Kamaráti sa mi smejú, že som Balaton-maniak, ale minule ma jeden nachytal, že čo tam robiť, keď prší? Lebo ani sexuvať už starší človek nevládze niekoľko dní po sebe, že ano? 🙂 Turistických sprievodcov je habadej, programy, mestá, múzeá, kostoly, galérie sú dnes už aj na gúgli vo viacerých jazykoch, moderní poradcovia sú určite múdrejší, ako ja. Predsa mi napadla jedna možnosť, ktorá nie je nijak agresívne prezentovaná, ale pre motorkárov môže byť zaujímavá. A to aj keď neprší. Na jednom Guzzi-zraze som sa zoznámil s jedným Talianom, žijúcim v Maďarsku. Volá sa Roberto Finessi, má Maďarku za manželku. Pozval niekoľkých z nás k sebe, že má pár starších motoriek, ak by sme „teda akože“ mali záujem prezrieť jeho zbierku. Mali, a sánka nám padla. Mal využité všetky kúty malého pozemku a mal tam uložených okolo 150 motoriek, prakticky výhradne v nálezovom stave. Dokonca neupravoval ani kutilsky drasticky napadnuté mašinky, lebo aj tie majú svoju históriu a majú takto aj v nálezovom stave vysokú dobovo-dokumentaristickú hodnotu. Všimnite si napríklad motorku pravekého „potulného brúsiča“ na poslednej fotke. No, poklad, bola by škoda sa jej čo len dotknúť. Po ukončení prehliadky sme teda museli dať Robertovi za pravdu, nablískanými, pochromovanými, prestriekanými rádoby-originálmi sú dnes plné zbierky a zrazy veteránov. Je to síce vec pohľadu, ale tento Robertov „haraburdár“ určite stojí za tých 75 km, aká je vzdialenosť dedinky Attala od Siófoku (smer na juh, cez Dombóvár). Tak keby pršalo a navyše ste tam (nedajbože) autom, prosím. Dnes už tam tých motoriek je vraj ešte viac, v dedine sa stačí ozvať pred krčmou, že „italiano, motocyklo“ – pozná ho každý a hneď ste tam. Oficiálne to múzeum samozrejme nie je, ale má tam pri vstupe takú krabičku, tak bez váhania sme tam hádzali pri odchode po päťsto forintov (dnes cca 1,66 euro), tento starý maniak si to zaslúži. Už si ma určite nepamätá a nejaký „papi“ mu nehovorí nič, ale ak si všimne, že ste znalci a poprosíte, niektoré mašiny aj naštartuje…
