Na naháči svetom: 245 000 km na Yamahe FZ1N a nechystá sa skončiť

Yamaha FZ1N nie je cestovná motorka. Japonci ju navrhli ako mestský funbike, prípadne na občasný výlet na okruh. Boris z nej za 16 rokov spravil niečo, čo by japonských inžinierov pravdepodobne dostalo do dlhodobej terapie.

Štvrť milióna kilometrov. Japonsko, Magadan, Bajkalsko-amurská magistrála, Stredná Amerika, Južná Amerika, Aljaška, pamírska diaľnica. Na naháči bez bočných kufrov, v sériovom prevedení, s motorom z R1 a s partnerkou Niki na chrbte. Nijaký crossover, nijaký adventure bike, nijaké GS. Len FZ1N v štandardnom prevedení — presne taká, na akú by ste narazili v bazári za pár tisíc eur.

Ako sa z mestského funbiku stane svetoobjaviteľ

Boris kúpil FZ1N v roku 2009 ako výbehový model — o niečo lacnejšie, čo tesne po študentských časoch nebolo zanedbateľné. Nechcel superšport, nechcel bočné plasty. Chcel silný naháč. Našiel si, že existuje niečo ako „power naháče“, a FZ1 bola jedna z rozumných volieb.

Cestovanie vôbec neplánoval. Prvý rok nabehal po Slovensku 10 000 km a potom si povedal — čo teraz? Kamarát bol v Taliansku, tak sa rozhodli, že ho idú pozrieť. A keď už boli na mape, prečo nie Rím? A keď už Rím, tak San Maríno. A potom sa to každý rok nabaľovalo.

Stretol som ho prvýkrát v portugalskom Fare — vtedy mala motorka možno 30 000 km a on bol na nej čerstvý, rovnako ako ja na mojej CBF. Ani jeden z nás vtedy netušil, čo všetko z toho nakoniec vyrastie.

Motor z R1 v tele cestovateľa

Pod nádržou bije radový štvorvalec priamo z R1 — len preladený viac na stredné otáčky. Má 150 koní, ktoré Boris štandardne využíva v pásme medzi 4 000 až 5 000 otáčkami. „Ako kamión,“ hovorí sám. Pri 4 000 otáčkach má na tachometri stovku, pri 5 000 ide 125 — a rýchlejšie predpisovo nejazdí. Na tachometri vytočil pri testovaní maximálne 6 500 otáčok.

Možno práve preto ten motor toľko vydržal. Celý deň beží v ideálnej prevádzkovej teplote, žiadne výkyvy, žiadne tepelné šoky zo studeného štartu rovno do červeného pásma. Nijaké extrémne zaťaženie. Ide ako naftový agregát na stavbe — neprestane, len berie a berie.

Na Bajkalsko-amurskej magistrále — servisnej ceste popri železničnej trati, kde mosty nevyzerajú ako mosty, ale ako rekvizita pre filmový horor — Boris preskakoval železničné podvaly a brodil rieky na motorke, ktorú japonskí inžinieri navrhli výhradne na hladký asfalt. Červené pásmo otáčkomera tam pravdepodobne nevideli vôbec.

Čo odišlo a čo nie

Na 245 000 km sa niečo jednoducho pokaziť musí. Palivové čerpadlo odišlo dvakrát — respektíve viackrát — a zakaždým s poriadnym príbehom.

Prvýkrát to začalo nevinne — motorka zhasla, potom znovu išla, no zle ukazoval palivomer. Boris si myslel, že je len na rezerve. Opravil zalomenú hadičku a pokračoval. O 2 000 km neskôr, niekde v Uzbekistane, približne 200 km od afganských hraníc, zdochlo čerpadlo úplne.

Išli na tržnicu. Boris predavačovi rukami-nohami vysvetlil, čo potrebuje — nejaké náhradné čerpadlo, len aby to nejako fungovalo. Predavač sa ani nezatváril prekvapene. Siahol kamsi na spodok poličky a podal mu diel, ako keby Boris žiadal dva rožky. Pasovalo perfektne. Do Yamahy FZ1 totiž pasuje palivové čerpadlo z Toyoty Yaris 1.5 a v Uzbekistane to zjavne vie každý druhý človek.

Odvtedy jazdí s Yarisom. Skúsil síce aj kvalitné americké čerpadlo s doživotnou zárukou — no to vydržalo presne 5 000 km. Dal tam späť súčiastku z Yarisy a dojazdil s ním do Japonska ďalších 15 000 km.

Elektroinštalácia ho však potrápila zo všetkého najviac. Pod nádržou je malá kocka s rozmermi 2×2 cm, kde sa spája šesť kostier dohromady. Jeden pin bol zaoxidovaný a prehorený — pravdepodobne ešte z čias, keď odchádzalo prvé čerpadlo a bol tam vyšší odber prúdu. Výsledok v Strednej Amerike: prvý hrboľ, vypli sa budíky a zdochol motor. Znovu naštartovať. O kilometer ďalej znova. A takto celú Strednú Ameriku.

Boris mal nádrž dole pätnásťkrát. Odpájal snímače, odrezával káble od spínačky, premosťoval. Hľadal všade. Kocku zabalenú v izolačke niekde na samom spodku káblového zväzku našiel až úplne nakoniec. Keď hovorí: „To ma potrápilo celkom dosť,“ verím mu každé jedno slovo.

Rotor, ktorý takmer neprišiel

Rotor alternátora vydržal originálny celých 245 000 km — čo je samo o sebe husársky kúsok. Problém sa ukázal až pri demontáži: magnety nalepené v plastových držiačikoch sa dali voľne posunúť po osi. Posledných 2 000 km v Amerike už z motora počuli zvláštne bzučavé zvuky, podobné pokazenému servočerpadlu na aute pri 2 000 otáčkach.

Model FZ1 má s rotormi známy problém. Keď sa magnety za chodu odlepia, rozbijú státor. Železné piliny sa dostanú do oleja, prejdú cez plastové sitko okolo čerpadla a roznesú sa do celého olejového systému. Niektorí ľudia takto kompletne zadreli motor.

Boris neriskoval a kúpil originál za 480 €. Verziu z AliExpressu za 30 € nevzal. Na motorke, ktorá má pred sebou Austráliu, to inak ani nejde.

Servis za 3 800 € — to v skutočnosti nie je veľa

Tri roky strávila motorka v Amerike. Keď sa vrátila domov, Boris ju rozobral od základov — nechcel nič nechávať na náhodu pred ďalšou veľkou expedíciou.

Vymenil ložiská kolies, prepákovania aj kyvnú vidlicu. Olej a puzdrá v prednej vidlici boli samozrejmosťou — chróm bol zodraný od všadeprítomného bahna a špiny. Brzdové kotúče menil prvýkrát až po 250 000 km. Predné aj zadné brzdové strmene kompletne repasoval, hoci ešte netiekli. Nové je ložisko krku riadenia aj spojkový kôš (ten mal zárezy, čo sa však ukázalo ako nesúvisiace s pôvodným problémom s hľadaním neutrálu). Sacia vačkovka bola zodraná o 0,8 mm oproti minimálnej tolerancii.

Mechanik z Yamahy mu síce povedal, že by ju ešte nemenil, keďže nie je mechanicky poškodená, no Boris ju vymenil. Keď máte otvorený motor a pred sebou ďalších 50 000 km cez Čínu a Nepál, prevenciu si skrátka doprajete.

Ventilové vôle pritom nenastavoval neskutočných 92 000 km. Keď ich konečne zmeral, iba dva ventily boli mierne pod dolnou toleranciou — ostatné boli úplne v pohode. Nastavil všetky na hornú hranicu tolerancie, aby mali čo najdlhšiu rezervu. Výrobca pritom odporúča kontrolu každých 40 000 km, pri ostrej R1 dokonca každých 20 000 km. Boris to ignoruje vedome a sleduje výsledok v praxi.

Kompresia je stále podľa továrenských hodnôt. Spotreba oleja nulová. Tlak oleja v norme.

Celkový účet za tento veľký repas: 3 800 €. Za tie peniaze by sa síce dala kúpiť iná jazdenka, no v neznámom stave a s neznámou históriou. Boris teraz presne vie, čo pod sebou má, kde každá jedna skrutka bola a čo bolo vymenené.

Pneumatiky, olej a benzín pochybného pôvodu

Najlepšie výsledky mal s gumami Michelin Pilot Road — prešiel všetky verzie od jednotky po šestku. Vždy ponúkli výborný nájazd a Pamír na nich zvládli bez problémov, hoci na konci to už boli hladké sliky. Skúšal aj endurovejšie TKC80, ale na Kolime dostal osem defektov — tenký plášť medzi štuplemi na ťažkú a naloženú FZ1N jednoducho nestačí a motorka navyše na ceste poriadne triasla.

Olej mení poctivo každých 10 000 km. Používa polosyntetiku Motul 10W-40 5100 — je totiž dostupná kdekoľvek na svete, vždy a bez výnimky. Filter mení tiež. Keď mu raz v Rusku nevychádzal interval, dokázal na rýchlych presunoch odkrútiť 6 000 km za šesť dní.

Na Aljaške zasa omylom nalial liter čisté vody priamo do nádrže. Mal totiž benzín a vodu v rovnakej plastovej fľaši — americký benzín vyzerá ako voda, vôbec nie je typicky žltkastý. Motorka to prežila. Každé ráno s ňou len trochu zalomcoval, voda sa v motore spálila spolu s benzínom a pokračovali ďalej.

V Pamíre, konkrétne v Murgabe, zasa tankoval benzín nabratý drevenou naberačkou priamo zo starého suda. Na otázku, či je to naozaj 95-ka, predavač prikývol s takou istotou, s akou by mu potvrdil modrú farbu oblohy. Kvalita sa tam pozná podľa vône, nie podľa tabuľky na stojane.

Čína, Nepál, Austrália — a potom Afrika

Aktuálne smeruje Boris s Niki do Kirgizska. Plán na najbližšie tri roky je jasný: Čína, Nepál, Austrália — motorka by tým uzavrela úspešnú jazdu po všetkých kontinentoch okrem Afriky a Antarktídy. Afrika je v pláne tiež, len musí chvíľu počkať, kým príde na rad.

Čína vyzerá na prvý pohľad byrokraticky komplikovane, ale v skutočnosti nie je. Cez agentúru Drive China sa dajú vybaviť všetky povolenia. Agentúra vytvára skupiny cestovateľov podľa trasy a termínu a zariaďuje povinný sprievod, ktorý čínsky zákon pre cudzincov na motorke vyžaduje. Boris mal pôvodne vybratý vstup cez Kirgizsko a výstup do Nepálu — no keďže sa ich skupina neotvorila, operatívne ho prehodili na trasu cez Kazachstan do inej skupiny a pokračuje sa ďalej.

Carnet de Passages — colný dokument, ktorý krajinám garantuje, že tam motorku neveziute predať na čiernom trhu — rieši cez nemecký automoklub ADAC. Slovenský automotoklub mu totiž tvrdil, že sa nedá predĺžiť na viac ako 12 mesiacov. Nemci to majú transparentne uvedené priamo na webe: dá sa to, stačí previesť kauciu z jedného karnetu na druhý. Motorka tak zostane v krajine s pôvodným dokumentom a vy len prídete s novým.

Kaucia pri vozidlách s hodnotou do 7 500 € činí 3 000 €. FZ1N má po štvrť milióne kilometrov na papieri nulovú hodnotu, no v skutočnosti je nevyčísliteľná.

Čo z toho všetkého plynie?

Boris jazdí na motorke, ktorú si väčšina bežných ľudí kúpi na to, aby na nej prešla pár tisíc kilometrov okolo komína a zasa ju predala. On na nej objavuje svet už druhé desaťročie, navyše so ženou na zadnom sedadle a cez krajiny, kam by sa väčšina z nás na naháči nevybrala ani za humná.

Tajomstvo tohto úspechu však nie je v samotnej motorke. Je v tom, ako na nej jazdí — pomaly, plynule, v ideálnej prevádzkovej teplote a bez zbytočných výkonových špičiek. A samozrejme v tom, že je sám automechanik, ktorý presne vie, čo má v motore počúvať, čo preventívne skontrolovať, čo hneď vymeniť a čo zasa počká na neskôr.

Bola FZ1N na toto všetko ideálna? Pravdepodobne vôbec nie. Ale keď sa s ňou naučíš žiť, naučí sa žiť ona s tebou.

Ich bláznivé cesty môžete sledovať na Facebooku: Naháči svetom.

Yamaha FZ1N, 2008 | Aktuálny nájazd: 245 000 km