Top desať osamelého „motobezdomovca“ na ceste okolo planéty

Top desať osamelého „motobezdomovca“ na ceste okolo planéty

Všetko sa to začalo pred viac ako rokom a ako hovoril sám autor, bola to tak trochu z núdze cnosť. Nová životná situácia zrazu priniesla možnosť splniť si jeden zo svojich snov. Keď nám Pavel začiatkom minulého roku predstavil svoj projekt – Jawa kolem světa, ani na chvíľu sme nezaváhali a okamžite sme ho podporili. Pavel sa dlhé roky živil ako motocyklový novinár a v sedle najrôznejších motoriek absolvoval nespočetné množstvo kilometrov v najrôznejších kútoch sveta. Chlap, ktorý nelietal v oblakoch, ale stál nohami pevne na zemi. Ak mal niekto zvládnuť cestu okolo sveta na takmer 40-ročnej motorke, tak on bol ten správny človek. Výsledok už samozrejme poznáte a osem mesiacov ste si mohli užívať úžasné reporty z najrôznejších kútov sveta a cestovať spolu s ním. My sme pre vás pripravili top desať momentov tohto tripu očami autora.
NAJlepší
Vôbec ten nápad sám! Zobrať sa a ísť, držať denne v rukách riadidlá a cítiť motor pod sebou. Pred očami celý šíri svet…

NAJhorší
Že všetko má svoj koniec a každé vrecko svoje dno, žiadny strom nerastie do neba a všedný deň, šedivý ako popol, si ťa aj tak opäť raz nájde.

NAJťažší
Odísť. Ráno vyliezť z teplej voňavej postele, objať a pobozkať tých, ktorých milujete, vziať sekeru a odseknúť korene, utrhnúť sa a ako kameň padať zo svahu. Prísť pred budovu Autoklubu, kde už čaká húf ľudí, a uvedomiť si, že je iba jedna cesta! A pred očami celý šíri svet… A ak v tejto chvíli niekto necíti ani náznak strachu, nie je normálny. Tak toto bol skutočne ten najťažší okamih, ktorý sa potom opakoval ešte o týždeň neskôr na moste cez rieku Dneper pri meste Čerkassy, kde som sa rozlúčil s poslednými dvoma kamarátmi a vyrazil sám v ústrety celému svetu.

NAJkrajší
Určite a celkom na rovinu ten pocit triumfu, keď za mnou po návrate zaklapli vráta vlastnej garáže… Pocit chlapa, ktorý sa postavil svetu, prešiel si osobným aj cestovným peklom, aby sa vynoril z druhej strany ako víťaz. Víťaz sám nad sebou, nad všetkými nástrahami i pochybnosťami neveriacich Tomášov. Krásny pocit z diela, ktoré sa podarilo po všetkých stránkach, prinieslo radosť nie iba jeho autorovi a raz a navždy tu ostane.

NAJsmutnejší
Okamih, keď zistíte, že ste naozaj sami. Chvíle, keď už si prestanete niečo nahovárať a sami vidíte, že tí, čo vám mali kryť chrbát a čakať vás doma, hodili po pár mesiacoch šibnutého blázna cez palubu a šli si vlastnou cestou. Sedíte potom v piesku pustej pláže Pacifiku v Paname a sekerou otvárate kokosové orechy. Ste odrazu uprostred béčkového romantického filmu, z ktorého tečie pátos a gýč po kýbľoch. A v túto chvíľu začína ta ozajstná sloboda.

NAJväčší
Najväčší moment môže mať tisíc podôb. Najväčší problém napríklad, bolo totálne zdecimované zadné koleso preťaženej jawky, ktorá preskákala 4 000 km Mongolskom a ďalších 3 000 km ďalekým východom Ruska, kým som pochopil, že toto nespravím neustálym uťahovaním výpletu. Vymenil som koleso za iné z vraku opustenej Jawy 638 pohodenej v Lesozavodsku do krovia. Najväčšie čakanie bolo v USA v Tacome, kde som mesiac býval u emigranta z roku 1968 Vojty a vyčkával parník z Kóreje. Najväčšou krajinou bolo Rusko a hneď po ňom Argentína – v mnohom dosť podobné krajiny. Najväčší kopec, ktorý sme s Jawou prešli, bol Paso del Condor v ekvádorských Andách (4 880 m. n. m). Najväčší kus mäsa som videl a jedol v Argentíne- mal som pocit, že tu plachtu hovädzieho proste museli stiahnuť z celého boku kravy. Najväčšie kozy mali baby v Kórei a Argentíne, ale o ich pravosti silne pochybujem. Najväčšie horko bolo v plechovej garáži hotela Orel v argentínskom Saenz Peňa (Chaco), kde na ulici bolo asi 43 °C a pod strechou snáď tristo! Najväčšiu spotrebu som mal v Patagónii na vetrom bičovanej ceste RN3: asi 7,5 litra/100 km. Najväčšia denná porcia bola skoro 900 km na ruskej ceste medzi Čitou a Chabarovskom – v daždi: nebolo prečo zastavovať, čo fotiť, a tak sa šlo. Najväčší strach som mal pri príjazde do Kolumbie. A ako sa ukázalo, úplne zbytočne.

NAJextrémnejší
Asi prejazd púšťou Gobi s Jawou bez GPS! Tisíc kilometrov bez asfaltu jednou z najväčších púští planéty s papierovou mapou od kiwi.cz a so starou buzolou z NDR… Keď som mal asi dvanásť, ukradol som túto buzolu z cvičenia Civilnej obrany na základnej škole. Súdruhovia asi niekde urobili chybu a ja som sa pri ceste k dedinke menom Bogd stratil v hornatej púšti. Dobre, priznávam, nebola to chyba buzoly, ale skôr moja – keď som namiesto plánovaných 120 km v tejto etape mal najazdené 270, pochopil som, že je zle. Jedlo ani voda nebol taký problém – v horách sa voda dala nájsť, ale s benzínom to bolo horšie, pretože osamelí pastieri nie sú príliš ochotní sa oň deliť. 
NAJzúfalejší
Pohľad na bok lodi, ktorá vás mala vziať cez oceán, ale už uzavrela nakladacie dokumenty –a v tú chvíľu nenaloží už ani banán. Stojíte v juhokórejskom prístave a ten zelenou farbou natrený oceľový bok máte pred sebou na šesťdesiat metrov, ale viete, že máte smolu. A tá ďalšia, červená, pôjde až za dva týždne…

NAJsrandovnejší
Nemka Susanne, vekom už hlbšie v šiestej desiatke, šla na obstarožnom BMW Panamerickú trasu od Aljašky po Ohňovú zem. Stretli sme sa prvýkrát v Paname, kde som mal možnosť obdivovať jej bezbrehú odvahu. Vreckovým nožíkom kompletne rozobrala svoj utopený prístroj GPS a s pomocou silikónu a pásky sa pustila do jeho sušenia a lepenia.
Žasol som: „Ty sa v tom vyznáš ?“
„Nie,“ odpovedala mi pokojne, „ale môžem to skúsiť, nie? “
Aha. Druhý deň si išla do mesta pre novú. Ale skúsila to!
NAJnebezpečnejší
Vodiči latinskej Ameriky, prakticky od Guatemaly dole do Bolívie. Kombinácia indiánskych génov, slepej viery v Boha a masívnej prevahy temperamentu nad rozumom robí z jazdy mnohými mestami a horami záležitosť porovnateľnú s regulárnou občianskou vojnou… Obrovské autobusy s trčiacim „čumákom“, kamióny a chatrné trojkolky mototaxi sa rútia alebo motajú jazdnou dráhou bez akéhokoľvek systému. Smerovky sú len ďalšími svetielkami na ozdobu, hlavné je vyzbrojiť sa veľkým krucifixom a ďalej už má všetko v rukách Boh. Takže nie drogové kartely, mačetové gangy, alebo púštne búrky – cestná premávka sama je tam tým najväčším dobrodružstvom.

Text a fot Pavel Suchý, upravil: Miro Tamáši
Článok bol publikovaný v časopise Motomazagín 6/2014.

Pavlovi držíme palce                     

Pár mesiacov dozadu Pavel úspešne zavŕšil cestu okolo sveta a s prehľadom jemu vlastným sa vysporiadal so všetkými prekážkami, ktoré mu stáli v ceste. Život ho však postavil pred ďalšiu prekážku, možno oveľa väčšiu ako tie, ktoré riešil počas svojej cesty a momentálne podstupuje chemoterapiu na onkologickom oddelení fakultnej nemocnice v Plzni. Ako poznáme Pavla, tak aj teraz stojí nohami pevne na zemi a je to pre neho len ďalšia prekážka, ktorú vo svojom živote úspešne prekoná. Pavle drž sa!

Top desať osamelého „motobezdomovca“ na ceste okolo planéty