Referát o dobití Elefantentreffen-u 2005

Slovensko je malé a Slováci, ktorí sa vybrali na motorke na nemecký zimný motorkársky zraz sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Robo je jediný, ktorý absolvoval všetky prípravy aj cestu úplne sám. Bez akejkoľvek sponzorskej, mediálnej a technickej podpory. Obyčajný motorkár…
Vadim, BULDOG-SILÁRD

Tak som to dokázal !

…to bola moja hlavná myšlienka, keď som sa vrátil zo 49. zimného motorkárskeho zrazu – Elefantentreffen 2005, ktorý sa uskutočnil 28.až 30. januára 2005. Som touto akciou doteraz uveličený a nadšený. Zo samej sentimentality som si doteraz /je 22. marec/ neodstránil oranžový umelohmotný pásik – vstupenku, z ľavej ruky. Možno mi poslúži aj budúci rok a ja ušetrím 18. éčiek. Tak či tak mi postupom času časť mojej pýchy vyšumela z hlavy. Dostať sa tam v tom čase nebol až taký veľký problém.

Najhorších bolo prvých približne 1.500 metrov po slovenskom území. To bola skúška ohňom. Pardon – skúška ľadom. Áno čítate dobre. Presne takáto vzdialenosť ma delí od hraničného prechodu Berg. Bývam totiž v Bratislave – Petržalke, hneď pri hraniciach. Skláňam sa pred motorkármi, ktorí museli prejsť oveľa väčšiu vzdialenosť po území našej inak krásnej vlasti. Už v garáži som svoju motorku – Hondu Dominator vyzbrojil na zadnom kolese reťazou z Favorita (po menšej úprave pasovala). Ale ani to mi nepomohlo a za prvým rohom som sa aj s celým nákladom vysypal uprostred cesty. Motorku som ledva-ledva postavil a mal som na celý deň dosť. Došiel som na koniec ulice a tu už som zistil že reťaz na kolese mi asi nebude potrebná, lebo pomer ľadu a asfaltu sa blížil 1:1. Tak som s modrými, trasúcimi sa rukami dal reťaz dole. Zakvačil som ju medzi batožinu s tým, že sa mi snáď ešte zíde. K tomu už ale za celých 805 km mojej cesty neprišlo.

Ďalšia perlička nastala, keď som dorazil na colnicu a išiel som si vedľa do baru – za slovenské koruny kúpiť známku na rakúsku autostrádu. Pracovníčka ma privítala: známočky na diaľnicu? Aké len chcete: týždenné, dvojtýždňové, ročné… Ale preboha! Na motorku!? Veď motorky predsa v zime nejazdia!! Nakoniec som mal šťastie aj tu: Náhodou bol prítomný aj sám pán vedúci, ktorý mi v tajnom trezore v kancelárii našiel potrebnú známku za cca 180 Sk na päť dní. Tak som si ju nalepil, odpovedal na všetečné otázky pohraničiarov, že či mi nie je zima a vyrazil som. Za hraničnou čiarou sa situácia rapídne zlepšila. Asfalt bol akurát mokrý so zvyškami soli, len sem tam snehový fliačik. A za Hainburgom nastala už úplná pohoda. Šmyku som sa báť nemusel. Problém som mal však s viditeľnosťou, pretože autostráda bola celá mokrá s hojnými zvyškami posypových materiálov. Hlavne pri prejazde Viedne a potom neskôr keď zhustla doprava, som bol z každej strany ostrekovaný od okoloidúcich áut a videl som cez ?vizír? na helme občas biedne málo. Riešil som to všelijako: občas som si v kritických situáciách vizír radšej zdvihol a žmúril som do ľadového vetra. Neskôr som si na odpočívadle odmotal kus papierových uterákov – tie som mal v pohotovosti a keď ma predbehlo auto tak som sa snažil vizír vyutierať, ale bolo to utrpenie.

Niečo k môjmu oblečeniu a výstroju. Už na jeseň som si na motorku ušil zo starého pogumovaného montgomeráku akúsi podivnú plachtičku, ktorá mi zakrýva celé nohy až pod topánky. Hore mi obopína driek a zapínam ju vzadu na sucháč. Zvnútra som si ju navyše vyfutroval umelinovým plyšovým poťahom. Na nohách som mal lyžiarske oteplovačky a rôzne vrstvy spoďárov, takže od pása dolu som bol zateplený. Horšie to bolo s bundou. Mesiac pred odchodom som kúpil v sekáči kožuch, ktorý som si skrátil a trochu prešil. Tento kožuch som si horko ťažko obliekol pod svoju – inak tiež lyžiarsku bundu a ešte pár vrstiev pod tým, no nakoniec som sa skoro nedokázal hýbať. Zdvihnúť ruky a nasadiť si helmu bolo ukrutne vysilujúce. Takto som však vyrazil, ale už v Hainburgu som zistil že to ďalej nepôjde. Cez rôzne škáry ku mne prenikal ľadový vietor a ja som vážne rozmýšľal či sa ešte nevrátim domov a neoblečiem sa nejako inak. Nakoniec som to vyriešil tak, že som si tieto vrstvy vymenil a kožuch som dal navrch Ten vychytal hlavný nápor a bunda pod ním sa dala už lepšie pozapínať ku krku a na zápästia, a utesnila zvyšok. Podotýkam že bolo asi 12 stupňov pod nulou. Ruky som mal vo vlastnoručne ušitých kapsách zo spomínaného materiálu a takisto vyfutrované. Navyše mám vyhrievané rukoväte, ktoré môžem na podobné príležitosti vrelo odporúčať. Mal som ich celý čas zapnuté naplno, takže ruky boli v teple. Napriek tomu sa mi vždy po dvadsiatich minútach jazdy zúfalo chcelo zastaviť a niekde sa zohriať. Takto by som však na Elefant dorazil až v noci, preto som si dával limity: musíš prejsť ešte 80 km a až potom máš nárok na prestávku !

Po prekročení rakúsko-nemeckej hranice pri Passau ma začali predbiehať motorkári a to ma hrialo na duši. Môj cieľ sa blíži. Ale nájsť to zastrčené miesto – kotlinu v ktorej sa organizuje zraz, sa mi podarilo až s pomocou dobrého človeka v aute, ktorý sa mi sám od seba ponúkol, nech ho nasledujem, že ma tam zavedie. Bolo na ňom vidieť úprimnú radosť, že sa do jeho domoviny schádzajú motorkári zo všetkých kútov Európy a toto milé privítanie mi po strastiplnej ceste veľmi dobre padlo.

Keď sa predo mnou konečne otvorilo celé široké údolie, plné stanov a motoriek, bol som užasnutý. Krajina je tu krásna a všetko bolo pod snehom. Pretože sa však začínalo pomaly zmrákať, začal som sa radšej rýchlo starať o nocľah. Motorku som nechal stáť na asfaltke nad kotlinou. Dobre som urobil, lebo cestičky ktoré spájali jednotlivé sektory v tomto kempingu tvorila väčšinou hrubá vrstva ľadu. Zohnať si miesto na stan bol už v tomto čase – v piatok večer – obrovský problém. Dlho som nerozmýšľal a uskromnil som sa s miestom ktoré nikto nechcel: Uprostred kotliny bolo malé jazierko a okolo vyvierali pramienky. Všetko bolo podmáčané, pravdepodobne z termálnych zdrojov, lebo pri tej kose ktorá tam panovala, to nezamŕzalo. Na jednom mieste – kde sa na tomto blate prestierala snehová "duchna" som si rýchlo postavil stan. Kolíky som pozastrkoval čo najhlbšie do blata a modlil sa, aby to držalo. Do stanu som si uložil všetky svoje veci a šiel sa poprechádzať po okolí.

No čo Vám budem opisovať. Všade okolo to naberalo grády. Všetci okolo sa zabávali v partiách, partie sa zabávali navzájom a hučalo to ako v Danteho pekle. Rachot, dym, ohňostroje, petardy, klaksóny, sirény a aj trochu hudby. Skúsení harcovníci si nakúpili z miestnych zdrojov balíky slamy, vyložili si ňou v snehu akýsi pekáč uprostred ktorého horela veľká vatra. Priznám sa že som všetkému tomu hluku nevedel prísť zo začiatku na chuť a aj som sa domov SMS-kou posťažoval, že som sem ja starý somár vôbec liezol. Bol som tam tuším jediný motorkár – samotár. Keď som sa bol pozrieť na svoju motorku, bola celá v srieni a teplomer ukazoval -16 stupňov. Najvyšší čas ísť spať. Lepšie už nebude! Zjedol som zmrznuté rezníky z domu, zohrial si na variči pol litra červeného vína a zaliezol do spacákov. Mal som ich pre tento prípad hneď tri, ale podotýkam že tie najlacnejšie – shitové. Partie v celom kotly sa zabávali, hučali a prekrikovali až do svitania. Na záver si všetci dali dobrú noc jedným spoločným: ueen ueeen ueeeéééééén!!! Veľa som toho nenaspal, ale osviežilo ma to a nebola mi zima. Až doma v teple som si uvedomil, aké to bolo super.
Pri svetle som mal lepšiu príležitosť poobzerať sa po okolí. Dobrá nálada pokračovala a ja som sa začal cítiť ako doma. Všade hromady motoriek, úpravy od výmyslu sveta, ale všetko prísne – do pohody! Všetky mali jeden spoločný rys: Žiadna úprava nesmerovala k vyzdvihnutiu nejakého imidžu, či nebodaj majetnosti majiteľa. Najčastejšia ochrana pred vetrom na riadidlách, boli rozrezané bandasky od destilovanej vody, rôzne plechové kryty, kožušiny. Naozajstná ťažká pohoda.

Teraz niekoľko konkrétnych čísel:
Celkový počet účastníkov – jazdcov na motorkách: 3 830, najvzdialenejšia účastníčka na vlastnej motorke pricestovala z Veľkej Británie – vzdialenosť 1 129 km, muž na vlastnej motorke bol z Tenerife (Španielsko) – vzdialenosť 3 892 km. Najstaršia účastníčka na vlastnej motorke mala 47 rokov, najstarší účastník mal 72 rokov.

Svoje dojmy by som mohol opisovať dlho, ale odporúčam Vám: Choďte sa pozrieť sami.
Po dôkladnej prehliadke celého areálu som sa rozhodol vrátiť sa ešte v ten deň domov. Som skôr typ ktorý pricestuje, pokuká a ide zase ďalej. Na budúci jubilejný 50. ročník, sa mi možno podarí ísť s nejakou partiou a to by bolo na viac dní.

Problém nastal pri skladaní stanu. Kolíky, ktoré som večer zatlačil do blata boli teraz napevno a nafurt zabetónované v asi 30 centimetrovom ľade. Odrezal som šnúry čo najnižšie pri zemi, stan som zabalil a hodil do kontajneru, čo som mal aj tak v pláne. Na budúci rok si musím kúpiť nejaký lepší a radšej ?samostojný?. Motorku som nabalil raz dva a pomaly sa začal predierať prúdmi ľudí, ktorí korzovali po asfaltke nad areálom. Boli to z veľkej časti návštevníci z okolitých dedín, ktorí prišli pokukať a poobdivovať tvrdých chlapov a ozajstných motorkárov. Keď som pri tom napadá mi, že návšteva Elefantentreffen je aj výborný spôsob ako sa odreagovať od manželky, frajerky, či žien vôbec, lebo musím konštatovať že sa ich v celom areáli vyskytovalo minimum. Nepočítal som to, ale mám dojem že som osobne videl len asi päť či desať kúskov.

Cesta domov prebehla v pohode, alebo skôr v norme. Zima bola výdatná, asi -15 C. Pomáhal som si aj novinami, ktoré som mal na tento účel už z domu a vypchával som si nimi najkritickejšie partie. Vizír od helmy som niekde stratil – aj tak cez neho nebolo nič vidieť, tak som si novinami podkladal aj neoprénovú masku na tvári. Je to výborný spôsob izolácie a čítal som o tom už v knižke môjho dedka "Rukověť motocyklisty". Neoprénová maska je inak dobrá vec, ale pri tejto zime by mi vzduch prenikajúci cez otvory na dýchanie spôsobil omrzliny.

Asi v polovici Rakúska začalo tak výdatne snežiť, že som to už videl na lacný hotelík niekde po ceste. Po čase sa však počasie umúdrilo a ja som mohol pokračovať v ceste. Zažil som aj romantiku, keď som si na úplne opustenom odpočívadle pri diaľnici varil polievku. Pred Viedňou som si nevšimol odbočku na obchvat a musel som absolvovať všetky križovatky aj s prehliadkou centra mesta. Ale nesťažujem sa. Tiež to bola romantika a aspoň som sa pri rýchlosti 50 km/h trochu zohrial, lebo na mňa tak nefúkalo.

Pri prejazde hraníc som opäť zažil kultúrno-civilizačný šok. Cesta od hranice k domu bola akurát tak na zabitie.
Doma som sa hneď porozmrazoval, najedol, napil a dal si niekoľko frťanov slivovice. Napriek tomu som bol na druhý deň celý dolámaný a bál som sa že budem chorý. Pomohla mi až moja verná žena a preto odporúčam: Na tieto stavy je najlepšia masáž!

Článok je vlastníctvom MOTOMEDIA agency ? ZDRUŽENIE Vydavateľ motocyklového časopisu MOTOMAGAZÍN