Du ju šprech Frenč? Mandžáááre! (...nie, a áno, som hladný...)
Rado a ja sa poznáme viac ako 15 rokov, poznáme si svoj jazdecký štýl a pri jeho uplatňovaní jazdíme maximálne vo štvorici na akýkoľvek výlet. Ducati Multistrada 1200, ktorú si zákazník vyberá hlavne pre motor, ktorý má závodné DNA v krvi a športový podvozok, nás teda v počte 2 ks v najhoršom preplnenom letnom období sprevádzal smer Francúzsko. Stačilo nám len pár dní rozhodovania, aby sme každý na svojej „multe“ vyrazili ako bryndzová pizza. Cieľom sa určil Nice a následné okolie, zhruba 10 dní jazdenia, kde prvé tri dni sú cesta po rôznych zákutiach Európskej zeme a dva dni zostalo na návrat. Zostatok dní ostal tak dáko otvorený pre vnútrozemie Galského kohúta. Mimo jazdenia sme si ako rozmar naordinovali gastronomické degustačné slávnosti...

V zajatí talianskych passov
Pri zložení chlap a chlap sa balenie stíha v rekordnom čase, predpoveď sľubovala neuveriteľné horko a ja som tak odložil kombinézu, čo naozaj často nerobím. Zraz pred Ducati v Bratislave a následne smer na Vilach a Linz bola povinná jazda. Dodržovanie predpisov nás prešlo už na Slovensku, a tak Cortina a odbočka na Lago Misurina bola za krátky čas pred nami. Scestovaný Rado mal dosť úžasný prehľad o všetkých trasách a ja som sa tak mohol bez stresu „chvostíkovať“ za jeho kufrom. Dôležité bolo ho nestratiť, i keď trasu som ovládal, po dohode sme si ju ale upravili vždy pri tankovaní alebo jedle. Cestu na Cortina am Pezzo a priľahlé okolie poznajú hlavne lyžiari, sú tam príjemní ľudia a mal som možnosť ochutnať ich domáce špenátové halušky s domácim „prošutkom“. Hornatá a krásna krajina zvádza v kvalitných zákrutách k pekelnej zábave a my sme sa ani jeden nebránili. Passo Falzarego – Corvara a nádherné Passo Gardena vás ukrútia na smrť, pre Ducati priam raj. Nádherné okolie vás ale núti spomaliť, nevedel som sa vynadívať. Najlepší bol asi záver, chladnejšia a upršaná cesta na Passo Sella (2 240 m) bola zdrojom maximálnej rozkoše klopenia, mokrá cesta umožňovala výjazd driftom a ja som sa strašne zabával. Trakcia na Level 1 umožnila poriadnu porciu adrenalínu a ja som radšej nemyslel, kam by som asi zletel keby som preskočil to mini zábradlie. Hore pod hotelom Maria Flora teplota klesla na necelých sedem stupňov, kochal som sa cestou na okolo a celkovou scenériou okolitých skál. Čas dosť pokročil a nám k hotelu bolo treba prejsť Canazei (ten stojí za to prejsť), Vigo di Fassa smer Nova Ponente. V kopcoch utopený hotel sa na bookingu hľadal lepšie ako v skutočnosti, milá obsluha nás prekvapila, časť kde ovládajú Nemčinu i Taliančinu používajú jazyk zvaný „Ládinština“, pri našej snahe použiť angličtinu nás obsluhujúce dievča nechalo najprv potrápiť a potom nám s úsmevom na perách oznámilo: „Chlapci nebláznite, veď ja som od východu...“ No zabila ma. Doplnil som si teda fajku tabakom Peterson, slastne potiahol a premýšľal, kam až siaha východné Slovensko... Ale spal som dobre.

Večer v St. Moritz
Ráno, po skvelých raňajkách, náš vietor nabral smer Bolzano, otočka na Merano a odtiaľ je to už len cesta plná zákrut na Passo Stelvio (2 760 m). Tá cesta je rozprávkou pre motardistov, Multistrada sa cítila najlepšie ak sa prepol výkon na 100 koní a režim podvozku Urban. Inak som mal predné koleso stále v oblakoch. Na Stelviu bolo vydarené počasie a „nátresk“ tam bol fakt poriadny, zavoňal som domáci „burstík“ a pobral sa ku stánku, tam nám majiteľ rýchlo popísal svoju návštevu Slovenska, pri horčici opísal Bratislavu a ako ten gastro chaos ukončoval nám pekne predviedol zopár slovenských slov a viet končiac, že na Slovensku sú moc prítulné ženy a veľmi lacné pivo. To prítulné som zjemnil pre použitie v časopise. Po dobrej káve (kam som šiel v IT a F, vždy bola dobrá káva), nás dav otrávil a ja som mal chuť byť naozaj zas niekde, kde je aspoň o 90 % menej ľudí. Cesta smerom dole na Livigno je prekrásna a ťažko ju popísať, človek by asi stále len stál a fotil, a to sa naozaj nedá, mimo mobilov nik z nás nebral žiaden fotoaparát, veď nám šlo o poriadnu jazdu a pamäť nám zatiaľ slúži. Ale asi každý by si to mal raz na motorke skúsiť. Cestou som sa prerátal a dokopal Rada natankovať skôr nech nejdeme na doraz, takmer dve éčka za liter nie je maličkosť (v IT bežná cena), no prísť do Livigna a tam mať na pumpe cenovku 1,164 za liter... no nezabi ma. Táto lyžiarska lokalita je známa pre svoju cenovo výhodnú politiku, človek sa tu cíti ako na trhu, všade je obchod a všetko je výhodné. Ale okolie je tu krásne a uznávam tých, čo tu trávia často zimu. Tu si treba pozrieť od Lago priehradný múr kde je aj colnica, je tu banská štôlňa cez horu, za poplatok sa tak rýchlo nie len schladíte, ale aj dostanete do Švajčiarska na smer Zernes. Našim ďalším cieľom bol st. Moritz. Aj tu by som popísal desať A4-iek, ale čo potom budete objavovať? Postupujeme v zakrútených úsekoch horských lesov a lúk, na stranách stretávam kempujúcich a predbieham asi tisíci karavan. Zašportujem si naháňajúc domáceho na GS, fakt šikovný chlap, dal mi zabrať pokým som ho dal dole, ukázal na pozdrav, zjavne sa tiež pobavil a ja som počkal na Rada. Tá uhladenosť a čistota okolia je úžasná. V zákrute stretneme babičku, ktorá má pootváranú malú Hondu Jazz, stôl a stoličku a pozerá na motorkárov a pomalinky pri tom ujedá z kvalitného syra. Dobieham pred St. Moritz kabriolet Jaguar E-Type ročník asi 1971 a pozerám na zamilovaný pár, kde pani bola staršia od Boženy Nemcovej a ujo mohol chodiť na základnú so Samom Chalupkom. Ona mala vlasy úplne na červeno a pán bol dosť švihák. Zamával som im, oni mne, dala mu pusu, hlavu na rameno a ja som ich zanechal v spätnom zrkadle. Naozaj iní dôchodcovia. Mesto bolo čisté, ako všetko tu, a možno moje očakávanie bolo väčšie, no nič prečo by som padol na kolená toto mesto nemá. Krátka trasa po meste, výhľad k jazeru a úvaha nad bytovkou, ktorá tam vyrástla a zanechanie luxusných predajní kabeliek a oblečenie ďaleko za mnou, to fakt nemusím. St. Moritz sme rýchlo opustili a užívali sme si cestu popri vode smer passo Majola. Cesta sa nám po čistej, smerom na Lago di Como a Lecco, menila na neupravenú Taliansku, kde tuším ani okolo ciest nikto rok nekosil a tešil som sa na hotel. Príjemný rodinný hotel v Lecco pri jazere, vedený manželským párom, mal spoločný mega balkón pre všetky izby. Majiteľ nám ochotne poskytol svoju garáž a dal nám aj kľúče, vôbec neriešil, že tam mal proviant a o nič sa neobával. Po sprche nás už v tme napadlo pozrieť neďaleké Bellagio. Cesta celkom úzka, no v tme sa to dalo, za to mesto moc príjemné a veľmi krásne. Tu som dokonca dosiahol svoj gastronomický orgazmus, v malej uličke a príjemnej reštaurácii som prvýkrát jedol steak Fiorentina. Neskonale výborná pochúťka astronomickej ceny.

Juh Francúzska je čarovný
Ráno som cestou na Monzu a odtiaľ na Janov premýšľal nad krásou uličiek Bellagia, uznávajúc, prečo si tam George Clooney kúpil dom. Nádherné mesto. Keď mi pri nádrži popri ceste rástla jedna historická budova za druhou, vedel som že sa blížime k najdrahšiemu mestu na pobreží a kde nie je problém stretnúť časť Hollywoodu. Portofino bola síce zachádzka a raz sa tam treba pozrieť, mimo to som sľúbil, že tam Rada pozvem na kávu, ktorá stála asi toľko, čo v BA lepší obed v dobrej reštaurácii. V živote asi treba skúsiť všetko #61514; ... káva bola normálne dobrá. Vrátili sme sa na Janov a tu už bol smer Nice. Ubytovanie tu nie je lacné, no problémom je, v prázdninovom čase dáky nájsť. My sme mali rezerváciu kúsok nad Nice, v malebnej dedinke, kde bol tenisový Hotel vrátane bazéna. Do mesta to bolo asi 5 min na moto. Nice je krásne a rušné mesto, ktoré večer dosť žije. Opisovať ho tu asi nemá cenu. Treba skúsiť. Samozrejme, je kúsok Monte Carla a Monaca. Prešiel som si pešo celú trasu F1 a na moto niektoré časti, ku kasínu je totiž pre motocykle a skútre zákaz vjazdu. Pekná je cesta tunelom, máte pocit akoby ju asfaltoval Swarowski. Najviac som sa ale tešil na Grand Canyon du Verdon, kde každého dostane cesta, a to nie len slávna road to Napoleone, okolie je neopísateľné a farba vody či bohatosť flóry sa dá ťažko opísať. Pri ceste nájdete aj tabule, ktoré upozorňujú vodičov automobilov, aby rešpektovali motorkárov. Príjemné. Pre Top Gear tretia naj cesta sveta, a už chápem prečo. Našiel som dokonca aj miesto, kde by som zostal navždy, dedinku St. Jules nad jazerom. To miesto je celé, vrátane okolia a ľudí neskutočné a ja sa tam určite chcem vrátiť. Ochutnali sme domáci tatarák a niekoľko skvelých jedál. Štvrtý deň nás lákal Funes a „jeho“ Saint Tropez, bašta lodí a nočného života. Tu som pochopil, že slovo zápcha na ceste musel vymyslieť Francúz. Moc veľká okázalosť ľudí a samoprezentácia zbohatlíkov nás moc nebrala a po kultúrnych obhliadkach a návštevy žandárskej stanice nás čakala degustácia miestnych pokrmov, ktorá bola skvelým zážitkom. V parku sa aj po polnoci hral petang a nikto sa nikam neponáhľal.

Jednoducho treba zažiť
Takto by sa dalo pokračovať od krásnej dedinky Coursegoules, cez múzeá, koncerty, Cannes, pláže, až po skvelé reštaurácie a asi najlepšie mušle aké som kedy jedol. Francúzsko je gastronomicky dobrá destinácia a zároveň na jedlo aj slušne drahá. Páčila sa mi ich mentalita a pracovitosť, pekné ženy, ako aj zanietenosť nerozprávať po anglicky. Nechám si aj niečo pre seba a na vás či to pre niekoho môže slúžiť ako návod kade asi ísť. Cestou späť som si pozrel Museo Ferrari v Maranelle, kde je aj pekný testovací okruh a možnosť požičať si ikonu športových vozidiel za vcelku málo peňazí. Prekvapila ma príjemná polícia v Taliansku, ktorá nefungovala despoticky a tvrdo striktne ako tá naša, dokonca po priblížení stavu u nás mi povedal carabinier, že na také veci oni nemajú čas. Cestou nebol žiaden problém a všade sa dalo pekne dohodnúť. Teplota cestou na Slovensko atakovala 43 stupňov a v rodisku Ducati bolo zavreté ako v celom Taliansku. Určite treba pozrieť mestečko Valle de Vajont, priehrada ktorá bola pri zosuve skál „preskočená“ vodou zabila takmer všetko tunajšie obyvateľstvo 9. 10. 1963 a ísť cez Marmoladu až do Rakúska, kde som fialovú kravu hľadal nadarmo.
Takmer 60 hodín v sedačke som si ja a Rado užil, krásu po Európe aj poriadnu športovú jazdu, za to vďačím hlavne jemu a teším sa na náš nasledujúci výlet, o ktorý sa neskôr znova podelíme.

Text: Dušan „Campa“ Lysák, foto: archív autora

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 4/2013

15.05.13, Janka    
Foto titulka
Du ju šprech Frenč? Mandžáááre! (...nie, a áno, som hladný...)

Fotogaléria
Janka - Du ju šprech Frenč? Mandžáááre! (...nie, a áno, som hladný...)

fffffff
fffffff
fffffff
fffffff
fffffff
fffffff
fffffff
Diskusia k článku
Hroch

Banskobystrický kraj
Člen od: 03.09.08
Tém: 5
Príspevkov: 50

15.05.13 10:21

Diskusia k článku [linka]
Tak prvý dojem z článku je u mňa asi taký, že bol napísaný akokeby narýchlo tesne pred uzávierkou s

Inak pekná esta aj výber destinácie....


Je lepšie sedieť v malej krčme, než robiť vo veľkej fabrike. Zdvihni riť, rozum sa pridá .-)
AIR
pic

Žilinský kraj
Člen od: 16.11.08
Tém: 232
Príspevkov: 940

16.05.13 07:35

Vzdy si rad precitam nieco z cestovania motorkarov po svete - super s s s
ale co mi chyba su popisky k fotkam pod clankom, kedze som tam nikdy nebol, ani netusim, co na tych fotkach vlastne je ... teda okrem akterov akcie s s s


Co z toho, ze zajtra bude lepsie, ved vzdy ked sa zobudim, je dnes....
Upozornenie: Na tejto stránke sú zobrazené názory návštevníkov a užívateľov portálu. Redakcia nepreberá žiadnu zodpovednosť za prezentované názory a ani sa s nimi nestotožňuje.
Vložiť príspevok môže iba registrovaný užívateľ.




Mediálni partneri
Motomagazín
Reklamní partneri
Copyright © 2oo4-2o17 eXe | ISSN 1337-3064 | Všetky práva vyhradené | Redakcia | RSS | Prístupnosť | motocykel.sk na Facebooku | 0.04051