Odpoveď na: 40+ – tu sme

[przwjhrjaujzepieztjte]

😈  Ano-ano-ano, knihy a časopisy boli mimoriadne výrazným infikátorom pred-digitálnych čias, teda z obdobia s max. dvoma ideologicky a technicky ovplyvnenými televíznymi programami.

V jednej z mojich pravekých moto-kníh maďarský pretekár Szabó II László (pretekal aj za fabriku MZ) popisuje okrem iného aj atmosféru v boxoch v šesťdesiatych rokoch.

Napríklad ako sa postupne Agostini oddeloval od ostatných, hlavne po zisku desiateho titulu, čím prekonal Hailwooda s 9 titulmi.
Szabó však pridal, že Ago bol jednoducho iný svet, pochádzal  z bohatej rodiny, bol takto napr. častým účastníkom na párty usporiadaných grófom Domenico Agustom (majiteľom MV Agusty), na preteky priletel lietadlom, býval v najlepších hoteloch, občas ho doviezli dokonca vrtulníkom, prevzal dokonale pripravené motocykle, odkrútil, čo cez víkend mal a hneď aj odletel.
Všetci z GP sa ale zhodli na tom, že Ago jazdil mimoriadne korektne, napriek jeho prevahe (hlavne vďaka MV) plne rešpektoval súperov a nikdy žiadna zákernosť z jeho strany nehrozila.

Ostatní jazdci, súkromní alebo viacmenej aj fabrickí, strávili GP-víkendy v depe, v obytných prívesoch či automobiloch, depo vypadalo, ako autokemping.
Pretekári tam „žili“ spolu, občas aj s rodinami, a aj keď na trati boli neúprosnými súpermi, boli to kamaráti.
Po večeroch si robili spoločné programy, dokonca každý mal pripravené nejaké vystúpenie na zabavenie ostatných. Jeden spieval, druhý  mal nejaké kúzelnícke čísla, tretí hral na gitare, bol tam žonglér, Staša mal napríklad excelentné vystúpenie, ako tanečný komik. Szabó mal vymakanú pantomímu, vhodnú ale len pre dospelých…

Raz som už na motoride pridával túto fotku, prefotenú z tej knihy, Retro to vtedy aj zaregistroval. Maďari s tým nič nemajú, je to normálna pohľadnica predávaná vtedy na väčšine pretekov GP, zaujímavé ale je, že Staša tam nie je.