Lukáš Pešek: „Jazdite tak, aby ste sa vždy vrátili domov.“ Bývalý jazdec MotoGP dnes učí ostatných, ako na to

Víťaz Grand Prix, účastník MotoGP, domáci hrdina z Brna. Lukáš Pešek patril medzi najtalentovanejších českých motocyklových pretekárov svojej generácie. Po zavesení kombinézy na klinec sa však nevzdialil od motoriek – práve naopak. Založil vlastnú motoškolu a dnes pomáha jazdcom všetkých úrovní zlepšovať techniku, budovať sebadôveru a predovšetkým – vracať sa z každej jazdy v poriadku. Porozprávali sme sa o tom, čo mu dal a zobral profesionálny šport, prečo väčšina motorkárov preceňuje svoje schopnosti a čo preňho znamená kvalitná jazda dnes.

Keď sa obzriete za svojou kariérou, čo vám najviac utkvelo v pamäti?

Určite víťazstvo v Číne, pretože to bolo niečo, na čo sa dlho čakalo. Boli to roky driny, keď sa výsledky nerodili ľahko, a potom prišli tie jedny preteky, kde všetko sadlo. Je to pocit, ktorý sa ťažko opisuje – stojíte na pódiu a uvedomíte si, že to celé malo zmysel. A potom Brno. Tam to bolo hlavne o fanúšikoch a atmosfére, ktorá vás dokáže úplne vtiahnuť. Keď jazdíte pred domácim publikom a počujete ten rev z tribún, je to niečo, čo vám žiadne iné preteky nedajú. Na tie momenty budem spomínať celý život.

Čo vám profesionálny šport zobral a čo dal?

Dlhé roky profesionálneho športu mi dali disciplínu a vytrvalosť, naučili ma dotiahnuť veci do konca. Keď trénujete na tej najvyššej úrovni, naučíte sa pracovať pod tlakom, zvládať neúspechy a hlavne – počúvať svoje telo aj stroj. To sú veci, ktoré sa hodia nielen na trati, ale aj v bežnom živote. Na druhej strane mi šport zobral možno trochu bežný pohľad na jazdu, pretože dlho to bolo len o výkone a výsledkoch. V pretekoch hľadáte limity, tlačíte sa na hranu – a to je niečo, čo v bežnej premávke nehrá žiadnu úlohu. Tam je skôr potrebné sa držať predpisov, vnímať okolie a jazdiť predvídateľne. Chvíľu mi trvalo, než som si to v hlave prepol.

Zmenilo sa to po skončení kariéry?

Áno, výrazne. Dnes už jazdu nevnímam len cez rýchlosť, ale skôr cez bezpečnosť a kontrolu. Je to pokojnejší prístup. Keď ste aktívny jazdec, všetko meriate cez časy a pozície. Po kariére si postupne uvedomíte, že jazda môže byť aj o niečom úplne inom – o pohode, o krajine, o tom, že si to jednoducho užívate bez tlaku na výkon. A zároveň je to ten najvhodnejší prístup do premávky, kde nejde o stotiny, ale o to, aby ste prišli bezpečne z bodu A do bodu B.

Baví vás ešte jazdiť a máte z jazdy stále radosť?

Úprimne, už menej. Svoje som si odjazdil – tisíce kilometrov na pretekárskych okruhoch po celom svete. Dnes ma viac napĺňa, keď vidím, že niekoho niečo naučím. Keď sa ku mne vráti jazdec a povie, že sa cíti na motorke istejšie alebo že zvládol situáciu, ktorú by predtým nezvládol – to je pre mňa väčší adrenalín, než keď som sám točil kolá na okruhu.

Čo vám robí najväčšiu radosť?

Keď vidím progres u ľudí. Niektorí prídu a neveria si, boja sa motorky, majú zlé návyky. A potom po pár hodinách vidíte, ako sa im rozsvietia oči, keď pochopia nejaký princíp alebo zvládnu manéver, ktorý im predtým robil problém. To je niečo, čo mi dnes dáva väčší zmysel než vlastná jazda. Je to iný druh uspokojenia, ale veľmi silný.

Prečo ste sa rozhodli venovať výučbe jazdcov?

Prišlo to prirodzene. Už predtým som učil v zahraničí a videl som, aký obrovský dopyt po kvalitnom tréningu existuje. Veľa ľudí má motorku, ale nikto ich poriadne nenaučí s ňou narábať nad rámec toho, čo sa učia v autoškole. A potom vznikla myšlienka vlastnej motoškoly, v ktorej by sa dalo trénovať celoročne. Chcel som vytvoriť miesto, kde sa jazdci môžu posúvať systematicky, nielen raz za čas na nejakom kurze.

Čím je vaša škola špecifická?

V čase, keď som ju založil, bola unikátna hlavne tým, že bola halová a dala sa prevádzkovať celoročne. A to aj v zime, keď nie sú ideálne podmienky, napríklad sneh a ľad. Každý motorkár pozná ten pocit, keď na jar po dlhej prestávke prvýkrát sadne na stroj a cíti sa neisto. Chceli sme dať jazdcom možnosť jazdiť aj mimo sezóny a nevypadnúť tak z tempa. Je to veľmi praktické – keď sadajú na jar na stroj a idú do premávky, nemusia si tak dlho zvykať. Ruky a telo si pamätajú, čo robili v zime, a ten prechod je oveľa plynulejší a bezpečnejší.

Čo si ľudia najčastejšie uvedomia, keď k vám prídu?

Že toho vlastne veľa nevedia. A to platí nielen pre začiatočníkov, ale aj pre skúsených jazdcov, ktorí jazdia roky. Často majú zažité zlé návyky, o ktorých ani nevedia, a myslia si, že keď jazdia dlho, jazdia aj správne. Ale to je dobrý začiatok, pretože v momente, keď si to priznajú, majú chuť sa zlepšovať. Najhoršie je, keď niekto príde s pocitom, že už všetko vie – tam je práca najťažšia.

Čo by ste odporučili úplným začiatočníkom?

Nebáť sa a začať systematicky. Najväčšia chyba je, keď si niekto kúpi motorku a jednoducho vyrazí do premávky bez poriadnej prípravy. Keď to zvládnu aj malé deti, ktoré k nám chodia na kurzy, tak to zvládne naozaj každý – len treba správny prístup, trpezlivosť a hlavne pokoru. Nesadajte na stroj, ktorý je na vás príliš silný, nekopírujte to, čo vidíte na YouTube, a nebojte sa priznať, že niečo neviete. To nie je slabosť, to je inteligencia.

Máte dnes ešte „ideálny deň na motorke“?

Úprimne, už si to ani neviem predstaviť. Posledné roky sú viac o práci s ľuďmi než o vlastnom jazdení. Ale nepoviem, že mi to chýba. Skôr sa to posunulo – môj ideálny deň dnes vyzerá tak, že mám halu plnú nadšených jazdcov, každý sa niečo nové naučí a všetci odídu s úsmevom a pocitom, že sa posunuli ďalej.

Napriek tomu, kam sa ale rád vraciate?

Do Talianska alebo Španielska. Kvôli ľuďom, prostrediu a celkovej atmosfére, ktorá vládne na cestách, ale aj celkovo v týchto krajinách. Tam je motocyklová kultúra úplne na inej úrovni. Ľudia motorky vnímajú ako súčasť života, nie ako extrém alebo niečo nebezpečné. Majú k jazdcom rešpekt a celé to prostredie je jednoducho príjemnejšie. Vždy keď tam prídem, cítim sa ako doma.

Čo by pomohlo lepším vzťahom na cestách?

Viac rešpektu. Každý by mal viac vnímať toho druhého, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché. Motorkár musí počítať s tým, že ho vodič auta nevidí, a vodič auta by mal zase počítať s tým, že medzi autami môže byť motorkár. Je to o vzájomnej ohľaduplnosti. Keby sa každý na chvíľu zamyslel nad tým, že na druhej strane je tiež človek, ktorý sa chce dostať domov, cesty by boli oveľa bezpečnejšie.

Ako vnímate význam paliva pri bežnej jazde?

Z dlhodobého pohľadu je výber správneho paliva určite dôležitý. Motor ide plynulejšie a celkovo funguje lepšie, keď má kvalitné palivo. Mnohí to podceňujú, ale je to podobné ako so stravou u športovca – keď dáte telu kvalitnú stravu, podáva lepší výkon. S motorkou je to rovnaké. Ja napríklad tankujem vysokooktánový Shell V-Power Racing 100, keďže jeho zloženie je navrhnuté tak, aby motor jazdil stále ako nový a poskytuje vyšší výkon, lepšie zrýchlenie, keď to potrebujem. Navyše je to jediné prémiové palivo odporúčané Ducati. Samozrejme, Racing 100 nie je nutný pre všetkých. Pre väčšinu strojov úplne postačuje aj klasická 95-ka Shell V-Power.

Má podľa vás zmysel tankovať prémiové palivá?

Určite má. Je to súčasť starostlivosti o motorku – rovnako ako servis alebo pneumatiky. Veľa ľudí dá stovky eur za výfuk alebo riadidlá, ale pri tankovaní nevenujú pozornosť tomu, čo do stroja lejú. Aj pri výbere pneumatík siahate po kvalitnejších, ktoré vás udržia bezpečne na ceste. Kvalitné palivo pomáha udržať motor v dobrej kondícii a v prípade Shell V-Power zároveň čistí až 100 % usadenín, ktoré znižujú výkon, čím pomáha omladiť výkon motora. Je to investícia, ktorá sa dlhodobo oplatí.

Akú jednu vetu by ste odkázali motorkárom?

Jazdite tak, aby ste sa vždy vrátili domov. To je to najdôležitejšie. Žiadne ego, žiadne dokazovanie na ceste. Motorka vám má prinášať radosť, nie problémy. A tú radosť si užijete len vtedy, keď jazdíte zodpovedne a s rešpektom – k sebe, k stroju aj k ostatným na ceste.