Incredible India

Nasadíte si prilbu, upnete štvorbodové pásy, zapriete sa rukami a nohami do všetkých strán a za rozdráždeného zvuku nadupaného pretekárskeho auta ako správny navigátor hučíte na zbesilého vodiča: „Bacha, krava, uhni vľavo, rikša na dvoch hodinách, dvojka vľavo 200 metrov, retardér – zabetónovaná rúrka v asfalte. No, a teraz si rovnakú pretekársku dráhu predstavte s hotelovým taxíkom. Úctivo sedíte na prednom sedadle, tvárite sa milo, trasúce ruky zatínate do opierok tak, aby to nebolo vidno a zakaždým, keď sa na diaľnici oproti vám vyvalí chaotický, farebne krikľavý nákladiak sa tvárite, že vás to vôbec nevzrušuje. Vodič má snahu si na vás trénovať angličtinu formou jednoduchej konverzácie a dívať sa vám pritom do očí a vy máte v duchu chuť na neho zrúknuť: „kua… pozeraj sa na cestu, máš tam kravu, rikšu, diery, tehly, bordel, stĺp…“ Jednoducho v Indii je na ceste vždy niečo, čomu je treba sa vyhýbať a vždy existuje dôvod prečo stlačiť klaksón.
Do cieľa cesty pricestujete ako húf vystrašených sliepok, zo všetkých pórov tela tryská adrenalín, vodič sa s vami s úsmevom rozlúči, ešte raz zopakuje svoje meno, a že ak budete znovu potrebovať odviezť, máte určite žiadať jeho, že je najlepší. Hmmm… Na roztrasených nohách stojíte v obláčiku prachu za šmahom ruky zmiznutým taxíkom.
„Tak… a som tu… Toto je India.“


Neskutočná atmosféra
Všetkými zmyslami pomaly nasávam vône, teplo, to prašné dusno, hluk a neustále trúbenie klaksónov áut, nekonečné a večné davy ľudí, áut, motoriek a zvierat a do sietnice sa mi zarýva chaotická zmes výrazných farieb a ich šialených kombinácií. Čím žiarivejšie, trblietavejšie a šialenejšie, tým lepšie. Ani neviem prečo, ale ústa sa mi samé od seba rozťahujú do úsmevu a vôbec neviem prečo. Zotieram pot z čela, brodím sa prachom, pričom udržať seba a oblečenie voňavé, čisté a nepokrčené je nemožné a vzdala som to 5 minút po došliapnutí na Indickú zem. Slnko a modrú oblohu cez prachovú vrstvu nie je vôbec vidieť – je buď svetlo a horúco, alebo tma a menej horúco.

Motorkársky svet
Sakra, sakra… popoťahujem upotenú a lepiacu sa blúzku… toto je jednoducho motorkársky svet. Vykašľať sa na kancelársky mundúr, počítače, diplomaciu, slušnosť a čistotu. Toto chce džínsy, batoh, prilbu a čokoľvek čo má dve kolesá a motor, potom už len hromadu chráničov a vždy pripravený palec na tlačidle klaksónu. Pravidlá? Žiadne! Povolenie? Na čo! Jazdné pruhy? Značky? Jazda vľavo? Akurát tak informatívneho charakteru… Jazda medzi autami? Che… o toto privilégium musíte najprv zviesť boj s miliónom zelených tuk-tukov, ďalších používateľov motoriek, skútrov, bicyklov, a iných „hejbátek“. Dodržovanie bezpečnej vzdialenosti? Na šírku tak 5 centimetrov poprípade do prvého škrabanca, na dĺžku… dobrzďovačky na milimetre, akonáhle sa nepritlačíš na vozidlo pred tebou, predbehne ťa milión ďalších vozidiel skôr než stihneš mrknúť. Vôbec nechápem, prečo tu na autá a motorky inštalujú blinkre, keď to nikto nepoužíva. Keď chcete predbiehať, musíte najskôr dostatočne dlho trúbiť a vyblikovať svetlami a potom véééééľmi dávať pozor, či si to ten pred vami vôbec všimol. Vinu nesie ten, čo ide vzadu. Ako u nás na okruhu. Len tu nikto nemáva strakatými vlajočkami. Maximálna používaná rýchlosť je všade 60 km/hod. Temer krokom sa posúvajúci 4-prúdový rad vozidiel na ceste s jedným pruhom znamená – ŽIADNA premávka!

Ja to tu jednoducho žeriem
Na každej križovatke motozraz. Nad semafórmi je číselné odpočítavanie keď padne zelená… 10, 9, 8, 7, 6,… všetci začínajú trúbiť a blikať 5, 4, 3, všetci aj tie najstaršie plechové krabice s motorom začínajú túrovať motor, 2… 1… ŠTART #61514; ŽERIEM TO!!! …jednoducho to tu zbožňujem!!! Splašené vozidlá uháňajú križovatkou v nepochopiteľnom chaose, smrad benzínu a spálených olejov, vrčanie mega veľkého množstva zážihových motorov a do toho ukľudňujúce brnkanie meditačnej indickej hudby plnej citar, idúcej z autorádia a vysmiaty vodič, čo vyzerá ako dvojča Saddáma Husseina, ani za boha sa nepozrie na cestu pred seba… veď načo… Silnejší pes… ehmm… No, šak oni sa nejako vyhnú :-).

Vzdialená Európa
Udržať si v hlave európsky pohľad na svet okolo seba začína byť po týždni neskutočne náročné. Všetkých päť zmyslov prežíva šok z vnemov sily atómovky. Európska móda? 7 dní sa mi na sietnici vypaľujú farby indických látok a nádherné krivky žien oblečených v sárí. Európska hudba? Ticho sa udivujem nad pobavením indickou hudbou, keď som ju skúšala počúvať doma pred odletom. Sem tie melódie, temperament, krikľavosť až gýčovitosť jednoducho patria. Chuť? Už ani neviem ako chutia bryndzové halušky. Vlastne… hmm… cítim vôbec niečo? Akú chuť má indické jedlo? Premýšľam… Áno, už viem kde mám jazyk, zuby… áno, tie tiež cítim, hmatové funkcie jazyka sú v poriadku… a chuť? No, zdá sa, že po včerajšej večeri som ešte nezačala cítiť ani pery, nie to ešte dajakú chuť. Pravdou je, že Indovia nesolia, takže keby to nebolo tak hovadsky strašne, ba priam megabrutushustoukrutne pálivé, tak vlastne ich jedlo nie je ani tak výrazné ako to naše. Ale to je vám jedno. Jediné, čo vás po každom jedle bude zaujímať je, čo to urobí s vaším pozadím, keď sa bude snažiť dostať von :-).

Bez boja sa nevzdám
Na druhej strane každý, kto sa indickému pálivému koreniu vyhol, v priebehu pár dní trpel tak strašnými žalúdočnými problémami, že sa dá chápať, že niečo na tom čili asi naozaj bude. Vlastne si môžete vybrať. Buď stredovek zažije váš žalúdok, alebo vaše ústa. Asi najviac ma pobavila suchá odpoveď indického kolegu, prečo jeho jedlo má červenú farbu a moje žltú, keď je to to isté. Pre informáciu musím dodať, že byť schopná sa na čokoľvek spýtať som bola až tak hodinu po jedle, keď som konečne začala cítiť ústa. Odpovedal: „Your food is missing chilli“. Tak fakt neviem, začínam sa báť, že na Indiu nie som dostatočne drsná a niektoré veci jednoducho v kolenách neodpružím. Ale kurnik, toho bohdá nebude, aby čili zdolalo drsnú motorkárku. Možno padnem, ale zomriem so cťou, nikto nebude môcť povedať, že som sa vzdala bez boja.

Vegetariánska krajina
Pokúšať sa tu jesť mäso ani nemá zmysel. 90 % indických ľudí sú vegetariáni a pokiaľ už sa dá niekde nájsť pokrm, ktorý zahŕňa aj kus mäsa, väčšinou nie je až tak mega dobrý a keď človek vidí tie pouličné mäsiarstva plné múch a inej hávede, tak mu mäso aj prestane chýbať. Zato zeleniny a ovocia je tu tak obrovské množstvo druhov a pripravované je v toľkých variantách, že nikdy nebude šanca ochutnať všetko. A chlebové placky čapátí, asi jediná bójka v mori pálivej gastronómie, ktorú je cítiť na jazyku bez toho, aby v mozgu vybuchla ďalšia čili-bomba, tak tie sú absolútne „k sežrání“.

Nakupovanie je umením
Tiež máme s indickým kolegom dohovorený nakupovací systém. Ja sa hrám na paničku, čo nemá o nič záujem a len sa tak snobsky prechádzam okolo tovarom prepchatých regálov. Nenápadne siahnem na niečo, čo skutočne chcem, a potom akoby znechutene odchádzam preč a niekde za rohom počkám až Kailash tú vec vydraží a kúpi. Mať bielu pleť a chodiť v európskom oblečení tu totiž automaticky znamená normálna cena krát 20. Čo v konečnom dôsledku znamená, že všetko je drahšie než u nás doma v najdrahšom a najznačkovejšom obchode. A zjednávať osobne? Nezmysel. Proti od malička trénovaným Indom jednoducho nemáme šancu. Ani keby som sa hádala ako najväčšia trhovníčka, nikdy nedokážem vyhádať tak dobré ceny, ako to dokáže pravý Ind. Respektíve ako pravá Indka. Ženy tu okrem ženskosti a nežnosti oplývajú bystrou mysľou a neskutočným čuchom na dobrý biznis. Záľuba s názvom shopping v tejto krajine dostáva doslova umelecký rozmer a byť v tom fakt dobrý je po finančnej stránke doslova existenciálne dôležité.

Vysoká cena za rýchly rozvoj
Jediné s čím mám trochu európske problémy je čuch. Bohužiaľ je New Delhi mega obrovské mesto, v ktorom žije cca 25 miliónov ľudí (t. j. 2 x celé Česko + Slovensko) a celá táto masa ľudí je namačkaná na podstatne menšom priestore. A ten priestor sa za posledných 20 rokov navyše ešte zahustil budovami a mestskou zástavbou. Občas chýbajú základné veci ako funkčná kanalizácia, odpadové hospodárstvo, pitná voda z kohútika je luxus, s ktorým sa stretnete maximálne tak v 5-hviezdičkovom hoteli, inde teda nie. So záujmom fotím zámotky káblov elektrického vedenia na stožiaroch a náš vodič mi s vážnou tvárou a kostrbatou angličtinou vysvetľuje, že plastová izolácia na kábloch bola zavedená len pred pár rokmi a vďaka tomu prišla takmer polovina mesta o elektrinu, keďže boli napojení na čierno. Už ma ani nešokuje preskakovať každú chvíľu nejakú kaluž s odpadom a akousi šialene páchnucou tekutinou, ktorá mi pripomína akurát tak obsah našej záchodovej kanalizácie. A premýšľam, kedy môj nos začne byť k tomu smradu apatický. Cena za ekonomický megarýchly rozvoj a rast je viditeľná všade.

Tradičný vidiek
Dokiaľ poznávam Indiu len z pohľadu hlavného mesta, potom znesie absolútne porovnanie s našou krajinou. Dokonca tunajšie cesty sú omnoho kvalitnejšie a lepšie. Nuž, žiadne mínusové teploty. Iba letné mega obrovské horúčavy nad 50°C. Mimo mesto už sa rozprestiera úplne iná India. Hluk, preľudnenosť, vône, prach, to všetko zmizne a objaví sa tichá krajina plná polí a ojedinelých stromov, ktoré v rannom opare vystupujú nad hmlu a dávajú svetu navôkol mystický nádych. Zrazu sa pozerám na opustenú zem a že pôdu niekto obrába, že tu niekto aj žije poznám iba podľa prašnej hlinenej cesty a akejsi kopy slamy, ktorá sa až pri bližšom pohľade zmení na obydlie. Dedina tu znamená 4 kopy hlinou zlepenej slamy namiesto jednej. Týmto mystickým krajom nedotknutým súčasnosťou či starosťami sveta ako nôž vrazený do rany sa linie nová betónová diaľnica. A na nej niet nikoho, prejazd po nej je spoplatnený, takže áut je tu pramálo. A zrazu… ako rakovinový nádor sa medzi poliami objaví monštrum. Pretekársky okruh na ktorom sa jazdí Formula1. Všetko nasvietené, asfaltové, betónové, hypermoderné tribúny, hypermoderné všetko. Mega obrovské parkovisko, farebné reklamy… Tak trochu si pripadám ako v zombie filme, kde ľudstvo vykapalo a po opustených stavbách sa preháňa akurát vietor, staré letáky a ja. Uff…

Siedmy div sveta
Cestujeme do Agry. Vraj navštíviť Taj mahal je povinnosť. Je to 7-my div sveta. Romantika nahovado. Každý tam musí. A tak sa rozhliadam vôkol seba a znova žasnem. Na smrť vychudnutá kobyla, s vystupujúcimi rebrami na hrudi ťahá povoz plný zeleniny. Päťročné deti špinavé tak, že spoza hliny a odpadkov v pozadí sú dokonale maskované, ťahajú vrecia s obilím ktoré vážia na váhach. K všadeprítomným opiciam sa nemáme približovať, vraj väčšina z nich má besnotu. Prechádzame cez most ponad obrovské koryto rieky, v ktorej je minimum vody, ale o to viac bahna a sledujeme muža, ktorý si tu perie prádlo. A kravy, ako inak, tie sú tiež všade. A v ohybe rieky plnej odpadkov a bahna sa voči slnku leskne biely mramor historickej stavby postavenej z lásky k mŕtvej žene. Aká irónia. Kontrast. Z extrému do extrému. Áno. Aj to je India. Kailash vidí môj zádumčivý pohľad, s ktorým sa rozhliadam vôkol a vraví mi: „India je krajina netušených možností, každý tu žije život aký chce žiť. A volí si ho sám. Niekomu k životu stačí miska ryže denne, niekto chce viac. Ale kúzlo je v tom, že keď chce, tak môže“. Neviem, či niekedy pochopím Indiu. Občas mi to pripadá ako keby som sa cez sklo pozerala do skleníka botanickej záhrady plnej nádherných orchideí vyrastajúcich z drsnej, machom obrastenej, chudobnej kôry bez kúska poriadnej pôdy. Lenže zasaďte orchideu do hliny a zomrie. Niektoré veci mi asi nie je súdené pochopiť, jediné čo môžem, je akceptovať, že to tak jednoducho je…

Viem, že sa sem ešte vrátim
V duchu si sľubujem, že sa sem raz vrátim. Už dávno mám značku Indie vypálenú v mozgu ako nezrušiteľný čili znak. Už som tiež India positiv. Dostala som ochutnávku, a potom mi celý ten obrovský svet zas vzali a umiestnili ho na druhú stranu okienka v lietadle domov. No nevraciam sa domov rovnaká ako predtým. Svet už pre mňa nie je čiernobielo civilizovaný, a tak čitateľný a jednoduchý ako predtým. Zrazu je v ňom pre mňa oveľa viac bielych miest, ktoré ešte musím objaviť. A to je „Ača“ (dobre), tak to má byť. „Baskaro!“ (A basta).

Text a foto: Martina „Čendina“ Bebjaková

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 6/2013 Janka

Incredible India