S Čezetou do Polnočného kráľovstva (2. časť) (Ani toto radšej neskúšajte)

Aktuálne informácie o Vojtovi:
Ako sme už hovorili, Vojta je od 24.6. v Južnej Amerike vo Venezuele v meste Caracas. Od tohto dátumu, teda viac ako mesiac čaká na colnici na vydanie svojho motocykla. Ťažko povedať či vôbec nejakú cestu v tomto roku absolvuje, pretože situácia s vydaním motocykla vo Venezuele je dramatická. Aktuálny link s informáciami z Venezuely:[linka]

2. časť článku – pokračovanie cestopisu uverejneného dňa 28.7.2009.

Esfahán, jedno z bývalých hlavných miest Perzskej ríše, je najväčším iránskym turistickým lákadlom. Obzvlášť potom Námestie Emáma Chomejního zapísané v UNESCO. Námestie je lemované rozľahlým bazárom, každá strana námestia má svoju dominantu ? hlavný vchod od bazáru, Šáhová mešita, alebo napríklad palác šáha Abbása, ktorý práve z tohto miesta urobil jedno z najdôležitejších v Perzii. Nedá mi, aby som sa nepozrel na bazár. Najvyhlásenejším je Esfahán svojimi kovotepcami. Tí v malých dielňach vyrábajú ručne z plechu rôzne tvary, najčastejšie zvieratá, alebo repliky historických zbraní. Tie potom jemne zdobia striebornou a zlatou niťou. Mravenčiu robotu si nechávajú zaplatiť. Kôň v mierne podživotnej veľkosti vyjde na 22 000 dolárov. Ďalej tu môžete vidieť výrobu obrazov vytepávaných do strieborného plechu na asfaltovej doske, ale aj predmety dennej potreby z mede. Z dielni vychádza kúzelný zvuk klepania kladívok dotvárajúci genius loci. Vedľa kovotepcov pracujú ticho maliari modrej keramiky a miniatúr.

Smer Persepolis
Z Esfahánu pokračujem ďalej smerom na juh, do Šírázu. Na ceste do mesta známeho svojim ružami leží Persepolis. Je to jeden za najdôležitejších míľnikov. Ako som sa tešil na prehliadku mesta, tak som bol potom sklamaný. Behom dvoch hodín už sa nebolo na čo dívať. Z hlavného mesta starovekej Perzskej ríše ostalo pár kameňov vyrovnaných vedľa seba a aj keď to neboli kamene hocijaké ? zaujímavé sochy a reliéfy určite stoja za pozornosť, ale atmosféra 0 bodov. Ani v priľahlom múzeu nie je nič extra zaujímavého. Čo ma zaujíma najviac sú dve vstupné brány vytesané do skalného masívu a potom tiež voľne vystavené historické náradie zahraničných archeológov, ktorí tu robili vykopávky. Pred horúčavou sa idem po exkurzii skryť do priľahlého parku. Na deke vyťahujem loveckú salámu ešte z domu, ľudia z okolitých diek mi prinášajú pitie a jedlo, skupinka dievčat sa zložila na zmrzlinu.

V Širáze kupujem prvý koberec. Nemám žiadne skúsenosti a nerozoznám ešte ručne robený koberec od strojového, naletím a platím za strojný ako za ručný. Pretože je v Iráne úplná prohibícia, hovorím si, že by bolo fajn niekde nejaký alkohol kúpiť a vyskúšať. Na ulici oslovujem chlapca, na ktorom očividne vidieť, že nejaké skúsenosti s alkoholom má. A nemýlim sa. S mojim sprievodcom sa vydávame do miestnej pálenice. Niekoľkokrát striedame taxíky, až zastavujeme pri jednej garáži na periférii mesta. 0,3 litra zelenej tekutiny s príchuťou citrónu, chuťou po WC čističi, je zapečatené v plastovej fľaši. S taxíkmi vyjde táto fľaštička na 500 Kč. Síce vypijem sotva pätinu obsahu, než sa zbavím nepožívateľného moku, ale pocit za zjedenie zakázaného ovocia za to stojí. Pred odchodom z mesta ostáva navštíviť ešte miestnu citadelu, tváriacej sa ako hrad. V skutočnosti ide o záhradu obohnanú hradbami.

Nočný presun
Z mesta pokračujem na juhovýchod do Bander-Abbás. Vždy keď sa ma niekto opýtal kam idem a ja som povedal, že do Banderu ako sa to skrátene volá, tak sa chytal za hlavu a opakoval, že tam nič nie je, len šialené teplo. A kvôli tomu teplu som sa tam vybral, aby som poznal aké je v reáli. Cesta vedie cez Iránsku vysočinu, skalami a tunelmi. Dediny pomaly riednu a cez deň nie je ani príliš silná premávka. Keď však padne tma je všetko inak. Hodinu po zotmení sa vzduch ochladí natoľko, že môžu vyjsť na cestu staré kamióny, ktoré by sa inak na slnku upiekli. Do tmy svietia nekonečné svetelné reťaze, skaly po ktorých vedú serpentíny sú nimi omotané ako vianočné stromčeky. V Iráne ja bežné, že ako motorkár sa musíte uhnúť, keď si protiidúce auto zmyslí, že bude predbiehať, ale to čo sa stalo tu, to už bolo aj na mňa príliš. Idem asi 90 km/h vo svojom pruhu sám, míňam protiidúcu kolónu. V tom si jeden týpek, ktorý má zrejme v hlave totálne vykradnuté zmyslí, že bude predbiehať, vyjde z pruhu a blikne na mňa aby som uhol. Lenže ja nemám kam. Cesta je veľmi úzka, navyše robili nový asfalt a frézovali krajnicu a to tak, že rozdiel medzi povrchom cesty a krajnicou je tak pol metra. Po pravej strane nato zráz a oproti vám približujúci sa kamión. Je mi jasné, že keby som sa chcel vyhnúť z cesty, tak budem ďalší deň vo večerných správach. Nabieham na hranu cesty, míňam sa s kamiónom, pričom vzdialenosť mojich prepravných boxov od kamiónu nie je viac ako 5 cm, a som sakramentský rád, že žijem. Jazdy v noci obmedzujem na minimum. Asi o desiatej večer prichádzam do Banderu.

Pekelná horúčava
Tu v Bander-Abbás, v ústi Perzského zálivu, na brehu Indického oceánu je naozaj asi najzaujímavejšie to teplo. To, že v tieni je 50oC by nebola tak hrozné, to už som na Sahare zažil tiež, ale vysoká vlhkosť vzduchu vytvára z mesta najväčšiu saunu na svete. Stačí 10 min bez klimatizácie a telo sa topí v pote, tým nemyslím, že by som mal vlhké tričko, ale tričko je tak mokré, že sa dá žmýkať a po pol hodine sú aj rifle nasiaknuté potom, ako keď ich vytiahnete z pračky. Okrem horúčav je v Banderu ešte budhistická svätyňa, momentálne v rekonštrukcii. Čo je však oveľa zaujímavejšie je ostrov Hormoz, ležiaci v zálive asi 15 km od brehu. Mašinu a batohy nechávam strážiť v hoteli a na motorovom člne vyrážame na Hormoz. Je to malý ostrov sopečného pôvodu, veľkú časť pokrývajú skaly z červených vyvrelín, nachádza sa tu malá rybárska dedina a hlavne stará portugalská pevnosť zo začiatku 16. storočia. Najskôr sa idem na pláž trochu opáliť, ešte nebola príležitosť. Voda v oceáne je tak teplá, že keď sa chcete schladiť, nechoďte do vody. Na ostrom slnku som za chvíľu spálený ako rožok. Večer idem na prehliadku pevnosti. Po rozvalinách sprevádza sprievodca, aj keď turistov tu nie je veľa. Najzachovalejším časťami sú zásobáreň na vodu ? kamenná sála zapustená do zeme a podzemný kostol. Pevnosť sa nezamyká, preto keď ide sprievodca domov, vyliezam na veliteľskú vežu, kde túto noc spím, s hlavou podloženou liatinovým delom. Za úsvitu ma budí vrčanie motorových člnov rybárov vychádzajúcich na more. Pobalím si veci a bežím do doku, aby som akurát stihol spoj späť na pevninu. Pred odchodom je ešte nutné si obliecť dlhé nohavice, v meste sa v kraťasoch chodiť nesmie.

1500 km púšťou
Ďalším bodom na trase je Mašchad, ležiaci na hranici s Turkmenistanom, od toho ma však ešte delí 1 500 km púšte. V púšti sa nestratíte, keď náhodou raz za 50 km narazíte na križovatku, väčšinou je na ukazovateli vyznačený smer aj latinkou, väčšinou. Prvý večer na ceste z Banderu schádzam z cesty za súmraku, poučený z minulosti. V reštaurácii stretávam kamionistov, ktorí mi s úsmevom na tvári radia, aby som v noci nejazdil po ceste, že patrí im. Spím v neďalekej dedine. Hneď pri prvom dome búcham na dvere a prosím domáceho, či by som u neho mohol prespať. Môžem pred domom, on bude ležať na tvrdej dlažbe vedľa mňa. Noc je bezsenná. Psi z celej dediny sa na mňa prišli pozrieť a psičkári by ich hlasné hafkanie nazvali najskôr jasavým štekotom na privítanie. Ležím s lopatkou v ruke. Niekoľkokrát za noc vyskakujem zo zeme, aby som s lopatou odohnal psi, stačí aby jeden štekol a hneď štekajú všetci. Ráno musím riešiť problém s motorkou. Ako dolievam olej do motora a kontrolujem hladinu, strhol sa mi závit na mierke oleja. Nemám ho čím nahradiť, chybne sa domnievam, že má jemný závit a normálna skrutka by tam nešla. Keby som ho stratil, ďalej by som jazdiť nemohol. Všetko vyčistím benzínom, mierku zalejem silikónom a skrutku opatrne zaskrutkujem. Drží to, ale nemôžem kontrolovať hladinu oleja, dolievam z pamäti. Ďalší deň jazda púšťou pokračuje. Prechádzam najnebezpečnejší úsek cesty, vedúci pozdĺž hraníc s Pakistanom a Afganistanom. Na ambasáde hovorili, že cez deň tu nie je problém, ale hlavne aby som tadiaľto nejazdil v noci. Keď sa začína stmievať, hovorím si, že zastavím v najbližšej dedine. Ale neuvedomil som si, že tu musím zastaviť keď to ide a nie keď sa mi chce. Tma dávno padla, dedina nikde, začína dochádzať benzín, dolievam rezervu z kanistra. Po ďalšej jazde dolievam rezervnú fľašu benzínu. Po pätnástich kilometroch dolievam poslednú fľašu s palivom. Je polnoc, nikde nič, púšť naľavo, púšť napravo a dedina nikde. 10 km pred tým, ako by mi úplne došiel benzín prichádzam k civilizácii. Na jednom mieste sú tu reštaurácie, obchod, benzínka, stanica vojakov, policajtov a doktorov. Budím doktorov a pre dnešok spím v ambulancii. Ráno idem ďalej, zastavujem na každej benzínke, nikdy sa nedá vedieť, kde bude ďalšia, mapy sú nepresné, kilometrovníky nedôveryhodné, tachometer už nemám, motorka začala brať 8l/km, takže neviem kde vlastne som…

Konečne ručne šitý koberec
Mašchad je druhým najvýznamnejším pútnickým miestom islamu v Iráne. Nachádza sa tu jeden z Božích domov, postavený na hrobe Emáma Rezy, stredovekého hrdinu, preto je stále plné pútnikov. Zo všetkých tých konzervatívnych moslimov okolo ma chytá zlá nálada. Chcel by som sa ísť pozrieť na Boží dom, avšak pre vstup platia zvláštne pravidlá. Ženy musia vstupovať v Čádore, ja by som musel do úschovne odovzdať bundu, foťák a kameru. Vo vnútri sa totiž nesmie fotiť. Je mi z toho všetkého nanič, hovorím si, že aj tak nebude vo vnútri nič zaujímavého, bude to zas mešita obložená modrými kachličkami, rovnaká ako všade inde, len väčšia a s pozlátenou kupolou. Balím kufre a ešte v ten deň odchádzam z Mašchadu preč. Cestou ku Kaspickému moru zastavujem v Kučáne, v mieste tradičnej výroby kobercov. Kupujem tu priamo z podlahy jeden ručne robený za 600 000 Rijálov. Ručná výroba kobercov je rodinné tajomstvo, napriek tomu sa mi darí na niekoľkýkrát robený pokus výrobu vyfotiť aj natočiť. Nakupujem ešte skoro 10 kg cukru, rôznych tvarov, farieb a chutí, ťahám zo sebou domov tiež dve biele homole. Riešim vysokú spotrebu motorky, miesto 4,5 berie zmieňovaných 8l. Našťastie stačí vymeniť sviečku (zapaľovanie odrovná neskôr ešte jednu). Chybná činnosť zapaľovania má aj ďalšie následky. Na pieste je 3 mm silná vrstva karbónu, špinavé sú aj kanále. V takej miere som to ešte nevidel. Ďalší deň dochádzam ku Kaspiku. V prvom kempe sa ma ujíma brat šéfa kempu, letecký dôstojník Reza. S Rezom jazdíme po okolí, všetko mi ukazuje. V kempe sa večer konajú hojne navštevované zápasy. Vyzerá to ako gréckorímsky zápas vo voľnom štýle. Cieľom je dostať protivníka do polohy, kde sa dotýka zeme oboma nohami a rukou. V areáli je aj pláž, oddelená zvlášť pre mužov a ženy. Sektory sú obohnané plachtou zabiehajúce až do mora. Pokiaľ sa muži chcú kúpať mimo sektor môžu. Ženy tiež, ale len oblečené! Ako sa im v tom pláva, ťažko povedať, ja som to v kabáte nikdy neskúšal…

Zbohom Irán
Poslednou zastávkou v Iráne je zas Tabríz. V tomto príjemnom meste strávim tri dni. Chodím hlavne na bazár. Nakupujem ďalšie dva koberce, dve kila čajov, tri kila cukroviniek, 8 šatiek, kilo korenia a kilo orechov… Aby som nekupoval ?repliky? mám poradcu ? štátom platený pracovník turistickej kancelárie. Volá sa Nasser, vie 8 svetových jazykov a tiež pár slov česky, hlavne tie sprosté a potom ešte ?dal by som si studené pivo?, alebo ?to je ale pekná baba?. V meste narazím aj na obchod s krásnymi topánkami, ručne robenými z kože, klincov a dreva. Majiteľ vie po česky, donesie k nám hrozienka. Výstavné tanečné topánky vyjdú na 100 USD, ale nemajú moju veľkosť 47, všetko končí na 45. Dohodnem sa s ním, že až pôjde do Čiech, tak mi ich vezme. Odtiaľ už vyrážam priamo k hraniciam. Na iránskej strane nie je problém, len je dosť papierovania. Úradník, ktorý mi vybavuje clo vyzerá veľmi prísne. V rozhovore sa ma mimo iného pýta, či som ženatý, hovorím že nie. Pýta sa, či sa budem niekedy ženiť a ja že možno raz, až nájdem tu pravú, tak áno. ?Nerob to!?, hovorí s kamennou tvárou, ?stačí mať veľa kamarátov a ženské nepotrebuješ?. Ja na to, že dievčatá majú veci, ktoré kamaráti nie, ale to akosi nechcel pochopiť a rýchlo ma poslal preč. Na tureckej strane ma zastaví hneď colná kontrola. Z Iránu som prišiel tak naložený, že melón už nebolo kde dať, visí sa v igelitke na riadidlách. Po hádkach s colníkmi, ktorí mi celú bagáž vybrali sa dozvedám, že za koberce budem musieť zaplatiť 600 USD nevratné clo. Začína nová vlna hádok, potom im hovorím: ?Ja som stál 12 dní na hraniciach v Egypte, ak bude potreba, počkám hoci aj mesiac, ale tie koberce poveziem so sebou! Viem, že diplomatické auta sa nepreclievajú, počkám do rána na prvé auto diplomata, pošlem tie koberce a vyzdvihnem si ich niekde v Európe.? Potom už chcú vyjednávať, o druhej ráno prichádza šéf cla. Dohoda znie: 200 USD vratná záloha. Nechávajú ma previesť všetky ostatné veci, vrátane skoro päťdesiatich litrov benzínu (nesmie sa previezť ani liter). Pred odjazdom ešte nabieham na váhu. Motorka samotná má 125 kg, najväčšia prípustná hmotnosť je 300 a dohromady teraz vážime viac ako 350 kg.

Stratený klobúk, alebo Čecha stretneš všade
Z hraníc upaľujem smer Ankara, chcem už do Európy. Na jednej benzínke, asi 300 km za hranicami zliezam z motorky aby som dolial benzín z fľašiek. Naraz pozerám, že mi niečo chýba. Vyzerá to len na tašku s fľašami benzínu, no nech, tie sa dajú oželieť. Potom ale zisťujem katastrofu. Chýba igelitová taška so špinavým oblečením. Práve do nej som skryl svoj čierny kožený klobúk, aby bol v bezpečí a aby som ho nikde nestratil. Neváham ani minútu, skladám časť benzínových rezerv a plnou parou idem späť hľadať po priekopách klobúk. Fúka silný protivietor. Dochádza mi olej do benzínu, dolievam rezervnú fľaštičku, potom miešam prevodový olej. V tme prichádzam do Dogubajazitu, vracal som sa 200 km, a tiež som mal ešte všetko. Prespávam pri tržnici so zeleninou a hneď za úsvitu idem späť, možno klobúk leží v druhej priekope. Po dvadsiatich kilometroch jazdy vidím pred sebou motorkára. Pozerám na značku a neverím vlastným očiam, mašina má pražskú ŠPZ! Je to Honza Sixta, zabieha jeden z prototypov nemenovanej značky a ide zo Šanghaja. Pretože sme obaja plní dojmov a sme obaja radi, že sme tu v Kurdistáne stretli Čecha, ideme ďalej spolu. Nejazdíme rýchlo, Honzovi ide motorka pomalšie ako moja a navyše sa musím dívať po klobúku. Na rozostavanej ceste praská môj zadný tlmič, našťastie mám náhradný. Tiež zisťujem, že mám vymlátené uloženie ložísk v kolesách. Popoludní sa pred nami objavuje povedomá zatáčka. Za ňou je benzínka, z ktorej som sa vracal. To znamená, že môj klobúk, ktorý so mnou zažil všetky cesty, aj tie čo som robil ešte pred tým, než som mal vodičák, ktorý bol so mnou všade a za každých okolností, ktorý som vozil na motorke pod bundou a mal som ho vždy aj do tanečných je definitívne preč. S Honzou potom voľným tempom prechádzame niekoľko dní Tureckom, spíme väčšinou vonku. 2. 9. 2008 nás trajekt preváža cez Bospor späť do Európy. 3. 9. 2008 stojíme na hraniciach s Bulharskom. Kvôli kobercom trávim niekoľko hodín behaním po kanceláriách colníkov, s Honzom sa strácame a stretávame sa až v Čechách. V Bulharsku spím v JRD na lavičke. Na ceste do Bukurešti, pri prejazde horami navštevujem pamätník bitky Šipka a Sokolský kláštor.

Výlet na Ukrajinu
Kvôli vojne v Gruzínsku mi pracovníci z Veľvyslanectva ČR v Teheráne odporučili nejazdiť na Kaukaz. Mám teraz teda trochu voľného času a ten využívam k výletu na Ukrajinu. Prečo riskujem problémy s kobercami na hraniciach a idem s motorkou, ktorá má rozpadnuté náboje v kolesách a nedôjde domov, ešte na Ukrajinu? Pretože tam je Zborov, miesto najslávnejšej legionárskej bitky. Keď sme išli s ockom do Vladivostoku, išli sme okolo, ale bolo to príliš blízko, než aby sme tam zastavili. Takže cez Rumunsko rovno do Zborova. Ešte v Rumunsku sa mi láme vidlička v prevodovke a nefunguje mi jednotka a dvojka (dolieval som málo oleja a nemohol som to kontrolovať). 200km idem len na trojke a štvorke, až kým dôjdem na Ukrajinu. Pri meste Černivci prebieha v jednej dielni generálka motora a vlastne celej motorky. Darí sa mi tu zohnať aj 19? koleso. Je síce iné ako by malo byť a má trochu vôľu, ale je ešte vyhovujúce. Predné koleso sme už doma prispôsobovali tak, aby išlo v prípade núdze prerobiť na zadok a nové koleso putuje dopredu. Taktiež kupujem náhradný tlmič a dokonca aj valec! ?Zgenerálkovaný? motor vydrží až k ďalšej generálke kúsok pred Zborovom. Cestou do Zborova sa mi stáva ešte jedna príhoda. Prechádzam okolo slávnej benzínky bez strechy, stáli sme na nej na ceste na Krym aj do Vladivostoku. Zastavím sa tu aj teraz. Nefunguje, ale je tu jeden strážnik, ktorý spí v miestnosti 5×5 m. Ponúka mi spanie a ja rád prijímam. Ako tak ležíme na gauči vo vnútri búdky, asi o jedenástej večer z neho vylezie, že je homosexuál a či by som si s ním nechcel zašantiť. Rýchle sa pozerám, kde mám lopatu. Nemôžem ujsť, blbne mi elektrika a nesvieti motorka. Do rána prežívam bez úhony. V Zborove som prijatý ako oficiálna návšteva, je mi pridelený úradník Igor, motorkár fajn chlapík, aby mi robil sprievodcu. Tiež prišla novinárka urobiť rozhovor do miestnych novín. Pýta sa, prečo som prišiel a ja hovorím: ?Pokiaľ viem tak sú dve mohyly legionárov v Rusku. Jedna vo Vladivostoku a jedna tu v Zbore. A vo Vladivostoku som už bol.? S Igorom potom ideme na cintorín, kde sa nachádza Bratská mohyla Čechov a Slovákov, ktorí tu padli 2. júla 1917.

Chcel by som už ísť do školy, ale Igor ma prehovára, aby som sa s ním a s jeho kamarátmi vydal na motorkársky zraz v Karpatoch. Tam prichádzame v piatok večer. Plán je taký, že v sobotu doobeda pôjdem ďalej, aby som bol v pondelok v škole. Lenže v sobotu večer sú striptízy, takže škola musí počkať. V nedeľu poobede upaľujem k domovu, vo Wadoviciach mi prestáva ísť motorka a stretávam sa s výpravou borcov, čo mi prišli oproti. V utorok 16. 9. 2008 konečne prichádzam domov.

Reportáž bola publikovaná v Motomagazíne č.: 4/2009

S Čezetou do Polnočného kráľovstva (2. časť)