Turistické články

Slovinsko ? Chorvátska dovolenka

Publikovaný

on

?Pre tieto chvíle sa oplatí celý rok pracovať a naháňať sa.?

(písala Ivka, konečná úprava a fotky Martin)

Kalendár ukazuje utorok, osemnásty júl 2006. Je skoro ráno 5.30 a my vyrážame z Trenčína plný obáv, očakávaní čo nás na tejto vysnívanej ceste čaká. Plán trasy nie je premyslený do detailu, to by sme sa predsa pripravili o dobrodružné zážitky. Prvé dni nás čaká prejazd Rakúskom, horský prechod loiblpass spolu s loibltunelom do Slovinska, ďalším cieľom budú Julijské Alpy, špeciálne horský prechod Vršič (1620 m.n.m.), a potom túžobne očakávané more (teda aspoň pre mňa). Zvyšok sa uvidí. 11 dní dobrodružstva začína práve teraz.

Deň prvý ? 18.7.2006
Trenčín ? Bratislava ? Eisenstadt (A) – Wiener Neustadt ? Graz ? Klagenfurt – Bled (650 km)

Slnko sa nestihlo ešte ani zobudiť a my už sadáme na tátoša, len tak bez raňajok. Ešte posledná zástavka na pumpe a vyrážame na diaľnicu smer Bratislava. Prvé kilometre sú naozaj zaujímavé. Plno naložená ninja má čo robiť, respektíve Martin, pretože váha batožiny nepridala už aj tak opotrebovanej prednej gume a vjazd do každej zákruty vyzerá hrozivo. Celá motorka sa rozkýva z jednej strany na druhú a Martin má vážne čo robiť, aby ju udržal na ceste. Ale aj tak sme rozhodnutí vyraziť na našu vysnívanú cestu. Kilometre po diaľnici ubiehajú veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a už sme v Bratislave. Okolo 7.00 prekračujeme Slovensko ? Rakúsku hranicu. Zastavujeme hneď za hranicou a robíme prvé foto.


Slniečko už pekne svieti a začína pripekať. Kúsok neskôr stojíme znova, dohnali nás k tomu škvŕkajúce žalúdky a ručička palivomera ukazujúca hlboko pod nulu. Takže prvé tankovanie a prerátavanie, ?bože koľko to stálo?? Ale dosť, sme na dovolenke a počítať budeme až po návrate.


Po skromných  raňajkách vyrážame smer Eisenstadt – Wiener Neustadt. Začíname trocha blúdiť a je nám jasné, že kúpe mapy sa nevyhneme. Zastavujeme na pumpe, kupujeme mapu a rozmýšľame či predsa neprejsť pár kilometrov smerom na Graz po diaľnici. Záverečné rozhodnutie znie, ak nenájdeme odbočku na starú cestu ideme na diaľnicu. Ale bingo, odbočka sa našla a už nám nič nebráni začať vychutnávať krásu miestnych hôr, kvalitných ciest a nádherného počasia, až na tú prednú pneumatiku. Prechádzame prvým dnešným horským prechodom Aspang ? Friedberg (asi 10 km).

Je takmer poobedie a my sme konečne dorazili do Grazu. Opäť trocha blúdime, ale nakoniec sme to zvládli. Ešte malá zastávka na pumpe a znova vyrážame.

Tentokrát naším cieľom je Klagenfurt. Dostávame sa doňho ďaľšími horskými prechodmi Koflach ? Twimberg (asi 20 km) a Griffen (asi 5km). Cesta ubieha pomaly, ale snažíme sa zobrať si všetko to krásne čo vidíme so sebou. Je takmer 17.00 a my sme stále v Rakúsku. Martin ma utešuje, že na ďalšej križovatke doľava a potom ešte kúsok a bude horský horský prechod loiblpass spolu s loibltunelom a sme v Slovinsku. Vzhľadom k tomu, že som strašne unavená, verím že je to tak. Mal pravdu, zabočiť doľava a zrazu začíname stúpať po kľukatých cestičkách. Začínajú sa objavovať vrchy hôr a my vieme, že o chvíľu budeme v ich útrobách. Trocha sa schladilo, posledná zastávka v Rakúskom mestečku Rosenbach, výmena slovinských toliarov a plný očakávania vyrážame vpred.

Na poslednú chvíľu si Martin všíma nejakú vlajku, ktorá ho evidentne teší J.

Vchádzame medzi skaly a pred nami s objavuje tunel. Ani si neviete predstaviť akú mám hroznú radosť z takého obyčajného tunela. Tak ako Martin povedal za tunelom sa objavila hranica a my sme konečne v tom vytúženom Slovinsku. Naskytuje sa nám nádherný pohľad na vrchy, skaly a kde tu medzi nimi malé domčeky. Chvíľu sa kocháme krásou všetkého čo nás obklopuje, ale nezdržujeme sa, vyrážame lebo nás čaká ešte riadny kus cesty.

Cieľom je doraziť do Bledu k Bledskému jazeru. Sme dosť unavení, ale vidina krásneho jazera obklopeného horami nás ženie vpred. Okolo 20.00 sme v Blede. Hľadáme kemp, prekvapí nás cena veď 18 Euro za prespatie je vcelku dosť. Myslíme si, že za také peniaze zoženieme aj izbu, ale mýlime sa, ceny sa hýbu okolo 40 euro za noc. Skúšame kemp Lesce, ale ten je ešte drahší, tak sa vraciame do kempu pri jazere.

Staviame stan a Martin uteká rýchlo k jazeru. Snažím sa rýchlo spratať všetky veci do stanu a idem za ním.

Martin už pláva aj s dvoma labuťami v jazere a pochvaľuje si aká je úžasná voda. Skúšam aj ja, ale dostávam sa do vody len po kolená, zdá sa mi studená a dávam prednosť teplej sprche. Po zmití celodenného potu sa chystáme večerať. Vzhľadom k tomu, že kemp kuchyňu nemal a obchod bol už zavretý, volíme tretiu možnosť a ideme sa navečerať do reštaurácie, veď po takej dlhej ceste (650 km ) si predsa zaslúžime poriadne sa najesť. Večera bola fantastická. Taká všehochuť všetkého možného, ani sme to nezvládli všetko pojesť.

Prvý deň je na konci a my sme sa síce unavení, ale plní zážitkov a úžasných pocitov ponárame do spánku.

Deň druhý ? 19.7.2006
Bled ? Kranjska Gora ? Vršič ? Nova Gorica ? Godovič – Postojna ? Koper ? Izola (350 km)

Je 8.00 slnko je vysoko a Martin vstáva ako prvý. Aj keď sa mi moc nechce vstávam tiež a po malej hygiene idem do obchodu kúpiť chlieb (respektíve sendvič ako to nazval Martin) na raňajky. Martin sa zatiaľ snaží čosi pošpekulovať s prednou pneumatikou, nakoľko je úplne zdeformovaná a pri väčšom zaťažení predného kolesa, napr. pri brzdení rozkmitá celú motorku. Ako sa dozvedám, tak použil hrubú silu a keď nepomohlo ani vypustenie, ani prifúkanie kolesa, jednoducho nožom zrezal hrany pneumatiky. Raňajkujeme, balíme, ešte nejaké foto pri jazere a vyrážame smer priesmyk Vršič a Julijske Alpy. Čaká nás náročný terén, samé horské prechody. Zastavujeme ešte v meste Jesenice a na tretí pokus kupujeme kartu do nášho fotoaparátu, nakoľko zisťujeme, že záložnú (požičanú) sme stratili niekde po ceste. Takto vyzbrojený vyrážame smer Vršič. Po ceste zastavujeme, robíme fotky a nevieme na ktorú stranu sa máme skôr pozerať.


 
Toľká krása sa len tak nevidí. Husté kopce striedajú vrcholky majestátnych skál pokryté ešte snehom, tá zeleň okolo nás, zurčiaca čistá rieka a blankytné nebo nad tým všetkým to je ako vystrihnuté z gýčového obrázku. Ale je to naživo a tie pocity, ktoré sa v nás objavujú, to sa slovami nedá opísať. Ja aj Martin, každý si odnáša niečo čo ho bude napĺňať ešte dlhý čas. Lebo tak ako som písala v úvode pre tieto nádherne a ťažko opísateľné chvíle sa oplatí pracovať celý rok, aby to človek mohol zažiť a vidieť na vlastnej koži. Plný očakávaní, čo nás bude čakať ďalej sadáme a vyrážame vpred. Vstupujeme do útrob skál, čoraz zriedkavejšie sa objavujú domčeky, ktoré časom pri stúpaní úplne vymiznú. Cesta je čoraz užšia a kľukatejšia, každá zákruta nás posúva vyššie a vyššie. Zrazu je tu vrchol cesty a pred nami sa týči majestátny Vršič 1620m nad morom.

Sme očarení krásou a neveríme vlastným očiam, že takéto úžasné miesta na našej zemi ešte existujú. Robíme fotky nasávame atmosféru tohto miesta. Samozrejme kupujeme nálepky a odznaky ako pamiatku, ktorá nám bude aspoň trocha pripomínať chvíle strávené na týchto magických miestach. Chvíľu oddychujeme a kocháme sa krásou. Vyrážame po kľukatej ceste smerom nadol. Mám trocha strach kvôli tej prednej pneumatike, ale Martin má všetko pod kontrolou. Po ceste ešte malá zástavka na nejaké foto.

Skaly ubúdajú, pribúdajú lesy a zeleň a my vchádzame do prvej dedinky pod majestátnym Vršičom, ktorý akoby na všetko okolo seba dohliadal. Zrazu sa spoza skál objavuje zurčiaci vodopád. Klepem Martina po ramene, aby sa vrátil kúsok späť. Mala som pravdu, masa vody sa valila nevedno odkiaľ dole zo skaly.

Úžasný pohľad, ktorý stál za to, aby sme sa otočili. Obaja sme chceli byť pod týmto vodopádom, lebo teplota presahuje 30 stupňov a pod našimi kombinézami je tak 50 stupňov. Ale vodopád je ďaleko a rieka vyschnutá.

Nezostáva nám nič iné ako sa uspokojiť s malinovkou, ktorá ma teplotu horúceho čaju a pokračujeme v ceste. K ďalšej zástavke nás dotlačil hlad a nedostatok benzínu. Martin počíta, že napriek výstupu na Vršič je spotreba super, zhruba 5,5 l. Skaly, lesy, hory, zurčiace a zrkadlovo čisté rieky sa pomaly vytrácajú, prechádzame v podstate nejak extra nezáživným vnútrozemím.

Napriek tomu, že je takmer 16.00 slnko hreje kvalitne. Po dlhej ceste sa v našom obzore konečne objavuje trblietajúca sa morská hladina. Obaja by sme sa už chceli kúpať. Prechádzame v podstate Slovinsko- Talianskym mestom Koper / Capodistria a schádzame k pumpe v mestečku Ankaran, tankujeme a ideme hľadať ubytovanie. Pri výjazde z pumpy nás vracia a mení smer jazdy talianska hranica. Strašne komické : pumpa a za ňou iný štát. Vraciame sa smerom do malého mestečka, ale ubytovanie sme nenašli. Teda aj našli, ale tá cena ktorú pýtajú za prespatie je vážne desivá (45 euro a viac). Skúšame ísť do Kopru, ale tam to nie je o nič lepšie. Začíname byť znechutení, veď práve tu sme chceli  stráviť zvyšok dovolenky. Vchádzame do mesta Isola, hľadáme kemp nech zistíme aké sú ceny aspoň v kempoch. Na recepcii nám vypočítal 16 euro za oboch. Dohadujeme sa a rozhodnutie padlo, zostaneme na jednu noc a zajtra odchádzame do Chorvátska. Veď keď sa nám tu nepáči, prečo by sme tu mali ostať. Staviame stan, na čom a v akých podmienkach to radšej písať nebudem (foto povie za všetko).

Vzhľadom na to, že sme sa tešili na more, nič nevybaľujeme a ideme sa kúpať. Voda nie je moc čistá, ale je to more.

Omnoho väčšie prekvapenie nastalo pri hľadaní spŕch. Slovo katastrofa nie je postačujúce. Teplá voda nehrozí, takže sprchovanie trvalo pár sekúnd. Pri pohľade na WC som si povedala, že sa mi nechce a vydržím. Po skromnej večeri, rybách z konzervy a chlebe sme sa išli pozrieť do mesta. Také malé centrum, ale aspoň zmrzlina bola super, pravá točená.

Takú porciu má človek vážne problém zjesť. Chvíľu sa ešte prechádzame centrom mestečka a po pláži a vraciame sa do kempu.

Trocha znechutení, unavení si líhame a snažíme sa v tom ruchu, ktorý ide od hlavnej cesty, ktorá sa nachádza len pár metrov od našich hláv zaspať. Mne sa to darí čiastočne, Martinovi vôbec. Postreh z tohto mesta : buď tu majú všetci športové, alebo odhnité, resp. žiadne výfuky.

Deň tretí ? 20.7.2006
Izola ? Buje (HR) ? Opatija ? Rijeka ? Crikvenica ? Karlobag ? Maslenica ? Nin ? Vir (350 km)

Je 7.00 a nemôžem spať. Opäť ma budí ten hluk od cesty. Martin konečne zaspal, tak ho nechávam spať a idem preskúmať tento ?úžasný kemp?. Žiadne nové zistenie, vlastne predsa, našla som malý obchodík, kde na moje nešťastie sa dá platiť len toliarmi, takže môžem kúpiť maximálne minerálku. Ale aj tá poránu padne vhod. Slnko začína pripekať, rýchlo balíme stan a utekáme z tohto hrozného miesta, ale máme skúsenosť: ?Hory v Slovinsku sú čarokrásne, ale more nič moc. Vyrážame bez raňajok smer Chorvátsko, prechádzame prechodom Buie/Buje a smerujeme na Rijeku. Samozrejme zastavujeme na pumpe a kupujeme ďalšiu mapu. Rozkladáme sa na trávniku pri pumpe a zisťujeme ako ďaleko to môže byť k Zadaru. Tam už sme boli a celkovo sa nám páčilo, takže smerujeme tam. Odhadujeme to na 300 km. Je to síce dosť, ale more tam je oveľa krajšie a cena za bývanie pred dvoma rokmi bola podstatne nižšia akú nám ponúkali v Slovinsku. Pri Rijeke prechádzame cez tunel Učka dlhý 6000 m a platíme 4 euro. Po prechode cez tunel sa z vnútrozemia dostávame k pobrežiu. Smerujeme od Rijeky na Crikvenicu, Senj. Párkrát zastavujeme a fotíme.


Pobrežie má tiež svoje čaro, blankytné zátoky, vysoké útesy a trblietajúce sa more. Cesta ubieha pomaly, lebo cesty sú úzke a áut veľa. Napriek tomu sa Martin snaží obiehať všade kde sa dá. Oproti nám sa v diaľke zjavuje ostrov Pag. To je dobré znamenie, už nie sme od Zadaru až tak ďaleko. Zastavujeme na pumpe, krátka prestávka, doplniť benzín, nejaké foto, krátky obed a opäť pokračujeme. K Zadaru to máme zhruba 60 km a na ostrov Vir ešte ďalších 20 km. Konečne sa objavil túžobne očakávaný most na Vir.

Teraz trocha zaspomínať, kde sme to len pred tými dvoma rokmi bývali. Podarilo sa, úspešne sme to našli. Ešte sme sa nestihli ani poriadne spamätať už nás víta domáci, hostí nás vínom, minerálkou a koláčom. Samozrejme, že si nás pamätá, dokonca vyťahuje fotky, ktoré sme mu poslali. Opäť sa cítime dobre.

Vybaľujeme veci, obliekame plavky a ponáhľame sa k moru. Netrápi nás ani hlad, veď tak moc sme sa tešili, že sa konečne okúpeme. Ja som nadšená, more vážne zbožňujem, Martin sa teší tiež, ale nie tak ako ja.

Vraciame sa z pláže, konečne si varíme večeru (teda Martin varí večeru) a vyrážame do nočných ulíc Viru.

Je tu dosť turistov, čo sme prekvapení lebo to bývalo také kľudné mestečko.

Ale nevadí, hlavne že sa nám podarilo zohnať relatívne lacné ubytovanie, veď 16 euro za noc je podstatne menej ako 45 euro.

Deň 21.7-27.7.2006
V týchto dňoch sa toho zaujímavého moc nedialo. Klasické leňošenie a oddychovanie na pláži sa striedalo s menšími výjazdmi po okolitých mestách a plážach. Navštívili sme pieskové pláže v Privlake, nazreli do mestečka Toroviy a Slatiny.


Videli sme koniec ostrova Viru v meste Lozice a nahliadli do útrob Zadaru.

Vyskúšali sme ryby, síce nie nami ulovené, ale kúpené na pravom rybom trhu.

A samozrejme sme vyskúšali v miestnej reštaurácií morské špeciality. (večera bola dosť drahá 300 kún zhruba 1800 korún), ale za vyskúšanie to určite stálo, i keď Martin povedal, že je stále hladný.

Posledný večer nás pozval domáci na výdatnú večeru ( ponúkol grilované mäso pripravené podľa jeho receptu) to bola ale dobrota.

Deň jedenásty ? 28.7.2006
Vir ? Zadar ? Plitvice ? Karlovac ? Zagreb ? Varaždin ? Lendava (SLO) ? Rédics (H) ? Szombathely ? Mosonmagyaróvár ? Rájka ? Bratislava (SK) ? Trenčín (900 km)

Je tu posledný deň a nás čaká cesta domov. Budík zvoní o 5.00, samozrejme ho zaklapujem a spíme do 6.15. Veď komu by sa chcelo vstávať po týždni vegetenia tak skoro. Balíme posledné veci, opäť šatíme motorku, lúčime sa s domácimi a je presne 8.00 keď hovoríme posledné ahoj. Je mi smutno, nenávidim ten pocit, keď niečo pekné končí. Ale nás čaká 900 km  domov. Vyrážame podľa naplánovanej trasy po starej cestne smerom na Zadar, Jasenice, Karlovac, Zagreb, Varaždin, Čakovec, potom kúsok cez Slovinsko (15 km) a smerom na Maďarsko až po slovenskú Rajku.
Cesta ubieha fajn, nie je ešte tak teplo. Odbáčame z cesty na dedinku Sv. Rok (má to byť skratka cez horský prechod na Zagreb). Cesta nie je tak dobrá ako doteraz, ale dá sa, až pokiaľ sa asfalt úplne nestratil.


Hovoríme si to bude len kúsok. Ten kúsok trval 15 km po štrkovitej, kamennej ceste na vrchol hory. Stojíme, fotíme cestu po ktorej sa Ninja drápe hore.

Cestu lemujú tabule nevstupovať zamínované územie. Nikde nie je ani živá noha a tu zrazu za zákrutou sa objavia dve české autá.

Zastav kričím Martinovi, opýtame sa ako dlho ešte trvá takáto cesta. Nepotešili nás asi ďalších 20 km a je v horšom stave ako doteraz. Sama seba sa pýtam čo môže byť horšie ako toto. Ručička ukazuje hlboko pod nulu, to znamená ideme vlastne na výpary a preto volíme cestu späť a pokračovať ďalej po červenej ceste. Cestou ešte stojíme pri kaplnke za padlých vo vojne.

Riadne vzrúšo, to človek nevidí len tak, ale stálo nás zhruba dvojhodinové meškanie. Schádzame na cestu, lúčime sa s bratmi Čechmi a pokračujeme na Karlovac. Zhruba po 100 km stojíme znova. Plitvické jazerá, veď to si nemôžeme nechať ujsť, keď sme tak blízko. Platíme vstupné 60 kún na osobu a obaja sa tvárime ako študenti.

Minibus nás vezie do čarov prírody, ktorá ešte nebola zničená nami ľuďmi.

Vystupujeme a zvyšok cesty absolvujeme pešo priamo okolo tých zurčiacich vodopádov, tak čistej vody, že sa tomu len ťažko verí, stovky rýb plávajúcich od našich nôh ani nie pol metra.

Kocháme sa prírodou a vychutnávame posledné chvíle dovolenky.

Nasleduje krátky obed, kúpa samolepky a pokračuje sa v ceste.

Cesta ubieha pomaly, aspoň mne sa zdá. Bude to tým, že som vážne unavená a prestávam vládať. Slovinsko ? Maďarskú hranicu prekračujeme už za tmy, je 21.30. Čaká nás ešte si 200 km cez Maďarsko a potom po diaľnici do Trenčína zhruba 120 kilometrov. Obaja sme zničení, Martin sa snaží ísť čo najrýchlejšie, ale musíme častejšie stáť lebo ja nevládzem už ani sedieť. Je zhruba 01.00, keď vstupujeme na územie Slovenska. Tak a teraz rýchlo domov. Našeho tátoša parkujeme o 02.30 ráno v Trenčíne. Obaja sme unavení, ale tešíme sa, že všetko dopadlo fajn a naša Ninja nás doviezla až domov. Pekne sme jej poďakovali a navzájom si povedali dobrú noc.
Tak snáď aspoň takto peknú dovolenku zažijeme aj budúci rok.
Martin a Ivka

Krátke zhrnutie :

Najazdených cca 2500 km
Priemerná spotreba do 7l/100km
Ceny benzínu v Slovinsku do 40 Sk/l
Ceny benzínu v Chorvátsku do 50 Sk/l
Kompletne zdemolované pneumatiky (ešte že sme s tým rátali a tesne pred dovolenkou sme kúpili zadný narezaný slick, ktorý nás trápi menej, než by nás trápila drahá pneumatika).
Povolené výfukové koleno (takže sme mali aj my ?slovinský športový výfuk?)
Slziace gufero v prednom tlmiči (ani sa mu nedivím, po takej štrkovej ceste)
Prasknutý nosič zadného kufra (skúste neprasknúť pri takej záťaži J )
Minuli sme všetko čo sme mali (ba aj to, čo sme nemali) cca 600 ?
Kempy v SLO cca 10 ? / osoba
Ubytovanie v HR 16 ? / noc

MartineR

17 komentárov

Najčítanejšie

Exit mobile version