Keeway Superlight 125

Autor: MartineR

Elegantný cestovateľ s množstvom chrómu a doplnkov vrátane postranných brašní, predného plexištítu a dvojicou výkonných motorov ktoré si s nízkou hmotnosťou hravo poradia je pripravený osloviť jazdcov všetkých vekových kategórií. (oficiálny text distribútora)

Mini test hovadského čopra, alebo hovadský test mini čopra…
(možem si to dovoliť tak nazvať, nakoľko sa nejedná o PR článok)

Preslov:
Už dávnejšie som sa pohrával s myšlienkou spraviť nejakú serióznejšiu moto-turistiku na, nechcem napísať, úplne neserióznej motorke. Veľa krát som čítal o chlapcoch a pánoch, ktorí prešli na starých pinčloch saharu či na čízach až na koniec sveta. A tak skrsla idea…
Do kariet mi tiež zahral fakt, že sa blížili Matooo-ve narodeniny. Áno, toho Mataaa, ktorý tak ostro v jednej z diskusií napadol ?fašistickú? motorku, ktorej som aj ja hrdým majiteľom. Takže na pozvanie na narodeniny som mu odpovedal, že na tej ?fašistickej? motorke neprídem. A myslel som to úplne vážne.

Úvod : Vysvetlenie pojmov.
Kývaj ? hovadský názov testovanej motorky
Kývať sa ? jazdiť (alebo sa o to aspoň snažiť)

Jadro
Deň prvý ? zoznámenie sa s motorkou
Je štvrtok popoludní, keď vyťahujem s kamarátkinej garáže Kývaja. Trošku neochotne štartuje a vyráža so mnou na prvé kilometre. Trošku sa hádame. Ja žijem v tom, že sedím na čopri, Kývaj mi na otáčkomeri tvrdí, že sedlám superšport, zvukom mi pripomína skúter a ťahom konský záprah. Nuž čo, je to stodvadsaťpäťka. Vyrážam z Trenčína, smer Bánovce nad Bebravou. V miernom stúpaní rýpem do Kývaja, či zo seba vytlačí to, čo má na otáčkomeri. Zabúdam, že sedím na čopri a do kopca točím cez 9 tisíc otáčok. Ťah sa lepší a zvuk prechádza do fázy probiotickej kultúry. Za Bánovcami sa po kúpe spreju na reťaz (Bože, ten už som pekne dlho nepotreboval) kývam na Jankov vŕšok. Na nízke, či stredné pole otáčok už úplne zabúdam a v najbližšej zákrute už počúvam svoj obľúbený zvuk škŕkajúcej stupačky (resp. hlavného stojanu, ako neskôr zisťujem). Volám predsedovi Hovád a nechávam sa pozvať na čaj. Ten mi v Novákoch otvára dvere s modro-bielym vysavačom v ruke (netuším, čo tým myslel) a po pohľade na Kývaja sa začína hurónsky smiať. Predseda si pri bazovom čaji (upozorňujem že predseda si bazu sám nazbieral) spomína na staré, ni je isté, či dobré časy, keď presadol z čízy na obdobu Kývaja. Cesta domov už prebieha v pohode, bez tendencie k vytáčaniu motora po obmedzovač. Vykladám si nohy na padáky a tvárim sa ako drsný čoprák. Všetky pohľady sú uprené na mňa, mám predsa najviac chrómu v dedine.

Deň druhý ? poďme sa kývať do Becherova
Je piatok ráno. S partiou Hovád som dohodnutý, že ideme želať blaho Matooovi, vraj bude tiecť Becherovka potokom. A tak balím Kývaja, ten opäť neochotne štartuje a vyrážame na benzínku, kde sa máme stretnúť. Kývaja nechávam stáť na kraji pumpy a s foťákom čakám priateľov. Tí prichádzajú a s nemým úžasom (či skôr hovadským smiechom) ma vítajú.
Cesta na východ prebieha (na moje prekvapenie) absolútne bez problémov a pohodové pradenie hovadského čopra na rovinkách sa strieda s kvílením jogurtu do kopcov, ktoré si výnimočne viac užívam smerom z než do kopca. Na Vernári opäť brúsim hlavný stojan. Vierka mi oznamuje, vraj to pekne iskrí :). Zastavujeme, Doctor je hladný. Na salaši si objednávame tradičné halušky, Adrián si dáva rezeň a hranolky. Je večer a my prichádzame do Becherova. Kývaj má za sebou asi 500 km, čiže za dva dni asi rovnako, ako stihol nakývať v priebehu roka, odkedy ho Divoška (odvážna kočka, čo požičala svoju motorku Hovadu) vyhrala na Komoči. S Pedrosom sa skladáme u Venca, dávame si povinné poldeci s Jeho rodinou. Želáme blaho Matooo-vi a plníme si všetky Hovadské povinnosti, ktoré nám z tohoto vážneho aktu prislúchajú. Výbornú správu preruší len telefonát, ktorý oznamuje, že Kuzelinko mal cestou domov nehodu. Z vysokej trávy mu rovno pod koleso skočil diviak. Jeho KTM má polámaných pár plastov a Kuzelinko narazenú ruku. Nič vážne, ešteže tak. Ďaľšie kolo pijeme na Kuzelinka, ktorého medzitým doviezli naspäť aj s motorkou. Na tvári má úsmev a to je základ.

Deň tretí ? poďme sa kultúrne vyžiť
V sobotu vstávame s trošku ťažkými hlavami a po výdatných rusnáckych raňajkách odchádzame pred obedom na poznávací zájazd po krásach východného Slovenska.
Účastníci zájazdu: Šani, Vierka, Pedros, Doctor, Matooo, Maťov otec a brat, Ľubo (ktorý ma potom celý večer prekvapuje), Venco, CBR900, Puma, Ivka a ja. Skrátka Hovadská partia.
Prichádzame do Svidníka, kde si obzeráme expozíciu vojenskej techniky v múzeu a jeho okolí. Niekto pri pohľade na motorku s tzv. boxer motorom poznamenáva niečo o zbrojení na tretiu svetovú. V údolí smrti robíme zopár povinných fotiek pri (i na) tankoch a na vyhliadkovej veži pri Poľských hraniciach dostávame lekciu z histórie o bojoch v duklianskom priesmyku. Adrián je opäť hladný. V blízkej reštaurácii obedujeme, Doctor si dáva plnený rezeň a hranolky. Kývame sa smerom na Domašu (Šani: žiadna Duchonka). Cesta prechádza plynule z asfaltu až do štádia jám a šotoliny. Matoo nás berie na breh Domaše, kde si dávame kafé a žmurkáme na čajočky sediace oproti. Sme predsa drsní čopráci. Z Domaše sa kývame kľukatými cestičkami a obdivujeme nádhernú, takmer panenskú prírodu okolo nás. Držím sa v čele kolóny, medzi Matooom, Vencom a Doctorom s čoprami, skrátka medzi ?svojimi?. Mávame deťom a trúbime na žubrienky popri ceste. Na chvíľku zabúdam, če sedlám a začnem Maťa tlačiť do zákrut. Odtŕhame sa od kolóny a (samozrejme) v medziach maximálnych povolených rýchlostí si vychutnávame zákruty. Slnko je síce skryté za mrakom, no asfalt je teplý a na moje prekvapenie bez výtlkov. Kývaj zažíva orgazmy, aspoň usudzujem podľa zvuku motora tesne pred obmedzovačom. Začína sa mi to páčiť. Pod kopcom čakáme kolónu, niekto nechápavo krúti hlavou. Vraciame sa naspäť tam, kde vraj Becherovka tečie potokom. Matooo nám vysvetľuje pôvod názvu dediny, v ktorej sú pomníky obetiam prvej aj druhej svetovej vojny. Doctor je opäť hladný. Grilujeme pstruhy, ochutnávame špeciality kuchyne Maťovej mamy a hovadsky sa bavíme. Ľubo spomína na cyklo-turistiku po krajinách blízkeho východu a opisuje, ako ho pred pár rokmi sepálil nejaký boľševik z vedľajšej cesty. Spievame si Kryla, Brontosaurov a niekoľko krát Hovadskú Hymnu. Bez tej by to nešlo.

Deň štvrtý ? dokývajme sa domov
V nedeľu ráno to nevyzerá moc dobre. Raňajkujeme a dúfame, že počasie sa zlepší. Matooo dáva do počítača kopírovať fotky a odchádzame spolu k pamätníku obetiam 2. svetovej vojny. Kým ja fotím, Maťo sadá na Kývaja a dá si pár sto metrov. Vracia mi ho so slovami: ?To je aká k***tina?. Hold, to sú tí namyslení drsní čopráci 🙂 . Lúčime sa s Maťovou a Vencovou rodinou. Do nešoférujúcej Ivy Vencov tata nalieva ?kapurkovú?. Odchádzame z tohoto kraja mlieka, medu a rusnáckej borovičky. Vraví sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený motorkár. Tiež som niečo počul o ?zaručene nepremokavom? oblečení. Kilometre v daždi ubiehajú veľmi pomaly. Stojíme na benzínke v Prešove a rozhodujeme sa kadiaľ dalej. Severom asi bude kosa, kývame teda smer Rožňava, Rimavská Sobota. Dobré rozhodnutie. Už za prešovom sme všetci komplet mokrí, Šanimu drkocú zuby od zimy. CBR900 ponúkol zastávku ?doma?. Ponuka bola bezpodmienečne odsúhlasená. Kilometre ubiehajú pomaly, veľmi pomaly. Celá kolóna ideme aj po rovine nanajvýš opatrne, voda doslova stojí na ceste a častokrát dostávam sprchu rovno spod Vencovho zadného kolesa. Kývaj sa drží a bez odvrávania odkrajuje z pomyselného koláča zvyšných kilometrov. Keďže sa však nemôžem rozbehnúť po rovine, do každého kopca mierne spomaľujem celú kolónu. Doctor to okomentoval slovami: ?osemdesiat, sedemdesiat, šesťdesiat, ja toho čínskeho zlepenca zhodím do priekopy a budem sa tváriť, že tam nič nebolo?. Nakoniec šťastne prichádzame ku garáži CBR-ovho otca, kde nechávame motorky a ideme ?do sucha?. Každému veľmi dobre padol teplý obed, káva a hlavne suché veci na prezlečenie. Doctor si pochvaľuje domáci jablkový koláč a horalku ku káve. V garáži si ešte dávame chirurgické rukavice pod tie kožené a potravinárskou fóliou si obaľujeme čižmy proti vode. Za Rimavskou sobotou zrazu prestáva pršať a zrazu ideme po suchom asfalte. Naschvál. Kývaj pridáva da zákonom limitovanú deväťdesiatku. Začína pršať. Hurá, už som sa zľakol, že sme sa všetci obliekli ako Majky z Gurunu úplne zbytočne.
Po Žiar nad Hronom vediem kolónu. Na rovine sa rozbieham na tachometrových sto (spolieham sa na 10% nepresnosť merania, ktorú mi neskôr potvrdzujú aj informačné panely v obciach) a do kopca kývaj spomaľuje na 90, kde už kvíli štvorka po obmedzovač, aby ma náhodou Doctor neroztrhal a nespravil zo mňa dvoch malých. V Žiari našťastie dvíha množstvo svojho hormónu šťastia a dáva si keksík. Opúšťame kolónu a pokračujeme smer Prievidza a Bánovce nad Bebravou. Ostatní smerujú na Bratislavu. Pokračujem pohodovým tempom a ešte pred zotmením parkujem Kývaja doma. Na tachometri má asi 1.700 km, čo je asi o 1.100 viac, než keď som ho bral od Divošky.

Záver:
Na margo rečí voči čínskym motorkám : sám by som si tento stroj asi najskôr nekúpil, no vôbec nie, kôli objemu, či pôvodu. Nie som rasista. Kývaj v pohode stíhal po rovine podstatne väčším objemom a v zákrutách dokonca niektorých nechával za sebou so škrípajúcim hlavným stojanom o asfalt. No nie o tomto táto motorka je. Keď som bol mladší, sníval som o dospelo vyzerajúcej motorke, ktorá by spĺňala možnosti môjho vodičského oprávnenia. Presne pre túto kategóriu je Kývaj určený. Motor v pohode zvláda rýchlostné limity našich ciest a rám s podvozkom by možno zvládli aj viac. Jediným mínusom pre mňa bolo uloženie a tvar sedla, na ktorom som kvôli svojej výške takmer 180cm sedel nie na časti k tomu určenej, ale až na kostrči, ktorá týmto dosť trpela.

Čo som vlastne chcel týmto povedať ? Vlastne ani sám neviem, no najskôr som chcel asi sám sebe dokázať, že kde je vôľa, tam je aj cesta a vôbec nezáleží na tom, čo sedláš, dôležitý je len kruh ľudí okolo, ktorým sa vraví priatelia. MartineR