Connect with us

Turistické články

?TransJadran? alebo ?Na Transalpe Jadranom?

Publikovaný

on

Väčšina z Vás, ktorí ma poznajú, ma zaraďuje do šuflíka s nálepkou ?cesťáky?, no málokto tuší, že vo mne bije (tak napoly) aj srdce ?enduráka?. To sa roztĺklo niekedy v roku 2000, keď som začal ukrajovať prvé kilometre na staručkej Hondičke XL 500. Po čase mi však v katalógu padol do oka obrázok veľkej krásky ? Honda XL 600 V Transalp. Túžba rástla každým dňom až na koniec bola taká silná, že sa nedalo odolať. V júni 2001 stál v garáži krásny zánovný Transalp, r.v. 1999. Moje cestovateľské sny konečne dostali zelenú!

Spolu s otcom mojej vtedajšej priateľky ? inak tak isto vášnivým motorkárom Ďoďom sme dali hlavy dokopy a začali sme kuť plány. Po pár večeroch strávených nad mapou vznikla predbežná trasa a cieľ cesty ? najjužnejší bod Chorvátska. Začali sa prípravy. Transalp dostal kufre a tankvak, nakúpili sme proviant na 2 týždne, pobalili a hurá do neznáma. Keďže som v tom čase pracoval a býval vo Viedni, vyrazil som z Bardejova (bydlisko mojej priateľky) pár dní skôr, s tým, že sa s Ďoďom a tretím členom našej výpravy Tomášom stretneme na Maďarsko-Chorvátskych hraniciach.

Plne naložený Transalp so spolujazdkyňou bol spočiatku trošku ťažký oriešok na zvládnutie, s pribúdajúcimi kilometrami sa však istota vrátila. Tých pár dní vo Viedni ubehlo ako voda a cesta mohla začať. To ráno vo Viedni leto ani zďaleka nepripomínalo, drobne mrholilo a fúkal nepríjemný studený vietor. Cesta dialnicou smerom Graz pripomínala skôr očistec, ako prvý dovolenkový deň.. Vplyvom bočného nárazového vetra motorka lietala od krajnici ku krajnici a nebolo mi miestami všetko jedno. Poobede sme konečne strihli maďarkú hranicu a za 2 hodinky sme boli na hraničnom prechode Letenje/Goričan, kde sme sa stretli so zvyškom našej výpravy ? Ďoďo a jeho sestra na CB 900 Bol?d?Or a Tomáš s priateľkou Zuzanou na Jawe 350. Vstúpili sme do Chorvátska a vyrazili smerom na Zagreb. Oblaky sa začali trhať a nálada sa vylepšovala. K večeru sme si našli tichý kútik za malou dedinkou kde sme strávili noc. Ráno bolo konečne typicky chorvátske, bundy išli do kufrov a vyrazili sme smerom na náš prvý cieľ ? Plytvické jazerá. To čo sme uvideli tam , ďaleko predčilo naše očakávania ? napriek pomerne dosť vysokému vstupnému poplatku sme zostali v úžase nad nádherou, ktorú toto miesto skrýva. Strávili sme tam celé poobedie, nakukli sme do slávnej jaskyne (či skôr diery) z filmu Poklad na striebornom jazere (poklad tam už nebol, len pár exkrementov, servítok a použitých vložiek..;) ) , previezli sa loďou a plný dojmov zakotvili v najbližšom kempe. Ráno sme pokračovali smerom na juh. Baby si presadili párdňovú zastávku na chytanie bronzu a plážovanie a tak sme sa na 4 dni usadili v maličkom rodinnom kempe pri mestečku Zaton severne od Zadaru.

Vyčvachtaný a s lepšou farbou pokožky sme potom zamierili pozdľž pobrežia opäť na juh. Po nádherných pobrežných cestách sme prešli cez Šibenik, Split a k večeru sa pred nami objavili skaly Makarskej Riviery. Úchvatný pohľad na úchvatné miesto. Bohužiaľ tento názor zdieľali tisícky turistov z celého sveta a tak sa nám ani po hodinovom hľadaní nepodarilo nájsť ubytovanie. S poslednými lúčmi slnka sme nakoniec pár kilometrov ďalej našli opustený lom pri vode a postavili stany. Ďalší deň sme po krátkej prehliadke Makarskej Riviery pokračovali. Čakal nás krátky úsek Bosny a Herzegoviny (patrí im pár kilometrov pobrežia severozápadne od Dubrovnika). V bosnianskom mestečku Neum sme sa poriadne dozásobili čerstvými potravinami, ceny
Dorazili sme tam so západom slnka a ten pohľad stál za to. Historické centrum by vyčarilo romantický pohľad aj na xichte najväčšieho drsňáka 😉 Naozaj nádherné. Prespali sme pri opustenom dome kúsok za Dubrovnikom a zdalo sa že už nič nám nestojí v ceste do cieľa. No ? ako sme sa neskôr presvedčili ? zdanie občas klame..

Za poslednou turistickou baštou Dubrovnik sa cesty síce pomaly zužovali, no premávka redla a tak sme sa bezproblémovo presúvali ďalej. Pred nami bola najjužnejšia obývaná obec chorvátska ? Vitaljina Odtiaľ viedla už len rozbitá cesta pomedzi kopce. Transalp prišiel vhod, Tomáš s Jawkou sa zapotil a o Ďoďovi s ťažkým naháčom nehovoriac. Pred nami sa vynoril vytúžený cíp pobrežia, cieľ na dosah a ? sklamanie… . Ťažká kovová brána, vlajka UNPROFOR a ozbrojená stráž. Vojenská základňa. Kto to mal tušiť? Do dvoch minút bol pri nás džíp s vojenským dôstojníkom a kopou sprostých otázok. A tak len pár fotiek , smutný pohľad na necelý kilometer vzdialený najjužnejší bod Chorvátska a po 10 dňoch prvý krát smer sever. Sklamanie sa však veľmi rýchlo stratilo, tá cesta rozhodne stála za to.

Cestou hore sme si ešte podrobnejšie prehliadli Dubrovnik a potom už sme rezali až naspať do malého kempu nad Zadarom, kde sme strávili pár dní na začiatku výletu. Ďoďa a Tomáša čakal už pomaly návrat do práce, tak sme sa po oddychovom dni rozlúčili a ďalej som pokračoval už len ja s priateľkou Katkou. Prešli sme celý polostrov Pag a nalodili sa na trajekt, ktorý nás previezol späť na pevninu.. chloro

Continue Reading
2 komentáre

2 Comments

  1. african

    8. júla 2005 at 9:55

    Chloro,

    a akurát sme dočítali tvoj clanok Transjadran a je to super napisane az mam chut sadnut na motorku a rezat tam.

    Pa jofik ch.

  2. MIQ

    9. júla 2005 at 18:30

    Chloro vyborny clanok !!! Dufam ze v Jasenskej pokecame viac. som chcel tiez absolvovat tu cestu ale az na buduci rok 😉

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Advertisement

Motoporadňa

Advertisement

Top výber

Partneri