Connect with us

Turistické články

Expedícia s Čezetou 2009- VI. diel (Južná Amerika – online)

Publikovaný

on

Idem teda sám napred asi 250 km. San Augustin je turistické miesto, nachádza sa tu rozsiahly archeologicky park. Vstupné do neho mi pripomína Rusko – miestni 10 tis pesos, cudzinci 15 tis (1 000 pesos = 9 – 10 Sk). V horskej džungli sú presekané úzke vydláždené cestičky spájajúce malé plochy so sochami z dôb dávno predkolumbovských. Hneď pri prvom zastavení sa pridávam k jednej rodinke so sprievodcom, takže mám takmer zadarmo výklad v angličtine. Asi najzaujímavejšie z celej expozície je nenápadná soška gorily. To je zviera, ktoré v Južnej Amerike nežije a dokazuje teda kontakt dávnych civilizácii tejto oblasti s Afrikou.

Po zaujímavom výlete sa vraciam späť, asi 80 km, tam na mňa už čaká Petr v dedine Altamira. Máme totiž v pláne ísť cez mesto Florencia a potom ďalej cez džungľu. Cez džungľu ako takú sme totiž ešte poriadne nešli, hlavne kvôli komunistickej teroristickej organizácii FARC, ktorá ju v Kolumbii ovládla. Tu vo Florencii by to ale malo byť relatívne v pohode. Najprv však stanujeme v Altamirii ďalšie tri dni, Petr má problémy s popálením nôh. Vo Florencii sa pýtam polície, či je cesta nebezpečná. Vraj vôbec nie, aj keď mi neodporúča tam jazdiť. Keď to nie je nebezpečné, tak môžem ísť, hovorím si. U každej policajnej kontroly sa pýtam, či ďalšia cesta nie je nebezpečná, stále mi hovoria, že je to v pohode. Kvôli silnému lejaku zastavujeme v podvečer v dedine Colon de los Andes. Keď dážď ustane začíname rozbaľovať stany pod mostom pred dedinou. Miesto na stanovanie takmer idylické, len musíte dať pozor kam šliapete, pretože všade sú kravské lajná, zrejme od asi 10 m vzdialeného pasúceho sa stáda. V noci sa stádo dáva do pohybu, pričom nám občas nejaká krava šliapne na stan. Mam strach, v noci mi môžu šliapnuť na hlavu, veď sú to všetko kravy a voly! Číham na vhodný okamih, kedy ich nebude okolo stanu toľko, aby som unikol, ale potom si to rozmyslím. Most, pri ktorom spíme je totiž obsadený vojakmi. Pri stavbe stanu sme si všimli, že nás pozorujú, celú dobu, keď išli k nám tak vo dvojici. Jeden išiel priamo k nám a ďalší stál asi 15 m ďaleko, so samopalom namiereným smerom k nám, mierne zdvihnutým od zeme, bolo počuť odistenie zbrane. Takže nám evidentne neverili a keby som teraz o pol druhej ráno behal okolo mosta, bohvie ako by to dopadlo. Do rána sme však prežili presun stáda a tak sa mohlo ísť rybárčiť. Petr je vášnivý rybár a tak sa dopoludnia venuje rybárčeniu. Popoludní pokračujeme ďalej. 20 km za Colone konči asfaltová cesta. Ďalej v smere na Yurayaco vedie cesta, ktorá sa po pár kilometroch snáď ani nedá nazývať cestou. Nikdy som po ničom takom nešiel. Po kamenistej ceste sa prakticky nedá ísť viac ako 30km/h. A to máme strach. Okolo nás však čo chvíľu presvištia Kolumbijčania na motorkách idúcich určíte cez 50km/h. Okolo štvrtej prichádzame do Yurayaca, poriadne zničení. Ideme však ďalej. Žiadne ďalšie dediny sa však neobjavujú, len občas sa pozdĺž cesty objaví nejaká farma. Sme radi keď nás majiteľ jednej z nich pozýva k sebe ďalej na prenocovanie. I keď spíme pod strechou, na chodbe domu, spíme v stanoch kvôli hadom. Večer sa ešte bavíme s farmárom ako je to tu nebezpečné. Hovorí, že je to úplne pokojné. Na tejto ceste zabijú tak 2 – 3 ľudí za mesiac, tak že sa to dá.

Ráno kupujem za eurové a korunové mince dve kolumbijské značky do zbierky. Idem napred, pretože Petrovi zase trvá balenie dlhšie ako mne. Po hodinke prichádzam do prvej dediny. Chcem napísať domov, ale ouha, nemajú tu internet. Zase sa pýtam vojakov ako cesta ďalej, či je to bezpečné. Prikyvujú, že na 100% ?seguro?. Tak to vytiahnem kameru, aby som natočil niečo za jazdy. Lepiacou páskou ju prilepujem na rôzne miesta na motorke aj na seba, ale aj keď je to na motorke tlmené pomocou handry aj tak cesta vytvára také vibrácie a skoky, že kamera nie je schopná pracovať. Po pár kilometroch prichádzame k prvému brodu. Najskôr ho prechádzam, aby som zistil ako je hlboký. Vody moc nie je a Čezeta svoj prvý brod prechádza s úplnou ľahkosťou. Cesta sa neustále zhoršuje, dosť často je aj jednotka čertovsky rýchla. V niektorých úsekoch sú na ceste fakt veľké kamene, dvíhajú motorku na zadné. Pri výjazde kopčeku je predné koleso spravidla vo vzduchu, rovnováhu a smer udržujem nohami ?pádlujúcimi? povedľa motorky. Po prvom brode prichádza druhý, väčší, hlbší, po ňom tretí. Pri treťom brode zase najprv prechádzam hĺbkou. Zrazu ma prekvapuje voda v topánkach. Že by topánky od Geneze, ktoré až doteraz nič neprepustili naraz povolili? Nie, to len voda tečie z vrchu. Aj to Čezeta však prechádza. Nakoniec je tu štvrtý, najhlbší brod, dlhý asi 20 m. Za nim je dedina Piemont. Ľudia ma hneď zastavujú, pozývajú ma na jedlo. Po dvoch hodinách prichádza Petr. Do nohy spáleniny sa mu dostala infekcia, musíme tu zostať. To ešte nevieme, že tu strávime nasledujúci týždeň na konci ktorého príde nejedno prekvapenie.

Urobte radosť svojím mašinám a zároveň podporte cestovateľa Vojtu Hlásného nákupom v jeho internetovom e-shope [linka]

Po starej ceste

Expedícia s Čezetou 2009 ? VI. diel (Južná Amerika – online)

Pridaj komentár

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najčítanejšie

Partneri