S Čezetou do Polnočného kráľovstva (Toto radšej neskúšajte)

Na úvod len spomenieme, že Vojtech je v tejto chvíli v Južnej Amerike a zatiaľ nemáme od neho žiadnu reportáž. O tejto dobrodružnej ceste sa u nás dočítate neskôr, takže zatiaľ si prečítajte, čo zažil Vojta v minulom roku na ceste do Iránu.

Prečítajte si reportáž až do konca – to sa oplatí

S Čezetou do Polnočného kráľovstva – (1. časť)
Text a foto: Vojta Hlásny, vek: 19 rokov, pohlavie: muž, odvaha: nekonečná, motocykel: ČZ 250 Sport, r.v. 1962.

Rok sa stretol s rokom a sú tu ďalšie prázdniny (leto 2008). Ďalšie dva mesiace na expedíciu! S otcom sme boli vo Vladivostoku, na samom okraji sveta. Tento rok mala byť cesta na strechu sveta, ktorou sú Himaláje. Bohužiaľ, pre nedostatok finančných prostriedkov musela byť cesta zredukovaná na Irán a Kaukaz. O zmene motocykla sa nikdy neuvažovalo, takúto cestu možno ísť len na tom najlepšom. Nepodarilo sa mi zohnať nikoho, kto by išiel so mnou, takže som sa vypravoval na cestu sám.

Čezeta bola po ceste do Ruska totálne na šrot. Z Vladivostoku sme odoslali mašiny vlakom do Moskvy, kam sa pre ne brat Pavel otočil autom. Utrhlo sa mu však oje na prívesnom vozíku a vozík spolu s motorkami skončili v poli. Stavala sa teda zase pekne od začiatku s maximálnym použitím pôvodných dielov. Otec vyrábal nový rám a boxy, vylepšené o poznatky z predchádzajúceho modelu. Pravá strana rámu je obzvlášť vystužená, sú tu totiž zvarené držiaky na záložný motor. Okrem bratov Filipa a Pavla pomáhala s prípravou ďalšia armáda ľudí, bez ktorých by sa cesta asi neuskutočnila. Všetkým by som im chcel poďakovať, zvlášť potom sponzorom. 18. 07. 2008 večer sú prípravy u konca a ja netrpezlivo prešľapujem v garáži. Chcem vyraziť, ale husto prší, preto sa odjazd odsúva na nasledujúci deň. 19. 07. 2008 o 8:45 sa lúčim so susedmi pred bytovkou pod lampou a z rovnakého miesta ako tie predchádzajúce štartuje štvrtá expedícia.

Po 30 km jazdy sa po prvý krát zadiera motor
Prichádzam až k Vysokému Mýtu, kde sa mi po 30 km jazdy zadiera po prvý krát motor. Vraciam sa domov a zhotovujeme špeciálne náhony na vzduch upevňujúce sa na hlavu motora, plne odnímateľné bez zásahu do rebrovania. S takto upgradovaným motorom vyrážam po druhý krát asi v 18:30. Motorke dopriavam pauzu, predsa len spíme prvú noc v Maďarsku. Celú noc prší, nie moc, ale dosť na to, aby som sa nevyspal a bol do rána premočený. Nevzal som si totiž so sebou stan ? v Turecku a Iráne neprší, bola by to zbytočná záťaž, hovoril som si.

Cesta do Istanbulu
Cez deň je šialené teplo, okolo 45 stupňov. Po prekročení hraníc do Srbska mením olej. Z prevodovky však namiesto 0,5 l vytieklo sotva deci, olej niekde presakuje. Na najbližšej benzínke kupujem najhustejší prevoďák 90 hypo, ten nestíha vytekať a priebežne tak dolievam celú cestu. Tiež vytiekol olej z tlmičov a ľavé predné vidly, po zvyšok cesty ako by tlmiče neexistovali. Neustále zadieram piest. Zadieranie ma prevádza celou cestou a preto by bolo dobré vysvetliť prečo. Všetky príznaky, teda prehrievanie, nízky výkon, vysoká karbonizácia a zvýšená spotreba, ukazujú na zlý predstih. Ten by sa dal normálne opraviť. Ja mám však namontované bezkontaktné zapaľovanie, to má len dve polohy, inak opraviť nejde. Vysoko kvalitný olej Denicol tak rozhodne za zadieranie nemôže a skôr tlmí následky zlého zapaľovania. Ďalšiu noc spím za Belehradom. Prejazd Srbskom po nebezpečných cestách stojí na mýtnom 25 ?, z čoho sa mi robí špatne (a ja som si klopal na čelo, keď som na Slovensku musel zaplatiť 5 ? ako auto). Večer vchádzam do Bulharska a cez noc ho prechádzam. Ráno prechádzam turecké hranice. Po širokej diaľnici dochádzam pred poludním do Istanbulu. Najväčšie mesto v Turecku je šialený chaos. Kľučkujem medzi autami po diaľnici idúcej cez mesto, bojím sa, aby som nezadrel motor a niektorý z bezohľadných Turkov ma nezmietol. Po prejazde niekoľko električkových pásov sa ani neviem ako ocitám priamo v centre pred chrámom Hagia Sofia. Fotím si slávnu mešitu, okolo stojaci Japonci zase Čezetu. V Istanbule zájdem tiež do miestnej ?mototechny?, chcem sa spýtať na továreň, ktorá vyrábala licenčne Jawy. ?Mototechna? je plná vecí z Jawy, ČZ, Simsonov, MZ a kúpite tu dokonca diely na sovietskeho Iža. Z regálov vykúkajú originálne české diely, avšak omnoho viac je tu replík z Turecka, Číny, Tchaiwanu a bohvie odkiaľ ešte. Vedľa originálnej spínačky Magneton leží spínačka PAL TYPE CECHOSLOVAKIA, vedľa relátka z Kroměříže, Taiwanský Neyn-Chin Kroměříž, výrobcovia karburátoru značky JIKOV s nápisom made in p. r. c. (People republic of China) majú určite licenciu… A aký je hlavný rozdiel? Česká spínačka stojí 40 lír, turecká 7,5 lír (2 líry = 1 ?). Mimo iné navštevujem v Istanbule ešte tržnicu. Odtiaľ uvediem jedinú príhodu, ktorá hovorí za všetko: V jednom z obchodíkov vyberám mamke peknú hnedú šatku. Jej cena je 40 lír. Hovorím, že mám 15. Predajca zľavuje na 38. Hovorím, že mám 15. Predajca chce ukázať všetky kapsy a keď vidí, že viac nemám, necháva mi ho za 15. V Istanbule ešte obedujem s policajtmi na motorkách a hľadám továreň na Jawu. Továrenskú halu síce nájdem, avšak výroba motocyklov v nej uhasla pred siedmimi rokmi.

Noc na dne sopky
Z Istanbulu pokračujem ďalej na východ. Pri prejazde vyprahnutou hornatou krajinou pretesňujem valec, je to vlastne po prvýkrát, čo to robím sám. V Kurdistáne, východnej časti Turecka, kotvím na brehu jazera Van, v mestečku Tatvan. Mestečko samo o sebe nie je príliš zaujímavé, ale týči sa nad ním sopka, v ktorej kráteri sa nachádzajú jazerá. Pri pohľade na cestu vedúcu do krátera ma chytajú mdloby, som presvedčený, že nahor pôjdem mikrobusom, len šialenec a hazardér by sa vydal 13 km po úzkej prašnej ceste zarezanej v skale nahor. Potom si ale hovorím, čo by som povedal doma, že som motorkár uprednostňujúci bus. Beriem Čízu a opatrne sa dve hodiny driapem do kopca. Z koruny krátera potom ešte 3 km po ceste v kráteri a prichádzam k prvému jazeru. Tu hore je Číza stredom pozornosti všetkých tých, ktorí sa sem dodrkotali mikrobusom a ja som rád, že sme išli po svojich. Na brehu Hot lake (teplého jazera) je malý camp. Respektíve prístrešok reštaurácie, u ktorého sa dá vyspať. Na brehu jazera stretávam mimo iné dvoch Čechov. Kúsok od Hot lake je niekoľkonásobne väčší Cold lake (Studené jazero). Z dna jazier vychádzajú bubliny, narazíte tu aj na prieduchy horúceho a ľadového vzduchu, ktoré hovoria, že sopka ešte nepovedala svoje posledné slovo. V kráteri nájdete nielen jedinečnú flóru, ktorú lovia početní fotografi, ale aj suchozemské korytnačky a svište. Som rozhodnutý zostať tu cez noc, predsa len nespím v sopke každý deň. Roztváram deku a ukladám sa na spatie. Ležím na chrbte, pozorujem nočnú, ničím nerušenú, hviezdnu oblohu. Takýto pohľad sa mi naskytol naposledy na Sahare. Hviezdy so sebou priniesli chlad. Niektoré veci som vyložil pred výjazdom z Tatvanu, aby som ich nemusel ťahať hore, mimo iné aj spacák. Keď sa chodím celú prebdenú noc priobliekať, chodím inovaťou. Cez deň tu bolo cez 40 stupňov, teraz je maximálne 5. Čakám túžobne na prvé slnečné lúče, aby mi osvietili cestičku k Hot lake. Hneď, ako prídu, vydávam sa k vode, každý krok bolí, v premrznutých nohách nie je štipka citu, len tá bolesť je cítiť. Zliezam po kameňoch k vode, z ktorej stúpa para a rozohrievam si nohy.

Pred ôsmou sa vydávam na cestu dole. V Tatvane ešte chytím železničný trajekt plávajúci na druhú stranu jazera. Mohol by som síce jazero obísť, ale rád sa odveziem loďou. Po siedmych hodinách plavby sa na obzore rysuje silueta starého mesta na vysokej skale ? prichádzame do mesta Van. Ubytovávam sa v jednom z miestnych hostelov. Vo vedľajšej izbe býva jeden Francúz, normálne žije na Filipínach, ale už 10 mesiacov je na cestách po svete. Spoločne trávime skoro všetok čas vo Van, o dva dni neskôr sa lúčime. Keď si pakujem motorku, smeje sa. S plastovým brnením, prilbou, bojovou lopatkou a mojím červeným drakom som pre neho ?errant knight of our age?, teda potulný rytier našej doby.

Pred iránskou hranicou
Ďalšiu noc spím v meste Dogubajazit, 45 km od turecko-iránskych hraníc. Zo širokého okolia je vidieť majestátnu biblickú horu Ararat. Mesto strážia vojaci, tak ako celý Kurdistán. Pri jeho prejazde sa každých 20 min. zastavuje pri vojenskej základni. Pri kontrole ma sledujú posádky betónových bunkrov a tankov, malý kanón mieriaci z guľometného hniezda bedlivo sleduje každý môj pohyb. Po zistení, že nie som terorista usilujúci o samostatnosť Kurdistánu, sa odsunie pás z kolíkov a cesta je voľná. V blízkosti hraníc s Iránom sú strážené veže rozmiestnené na každom kopci. Zrejme tu ale k niečomu sú, keď som ležal v sopke, bolo počuť streľbu. V Iráne neplatia platobné karty, peniaze na celú dobu pobytu musím mať u seba v hotovosti. Preto čakám do rána, predpokladám, že hrozí nebezpečenstvo cestou k hranici. Po vybratí peňazí z banky rozdeľujem $1160 a ?280 na tri hromádky, ktoré ukladám na rôzne miesta.

Priateľskí Iránci
Prechod hraníc do Iránu je absolútne hladký, odbavenie trvá asi 30 min. V hraničnom mestečku Bazargan mením $20, aby som mal za čo dôjsť do Teheránu. Prvým mestom na trase je Tabríz. Prichádzam sem už večer, po diaľnici prechádzam mestom. V jednej chvíli idem okolo veľkého parku. Je plný ľudí sediacich na dekách. Zaujíma ma to, možno je to nejaká mega akcia, preto schádzam z diaľnice priamo do parku. O žiadnu slávnosť sa nejedná, je to milý zvyk, že sa ľudia hlavne večer zídu v parku, piknikujú a rozprávajú sa. Veľmi rýchlo sa tu dajú nájsť kamaráti. Za chvíľu po tom, čo zleziem z motorky, dostávam od jedných ľudí jedlo, od druhých pitie, od ďalších deku. Ľudia sú tu celkovo veľmi pohostinní, už cestou do Tabrízu mi podávali z auta za jazdy vrecko s ovocím. Skoro ráno pokračujem ďalej k Teheránu. I keď benzín stojí pre cudzinca 4 000 Rijálov/L (10 000 Rijálov = 16 Kč), pre miestnych dokonca 1 000 Rijálov, tak až do iránskeho hlavného mesta mi peniaze nedajú a musím meniť. Banky sú zatvorené, mením v jednom luxusnom hoteli. Od recepčného zase dostávam vrecko ovocia na cestu. Teším sa, že na diaľnici nemusím platiť na rozdiel od áut žiadne mýtne. S každým kilometrovníkom som o 10 km bližšie cieľu. Náhlim sa, chcem ešte za svetla urobiť fotku u značky Teherán. 30 km pred mestom ma u mýtnej brány zastaví mladý policajt. Vie dobre anglicky, vysvetľuje mi, že nemôžem ísť ďalej, pretože motorky majú na diaľnicu vjazd zakázaný! V tejto zemi je maximálna povolená kubatúra 125 ccm, tí sa na diaľnici pletú a keď už niekto zoženie silnú motorku, tak sa chovajú ako dobytky a obe skupiny motorkárov spôsobujú dopravné nehody. Potom mi ukazuje pre výstrahu parkovisko so zabavenými motorkami. Rozprávame sa aj o politike. Tento človek, rovnako ako mnoho ďalších ľudí, nenávidí svoju vládu, hanbí sa za svoju zem. Jeho brat je momentálne vo väzení, pretože prekladal do perzštiny zakázané texty. Reč príde i na Beatles, na staré filmy z filmových klubov, dokonca pozná Miloša Formana. Po súmraku ma posiela, aby som šiel ďalej, že nebudem tak nápadný.

Noc na ambasáde v Teheráne
Teherán, hlavné mesto Iránu, má podľa odhadov 16 ? 18 mil. obyvateľov. Brutálne mravenisko pretkané dômyselnou a večne upchanou sieťou niekoľkoprúdových ciest. Inak ale nijak extra zaujímavé, proste špinavé veľkomesto. Navštevujem našu ambasádu, aby som sa spýtal, čo je kde zaujímavého, poprípade nebezpečného. Jeden diplomat sa ma tiež pýta ?ako vám chutí iránske jedlo??, ja mám po prvýkrát na cestách hnačku, a tak neviem, čo povedať, mlčím, dívam sa okolo a hľadám tie správne slová. ?Takže asi ako nám?, dodáva s miernym úsmevom. Jeden z diplomatov, pán Noha, mi odporúča návštevu jedného z miestnych palácov, kde sa nachádza zaujímavé múzeum zbraní. V múzeu sú naozaj pekné kúsky. Najviac ma zaujíma medzivojnový protiletecký kanón Zetor. Večer sa vraciam na ambasádu, aby som odtiaľ odoslal pohľadnice, v meste nie sú schránky. Sekretárka pani Grundlerová ma pozýva na čaj. Ponúka mi ubytovanie, ja mám ale vyjednané spatie u ľudí, u ktorých som prespával dnes, tak sa teda aspoň vykúpem. Tiež mi dáva oprať tričko a trenky, pračka sa však na konci prania zasekne a bielizeň nejde vybrať. Našťastie mám ešte jedny trenky. Motorku mi na ulici stráži Diplomatická polícia. Medzitým, čo som sa kúpal, prišiel pán Grundler, rozprávame sa, nadávame na Egypťanov a počúvam rozprávanie o jeho skorších pôsobeniach na rôznych zastupiteľských úradoch. Ľudia, u ktorých mám dnes spať, sa neozývajú, nocujem teda na ambasáde. Týmto by som chcel upozorniť prípadných cestovateľov, že sa nejedná o žiadnu ubytovňu, aby teda nechodili spať do obývačky ku Grundlerom. Ráno sa vydávam na juh, ešte v meste idem do banky vymeniť peniaze. Za 2/3 peňazí dostanem okolo 9 miliónov Rijálov, takže si môžem dovoliť povedať nesmrteľnú filmovú vetu: ?Chlapi, ja som milionár!? Paradox je, že najväčšou bankovkou je 50 000 Rijálov, teda asi 80 Kč! Peňazí mám toľko, že na ne musím dostať igelitku. Z Teheránu pokračujem cez púšť do Qomu, a potom ďalej do Esfahánu. Mám rešpekt z toho ísť po diaľnici, preto idem po starej.

Pokračovanie v časti 2.
Reportáž bola publikovaná v Motomagazíne č.: 3/2009.

S Čezetou do Polnočného kráľovstva (1. časť)