Ako sa čučpajzi vedno na Balkán vybrali…

Kde bolo, tam bolo žili piati čučpajzi, ktorí o sebe najprv nevedeli. I povedali si, že nebolo by od veci dať si poldeci (…ale pri mori). Zašli na www.motocykel.sk, našli sebe podobných a poďho na výlet. Spoločná cesta sa začala v Komárne. Tu som zistil, že skrutky v novozaloženej podložke pod ŠPZ mi vyrezali dve sexi drážky v dezéne (asi na odvázanie vody). MekGajver Bandit však vytiahol z talóna zdrhovacie pásky a všakovaké iné náčinie a problém vyriešil. Z Komárna sme vyrazili okolo siedmej poobede a večer sme sa za občasného popŕchania dostali na Balaton do kempu v Balatonfüred. Ubytovali sme sa v chatkách za cca. 20 EUR na osobu, čo bolo najdrahšie ubytovanie z celej dovolenky. Večer sme trochu popili (krycí kód ? čítali sme si z knižky). Celú noc ma obletovali 12 centimetrové balatonské komáre (aspoň niekto).

V sobotu ráno ma ani vlny, ani zima neodradili od kúpania v Balatone. Od Balatonu celú cestu pršalo menšou, či väčšou intenzitou. Jeden môj ruský priateľ tvrdí, že zima je len subjektívny pocit. Preto som nekúpil nepremoky, ktoré by len zväzovali môj pocit zo slobodnej jazdy. Na diaľnici pred Zagrebom sa dážď zmenil na lejak. So svojim čopráckym postojom ukrižovaného Ježiša som zbieral liter vody za sekundu. Po druhom žmýkaní ponožiek na pumpe som si povedal, že nepremok zas až tak zlá vec nebude a rozhodol som sa, že raz si ho kúpim, keď budem veľký. Buba bola tiež už mokrá, tak som ju posadil k Herkymu do toho vyhrievaného gauča. Potom som si uvedomil: ?Ježiši kriste, teraz bude chcieť, aby som tiež kúpil GW)?, ale našťastie nič také nenavrhla. Ja som si sedadlo vykuroval sám, po maďarskom čiliguláši som s tým problém nemal. Po nabehnutí na rýchly diaľničný presun, bol vo svojom živle najmä Doctor. Normálne je to pohoďák za každú cenu, zakvaltuje 5 a ide si 80, nech sa deje, čo sa deje. Na mokrej ceste však objavil svoje druhé JA a mal by s ním mal problém aj The Doctor. K moru do Senji sme sa dostali večer a hneď sme do HyperKonzumu šli nakúpiť nejaké knižky, aby bolo čo čítať. Tam nás odchytil chlapík, ponúkol ubytovanie za 10 EUR a už sme aj bývali.

Tretí deň sme si spravili voľný program. Doctor, Bandit a Herky šli pozrieť Plitvice, po 50 km v daždi sa však rýchlo vrátili. Cazzo a ja s Bubou sme šli do mesta. V strašnom vetrisku okrem kadejakého iného sajrajtu poletovala aj veľká chorvátska vlajka. Hneď som si ju odchytil a založil na motorku. Keďže Chorváti sú futbaloví fanatici, robil som im takto radosť celou cestou po pobreží. V ten deň sa konal 1. ročník motozrazu v Senji. Svojou účasťou sme im zdvojnásobili počet motoriek, začo sme dostali lahodný fazuľový maglajz a nápoje. Pamiatkou na tento dojímavý okamih mi navždy bude zrazové tričko. Poobede sme sa šli previezť na ostrov Rab, kde bolo krásne počasie, teplúčko a nádherné prázdne pláže. Večer sme si spoločne čítali miestne knižky a dohodli sme sa, že keď raz založíme MC bude sa volať Žitnoostrovskí čučpajzi (Hoši, keď tak nad tým rozmýšľam ?Dunajskostredskí holopupkári? tiež neznie zle).

V pondelok sme pokračovali dole popri pobreží na juh. Kompou sme sa prepravili na ostrov Pag, kde znovu bolo super počko. Doctor bol vedúci jazdec. Vychutnávajúc si jeho šialenú jazdu som zhodil prilbu, vyhrnul rukávy a popíjajúc drink som sa za jazdy opaľoval. Buba sem tam zosadla z motorky a rýchlejšou chôdzou šla popri nás. Cazzo si zdriemol, Herky si na televízore v Golďasi pustil film a Bandit, ktorý nemal také technické vymoženosti sa furt vrtel, raz sedel na sedadle, raz na nádrži. Pohodičku mala onedlho vystriedať nemilá udalosť. Pred Zadarom sa znovu spustil dážď. Doctor zastal vedľa cesty, že ideme obliecť nepremoky (pre mňa s Bubou bezpredmetná zastávka). Kto ste jazdili na Jadrane určite poznáte vlastnosti tamojšieho asfaltu. Za mokra je ako klzisko. Ja som za ním zabrzdil a tesne pred zastavením som dostal šmyk a hnalo ma na Doctora. Nejak som to na poslednú chvíľu ustál a narval to radšej kolesom do kríkov (Fedor sa najedol lístia, inak nič). Vodič Bravy idúceho za mnou sa zahľadel na môj kaskadérsky um a prásk ho do Doctora. Odrazil mu brašňu a smerovku a keby nemá tak silné brašne, tak aj nohu. A potom počujem Cazza jak reve ?Pozóóór!!?, obzriem sa a vidím: Modrá Fóbia vo veľkej rýchlosti sa v nekontrolovateľnom šmyku rúti na nás…. ?.a tresk rovno do Goldwinga. Ten letel pár metrov vzduchom a ešte sa šuchol Bube o nohu (pár cm chýbalo a ?) Fábia odletela tiež bokom a narazila ešte do Bravy. Keby tam tá nestála, tak zrámuje ešte aj mňa s Doctorom. Fábiu šoférovala mladá kočka. Išla hodne rýchlo a keď videla Bravu na ceste (motorky boli všetky mimo cesty) spanikárila a dupla na brzdu ? piča sprostá. Prišli hoši z miestneho Skotlendjárdu, fotili, vyšetrovali a mne prebleslo, že je po dovolenke. Goldwing vyzeral byť rozdrbaný, ale čuduj sa svete, keď sme ho postavili, odstránili zvyšky zadného rámu a kufra bol plne pojazdný. Kus pevnej mašiny, to treba nechať. Bandit vyťahoval z kufrov všakovaké náradie, pásky, drôty, kliešte, rozbrusovačku, sústruh a dal ho ako tak dokopy. Herky sa neskôr rozhodlol v ceste pokračovať. Správny chlap. V ten večer sme sa ubytovali za Zadarom a pri čítaní knižiek sme celú situáciu rozoberali rečami typu ?Čo by bolo, keby…?

V utorok som v Šibeniku kúpil nepremoky, čo sa neskôr ukázalo ako dobrá investícia. V Trogire si Doctor vymenil prednú gumu, lebo tá jeho už presvitala. Odvtedy bol kľudný a spokojný, ako keď decku dáte cumeľ. Iba zaľúbene pozeral na svoju novú pneumatiku a nadšene sa dušovali, že na ďalšej dovolenke vymení aj zadnú. Poobede sme odstavili v Omiši, kde sme našli krásne pieskové pláže. Zvláštne bolo, že čím sme boli južnejšie, tým bolo more studenšie. S Banditom sme sa večer boli previesť do kaňonu, kde sa natáčal Winetou a objavili sme tam tú starú Indiánku z prvého dielu. Bývala v dome vytesanom do skaly a nerozumeli sme jej ani slova. Okrem nej sme objavili aj dedinu postavenú Klubom chorvátskych horolezcov. Domy boli postavené v takom strmáku a v takej výške, že keď miestne tety polievajú muškáty v okne, v Omiši si myslia, že prší. Večer sme to z čítaním nepreháňali.

V stredu sa od nás odpojil Doctor, ktorý sa doma musel učiť do autoškoly či čo, a Cazzo sa ho rozhodol sprevádzať. Zostali sme traja a trochu sme zrýchlili tempo. Cesta popri chorvátskom pobreží je podľa mňa najkrajšia od Omišu po Makarsku, ďalej ma viac zaujali iba Bačinské jazerá a samotný Dubrovník. Jeho preskúmanie by chcelo deň navyše, tak sme radšej ťahali ďalej. Na hraniciach s Čiernou Horou colníci ani nepozerali pasy len muflóna Fedora. Keďže dobre nepoznám medzisusedské vzťahy na Balkáne, radšej som chorvátsku vlajku zvinul. Čierna Hora je vraj najkrajšia časť Jadranu. Spočiatku to tak nevyzeralo. Smeti, bordel, rozbité autá, Albánci ponášajúci sa na našich romales, jazdiaci desiati v 30-ročnej haraburde… Môj názor zmenil pohľad na Boku Kotorsku ? jediný fjord v južnej Európe. Mohutné hory, čnejúce z mora, rôzne skalné bralá, ostrovy s kostolmi, krásne pláže s pieskom jemným ako múka,… Ubytovali sme sa za 12 EUR blízko mestečka Tivat, v celkom peknom apartmánovom dome, v ktorom však nemajú poňatia o vybavení. Žiadne uteráky, poháre, príbory,… celkovo sa mi zdalo, že Čiernohorci majú veľa veci viac na háku ako Chorváti.

Vo Štvrtok sme začali s presunom smerom domov. Po zápchach v rozostavanej Budve sme si užívali posledné krásne pohľady na more a pobrežie, potom tunel do Podgorice a už len vnútrozemie. Pomaly sme stúpali ku krásnym horám. Kvôli mračnám sme si obliekli nepremoky a o chvíľu sme vošli do totálneho lejaku. Asi po 15 km sme zastavili na poslednej pumpe pred hranicou s Bosnou. Lejak taký, že pršalo aj pod strechou. Ako dážď ustával, všimli sme si krásne jazero, ktoré sa ťahalo údolím. Šli sme popri ňom asi 20km a môžem smelo povedať, že je to najkrajšia cesta, akou som kedy šiel (aj keď pršalo). Kľukaté úzke cesty, strmé zrázy, obrovské hory, množstvo tunelov, ktoré boli vlastne len vyrúbané diery v skale, bez ďalšej úpravy. Na ceste zavadzali kozy, kravy, čierny býček si to chcel rozdať s Banditom, v lese pičovali vtáky, no proste drsná romantika. Všetko to bolo zaklincované asi 100 m vysokým priehradným múrom v úzkom údolí. Boli tam značky zákaz zastavenia a zákaz fotografovania, ale toto sme proste museli mať zaznamenané. Ako sme všetko fotili, na druhej strany hrádze na nás nadšene mával jeden milý ujo v uniforme a pískal na píšťalke. Tak som mu tiež zamával a išli sme ďalej. Hraničný prechod do Bosny je tiež veľmi pekný. Oceľovo-drevený most ponad rieku Drina s gýčovo tyrkysovou dravou vodou, v ktorej sa vytešovali rafteri. Ďalej sme šli asi 2m širokou zablatenou kľukatou cestou bez pätníkov a pod nami iba nechutná hĺbka a kdesi dole Drina. Na mape bola označená ako cesta 1. triedy spájajúca dve hlavné mestá ? Podgoricu a Sarajevo. Teraz mi už bolo jasné, prečo sme celú cestu nestretli ani jeden autobus alebo kamión. Najviac si túto enduro vložku užil Herky na svojom poltonovom endure. Juh Bosny mi rázom krajiny veľmi pripomínal Slovensko. Len sem tam odstrelený dom, diery po strelách a nejaké to zhorené auto. Sarajevo som si podvedome predstavoval, ako z filmu Peacemaker: trosky, špina, plač,… Je to celkom pekné mesto, akurát nemá vyriešenú dobre dopravu, také zápchy som nezažil ani v Blave. V Bosne pripadajú na 15 km cesty asi tri pumpy a každá z nich má inú značku. Po 20-tom logu som ich prestal počítať. Aj tak zanedlho všetky skúpia Húni a všetko to bude naMOL. Herky si všimol zdraženie benzínu na 2,27. Našťastie sa nejednalo o cenu v eurách, ale v KM. Sú to marky, ale nevieme aké, tak sme ich nazvali Kokotské Marky (1KM = 2EURá). Bosniaci sú neuveriteľne srdeční ľudia. Boli radi, že nás vidia, mávali nám ostošesť, jedna milá pani ma skoro autom zrazila, len aby mi mohla zakývať. Zdravili sa nám dokonca aj policajné hliadky. Ubytovali sme sa v peknom hoteli Ministerstva financií Bosny a Hercegoviny v meste Kakanj. Parkovisko bolo plné ľudí, ktorí sa chystali v hoteli oslavovať, že ich deti ukončili 8. triedu. Boli sme najväčšia atrakcia, obskákali nás dospeláci aj decká. Trochu sme mali o motorky pre hotelom strach, ale treba povedať, že tí ľudkovia sa ich ani nedotkli. Iba všade okolo tancovali na tie svoje repeťácke diskohity. Svoj 20 minútový nikdynekončiaci nanevydržanie hit tam spieval aj nejaký moslimský derivát Karola Konárika. A ceny v hoteli? Ubytovanie 15 EUR, presso 50 centov, polievka 1 EURO, hlavné jedlo od 2 EUR. Až mi bolo ľúto, že som im pri sušení topánok na izbe roztavil hotelový fén, keď som ho strčil do čižmy.

V piatok ráno sa s nami lúčil vďačný personál hotela. Čašník, ktorému som nechal tringelt 50 centov dal hneď výpoveď a začal stavať vlastný hotel. Ďalej sme pokračovali už dosť nudnou cestou severnou Bosnou, rovinatou časťou Chorvátska a ešte rovinatejším Maďarskom. Naschvál sme nešli diaľnicami, lebo tam žiadne neboli. V Bosne sme sa ešte zastavili v motoreste (šoferskej priči), ešte sa nadláviť za miestne kresťanské ceny. Ja som si objednal pleskavicu a doniesli mi peceň chleba narvaný mletým mäsom. Herky mal na tanieri asi kilo mäsa a Buba v omelete centimeter hrubú šunku. Bandit si skoro všetko nechal zabaliť. Moja dieta dostala riadne na piču. V miestnej trgovine sa mi podarilo získať do zlatej tety podpultovku ? domácu grušku a koláčiky baklava, ktoré sa mi neskôr roztiekli po celom tankvaku. Prespali sme na Balatone pri meste Siofok. Ani tentoraz mi vlny a zima nezabránili plávať v Balatone, ale keď ma skoro prizabila vlna a pred ksichtom mi preplávala mŕtva ryba (mafiánske znamenie), radšej som to vzdal.

Sobota sa niesla v nadšení z návratu domov. Nadšené trúbenie pri prejazde cez Dunaj vystriedala chuť na kofolu, ktorú sme celú dovolenku nemali. Samosebou v tej istej putike, z ktorej sme vyrážali. Počasie krásne a dovolenku sme zavŕšili na holopupkárskom zraze v Hriňovej. Zanedlho tam prišiel aj Doctor, ktorý bol na cestách z Chorvátska domov už od stredy (darmo mi bude vyprávať, že už v stredu večer bol doma). Nálada tu bola super, ale moja Buba bola dosť uťahaná (ani sa jej nedivím a zároveň ju obdivujem) a hnala ma domov. Aj dobre, lebo už už by som sa začítal do nejakej knižky. Cestou nás chytil ešte jeden lejak, ktorému sme však po celom tomto týždni mohli iba smiať.

Celková bilancia: 2.900 km, 5 štátov, 1 polorozbitá motorka, plno prečítaných knižiek, dlhé kilometre krásnych ciest a ešte dlhšie kilometre v daždi. Proste bomba. Bubo

Ako čučpajzi vedno na Balkán šli…