Testy a recenzie

Posledný ostáva – test Yamaha SCR950 Scrambler

Publikovaný

Pred 7 rokov

15. augusta 2019

Tamasi

Jeden si povie Scrambler, mňam, dám si karovanú košielku a nechám dorásť bradu. No chlapče ale SCR 950 ťa ľahko zloží, keď máš 54 kg vrátane Conversov. Tu nám Yamaha podsunula klasické XV950 prekopané do niečoho voľnomyšlienkarského… jednoduché riadne železo po vzore starších škôl.

Byť či nebyť

Skôr ako sa pustím do testu musíme si vyložiť karty na stôl. Čo urobila Yamaha? Vzala si vo svojej triede model XV – po novom je to Sport Heritage a rozhodla sa postaviť Scrambler. Nie to klasické ľahkonohé vhodné pre Steva, jednoducho poriadnu motorku pre chlapov, ktorá ale nebude vyzerať ako chopper i keď véčko nám ostalo. Preto som si preprogramoval riadiacu jednotku v hlave a na tejto motorke premýšľal inak, hlavne som ju neprirovnával ku klasickým Scramblerom, toto kované kladivo na čarodejnice je o inom. Takmer 250 kg vtlačiť do garáže prípadne cúvať, to nie je pre béčka a pritom je lepšie zosadnúť – lebo ak „kačičkujem“ búcham do stúpačiek a strašne mi tam zavadzajú. Sedadlo je pri tom celkom vysoko (830 mm), nádrž má 13 litrov, ktoré dodajú pekelný mok cez 54 koní, ktoré to tlačia remeňom na zadnú sedemnástku obutú v trail pneumatike, ktorú nakvaltujeme v piatich rýchlostiach. Jednoducho tu prapôvod choppra nezaprieme a základ génov pre optimalizáciu nákladov ostal. Pripomína mi to posilňovňu, čierna kam len pozriem, plus sem tam niečo lesklé… a potom už len pot a železo. Tak je na tom aj motor, jasná a neochvejná definícia svalov v strednom spektre otáčok, príjemné vibrácie ako aj citeľná surovosť. Je tu veľmi veľa jazdcov, ktorých práve tento prejav motora napĺňa a toto je motorka pre nich. V tom duchu ide aj infotainment nad svetlom, len základ v obyčajnej grafike, žiaden tablet, žiadna hruška či jablko, čo do nej hryzie modrý zub ( rozumej bluetooth). Nič také. „Pure passion“.

Na železnom koni

Tak usadám na prevzaté železo cítiac sa ako gladiátor v Sparte, známe jednoduché ovládače nič nekomplikujú a keďže, sa nemám čo učiť, buchol som tam jeden a poriadne zatiahol pravačkou… Šírka riadidiel doplnených „enduro hrazdou“ mi príjemne padnú do rúk a ja si v pohode vediem prednú devätnástku Bridgestone pokiaľ držím stovku, keď atakujem diaľničnú rýchlosť predok znervóznie. Nič tragické sa ale nedeje. Motorka sa super skladá do zákrut a veľmi pekne podrží, dokonca aj podvozok neprotestuje ak je podklad na úrovni, keď sa asfalt zhorší krátka dráha tlmenia dá o sebe vedieť a v helme sa rozsvieti maják s nápisom kríže. Ak som mal ľadvinové kamene, už nemám… Aj tak ma baví, že ju orientujem mojej „rejsovej“ nálade a celkom jej nakladám, moc sa jej to nepáči, no krotím ju ako amerického ťažného koňa na parkúre. Nie je to úplne ono ale dá sa to. Musím sa krotiť, keď idem na brzdu, mäkučké gumové nabehnutie som očakával len intenzitu som neodhadol, tak tam rúbem kvalt za kvaltom dole, porcia „krúťaku“ to poberie a remeň si prenos zvláda pokojne a ja tak jemne šmýkajúc dobrzďujem moje rozkokošené nadšenie. Zistil som, že musím zmeniť taktiku a tak som na starej ceste do Senca odbočil na poľnú cestu. Tam som ju hodil vedľa kukurice na bočák a poriadne si ju obzrel. Uznávam, že vyzerá o poriadny kus lepšie ako jazdí, fakt. Je to železná masa pekného motocykla. Páči sa mi rovná línia a hlavne aj to, ako sa dá bežná custom záležitosť akou je XV prekopať na niečo takéto pekné. Nasadám a mením sa na drtiča prachu a´la Mad Max. Nízke ťažisko má svoju výhodu práve na poľnej ceste a v stúpačkách sa dá aj relatívne stáť, má to jasnú dynamiku, ktorá je dosť čitateľná a tak keď sa doslovne hrabem vpred, motocykel vôbec neprotestuje. Teda až na zadné tlmenie, ktoré má naozaj čo robiť, aby to uskákalo. V prachu je SCR viac doma, a to som nespomínal, predné tlmenie, ako aj obutie to zvláda super, keby tak doladia zadok, je to iná dimenzia. Keď som sa už „zasral“ na kompletku a Yamahu tiež, vrátil som sa na asfalt. Po takomto mixe jazdenia som zistil, že nepotrebujem zrkadlá, ktoré tam sú, chcem troška viac koní, no cítim, síl to malo dosť. Mal som chuť zistiť, prečo ten inžinier, čo ladil zadnú časť mal cez riešenie SCR dovolenku.

Áno či nie, „tož“ otázka…

Keď si to rozumne rozoberiem na drobné, máme tu v podstate custom motorku, ktorá nechce schovať svoj prazáklad v modeloch XV, preto si to treba prehodiť v hlave. Dnes trieda chopprov a customov vymrela na Euro III a pokiaľ príde náhrada (asi až po 2020), máme tu u Japoncov možnosť kúpiť Rebel 500, čo nie je úplne pre veľkého chlapa, taktiež sme na tom rovnako u modelu Vulcan a preto poriadne železo zastupuje len 950-ka v Yamahe. Model XV sa dopredáva a SCR-ko je tu. Ak si nechcem poprdkávať len tak po krajine, SCR sa stáva nepoznaným dobrodružstvom a je na tom lepšie ako model XV. Aspoň pre mňa. Ja aj chápem, že nie každý chce Tracera 900 a nepotrebuje Scrambler stavať na základe XSR 700/900 ( to by bolo pornoóo), jednoducho máme rôzne chute a sme na iné krásky. Môj kolega Miro by vám ju určite ospevoval, ale dostal som ju ja a tak tu máme môj pragmatický pohľad. Preto slobodne prehlasujem, že ak dnes hľadám Drag Star alebo jemu podobné, idem do SCR950, lebo ten ponúka oveľa viac vzrušenia a radosti. A na to si kupujeme motocykle. Moc ich nebude a cenovka nie je zlá. A celkom dosť odpustí. Budete in…

Yamaha SCR950

Cena: 9 490 Eur (2018)

Motor: 942 ccm, 4 ventily SOHC, V2

Výkon: 52 k pri 5 500 ot./min.

Krút. moment: 79,5 Nm pri 3 000 ot./min.

Prevodovka: 5-stupňová, remeň

Rozmery (D x Š x V): 2 255 x 895 x 1 170 mm

Rám: dvojitý kolískový, pozváraný z oceľových rúrok

Hmotnosť: 252 kg (prevádzková)

Rázvor: 1 575 mm

Výška sedla: 830 mm

Objem pal. nádrže: 13 l