Turistické články
ALPY 2007
Píše sa deň 26.7.2007 a ja som práve dorobila DPH-čky. Tak začínam špekulovať, ako si skrátim čas počas ďalších dní. Že by pozrieť na slávny Grossglockner? Nooo, móže byť…
Otváram moto stránky, čítam články, skúsenosti ostatných motorkárov a naberám inšpirácie. Pokúšam sa zohnať ubytko, plánujem nejaké zaujímavé trasy a konečne volím termín. Počasie by malo byť najkrajšie okolo 11.8. a ja sa teším ? je to deň mojich menín a lepší darček ako cestu do Álp si neviem predstaviť. Po pár dňoch mám všetko dokonale naplánované, každý deň rozvrhnutý, všetko vypočítané. Zohnala som aj ubytovanie za 27,- EUR/osoba/noc s polpenziou (www.pensiontyrol.com). Majiteľ je Čech, tak sa aspoň dohovoríme a určite nám dá nejaké dobré rady. Pomaličky začínam chystať veci, nech nestresujem na posledný deň. Do partie sa ku mne a Bobíkovi pridáva aj jeho kolega Miro s priateľkou Katkou. Mňa už mrle žerú, už sa vidím ako jazdím po horských cestičkách a neviem sa dočkať. Už? Uuuuuuuuuuuuž? Netrpezlivo prežívam zo dňa na deň. Heh, to bude partička baworákov ? ja na R1200GS, Bobik na R1200GSA a Mirec s Katkou na R1200RT…
Nadišiel deň ?D? ? stretávame sa na dohodnutom mieste, posledné veci pcháme do kufrov a fajčíme posledné cigaretky na rodnej hrude. Naša cesta je naplánovaná po diaľnici BRATISLAVA ? LINZ ? SALZBURG ? BISCHOFSHOFEN ? MARIA ALM.
Všetku moju radosť a eufóriu začína mariť slabé popŕchanie ešte na hraniciach s Rakúskom. Kupujeme diaľničné nálepky za 4,30,- EUR za motorku. Miro s Katkou navliekajú ?regenkombi?, ale my s Bobíkom to vidíme optimisticky ? to nevyzerá na nejaký veľký dážď. Že neeeee?! Po chvíli sa dostávame do prudkého lejaku, ktorý nás sprevádza až do Salzburgu. Kým sme našli pumpu alebo niečo, kde by sa dalo zastaviť a obliecť si nepremoky, už cítim, ako mi stojí voda v čižmách a mám mokré aj spodné prádlo. No fasa… Vonku je okolo 8°C. Pred sebou máme ešte vyše 300 km a mne je strašná zima. V duchu nadávam tomu tam hore, že mu veľmi pekne ďakujem za darček k meninám. Z neba na nás padá taký strašný lejak, že autám pred nami nestíhajú stierače, tak sa plazíme krokom. Už mám komplet mokrú aj prilbu zvnútra. Musím mať otvorené plexi, inak sa mi tak rosí, že o pár minút nič nevidím. Zastavujeme na jednej pumpe pri Linzi. Prezliekam si aspoň suchú mikinu, ale aj tá je o chvíľu nasiaknutá vodou z bundy. Bobík si vylieva vodu z čižiem a zákazníci pumpy na nás pozerajú s veľmi čudným výrazom v očiach. Škodoradosť alebo ľútosť? Hmmm…
Prichádzame do dedinky Maria Alm, hľadáme náš penzión. GPS nás vedie kamsi hore nad dedinu a na mieste, kde má stáť náš penzión je len trávnatá plocha a vedľa nej stará maštaľ. Tak fajn ? vravím si. Zaplatila som zálohu 50,- EUR vopred, niekto si spravil internetovú stránku a robí podvody. Zbehnem sa spýtať do jedného penzióna a našťastie nás pani domáca naviguje naspäť dolu do dediny, vraj ten ktorý hľadáme je hneď pri pumpe. Veru, bolo to tak.
Parkujeme, domáci nás víta a my nemyslíme na nič iné, len zvliecť zo seba mokré veci, dať si horúcu sprchu a čaj s nejakým ?liečikom? proti chorobe. Majiteľ penzióna sa nad nami zľutoval a na pár hodín dokonca zakúril v celom penzióne. Rukavice a čižmy si dávame dolu do kotolne, kde je teplo. Bundy a prilby nechávame sušiť na izbách, pretože v kotolni je dosť cítiť naftu, ktorou sa vykuruje a nechceme aby nám veci ešte aj napáchli. Cesta nám trvala vyše 9 hodín a tak zmorení odpadávame do postele ešte pred polnocou.
Na druhý deň (12.8.) máme v pláne taký menší oddychový výletík do Nemecka, dĺžka trasy okolo 250 km. Prvá zastávka je plánovaná pri jazere Königssee, kde sa dá previezť loďou z jedného konca na druhý. Chceme si pozrieť aj Hitlerove múzeum, tiež ?Orlie hniezdo? a povoziť sa po nádherných kľukatých cestičkách v jeho okolí. Tiež sa tešíme na zážitok z panoramatického vyhľadu. Dúfame, že počasie sa umúdri a že sme boli potrestaní dažďom už dosť. Stále však máme problém s mokrými vecami, ktoré nám za jednu noc nevyschli. Našťastie Katka zobrala z domu fén a tak sa Bobík púšťa do niekoľkohodinového sušenia vecí. Nedá sa to celkom do sucha, ale veď vonku je celkom pekne a vietor snáď veci dosuší…
Vyrážame z Maria Alm smerom na SAALFELDEN – LOFER ? BERCHTESGADEN ? OBERSALZBERG. Posledné dve mestá sú už v Nemecku. Všade je tak svietivo zelená tráva, akú som ešte nikdy nikde nevidela. Tieto horské oblasti sú bohaté na zrážky a to dodáva celej prírode nádhernú farbu. Bol by hriech nezastaviť a neurobiť pár fotiek. Cesta je neskutočne nádherná, kvalitný asfalt, slabá premávka. Kocháme sa pohľadom na hory a doliny, Katka fotí z motorky nás aj okolie. Ani sme nezbadali a sme v Nemecku. Žiadne hranice tam nie sú. Prechádzame mestečkom Schönau am Königssee a mierime k jazeru. Zrazu je pred nami veľké parkovisko s rampou, kde platíme vstupné do areálu 3,50,- EUR na osobu. Majú tam pekne vyhradené miestečka len pre motorky. Parkujeme a kráčame k horskému jazeru. Celá oblasť sa nachádza v chránenej prírodnej rezervácii Nationalpark Berchtesgaden. Krásne hory a nádherne zelené jazero. Voda je tak priezračná, že je vidno až na dno.
Kupujeme si lístky za 14,90,- EUR na osobu a vydávame sa na 2-hodinovú plavbu naprieč celým jazerom. Úžasné, nádherné. V strede cesty zastavujeme a jeden zo sprievodcov vyťahuje trúbku. Zatrúbi nejakú melódiu a okolité skaly mu odpovedajú niekoľkonásobnou ozvenou. Je to paráda. Vysvetľuje nám, že jazero má takú nádhernú farbu vďaka vodopádom, ktoré doňho naplavujú minerály z okolitých hôr. Pri brehu vidíme stáť nádherný historický kostol St. Bartholomä.
Celá plavba vniesla absolútny kľud a pokoj do našich duší a zabudli sme aj na ukrutný lejak z predošlého dňa. Po dvoch hodinách plavby nám riadne vytrávilo a tak sadáme do jednej reštaurácie na promenáde mestečka. Čašník sa vypytuje odkiaľ sme a vraví, že Bratislavu pozná a vraj je tam draho. O chvíľu už nám nesie wiener schnitzel s hranolkami za 6,90,- EUR za porciu. Rozmýšľam, kde je drahšie…
Napapkaní a spokojní pokračujeme v našej ceste smerom na Obersalzberg, kde sa nachádza Hitlerove múzeum a pozostatky Orlieho hniezda. Bohužiaľ máme smolu, zdržala nás plavba loďou a múzeum je už zatvorené. Tak na rampe platíme 3,50,- EUR za motorku a trápime baworáky 24% stúpaním. Chceme sa pokochať panoramatickým výhľadom z kľukatej horskej cesty Roßfeld Ringstraße. Tu si opäť dávame pauzičku a čumíme do diaľok.
Nevieme sa do sýtosti vynadívať na okolie…
Zliezame zase ukrutným veľapercentným klesaním. Cestu na penzión v Maria Alm volíme po diaľnici okolo Salzburgu. GPS-ko nás opäť vodí hore-dole, ale našťastie sa nám po chvíli darí určiť správny smer. Vraciame sa nádhernou cestou a za siedmimi horami, siedmimi dolinami a siedmimi jazerami sa rysuje náš cieľ.
Cestou vidíme nepeknú haváriu dvoch superšportov, jeden skončil v potoku a oproti stretáme dve hasičské autá. Na superšportoch tam lietajú ako blázni ? je to rovnaké ako u nás. Dobre, že nás niektorý nezostrelil, keď nás predbiehali. Hneď sa nám odnechcelo žíhať po zákrutách a radšej volíme vyhliadkové ?čoper? tempo. Večer samozrejme vypaľujeme červa na penzióne. Príjemne unavení a vypálení padáme do postele zase pred polnocou, aby sme načerpali sily na ďalší deň. Čaká nás totiž zdolanie bájneho Großglocknera.
Na tretí deň (13.8.) si ja ráno trošku prispím a zdržujem celú výpravu minimálne o dve hodiny. Vďaka tomu a tiež podivným mrakom, upúšťame od nášho pôvodného plánu ? prejsť Hochalpenstraße so zastávkou na Edelweiß Spitze a Großglockneri, ďalej sa vydať do Talianska ? Dolomity so zastávkou na Passo Del Puro a na jazere Lago Di Sauris. Skracujeme teda takmer 500 kilometrovú trasu na nejakých 260 km. Vyrážame na okružnú jazdu – zdolať ten obrovský vrchol zo severu. Z Maria Alm na SAALFELDEN ? ZELL AM SEE ? BRUCK AM DER GROßGLOCKNER ? VYHLIADKA Kaiser Franz Josef Höhe ? LIENZ ? MITTERSILL ? ZELL AM SEE ? SAALFELDEN ? MARIA ALM. Veľmi sa tešíme, toto je predsa hlavný cieľ našej cesty. Pred mýtnicou ešte cigaretka, ja a Katka ostávame v nepremokoch, hore sú vidieť nejaké divné mraky. Platíme 18,-EUR za motorku a plazíme sa na vrchol.
V polovici cesty si dávame ešte jednu zastávku vo výške okolo 1800 metrov nad morom a ja chytám šialený strach z výšok. Nikde žiadne zvodidlá, sem-tam v zákrutách malé kamenné stĺpiky ako zábrana pred letom do neznáma, strašne hlboké rokliny a ja sa radšej nedívam od strachu dole… Vzduch redne, veľmi sa ochladzuje, nebo sa škaredo zatiahlo. Hore aj dole sa plazia kolóny áut, majú žeravé brzdy a niektorým aj spojky smrdia. Môj zlý pocit ešte umocňuje studený dážď, ktorý hustým tempom na nás valí. Aby to ale bolo celkom dokonalé, nastupuje taká hustá hmla, že si nevidíme ani meter pred motorku. Naozaj ako mlieko. Ledva vidím, kde končí vracák a vypliešťam oči, aby som si to niekde nevrzla rovno medzi kamienkové zvodidlá. Celková tá atmosféra na mňa pôsobí ako koniec sveta. Po nejakom čase, ktorý sa mi zdal ako večnosť, míňame odbočku na Edelweiß Spitze a ani mi nenapadne v takom hnuse sa tam štverať. Sme vo výške 2500 metrov nad morom a ja nechcem nič iné, len aby tá mliečna hmla zmizla a prestalo pršať. Schádzame kúsok nižšie a dostávame sa na kruhový objazd, ktorý spája južnú s severnú cestu k vyhliadke Kaiser Franz Josef Höhe. Zrazu ma pán motorkárov vyslyšal a tak ako to hnusné počasie prišlo, tak bolo aj preč. Konečne aj vidíme, kadiaľ ideme a začína vychádzať slniečko. Paráda, hneď mi je lepšie. Zdravím motorkárov oproti, vačšinou sú na úzkej ceste tak blízko, že si pomaly podávame ruky. Nebyť toho množstva áut, ktoré pred nami v prudkých kopcoch ešte aj zastavujú, tak by bolo všetko fajn. Konečne sme na mieste. Trápenie vyvažuje parkovisko, ktoré je vyhradené len pre motorky. Autá musia odbočiť a parkovať v blízkej poschodovej garáži. Motorkár pekne príde a kým parkuje a zlieza z motorky, môže sa kochať krásou Großglocknera. Taaaaaak! Vyzliekame sa, fajčíme, pijeme a čucháme si spojky, komu smrdí viac…
Samozrejme fotíme špice, seba, jazierko, ľadovec a najviac času trávime pozeraním na vyžraté svište, ktoré čakajú na jedlo od turistov a potom sa oň s veľkým piskotom bijú. Je to nádherné aj napriek tomu, že teplota vzduchu je 4-5°C.
Už sme sa dosť vynadívali. Kupujeme nejaké suveníry domov a nejaké rožky na jedenie. Po hodinke oddychu sa zase nejak zaťahuje, tak dávame kopcom rýchlo pá pá.
Smerujeme naspäť na Zell Am See. Zasa prší, nepremoky sme vyzliekli. Zákon schválnosti. Z toho počasia ma ide šľak trafiť. Chvíľu slnko, chvíľu dážď. A takto stále dookola. Prechádzame cez zapchaté mestečko Lienz a smerujeme na Mittersill. Nádherná cesta.
Zastavujeme sa na kávičku a štrúdl v jednej reštaurácii. Trošku kecáme s čašníkom, aj tento pozná Bratislavu, hlavne Aupark a hovorí, ze je tam draho. Za štyri štrúdle a štyri presso kávičky nás skásol 28,- EUR. Zase premýšľam, kde je draho. Aby som nemusela toľko premýšľať, kúsok za touto reštauráciou stojí mýtnica, kde od nás chcú ďalších 8,-EUR za motorku. Platíme, nevieme síce za čo, ale asi za tých pár podivných tunelov, čo sme mali po ceste. Konečne máme pred nosom tú našu dedinku, tak parkujeme a prezeráme fotky. Tešíme sa na večeru – v tomto penzióne varia najlepšie jedlo na svete a porcie dávajú ako pre obrov. Po večeri balíme, nech je na druhý deň pokoj.
A je tu posledný deň ? odchod domov. Po výborných raňajkách sa pomaly zberáme a dúfame, že cesta domov nebude takým peklom, ako cesta tam. Všetko spakované, lúčime sa s majiteľom, personálom a tiež s motorkármi z Moravy, s ktorými sme sa zoznámili v predošlý večer. Ešte výmena tel. čísel, nech máme kam nabudúce ísť a oni tiež. Brm, brm ? štartujeme boxery a fičíme do diaľav. Cesta domov je dobrá, síce nudná diaľnica, ale aspoň je teplo. Po pár kilometroch až moc. Valíme si to troška nad povolenú rýchlosť, ale vôňa domova je silnejšia ako rakúske predpisy. Konečne Viedeň, hranice, náš dom. Ideme vybaliť kopu vecí, zavolať známych a trošku zamachrovať s fotkami, ktoré sme narobili. Naši sa tešia, že sme celí ? rodičovská klasika. Najviac sa teší pes a skáče ako na strunkách. My máme krásny zážitok, vyrytý hlboko do motorkárskych duší. Bolo to krásne. Už aj začínam zabúdať na tie nebeské kúpele. Že by sme dali nabudúce nejaké Dolomitky?
Kwasak
ALPY 2007
