračujem len v tričku. Všetko má svoje hranice a chorvátske obedňajšie slnko ich má ďalej, než môj zmysel pre bezpečnú jazdu. Apropo, cesta do Sisaku vedie popri rieke Sáve a je to ako jazdiť po hrádzi ktorá kopíruje chrumkavé zákruty s tradične výborným asfaltom. Vzduch je plný vôní siláže, sena, tepla a samotného leta.
Z Gliny idem na Tušilovec a odtiaľ dole na Juh až k prvému cieľu ?Plitvička jezera?.
Zastavujem a dávam si v tom hroznom teple neskorý obed. Nealko pifko som zjedol na dva glgy a čašník, ktorý keby robil v mojom podniku tak ho asi s kvôli môjmu zdraviu zabijem, sa ani nespýtal či chcem druhé. Tak som si ho teda drzo vypýtal aj s jedálnym lístkom. Doniesol druhé nealko ale inej značky vraj to predošle už nie je… hmmm tak to teda nie, nebudem vám tu dopíjať kusovky…
– ?poprosím zapečený šnicel s ryžou?
– ?ryža ňeňi?
– ?tak diviačí guláš?
– ?gulaš ňeňi?
DO PSEJ MATERE TY KURAC!!
– tak teda ten zapečený rezeň s tými krepými zemiakmi
Ani som nečakal či sa tú atrapu čašníka napadne sa ma spýtať na nejaký dezert a rovno som si objednal ?čoko-palačinke?
Jedlo bolo fakt dosť chutné, kuchárovi sa evidentne chcelo na rozdiel od čašníka. Po jedle a palacinkách som už vyrovnaný čakal či mu netrkne sa spýtať či nie som smadný.. po 10 minútach som to vzdal a šiel som ho otravovať v luštení krížovky aby mi dal tri deci minerálky.. úplný vrchol bol že po návrate z WC tam 20 minút nikoho nebolo komu by som mohol zaplatiť. Úplne kludne som sa mohol obliecť robiť kotrmelce až k motorke a odísť… Chalanko sa asi šiel venovať svojej babe ktorá medzitým prišla a chýbala jej už len šerpa MISS HRÚZA. Počkal som teda kým sa pikolík zjaví a dovolil si zaškemrať o účet… s plným bruchom som sa na tom už zabával, 40 rokov komunizmu sa nedá zmazať za dve dekády…. Prišla čašníkova ?asi sestra?, vicemiss Hrúza, ktorej náramne imponovalo že som motorkár a tá modrobiela vrtula jej asi navrávala že budem v plnke /och aká priehľadná vie byť ľudská ?bytosť?/. Vraj či nechcem prespať, ani platiť nemusím.. tváril som sa že nerozumiem hoci postavu mala peknú ale tvár ako za trest a z jej chrupu, na ktorom by sa dal hrať šach, by môj čeľustný ortopéd dostal nervový tik, zahodil diplom a šiel za záhradníka brnkajúc si po gambe.

Plitvičke už dnes nestíham tak len cez ne prefrčím a na druhej strane hľadám nocľah. Všade chcú 35 ojro. Kua kde v puči sú všetci tí 14 euroví čo spomínal Miňo. Zastavujem sa na jedno nealko Ožujsko a pozorujem čašníčku, staršia milá pani a niečo mi hovorí že tu bude lepšia cena. Trocha sme pokecali a nemýlil som sa, 15 euro za dvojposteľ bez z veľkým ospravedlnením že bez telky /keby ste pani zlatá vedela ako ja telku strašne nepotrebujem a nemusím./ ubytovávam sa trocha sa vybalím a hádžem sa na posteľ s tým že za 20 minút si dám sprchu. Zobudím sa asi po siedmych hodinách po jednej v noci…
…zvláštny pocit, všade ticho, v prvom momente neviem kde som a čo tu robím, až prázdne lôžko vedľa mňa na dvojposteli ma v momente vráti do smutnej reality, chýba mi… tak veľmi mi chýba… je úplne jedno ako ďaleko utekám.

Ráno sa rýchlo zbalím poďakujem domácim, dám si dva krajce chleba s nutellou a hajde na Plitvička jezera. Cestou vidím z mosta pod sebou modrú rieku s dvoma malými vodopádmi vedľa seba kde sa veselo kúpe mládež domáca. Asi dve sekundy som premýšľal a potom za mostom plné brzdy a odbočka vpravo dolu strmákom k rieke. Boli tam síce tabule že kúpať sa je zakázané ale to už som si dával plafky a chabral sa do kráááásnej priezračnej vody… milujem vodu!! Ale táto voda-suka aká bola taká vábivá taká bola studená. Po pol hodine boja s vlastnou psychikou a občasným pohľadom na miestne vyvinuté sedemnástky som sa tam predsa len hodil. Nešlaktrafilo ma a v ústach som mal okamžite chuť vápnika a hneď som si spomenul na škôlku kde nám dávali kalciové tabletky. Voda tak čistá že tam kde by ste hádali hĺbku po členky bola po kolená a tam kde azurová modrá, ktorá pod konármi stromov prechádzala do jemne zelenej ukazovala očiam tak meter a pol bolo dva krát hlbšie.Na plytčine rýchly prúd spôsoboval pri pohľade na nohy závraty. Absolútne dokonalý trik ako presvedčiť mozog že sa vo vode pohybujete aj keď vlastne vy ste ten čo stojíte na mieste a voda je tá čo beží na večnosť…. Príjemne osviežený som sa zbalil a po tridsaťsekundovom krátkom boji s tlstou nemeckou Bertou a otočení ju okolo stojana som bol zas mokrý.. od potu. Cestou hore mi niekde vypadol Epipen …ak ma opichá nejaká lokálna chorvátska osa čo sa stane s baworákom?  ale potom som zistil že mi je to v zásade jedno a ak to prežujem bez ujmy tak pri somraní o nový Epipen budem musieť klamať alergológovi, že ma okradli 🙂

PLITVIČKA JEZERA

Nádherná cesta, nádherné tiahle zákruty, okolitá príroda rozptyľuje moje hladné oči sýtymi farbami a členitým horizontom. Veľmi dobrá cesta a asfalt rozboxovali moje presúvadlo do zaujímavých náklonov až dobieham a predbieham RSV Mille, čo jeho majiteľa asi znervóznilo tak ma na najbližšej rovinke opálil až ma myklo.. chalan evidentne vedel jazdiť a poznal to tam takže som sa nechytal…
Prichádzam na parkovisko a zisťujem že vstupné je pre motorky je zadara. Najprv som síce čakal pred rampou ako sa sluší a patrí potom však prišiel ku mne zamestnanec a slušnou anglinou mi naznačuje že mám obísť rampu a že parkovné je ?frí?. Na parkovisku bolo okrem iného nejak podozrivo veľa starých ale krásnych jaguárov. Idem k svojim. Dva baworsony, jedna žltá 1150 a jedno staručké K, privítali svoju emigrovanú kolegyňu zo Slovenska zo stoickým mlčaním.
V rade na lístky sa usmievam nad jedným úzkostlivým pánkom z Čiech /podľa prízvuku asi pražák, ?cožéééé?/. Prerátava na prenosnom smartfóne vstupné, maturuje dnešným a včerajším kurzom a stotinami za desatinnou čiarkou… jeho polovička ide pre istotu na ISIC. Úprimne povedané jeden neplatný mám v dokladoch a ešte s ním občas klamem ale tu sa mi nechce (je to známka toho že sa konečne mám dobre ked sa mi nechce klamať za 50% vstupného?? 🙂 neviem )

Čo napísať k samotným Plitviciam a vyhnúť sa zaužívaným slovným zvratom? Matka príroda sa tu vyzúrila v dobrom slova zmysle, je to koncentrovaný mix azúrovej vody plnej rýb, ktorá padá v desiatkach vodopádoch z členitých skál. Je to kolos, ktorý pri snahe vidieť ho celý zaberie celý deň. Celá tá sranda má len jediný nedostatok. V tom strašnom teple a vysokej vzdušnej vlhkosti z desiatok malých či veľkých vodopádov je logicky zakázané sa tam kúpať v tej hriešne čistej azúrovo modrej vode…. asi takto nejako sa môže cítíť nejaký malý satyr, ktorý je zatvorený v klietke okolo ktorej chodia zmyselné nymfy… voda ma hrozne chcela a rovnako aj ja ju ale okolo príliš veľa ludí, tak sme si sľúbili že si to určite rozdáme nabudúce.

Po odchode s Plitvíc premýšľam či až dole na Makarsku alebo to seknem cez Gospič na Karlobag. Túžba čo najskôr vidieť more zvíťazila. Cesta z Titovej Korenice je pojazdeníčko že by si jeden cvrkol, predĺžený Šturec, vracáky kde by sa dali drať stupačky nebyť tak ďaleko od domu.. radšej opatrne.
V dedinke Lički Osik omylom zablúdim a vojdem do dediny. V domoch vidím diery a dve rozbombardované torzá fabrík ? smutné svedectvo o zhmotnenej realite vzájomnej ľudskej lásky a porozumení. Občas je fajn vypnúť GPS a niekde sa stratiť, človek objaví to čo by inak minul.
Tankujem v Gospiči a premýšľam akú chuť ma chorvátsky benzín, lebo mojej ?tlstej berte? napriek neturistickej jazde nechutí. Krásna spotreba 5,2 litra 100km… divné ale fajn. Po odjazde sa vynorí horský masív, ktorý ma delí od vytúženého mora. Začína byť zima takže obliekam naspäť bundu. Opäť výborné zákruty ale žiaľ pomerne rozbitá cesta, ktorá ma núti premýšľať či dilema nad R1200RT nie je zbytočná. Dilema razom skončila keď v jednej doline pred mostom ktorý bol v podstate len oblúk nad cestou sa mi to zrazu celé rozvlní a roztancuje a v nemom úžase bez predchádzajúceho značenia plávam v štrku pri rýchlosti 90km/h. Začína sa mi mierne rozkmitávať žalúdok spolu s predným kolesom. Nesnažím sa meniť smer len mierne pridám. Pomohlo. Úsek bol dlhý asi 50m a myslím že na RT by som sa kvalitne vysypal. Ešte 2-3km a spolu zo závanom teplého vetra z vôňou soli prichádza facka na mozog. Krásny výhľad na členité chorvátske pobrežie, zapadajúce slnko ktoré kreslí psychedelické farby niekde v diaľke na morskú hladinu.. áno priznávam, prvý krát som videl more na vlastné oči.
Výhľad z kopca na cestu do Karlobagu veští fantastické jazdenie, prehľadné vracáky mi šteklia ego ale hneď prvý ma tak rozvlnil že som si takmer ucvrkol.. následne zisťujem že hoci je tam nový asfalt bez kamienkov tak aj na novej ceste cítim mierne vlny.. asi teplom, ktoré zvlnilo asfalt, inak neviem… ďalej idem na istotu s tým, že Rossi budem inokedy.

V Karlobagu začínam hľadať ubytko. Po troch neúspešných pokusoch mi začne milý Karol aj z Bagom zrazu liezť na nervy a už tu nechcem byť. Odfrčím po vábivej ceste pri pobreží smerom na Senj. Po tom ako som prepálil odbočku na Stary Grad mi nejak zaplo že dedinka s takým názvom by nemusela byť zlá voľba. Brzdy, odpočívadlo, otočka, plný plyn. Z odbočky sa dostávam na neplánovanú offroadovú vložku pričom nikde ani náznak dediny. Kokoz veď toto je nejaký divný kameňolom, ale keď som už tu pozriem sa kde to končí. Pomaličky si to prášim po ceste ako vystrihnutej z Winnetuovky a zrazu sa mi otvára pohľad na dobre ukryté mestečko Stary Grad. Je vytesané, postavené a prilepené na skalnatý výrez do pobrežia tvoriaci dolu pri morskej hladine pokojný záliv. Mierim k prvému domu na ktorom je obligátna tabuľa ?SOME? a po slovensky sa dohadujem s domácou, ktorá je inak dosť nevľúdna. Pýta sa ma či som Slovinec. Odpovedám že nie.. Slovák!… nič, Slovakia… nič, Čekoslovakia… áá Karlovy Vary a ľady povolili. Dohadujeme sa na cene na konečných 25 ojro za noc + motorka v garáži. Objavil som nedostatok BMW!! S modrobielou vrtulou vám nikto nechce urobiť cenu. Viem že to nie je najlepšia cena aká sa tu naokolí dá vyhendlovať, ale zavážila bezpečná garáž pre motorku + nechcelo sa mi ísť naspať ten offroad kvôli 5-10 eurám, ktoré by som hypoteticky dostal dolu v inej dedine. Strašne sa teším ako sa ešte dnes večer okúpem v mori.

Večerné kúpanie sa nekonalo lebo teplota vody náhle schladila moju prudkú túžbu po telesnej aj duševnej hygiene. Vliezol som tam asi po kolená ale potom som zistil že sa mi vlastne ani nechce tak silno kúpať a tak som si spravil pár večerných fotiek a šiel spať. Po desiatich minútach výdatného spánku ma zobudil jeden vtieravý hudobník z ríše insecta, ale napriek dobrým zvykom som ho vyhostil – hudobný žáner ?minimal? nie je podľa môjho vkusu.

Ráno sa mi naskytol pohľad na slnkom vybielený ostrov hneď oproti. Hmmmm tam by sa jazdilo do zbláznenia, mať tak o sto kíl ľahší stroj asi by som to aj veru poriešil. Nasledujúce dva dni som nerobil nič len sa kúpal, v prestávkach cez deň spal a v noci premýšľal lebo som nemohol spať. Bolo tam pekne, nič nebolo zlé, ceny za chálky prijateľné, síce domáci dedulo námorník sa na mňa furt škeril a furt mal potrebu sa ma niečo vypytovať ja som mu potom vždy povedal že nerozumiem a že musím isť plávať tak na mňa priateľsky zakričal niečo po chorvátsky v štýle ?dobro ty rozumiš kujon?. Napriek divnému biorytmu na ktorý som nabehol som si oddýchol ale na tretí deň ráno ma už žrali mrle a vedel som že musím ísť. Zbalil som sa pozdravil domácich, deduško bývalý námorník mi vtisol do ruky vizitku z odprevadil ma slovanko-germánskym esperanto pozdravom ?doma werbung!!!?

Cestou na Slovensko som si ešte užil nealko Ožujska, dobré chorvátske zákruty a milú bielovlasú babku z pošty odkiaľ som poslal dve pohľadnice. Strááááášne bola nadšená s toho že som motorkár a že si takto cestujem. Ak som jej dobre rozumel povedala že treba si užívať kým sa dá, brať to čo prichádza tak ako to prichádza, lebo človek aj tak nič nezmení a nikdy nevieš čo bude zajtra. Mala pravdu

chorvatsko 23-27.6