Na motorke do Černobyľu – II. časť: Zakázaná oblasť

Pokračovanie…

Sobota ráno, deň „D“ očakávaný výlet do Zakázanej oblasti
Odchod z Kyjeva je z hlavného vlakového nástupišťa. Pred ubytovňou už čaká ujo taxikár, ktorý vytrvalo prezváňa na Mišov mobil. Ešte že mal výdrž, inak by sme asi prespali odchod autobusu. Taxíkom sa dovezieme k autobusu s logom radiácie. Smer Černobyľ, Pripjat. Fičíme autobusom do zóny smrti a počúvame sprievodcov. Popri tom pozeráme video o najväčšej jadrovej katastrofe ľudstva. Celkom zaujímavé až na to, že naša ruština zachytí tak lepšiu polovicu. Ale nevadí, prišli sme vnímať okolie. Asi po hodinke a pol trmácania sa v autobuse zastavujeme na prvej kontrolnej stanici v dedinke Ditiatky. Nasleduje kontrola povolení, dokladov totožnosti. Po túto kontrolnú stanicu sa dá prísť aj bežnému smrteľníkovi na motorke alebo plechovke, ale bez povolenia vás ďalej nepustia. Jedine občanov Ukrajiny, na platný doklad totožnosti a za účelom návštevy rodiny. Po dvoch kontrolách sa konečne dostávame do mestečka Černobyľ. Zastavujeme v informačnom centre pre turistov. V miestnosti sa tlačíme asi 30. Náš sprievodca, mimochodom bývalý obyvateľ mesta Pripjat, nám dáva základné informácie o tragickej udalosti z pred 24. rokov. Medzi tým koluje medzi nami účastníkmi zájazdu kus papiera, kde svojím podpisom potvrdzujeme, že sme ochotní dať sa za 100 dolárov ožiariť, a boh vie čo ešte. Komu sa chce čítať asi 3 strany ruských hieroglyfov…

Opäť nasadáme do autobusu, prechádzame uličkami mesta Černobyľ. Ulice sú pekné upravené, tráva a zeleň je pokosená. V bytovkách mesta vidieť, že je tam život, že ľudia bývajú v niektorých bytoch a domoch mesta. Neskôr sa dozvedáme, že v meste Černobyľ neustále žije okolo 1 500 – 2 000 ľudí, ktorí tam trvale žijú alebo v dvojtýždňových zmenách pracujú v elektrárni. Autobus prechádza ďalšou kontrolnou zónou. Po prejdení nasledujú pokyny od sprievodcov, medzi iným si máme zahaliť všetky časti tela, žiadne krátke tričko, bermudy. Upozorňuje nás na fotografovanie v blízkosti elektrárne, že nám umožnia fotiť iba niečo. V prípade porušenia zákazu nám môžu na kontrolnom stanovisku zadržať fotoaparát a celý zájazd vrátiť späť. Ďalej sa pomaly blížime k elektrárni. Tesne pred ňou zastavujeme, aby sme z mosta ponad chladiaci kanál nakŕmili ryby. Je to taká atrakcia pre turistov. Zaujímavosťou je, že na dne tohto kanálu sú usadené ťažké kovy ktoré sa uvoľnili po výbuchu reaktora elektrárne. Život vo vode existuje, avšak ryby z tejto vody sú nejedlé. Tie ryby nie sú ničím zvláštne, akurát asi svojimi rozmermi. Nie je to preto, že by boli dajako ožiarené, zmutované a podobne, ale preto, že tieto ryby nikto neloví pre vysoký obsah ťažkých kovov v tele a oni sa tam veselo množia, a vyrastajú do takýchto rozmerov. Je ich tam neskutočné množstvo. Dvojmetrových sumcov je tam ako hadov. Voda z kanála slúži aj teraz na chladenie dvoch funkčných blokov elektrárne. Mrkli sme sa na pamätník, na ktorom je Prometeus. Ukradol bohom oheň, čo zjavne poznačilo okolie. Zaujímavé je, že z tejto strany je zákaz fotiť elektráreň a to pod hrozbou zabavenia fotoaparátu. Neviem čo tam skrývajú, mrknite. Údajne kvôli teroristickej hrozbe. Pred samotnou elektrárňou nám Geigerov počítač začne hlásiť zvýšené hodnoty radiácie, zhruba 3,79 röntgenov. Tento prístroj slúžiaci na základné a rýchle meranie radiácie je známy predovšetkým svojim pípaním, ktorého frekvencia závisí od úrovne radiácie – čím vyššia úroveň, tým rýchlejšie prístroj vydáva zvukové signály. Pre predstavu – priemerná hladina prirodzenej radiácie na svete je cca 0,10-0,30 röntgenov za hodinu (R/hod) a to aj v panenskej prírode či v mnohých hlavných mestách. Smrteľná dávka pre človeka je zhruba 500 röntgenov za 5 hodín. Pri elektrárni je umiestnený pamätník v tvare ľudských rúk, ktoré symbolicky uzatvárajú poškodený reaktor. Je venovaný tisíckam ľudí, ktorí budovali sarkofág. Žiadna technológia totiž nebola schopná uskutočniť mnohé úkony z dôvodu ich zložitosti a pre vysokú radiáciu. Tá po chvíli zničila elektroniku prístrojov a vyradila ich z činnosti. Ľudia nazývali týchto hrdinov “bioroboti”.
__________________________________________________

Pripjať, mesto duchov
Po prehliadke okolia elektrárne opäť nastupujeme do klimatizovaného autobusu a pokračujeme severne smerom na mesto Pripjať. V tichosti pozeráme von oknom na okolitú prírodu. Nič zvláštne, iba občas sa objavia výstražné tabuľky s logom radiácie. Až vtedy si človek uvedomí, že je v ožiarenej oblasti. Zrazu sa jeden zo sprievodcov postavil a začal zatvárať okná, v autobuse sa vypla klimatizácia. Do mikrofónu v autobuse niečo začal rozprávať z čoho som pochopil, že vstupujeme do najviac ožiarenej zóny, do lesa ktorý po výbuchu reaktora elektrárne na druhý deň celý zčervenal. Blížili sme sa k mostu „Smrti“ ako neskôr pomenovali most ponad železnicu, ktorá viedla do mesta Pripjať. Dozimeter začal pípkať čoraz rýchlejšie. Názov preto, lebo ľudia a hlavne deti sa chodili pozerať z mosta na vybuchnutý reaktor elektrárne. Výhľad z mosta bol najlepší. Títo všetci boli ožiarení smrteľnou dávkou radiácie. Nikto dodnes nevie, neexistuje žiadna oficiálna štatistika, koľko ľudí umrelo na následky po ožiarení. Ešte na vysvetlenie k tomu, že sa chodili pozerať… Obyvateľov mesta Pripjať začali evakuovať až 3 dni po výbuchu!!!
__________________________________________________

Ďalšia kontrolná stanica
a vstupujeme do mesta duchov, do mesta Pripjať. Mesto Pripjať dostalo plný zásah rádioaktivity. Bývalá výkladná skriňa, pýcha Sovietskeho zväzu, mesto vybudované na zelenej lúke. Jeho 50 tisíc obyvateľov sa muselo narýchlo zbaliť a odísť z domovov iba s jednou taškou. Vtedy ešte nik netušil, že odchádzajú navždy. Najzarážajúcejšie je ticho. Predstavte si mesto veľké takmer ako Žilina úplne ľudoprázdne. Celé ho postupne pohlcuje zeleň. Navštívili sme policajnú stanicu, hotel, samoobsluhu, školu, plaváreň, telocvičňu. Je to zvláštny pocit, prechádzať sa v miestach veľkej tragédie, ktorá poznačila státisíce ľudí. Napriek tomu, že si ľudia pri odchode so sebou nemohli nič vziať, všetko je vykradnuté. V bytoch, úradoch, školách, všetkých budovách ostali iba nepoužiteľné veci. Zlodejom nevadilo, že boli zasiahnuté rádioaktivitou, všetko odniesli. Počul som, ako sa dokonca podarilo zadržať plný kamión radiátorov smerujúci zo zóny smrti. Z diaľky sme videli vraky áut, vojenskej a stavebnej techniky, ktoré tam ostali. Aj tie boli ožiarené. Motory a iné súčasti tiež ukradli. Kde skončili si môžeme iba domýšľať. Časť v šrote, ale časť určite jazdí po ukrajinských cestách.

Veľmi známe je ruské koleso v zábavnom parku, ktoré nikdy nevozilo ľudí. Malo byť spustené 1. mája. Reaktor vybuchol 26. apríla. Betónové bytovky zatiaľ odolávajú zubu času pomerne dobre. Rodinné domy boj s prírodou prehrávajú. Nie je nič nezvyčajné nájsť dom, ktorému uprostred obývačky rastie strom. Časť ľudí sa však napriek nebezpečenstvu vrátila domov. Pri prehliadke jednej dediny ma prekvapil pekný, obielený rodinný dom. Obzeral som si ho a zrazu spoza rohu vyšiel dedo. Ostal som prekvapený. Kým som stihol zaostriť fotoaparát, zmizol. Nevylákal som ho ani na dengy. Sprievodca mi povedal, že je to chlap, ktorý bol ťažko chorý a odmietol sa vysťahovať, lebo si myslel, že za krátky čas zomrie. Žije doteraz a tento rok mu bol rukou potriasť aj ukrajinský prezident.

Počas prehliadky sa každý návštevník musí riadiť určitými pravidlami. Jeden sprievodca má na starosti desať ľudí. Je zakázané oddeľovať sa od skupiny. Stále ma upozorňoval, aby som neodbiehal, pretože napriek relatívnej bezpečnosti, sú tam miesta, kde je zvýšená rádioaktivita. Radiácia sa stráca akoby v zemi. Je rozdiel keď meriate dozimetrom vo výšky hlavy alebo pri zemi. Pri zemi sa rádioaktivita zväčšuje. Tak isto stačí menšia prasklina v asfalte a hodnota radiácie stúpa. Na voľných priestranstvách, na tráve je radiácia väčšia ako na vybetónovanom námestí, či asfaltovej ceste. Aj napriek tomu sa ale nájdu miesta, kde je radiácia obrovská. Jedným z nich bolo miesto, kde bol ukrytý časť nakladača. Keď sprievodca priložil dozimeter ku časti nakladača, išiel sa zblázniť. Ukázal viac ako 188 röntgenov. Údajne keby vložil prístroj do drapáku, tak prestane merať. Je to dôkaz, že tu číha neviditeľná smrť. Tak isto je radiácia stále príliš vysoká a zdraviu škodlivá v kanalizácii mesta. Na niektorých miestach záhadne zlyhávali fotoaparáty. Dokazujú to úplne znehodnotené, červené fotografie, svedok žiarenia, neviditeľného zabijaka. Aj preto je každý, kto absolvuje prehliadku podrobený kontrole, či nebol ožiarený vyššou dávkou. Všetci sme prešli výstupnou kontrolou bez problémov.
__________________________________________________

Cestou späť
sme sa ešte zastavili pri 101 požiarnej stanici v meste Černobyľ, odkiaľ ako prví vyrážali na požiar elektrárne požiarnici. Išli na istú smrť. Na pamiatku kolegom dali požiarnici postaviť pomník práve pri tejto stanici. Večer sme dorazili do Kyjeva, rozlúčili sme sa s našimi sprievodcami, zaželali nám šťastnú cestu a vyslovili obdiv, že sme sa vybrali na motorkách do Kyjeva z ďalekého Slovenska. Po príchode na ubytovňu sme zo seba zmyli rádioaktívny prach, do koša pre istotu hodili oblečenie, dali si panáka slivovice a šli spať. Ráno vstávame. Nasledujúci deň sme za nesmelého štebotu vtákov vstávali ráno o 04:00 hod. nášho času, pobalili sme sa a sadli na motorky. S plnou hlavou zážitkov a podporou RedBullu sme sa vybrali domov na rodné Slovensko, na Oravu. Nemohol som si odpustiť ešte fotku s Míšom, ktorý vás privíta na vstupe do mesta Kyjev. Potom sme už iba rezali vzduch na jeden šup približne 980 kilometrov až na rodné Slovensko cez Poľsko. Ukrajinskí policajti nám prekvapujúco dali pokoj. Asi mali v ten deň dovolenku. Domov na Oravu sme došli už po tme, v daždi okolo 23:00 hod. síce trošku unavení, ale o to šťastnejší, že sa podarilo zorganizovať a zrealizovať jeden zaujímavý výlet.
Touto cestou by sme chceli poďakovať naším rodinám, že nám dovolili ich opustiť na pár dní. Naším priateľom, kamarátom a známym ktorí nám držali palce, aj keď asi moc neverili, že to dokážeme a nakoniec aj sponzorom poisťovni Kooperativa a.s. so sídlom v Dolnom Kubíne, fy. Hydroekol s.r.o. Dolný Kubín, ktorí nám vypomohli a fy. Redbull, za nápoj ktorý nás držal pri živote hlavne na spiatočnej ceste domov. Ďakujeme!
__________________________________________________

Sumár za jednu osobu:

• Počet najazdených km: cca 2 500 km
• Spotreba benzínu ( 6,5l/100 km): cca 160 l
• Cena za benzín: 145€ ( 0,80€ / 1L Ukrajina, 1,2€ / 1L Slovensko)
• Ubytovanie 4 noci: 45€
• Pokuty: 100€
• Strava: 20€
• Vstup do „zakázanej oblasti“ + doprava autobusom: 100 USD

• Náklady spolu: 145 + 45 + 100 + 20 = 310€ + 100 USD

• Trasa TAM: Dolný Kubín – Prešov – Michalovce – Užgorod – Mukačevo – Ľvov – Rovno – Zhitomír – Kyjev (cca 1 200 km)

• Trasa SPÄŤ (domov): Kyjev – Zhitomír – Rovno – Ľvov – Przemysl (Poľsko) – Dukla – Prešov – Dolný Kubín (cca 1 000 km)
__________________________________________________

Text a foto: Juraj Hlaváčik

Na motorke do Černobyľu – II. časť