Madagaskar – siedmy kontinent

„No plan is a good plan – nemať žiadny plán, je dobrý plán“ – podľa tohto motta sme s Herbertom cestovali na motorkách cez juhovýchodnú Áziu. Bolo to vedomé rozhodnutie, jednoducho vyskúšať, nechať sa viesť náhodou. Vlastné rozhodovanie sa v nevedomosti, bez násilia predpripravenej cesty alebo stanovenia termínov. Stresu tak veľa, ako je to len možné vidieť v čo najkratšom čase, sme si už nechceli spôsobovať. Nezostavovali sme žiadny zoznam pamiatok, ktorý by sme si mohli odškrtávať. Cestovného sprievodcu sme mali iba ako pomocníka. Každý deň sme sa odznova rozhodovali kam pôjdeme a vďaka tomu sme sa cítili dobre. Táto spontánnosť viedla k zážitkom a novým skúsenostiam. Boli sme voľní.

Štyri týždne na štyroch motocykloch

Tentokrát je všetko inak. Ešte stále sme voľní, ale máme plán. A predsa len, ako to chodí s plánmi, sú tu na to, aby sa menili. Ale poďme pekne od začiatku! Madagaskar, vzdialený, exotický ostrov v Indickom oceáne fascinoval Herberta už odjakživa. Pred 180 miliónmi rokov sa oddelil zo superkontinentu Gondwana a rozvíjal sa v úplnej izolácii vlastnej flóry a fauny. V tropickom raji žijú praveko vyzerajúce chameleóny, lemury a najväčšie motýle sveta. Napriek mnohým superlatívom, je Madagaskar medzi vedcami pokladaný za 7. kontinent. Pre Herberta to bol dlho hýčkaný, nesplnený sen. Dôvodov, prečo stále odkladať cestu, bolo veľa: žiadne uhlie, politické nepokoje, žiadne možnosti transportu motoriek a žiadne ďalšie ciele jazdy, ktoré by bolo možné uskutočniť. Keď sme v roku 2012 rozmýšľali, kde by mala byť ďalšia testovacia jazda pre Touratech uskutočnená, všetky tieto prekážky už neboli relevantné a záver znel „štyri týždne, štyria na štyroch rôznych motocykloch cez Madagaskar“. Okrem filmu a fotiek riešime aj to, prečo cestovať. Úlohy sú jasne stanovené. Wolfgang, redaktor a expert na gastronómiu je na ceste so svojím BMW R1200GS Adventure. Kameraman Jan-Peter jazdí na BMW F800GS 2013 a stará sa v tíme o dobrú náladu. Ja zbieram dojmy z krajiny a ľudí, ktoré potom spracovávam, na mojej Husqvarne TR650 Terra. Herbert fotografuje, testuje a jazdí na novom „wasserboxery“ BMW R1200GS.

Keď neviete kam, poraďte sa s domácimi

Plánovanie cesty, kde ešte nikto z nás nebol, nanajvýš tak vo svojich predstavách, je z Nemecka veľmi ťažké a to prostredníctvom obrázkových knižiek a užitočných máp. Tenké, biele línie sú vždy dobré, pretože sľubujú dobrodružstvo. V legende označené ako „vedľajšie cesty bez pokrytia alebo v zlom stave“, aké sú však v skutočnosti? Čo sa na Madagaskare rozumie pod pojmom „zlý“? Koľko času je potrebného na 100 km? Zaujímavé ciele ležia krížom krážom po celom ostrove. Pobrežie je úžasné, ale 5 000 km dlhé! Kam pôjdeme najskôr? Hodíme si mincu? Alebo je to príliš náhodné?,

Poďme sa opýtať niekoho, kto pozná miesto. François Serrano patrí do klubu motorkárov v hlavnom meste. Vedie malú dielňu a organizuje moto výlety so sprievodcom. V jeho kancelárii v Tane stojíme pred veľkou mapou, ktorá je poprepichovaná špendlíkmi. „Na Madagaskare je dobré to, že tu neumriete od smädu. Voda je takmer všade.“ Na otázku, ktoré tri miesta by sme mali bezpodmienečne vidieť, odpovedá: „Baobaby, Diego Suarez a východné pobrežie.“ „Dobre, že sme sa stretli.“ Naše natiahnuté plánovanie vyzerá najskôr ako okruh po severe: z Tany k známej baobabovej aleji a potom na svahy na západnom pobreží až k najsevernejšiemu cípu. François je sympaťák. Nepoučuje nás ako učiteľ na strednej škole, keď nás od niečoho odhovára, ale dáva nám odporúčania. Baobaby áno, západná časť nie. Je tam príliš horúco, často tam horí, je to monotónna cesta a v tomto období je tam veľa nepriechodných riek. „Museli by ste sa dennodenne brodiť hlbokým pieskom. Je to možné, ale s veľkými mašinami veľmi zaťažujúce“, dáva na vedomie. „Radšej zmeníme plán teraz, ako by sme mali neskôr niekde stroskotať“, odpovedáme mu. François nám dáva na cestu ešte jednu radu: „Život tu má pevný rytmus, ktorý sa riadi podľa východu a západu slnka. Držte sa toho aj vy!“

Krásu okolia zatieňuje chudoba

Plne nabalení vodou a kanistrami benzínu opúšťame zelenými ryžovými poliami obklopenú Tanu po dobre vystavanej RN4 smerom k horám. Asfalt je priľnavý. Stopy oleja a štrku v zákrutách spôsobujú, že sa nenudíme. Jednoduché bahenné chatrče so slamenou strechou stoja uprostred banánovníkov, mangovníkov a papájí. Obraz ulice je rôznorodý: nemilosrdne preťažené Taxi-brousses (Taxi po ostrove), Zebu-vozy (ťahá ich hovädzí dobytok), hrkotajúci šoféri, malé mopedy s najmenej dvoma spolujazdcami a zlozvykom fajčenia, stonajú výjazdom do kopca. Pousse Pousse sa zdá ako dopravný prostriedok číslo 1. Jedná sa o malé, dvojkolesové, ručne ťahané rikše. Pre mužov, ktorí tieto ľudské vozy prevádzkujú často naboso a sú zapriahnutí ako dobytok, je to ťažká práca. Nuž, na chlieb sa ťažko robí. Madagaskar patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Tri štvrtiny obyvateľstva zarábajú menej ako 165 € za rok. Každý tretí žije pod hranicou chudoby.
Čoskoro začne obdobie dažďov. Tráva je vyschnutá a červená zem prahne po vode. Pri vyše 30 stupňoch jazdíme naprieč nekonečne vyhorenou krajinou. Vegetácia je fuč. Požiarne vyplienenie so sebou tradične prináša nové pastviny a poľnohospodársku pôdu. Vďaka monokultúre je zem po každej menšej žatve vyčerpaná, a tak sa opäť nasadzuje znova. Začarovaný kruh. Dnes je prístupných iba 10 % dažďového lesa.

NosyBé – ostrov parfumov

Hľadanie foto motívov je ťažké. Otázkou je, do akej miery zachytiť túto smutnú realitu. Samozrejmosťou je, že duša jazdca je voľná, bez očakávaní, bez ktorých nemôže nastať veľké sklamanie. V hlavách sa nám prehráva kino a predstavujeme si, aké zelené to tu musí byť v časoch dažďov. Keďže potrebujeme nejakú optickú zmenu, urobíme malú odbočku do NosyBé. 325 km² malý ostrov leží 10 kilometrov od severozápadného pobrežia Madagaskaru. Na palube trajektu rachotíme z Ankify do Hellville. Vďaka rozpadajúcim sa, kedysi veľkolepým koloniálnym budovám z 19. storočia, pôsobí hlavné mesto schátraným šarmom. Život pulzuje na uliciach a trhoch, kde je možné vidieť usmievavých ľudí oblečených vo veselých farbách. Polovica obyvateľov ostrova žije tu (30 000 obyvateľov). NosyBé, druhým menom ostrov parfumov. Na plantážach rastie vanilka a Ylang-Ylang. Žlté kvety týchto tropických rastlín sa destilujú do parfumovaného oleja. Sladká dužina je afrodiziakum, zmysly očarujúca a dobrá alternatíva ku viagre. Že s turistami prichádza možnosť zarobiť si, sa rýchlo rozpozná. Do existujúcej „prirodzenej“ infraštruktúry, biele, palmami obklopené piesočnaté pláže, korálové atoly, malebné zátoky, sedem posvätných kráterových jazier s krokodílmi a nerušená príroda, je vsadených zopár luxusných hotelov. Netrvalo dlho, kým si sex turizmus našiel vchod do tohto raja. Aj tu snívajú mladé prostitútky o lepšom živote.

Kultúra mŕtvych

Ako základ pre spoznávanie ostrova nám slúžia bungalovy d´Ambonara. Od vlastníka Jeana Michela počúvame veľa o krajine, ľuďoch a kulte mŕtvych. Obyvatelia Madagaskaru veria, že ich predkovia z druhého sveta kontrolujú ich osud a navždy ostanú súčasťou rodiny. Sú rešpektovaní, uctievaní a z času na čas vykopaní, aby mohli sláviť sviatky v kruhu rodiny. Mŕtvi, vždy pekne zabalení do lykovej rohože, majú v obývačke čestné miesto. Pozerajú sa, ako sa tri dni muzicíruje, tancuje a je. Prirodzene, dostávajú všetky najnovšie správy. Predtým, než pôjdu naspäť do hrobu, dostanú nové oblečenie. Život so smrťou je tu úplne normálny.

Keď s našimi motorkami krúžime po ostrove vidíme nejaký neznámy strom po prvýkrát. Na ulici popri ceste rastie Ravenala. Vďaka typickému prísnemu usporiadaniu listov do vejára je táto rastlina zobrazená na erbe a logu leteckej spoločnosti. Odparovaním sa v spodnej časti listu zbiera dažďová voda. Stačí prepichnúť list a dostanete sa rýchlo a nekomplikovane k vode. Rastlina je endemická a jedna z mála, ktorá je opeľovaná cicavcami. Listy majú tendenciu rásť z východu na západ. Keďže stromy rastú popri ceste, cestovatelia môžu nechať vodu a kompas doma.

Opäť na pevnine

O pár dní sme opäť na pevnine. Napredujeme po asfaltovej N6, miestami s hlbokými výmoľmi, na sever. Po ceste stretávame „lietajúcich obchodníkov s rybami“, ktorí sa pretekajú na svojich bicykloch. Na riadidlách majú hompáľajúce sa čisté ryby zavesené na šnúrke. Víťazom sa stáva ten, kto ich ako prvý prinesie na trh a tým pádom dosiahne najlepšiu cenu.

V Tsingách pri Ankarane sa cítime ako na inej planéte. Obdivujeme bizarné, až 20 metrov vysoké, husto vedľa seba stojace ihly z kameňa. Tsingy znamená „chodiť po špičkách.“ Čierny, zvetraný vápenec je ostrý ako britva. Tým sa vysvetľuje ten názov. Pred miliónmi rokov vytvorila erózia tieto robustné kamenné lesy.

Za Ambilobe je odbočka po lateritovej trati na východ k pobrežiu pirátov. Čo sa zo začiatku javilo jednoduché, sa skoro mení na výzvu technicko-jazdných schopností: hlboko vychodené stopy od kamiónov, ktoré v čase dažďov rozryli červenú zem, drevené mosty s chýbajúcimi trámami a vyčnievajúcimi klincami. Do toho prichádzajú voľne pobehujúce zebu, psy a sliepky. Po oboch stranách k nám oproti prichádzajú motorky a mopedy, ktoré náhle menia jazdný pruh a v tempe chôdze sa vyhýbajú dieram. Naproti tomu, my sme museli obratne a s vysokými otáčkami po ceste z piesku robiť riskantné manévre. Bez helmy sa mi moje vlasy ježili! „Bonjour Vazaha“ (v malgaštine biely cudzinec), tak nás zdravia v malých dedinách. Expedíciu musíme prirovnať k mimozemskej. Trať je čoraz ťažšia a síl ubúda. Vynechať raňajky nebol dobrý nápad! Pre jazdu v hlbokom piesku potrebujeme dobré nervy. Brzdenie zabíja. Totálne zaprášení sa hrnieme do Vohemaru. Pred nami leží more. Teraz je to prvýkrát, kedy prichádza na rad pivo.

Vo svetovom centre produkcie vanilky

Keď nechceme ísť späť do hlavného mesta tou istou 1 500 kilometrov dlhou cestou, musíme sa o 150 kilometrov asfaltovej cesty ďalej južne na križovatke rozhodnúť: vpravo alebo vľavo? Vľavo ide cesta do Antalahy, kde končia všetky ulice. Snáď nájdeme loď, ktorá nás vezme späť do civilizácie do Tamatave. Cesta vpravo má viesť cez džungľu z Andapy do Bealanana cez vnútrozemie. Od motorkárov vieme, že tá cesta existuje, ale nie je naznačená v našej mape ani GPS. Čo však vieme je, že dážď ju robí nepriechodnou a šanca na zrážky v tropickom vlhkom severovýchode je veľká. Padlo rozhodnutie pre loď.

Ryžové terasy, kokosové palmy, karibský radostný život. Presne takto zelenú sme si predstavovali celú krajinu. Z farebných chatrčí s palmovou strechou cítiť vôňu vanilky. Nachádzame sa v centre produkcie vanilky. Za rok 2012 sa zozbieralo 1 600 ton strukov. Madagaskar týmto pokrýva veľký diel svetovej spotreby. Tropické cyklóny opakovane ničia túto časť krajiny. V roku 2000 zdevastoval cyklón Hudah cez 20 % obrábanej plochy. Tým stúpa aj cena vanilky do závratných výšok. V roku 2004 stálo kilo vanilky 500 USD. S tým stúpala aj kriminalita až k vraždám.

Krátko pred Antalahou leží na ulici drevo s klincami. Policajná kontrola. Uniformovaný mal asi hlboko do fľaše s rumom. Chcel vidieť naše papiere, ktoré dôkladne študoval. Jeho záujem o naše motorky je veľký, a tak kladie vždy tie isté otázky, na ktoré mu dávame tie isté odpovede. Cvičenie trpezlivosti! Začína sa stmievať a my musíme ísť hľadať miesto na prenocovanie. Náš rešpekt k opitosti má svoje hranice. Kývajúc a smejúc sa ideme jednoducho ďalej a nechávame zmäteného muža za sebou.

Drahé kamene ako záhradná dekorácia

S 35 000 obyvateľmi je Antalaha významné mesto, ale ja sa tu cítim ako na konci sveta. Môže to byť aj tým, že dostať sa sem cestami po krajine je veľmi náročné. Žije sa tu z pestovania vanilky, klinčekov, čierneho korenia, škorice, kávy, kakaa, liči a ryže, chytania rýb alebo stavby lodí. Turisti tu často nezablúdia. V „Océan Momo“, ktorý leží priamo pri mori, sa stretávame s charizmatickým majiteľom a jeho krásnou dcérou Anouschka. Keď som postavila moju Terru, nemohla som uveriť vlastným očiam. Štrk z ruženínu! Momo nám vysvetľuje. Pred siedmimi rokmi ťažila jedna veľká firma drahé kamene v blízkosti. Po jej uzavretí sa Momo zmohol šrotu z produkcie ako materiálu pre záhradné dekorácie. Myšlienka „ak nie je bočný stojan dosť široký a hrozí, že motocykel upadne, jednoducho ho podložím polodrahokamom“, je zábavná, a tak trochu dekadentná. To mi pripomína Paula Simona „Diamonds on the soles of her shoes“.

Ponáhľaj sa pomaly

Momo vyzerá byť autoritatívny. Myslí si, že náš problém s transportom je vyriešený. Keď to povie, naše prvé kroky ďalšie ráno vedú do prístavu. Široko a ďaleko nevidno žiadnu loď. Momo telefonuje a zisťuje, že celá flotila práve odplávala, aby naložila korenie. Teraz je sezóna. Momo sa hrá so svojimi kontaktmi. Popoludní prichádza mladá dáma na hlučnej štvorkolke zodpovedná za koordináciu. Dobrá správa: Jenna 3, ktorá je 28 metrov dlhá a 5 metrov široká, je dostatočne veľká, aby zobrala naše motorky. Zlá správa: môže to niečo trvať. Ako dlho, to presne nevie nikto. Pokúsiť sa prinútiť obyvateľa Madagaskaru, ktorý žije podľa motta „Mora mora“ (ponáhľať sa so zdržaním), aby stanovil pevný dátum, by mohlo všetko zhoršiť. To si všímame po troch dňoch čakania, keď sa to znova odložilo na ráno. Medzitým nemáme žiadnu inú možnosť. Sú asi aj horšie miesta, kde sme mohli uviaznuť. Namiesto netrpezlivosti a frustrácie máme iný program, ktorý sa volá: Vyťažíme z toho to najlepšie a urobíme si zopár moto výletov. K nášmu programu patrí exkurzia ku východnému výbežku, najvýchodnejšiemu bodu Madagaskaru a audiencia u vanilkového baróna Jackie le Richeho.

26 strastiplných hodín na mori

Uplynulo už 8 dní. V bruchu Jenny 3 je od včera naložených 50 ton vanilky a klinčekov. Naše motorky sú pod veľkým dohľadom pripevnené na palube. Dúfame, že popruhy vydržia! Ale tak zlé to predsa nemôže byť. Myslíme si. Pre pokojnú plavbu loďou sme sa každý niečomu venovali: triedili sme fotky, nahrávali monológy do pozadia filmu, písali články. KONEČNE sa to pohlo. Sotva sme prišli do prístavu, nahla som sa cez zábradlie a kŕmila ryby. Odvtedy som si zobrala 26 hodín iba pre seba. Tak dlho totižto trvala búrlivá cesta. Potláčala som nevoľnosti, keď môj žalúdok reagoval na vysoké vlny. Najhoršia vec: odteraz si budem nevoľnosť spájať s vôňou vanilky, ktorú som doteraz milovala. Na Jenne 3 neboli žiadni pasažieri, pretože na to nie je stavaná. Bolo tu pár kajút pre posádku. V tých, v ktorých sme mohli spať, boli úplne špinavé matrace a všade rozložené kanistre s palivom pre loď, ktoré morskej chorobe neboli nápomocné. Dávame prednosť byť vonku na doskách na rozžeravenom slnku. Už ani rum nechutí. Zopár sliepok pobehuje okolo, nakoniec aj tak skončia v hrnci. Keďže tu nie sú žiadne toalety, prvých 10 hodín nepijem nič, ale potom som taká smädná, že už mi je to jedno. Učím sa cikať do fľaše počas stále silnejúcich vĺn. Motorky sa tak kolíšu, že sa bojíme prejsť cez palubu. Vziať maličkosť z hliníkového kufra trvá skoro hodinu. K pobaveniu posádky som sa plazila po štyroch k motocyklu a naspäť. Jan-Peter spí na hromade kokosových orechov. Vrecúško ryže mu slúži ako vankúš. Wolfgang spí na vreciach plných uhlia. Herbert a ja sme si dali matrace do chodby a vošli do spacákov. V peknej pravidelnosti nás veľké vlny búchajú o seba. V noci vietor rozhojdáva lodné člny sem a tam, až začínam fantazírovať. Čo keď niekto spadne do vody? Je tu tma ako vo vreci. Bez svetla by to bolo určite neúspešné hľadanie.
Keď sa ďalšie ráno dostávame do najdôležitejšieho prístavu krajiny, úľava je veľká. Ale predsa len, prečo ostávame v druhom rade? Prečo posádka nič nerobí? Je sobota. Colnica v Tamatave je zatvorená. Do pondelka sa tu nič nerobí. Vďaka umeniu prehovárať nám zodpovední dávajú pečiatku do papierov. Naše plány ale musíme aj tak zmeniť. Musím pochovať svoj sen odfotiť alej baobabov pri zapadajúcom slnku. Jednoducho nemáme dosť času! Do Tany je to ešte 325 km, odtiaľ do Morondavy a opäť späť 1 500 km. Kombinácia filmovania a fotografovania v týchto troch dňoch, ktoré sme si nechávali na let naspäť sa nedá stihnúť. Jediná odpoveď na otázku, prečo cestovať, znie: Aby sme mohli toto miesto nosiť v srdci a niekedy sa tu mohli vrátiť.

Krajina a ľudia

S 22 miliónmi obyvateľov z 18 rozličných etnických skupín je Madagaskar obrovský kotol rôznych kultúr a vplyvov z Polynézie, Afriky, Arábie a Európy. Obyvatelia Madagaskaru pristupujú k cestovateľom s priateľskou zdržanlivosťou. Unikátny svet zvierat a rastlín, rozmanitá krajina a podnebie robia ostrov jedným z najviac fascinujúcich oblastí našej planéty.

Miestne jazyky

Francúzština alebo ešte lepšie malgaština otvára takmer každé dvere. Angličtinou sa tu hovorí zriedka.

Peniaze

V svetovom porovnaní je Madagaskar cenovo výhodná krajina. Národnou menou sú tu ariary (1 € = 2 937 Ar). V Tane a iných veľkých mestách je možné peniaze zmeniť (EUR a USD) alebo vybrať z bankomatu kreditkou. Väčšinou sú však akceptované iba ariary.

Cestovanie na motocykloch

Cestná sieť je v posledných rokoch čím ďalej, tým viac vybudovaná. Hlavné osi krajiny (RN1, 2, 4, 7) sú asfaltové. Popri nich existuje veľa tratí, ktoré sú v období dažďov obmedzené alebo neprejazdné. Padacie rámy, ochrana motora a veľká nádrž sú všeobecne dobrým nápadom. V noci sa nejazdí (riziko bezpečnosti)! Cena cesty z madagaskarskej pevniny (Ankify) na ostrov NosyBé: 5 000 Ar/osoba, 35 000 Ar/motocykel

Tankovanie

Odporúčaný rozsah: 400 km. V nutnom prípade sa dá tankovať aj z kanistrov, kde na seba budete musieť vziať riziko zriedeného paliva. 1 liter normálneho benzínu stojí v prepočte 1,20 €. Keďže je ale často zmiešaný s vodou, odporúča sa benzínový filter Mr. Funnel, ktorý má v ponuke Touratech.

Zdravie

Prevencia proti malárii je vhodná. Určite je dobré mať pri sebe lieky pre prípad pohotovosti. Vodu je potrebné púšťať si s opatrnosťou. Buď siahnuť po fľaši alebo si zabezpečiť filter na vodu z potrubia, tzv. Micropur.

Preklad: Ivana Račkovská
Zdroj: www.touratech.sk

Text: Ramona Schwarz, foto: Ramona Schwarz, Herbert Schwarz

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 11/2013 Janka

Madagaskar – siedmy kontinent – album k článku – Motomagazín 11/2013