Neďaleká a predsa vzdialená Moldavská republika

Z Prahy je to niečo cez tisíc kilometrov, z Bratislavy ešte o nejakú tú stovku menej. Napriek tomu je nám Moldavsko, kam som sa vlani v auguste vydal, veľmi vzdialené. A to ako kultúrne, tak aj mentálne. Napriek tomu som sa tu cítil z cestovateľského hľadiska priamo fantasticky.

Už samotný začiatok cesty bol pre mňa tentoraz veľmi netradičný. Na cestách Moldavska som mal v pláne preveriť skvelé vlastnosti rakúskej novinky KTM 990 SM T. Pre zapožičaný motocykel som sa v motocyklovom oblečení a s minimom batožiny musel najprv vydať do slovenskej centrály rakúskej značky. Všetko je pripravené, a tak ešte v ten deň míňam Košice a nocujem na dohľad ukrajinskej hranice. Mokrá cesta Slovenskom pokračuje aj častou Ukrajiny.

Tu však nie som zďaleka sám. Skoro každú zastávku sprevádza čeština alebo slovenčina. Raz sú to cyklisti, druhýkrát vodáci a v strede Európy, skôr ako geografickom tak turistickom bode, ktorý leží neďaleko mesta Rachiv, stretávam dokonca troch stredočeských kolegov v sedlách motocyklov BMW. Hoci máme rovnakú cestu, vidím ich naposledy. Zakarpatská oblasť ma po 10 rokoch opäť nadchla. Predtým svojou surovosťou, dnes neprehliadnuteľnými zmenami. To už ale opúšťam Černivce a na moldavskú hranicu je to s každým kilometrom bližšie. Tým ale aj končí tankovanie za príjemných necelých 16 Kč i keď aj v Moldavsku to nebude oveľa drahšie.

Pomaly ako v Afrike
Dlhé čakanie na moldavskej colnici má jediný účel, teda vlastne dvojaký. Trochu ma otráviť a pokúsiť sa zo mňa vytiahnuť nejaký ten úplatok. Po dlhoročných skúsenostiach sa ma však nedotkne ani jedno. K zlosti je len to, že do Moldavska, svojho šesťdesiateho druhého štátu, vchádzam akurát, keď sa stmieva, a to nemám rád. Hľadanie nocľahu za tmy a navyše v neznámom mieste nie je nič dobrého. Hneď za colnicou pri prvom občerstvení sa ale zoznamujem s partiou mladých ľudí, ktorí tu oslavujú narodeniny, a tak mám o zábavu postarané. Z oranžovej KTM sú úplne vedľa, niečo také tu vraj ešte nevideli. Najskôr je to spoločné foto, potom zvezenie každého z nich, posedenie v bare a niekedy o polnoci sa presúvame do dediny Criva, ktorá sa mi na najbližšie dva dni stane takmer domovom. Spoločné ubytovanie pod strechou ale s vďakou odmietam a staviam si stan na zarastenom futbalovom ihrisku, kde ma ráno prebúdzajú pasúce sa kravy. Ujíma sa ma Juliánovova rodina…

Celú reportáž si môžete prečítať v Motomagazíne č.: 3/2010, ktorý nájdete v stánkoch od tohto štvrtka, 25-teho februára.

Text a foto: Jaroslav Šíma

Neďaleká a predsa vzdialená Moldavská republika