Väčšina perfetkných akcií začína absolútne nevinne, prípadne úplnou náhodou. Presne tak prišla na svet aj myšlienka usporiadať na Slovensku stretnutie majiteľov kultovej motorky Yamaha V Max.
Ale poďme pekne od začiatku. Na začiatku bola moja snaha založiť na Slovensku obdobu českého V Max klubu, kde by sa stretávali majitelia V Maxov, vymieňali by si skúsenosti, predávali náhradné diely, radili kde sa dá čo zohnať a raz za čas sa stretli a spoločne si pojazdili po Slovensku. Kde inde začať ako na najväčšom motorkárskom servery, teda na Motoride.sk. Ako iste tušíte, a niektorí ste to aj zaregistrovali, táto aktivita slávila asi taký úspech ako Ficovo rozhodnutie odškodniť klientov skrachovaných nebankových subjektov. Možných príčin je veľa: nik okrem mňa na Slovensku nemá V Max; tí ktorí V Max majú nepotrebujú rady iných; V maxov je na Slovensku tak veľa, že to nemá zmysel, pretože ich je mraky a stretávajú sa na každej križovatke atď. No proste to nevyšlo už v zárodku. Ja som však potreboval poradiť od niekoho, kto má viac skúseností ako ja , čo nebol problém, pretože som v tej dobe vlastnil Vmax asi tak 5 dní. A tak mi neostalo nič iné, ako sa poobzerať na Webe po spriaznených dušiach, holdujúcich tomuto úžasnému stroju (prosím neriešme klady a zápory V maxa). Riešenie nebolo ďaleko. Na západ od našich hraníc, za riekou Morava má sídlo fungujúci Vmax klub a jeho členovia boli ochotní poradiť aj pomôcť V Maxovému učňovi ako som ja. Bolo to len pár príspevkov na diskusnom fóre čo mi dodalo odvahu na neskromný dotaz, ako sa stať členom ich klubu. Po krátkom čase som dostal odpoveď a zoznam podmienok, ako si členstvo zaslúžiť. Nebudem tu rozpisovať všetky podmienky, ale jedna z najdôležitejších bola, že každý člen musí zorganizovať jednu akciu ročne. Pri mojich organizačných schopnostiach (keď sa chcem s niekým stretnúť v Harley-i tak sa stane, že ja som v Bratislave a ostatní v Trnave) to nemal byť problém, takže som okamžite súhlasil. Na diskusnom fóre sa rozpútala živá debata (pre istotu som navrhol niekoľko možných destinácií na stretnutie), z ktorej vyšli víťazne Zlaté piesky. Termín kedy sa mohli stretnúť členovia V max klubu bol stanovený na 7.-10.septembra. Bolo teda rozhodnuté (v organizačnom zápale som zabudol, že v tom termíne má meniny moja manželka a ako som sa neskôr dozvedel, aj svadbu jeden z mojich priateľov, no čo už) a stretnutie sa mohlo uskutočniť. Nadišiel deň "D". 7.septembra dobublalo na Zlaté piesky prvých osem V maxov. Stretnutie bolo veľmi srdečné a ja som vedel, že s týmito ľuďmi si budem rozumieť
.
Večerná bojová porada určila trasu nasledujúceho výjazdu: Bratislava ? Vodné dielo Čuňovo- Jelka ? Pezinská Baba ? Buková-Modra – Blava. Očakávania boli veľké, ale ráno to vyzeralo ako v Ho-či-min-ovom meste počas veľkého jarného monzúnu. Okolo desiatej hodiny som znalecky pozrel na oblohu, kde sa preháňali mraky, ktoré vyzerali akoby práve vyšli z bane Klement Gottwald v Ostrave, a s istotou RNDr.Iľka som zahlásil: ?O dvanástej bude jasno a aj suchá cesta? . Neviem či to bola sila vôle, alebo len náhoda, ale o dvanástej bolo jasno a aj cesty už boli suché. Uf. A tak sa kolóna deviatich Vmaxov vybrala smer Vojka (kompa). Prvý problém vznikol, keď ľadvinky (väčšinou manželky) uvideli vlny na Dunaji a kompu, ktorá vyzerala, že je embryom Titanicu. Po krátkom váhaní a mojom prísľube fantastickej pečenej ryby sa nám podarilo dostať všetky motorky a aj baby na palubu. Keď sa však po štarte prevalila prvá vlna cez palubu aj ja som začal pochybovať o bezpečnosti daného plavidla a začal som hľadať očami záchranný čln. Keďže som nijaký nevidel, rozcvičil som si ruky a rozopol bundu , aby som ju v prípade potreby čo najrýchlejšie zahodil. Našťastie nebolo potrebné použiť ani jeden z ťažko nacvičených plaveckých štýlov a v zdraví sme sa vylodili na druhom brehu.
Nádherné cesty plné zákrut a podnapitých traktoristov nás doviedli až do Jelky, kde sa nám všetko vynahradilo vynikajúcou pečenou rybou a krásnym prostredím.
Po krátkej prestávke na obed sme pokračovali v ceste a spôsobovali rozruch, ale aj vzruch vďaka niekoľkým ladeným výfukom, v obciach cez ktoré sme prechádzali. A zrazu tu bola Pezinská Baba. Tu som vďaka niekoľkým bratským jazdcom prvý krát videl, ako sa na V Maxe dajú brúsiť (nie, nie stupačky) výfuky. Samozrejme, že po vystúpaní na vrchol sme nemohli pokračovať bez toho, aby si to niektorí niekoľkokrát nezopakovali. Nadšené živé diskusie o tom, kto išiel viac na doraz (ale podotýkam, vždy vo svojom pruhu), kto to viac klopil a kto bol najrýchlejší by boli pokračovali ešte dlho, ale bolo treba ísť ďalej.
Cesta ubiehala a my sme si užívali parádne cesty okolo Malých Karpát smer Buková, Smolenice, Červený Kameň. Tankovanie skupiny v Pezinku neostalo bez? následkov?. Počas tankovanie sa na benzinke objavil ďalší Vmax. Jeho majiteľ Vlado v prvom momente nevedel čo sa deje a dával to patrične najavo. Priznám sa chvíľu som mal dojem, že ho postihla nervová porucha, ktorá sa mu snaží vykrútiť hlavu z pliec cez obojsmerný závit. Po krátkej, ale veľmi živej debate sme ho pribrali a už nás bolo desať, takže sme mohli zanôtiť spolu s Jarom Filipom. V tej chvíli sme ani netušili, ako sa nám práve Vladova pomoc zíde na druhý deň. Okolo 20- tej hodiny sme dorazili späť do kempu, kde nás už čakalo ďalších 8 V maxov. No to už bola celkom slušná kopa, veď vidieť ich na Slovensku pokope 18, no neviem či sa to už niekomu podarilo. (ak áno, dajte mi vedieť). Druhý deň nás našťastie zobudil krásnym pohľadnicovým počasím, takže výjazd do Bojníc cez Piešťany a späť cez Trenčín sľuboval pekný zážitok. Je samozrejmé, že sme nepoužívali diaľnice a kolóna 18 motoriek už potrebovala lepšiu organizáciu dopravy. Tohto sa samovoľne ujal Vlado. Poviem vám vidieť takú odvahu, pred križovatkou predbehnúť celú kolónu a postaviť vlastnú motorku krížom cez hlavnú cestu aby kolóna mala nerušný prejazd križovatkou so STOPKOU, tak to som predtým ešte nevidel. Takýmto spôsobom sme bez problémov absolvovali celý výjazd. Bojnický hrad síce zaujal, ale veď viete, motorkárov viac nadchli serpentíny pri klesaní do Nitrianskeho Rudna.
Okolo 21-vej hodiny sme boli späť v Blave a naša cesta viedla priamo do Harleja. Poviem vám, tam teda čumeli. Ale nielen oni. Naši bratia z Česka čumeli tiež. Ich nechápavé pohľady na naše baby, ktoré tam boli v absolútnej väčšine im úplne zatienili myseľ, na čo promptne zareagovali manželky a priateľky, nachádzajúce sa v ich tesnej blízkosti, a snažili sa ich dostať do kempu, čo sa im bohužiaľ aj podarilo. (obr, 6 center V max v harleyi) Nedeľa dala koniec tomuto komornému stretnutiu, ktoré malo za následok, že som sa stal právoplatným členom V Max Czech a zároveň aj SKOROPREZIDENTOM slovenskej sekcie. Myslím, že to bola vydarená akcia, kde sme si zase dokázali, že Slováci a Česi majú stále veľa spoločného. (obr.7 center Posledné chvíle na Zlatých Pieskoch) Tento článok píšem hlavne preto, aby sa trošku zaktivizovali aj ostatní majitelia V maxov a dali o sebe vedieť. Verte mi stojí to za pár mailov.