Connect with us
Suzuki

Turistické články

Veľkonočné Rumunsko 2009

Publikovaný

on

Veľkonočné Rumunsko 2009

Osoby a obsadenie
– Francúz – GSA 1200
– Miro GSA – 1200
– Ernesto – KTM 950 Adventure
– Karol – GS 1200
– Viki – Fazer 1000
– Raptor – GSA 1150
– Kečupa – Raptor 🙂


Prológ
Dva týždne pred Veľkou nocou volá Francúz:
– ?čo robíš cez tie odporné sviatky??
…táto otázka silno zaváňa výletom a nie šibačkou
– ?neviem čo bude zajtra, nieto o dva týždne?, odpovedám
– ?pot na výlet do Rumunska?
– ?kua Francek ešte nevím, ale šiel by som?

Deň prvý (utrpenie mladého Werthera)

Stretávame sa z Karolom (GS 1200), ďalej už len Zlota (pre podobnosť z istým slovenským pronárodným politikom, ešte aj z rovnakého mesta sú opičáci) a Vikim (FZ1). Keďže som prišiel o hodinu neskôr, taktne sa zdržím poznámok o vhodnosti litroveho štvorvalca na cesty Draculove a vyrážame sa nechať sprzniť maďarskou diaľnicou. Zlota hovorí, že v Maďarsku je lacný benzín, ale bol za rovnaké ceny ako ten náš. Pri platení maďarského diaľničného mýta sme si užili rad ako za socíku. Cena voľákych 500 tých maďarských nezmyslov a platnosť 4 dni. Nasleduje odporná rovná nezáživná cesta po maďarských diaľniciach lemovaných putavými výhľadmi na polia, ktoré striedali rovné polia a sem tam bolo vidieť aj dlhé rovné polia. Netreba to viac rozbabrávať lebo dostanem anafylakticný šok.
Večer vstupujeme do Rumunska. Očakával som prudkú zmenu pomerov ale nestalo sa tak. Po zotmení nás zastavila jedna policajná hliadka, príkladnou angličtinou a vyberanými spôsobmi nám skontrolovali pasy a zaželali príjemný pobyt. Premýšľam kde sú tí obávaní rumunskí policajti, ktorí majú vyzerať a chovať sa jak banditi.
Vedie nás Vikiho GPS, v ktorom je nahratá len základná mapa a mesto Sfanta Elena, cieľ nášho prvého nocľahu, je pre neho pojem neznámy. Svatá Helena je jednou z dedín, ktoré patria do českej enklávy. Pri vytláčaní turkov z Rumunska niekto na Šumave povedal ?hajde bývať do Rumunska, dostanete zem a daňové úlavy. Tak sa pár českých rodín nechalo nabaláchať a šli. Zem síce dostali, ale potom na nich tak trocha zabudli. Dohovoríte sa tam úplne bez problémov. Zničení (z BA 667 km na šupu) sme dorazili pred pol nocou do Svatej Heleny. Táto česká dedinka je na juhozápade Rumunska, kde Dunaj zasadne mení smer na východ a zároveň tvorí prírodnú hranicu zo Srbskom. Pol hodinu po pol noci sme zobudili Franceka a zistili, že sa všetci do ich privátu, kde tuhým spánkom cestovateľov spal Ernesto a Miro, nepomestíme. Zlota sa vybral do miestneho šenku hľadať ďaľšie ubytko. Štamgastri nás poslali úplne na začiatok dediny, kde sme zobudili domácich. Tí ešte rozospatí zamávali naučeným gestom a pustili nás dnu. Len čo sme odstavili motorky Viki vytiahol fľašu a davaj. Domáci sa sprvoti trocha štorcovali, ale boli sme galantne neodbytní. Jeden z nich bol obzvlášť nepoddajný a nehovoril česky, ale naším páleným nalomený majordom mu povedal dve rumunske zaklinadlá ?cujky cujky? a milý Čechorumun ho pekne kopol do seba. Odvtedy nám to z Vikim ?cujky cujky? ostalo. Zlota najprv robil strašné drahoty, že ?niééééééé? . Riedil si to a zriedené zapíjal vodou, ale po druhom mu otvorilo škrtiacu klapku.. no nebudem to ďalej rozvádzať a uzavriem to tým, že nikdy nenabádajte k pitiu Žilinčana, ktorý piť nechce, lebo zobudíte netvora zo siedmimi hrdlami :).

Deň druhý (kráľovstvo motonebeské)

Skoro ráno ma budí Francúzov telefón a zakrátko sme už všetci spolu v dvore českom. Domáci nám spravili raňajky. Hmmmm, hmmm, hmmm ale že akéééé? Lepšejšiu praženicu som v živote nemal. Bola viac žltá ako si viete predstaviť a chutnejšia než chutná. Domáci chlieb sa dal kľudne jesť aj osve, taký bol mňam rovnako ako lekvár takisto domácej výroby. Tí dobrí českí ludia vypýtali od nás 10 euro za osobu na noc a raňajky. Zadarmo!!
Pri príchode k motorkám zhliadam panorámu, ktorú nám včerajšia jazda v noci ukryla. Rozľahlá delta Dunaja pripomína menšie jazero plné špinavej vody s plávajúcim smetím (ahoj ekologická Európa). Cesta popri Dunaji je plná nádherných zákrut a ešte krajších výhľadov. Kvalita asfaltu je pre cestné endurá tutti frutti, ale Vikiho Fazer na úsekoch kde sa cestu zrazu vystrieda štrk dostáva zabrať. Vychádzajúce slnko sa miliónkrát odráža od vetrom zčerenej hladiny Dunaja, nádhera! Na niektorých úsekoch naťahujú nový asfalt a cesta je vo výstavbe. Práve tam sa mi stalo, že jeden z počerných robošov namiesto priateľského zakývania urobil gesto, akoby hádzal po mne z celej sily kameň. Inštinktívne som odvrátil hlavu a nastastavil plece ale nič mňa ani Gabiku ani Bawo netrafilo. Doteraz neviem či naozaj hodil, (ak áno prečo?) alebo to bola len zábavka pre okolostojacich kamošov-robošov. Keby ich tam nebolo desať tak bez veľkých giest zastavím a dobijem tam toho cigoša ako hada s tou lopatou, ktorá bola hodená na zemi. Nech vie čo do rúk patrí a čo nie. Toto bol chvalabohu jediný nepríjemný zážitok, teda ak nerátam že som si zabudol doma tenisky na prezutie a našu motodiskotéku som absolvoval v motobotách ukrytých pod riflami 🙂 🙂 🙂 ale to predbieham.

Dácky rebel
Prvá krátka zastávka bola pri moste cez rieku Dunaj. Z mohutnej skaly, ktorá vyčnieva z koryta rieky sa na nás stoickým pohľadom pozerá kamenná hlava dáckeho kráľa Decebala (Decebalus = odvážny, chrabrý). V časoch dávno minulých, dlho a zo začiatku veľmi úspešne bojoval z rímskym impériom až to zašlo tak ďaleko, že ho rímsky cisár musel uplatiť, aby sa správal slušne. Decebalus bol chvíľu dobrý chlapec, ale potom si naďalej šiel svojou cestou, kým sa Rím nenahneval a nevyslal trestnú výpravu. Decebalus sa vzdal a poklonil sa Rímu a stal sa klientskym kráľom. Nechali ho chvíľu bez dozoru a zase burcoval proti Rímu. Rím sa opäť nahneval a išiel to riešiť definitívne. Decebalus radšej spáchal samovraždu, akoby sa mal nechať zajať. Čakala ho aj tak istá smrť, ale Rím by ho najprv poslal do zábavného parku zvaného Koloseum, kde by ho najprv ukázali masám ako zajatého a porazeného dáckeho kráľa ,a potom zverili do nežnej opatery gladiátorov alebo bengálskych tigrov. Jedni aj druhí by mu ukázali krátku, ale určite bolestivú cestu do stredovekého kráľovstva nebeského. Kamenná tvár v skale ostáva, čas plynie a my musíme ísť ďalej.

Zastavili sme v mestečku Baile Herculane na skorý obed. Francek, Miro a Ernesto si chcú dať panoramaticko-horskú offroad vložku s menom cesty 67C s tým, že pôjdeme spoločne do Petrosani, kde sa rozdelíme a predbežne sa stretneme v meste Deva. Malý moment som aj premýšľal, či mám riskovať nový lak ale potom som si povedal, že tá horská panoráma má väčšiu cenu ako nový lak a povedal Francekovi, že idem s nimi. Francúz žial povedal, že s Touranckami a spolujazdcom nemám šancu. Vraj sa to vylučuje s lokálnym horským prechodom, kde sa pod pojmom cesta rozumie niečo kadiaľ lesníci zvážajú stromy. Tažko mu bolo argumentovať.

Horský prechod plný zúfalstva
Na nasledujúcu cestu nikdy nezabudnem. Nie preto, že to bolo cca 40km zákrut, krásnych výhľadov a panorám smerom hore a rovnaký počet dolu kopcom. Nie preto, že Rumunsko sa odhalilo v celej svojej prírodnej kráse. Nie preto, že som na rozbitých cestách klopil takmer až na hranu. Po absolvovaní tejto nádhernej horskej cesty sme Francek, Miro ja a Kečupa čakali ostatných. Po 15 minútach prichádza Zlota s Vikim a Ernesto NIKDE!!!
Po otázke kde ho asi predbehli odpovedajú, že oni ho ?NEPREDBEHLI!?
Normálne sa mi zatočila hlava a vynorili sa mi pred očami tie strmé zrázy. Chalani mu volali z vysielačky, pokúšali sa spojiť telefónom, nič. Čakali sme ešte asi 5 minút a potom Miro, Francek a ja sme ho šli hľadať. Zo začiatku som sa aj tak trochu tešil, že si tú krásnu cestu zase vychutnám, Ernesta nájdeme za siedmou zákrutou a všetko bude v porádečku…. HOVNO!!
Už v polovici cesty naspäť sme na seba pozerali zo smutnými tvárami, chalani sa ho každých 500 metrov pokúšali skontaktovať cez vysielačky, pozerali sme do mapy, či niekde nebola nejaká alternatívna odbočka. Nič sme nenašli. Nikto z nás to nechcel povedať nahlas. Až po opätovnom príchode do Baila Herculane sa dostali do nášho smutného dialógu slová ako polícia a ambasáda. Chceli sme to prejsť ešte raz pomaly naspať. Celú cestu sme vystavovali naše narastajúce zúfalstvo pohľadom do každého strmého zrázu, ktoré tam boli v každej druhej zákrute. Nemohli sme ísť ale úplne pomaly, lebo slnko sa blížilo k obzoru a rumunské tiene sa začali predlžovať.
Ernesta poznám už dlhšie, ale poriadne sme sa spoznali až na ceste v Rumunsku. Bolo mi fakt hrozne. Ako rýchlo sa krásny veľkonočný výlet do Rumunska zmenil na transylvánsku nočnú moru. Tiene sa predlžovali a naše zúfalstvo sa zväčšovalo s každým strmým zrázom o jeho hĺbku. Ernesta nikde… žiaden šmyk, žiadne plasty z motorky…NIČ NIČ NIČ doboha tam! V strede horského prechodu, kde sa cesta nahor lámala na cestu nadol sa Francek pozrel rezignovane na svoj mobil a zbadal SMS v ktorej bolo napísané ?ERNESTO opäť v dosahu?. Okamžite mu volal. Plný napätia a nádeje som čakal a dúfal že to zdvihne. NIČ! Opäť nad nami, už podvečerné, zúfalstvo rozpestrelo svoje transylvánske krídla. Druhý pokus….. ?PROSÍM?.
V tej chvíli sa do priepasti zrútili dva strašne veľké kamene, ktorých rachot však niekto nemohol počuť. Čakal som, že Francek bude kričať a nadávať, ale opak bol pravdou. Ako matka, ktorá nájde svoje stratené a milované decko povedal niečo v zmysle ?Ďurko kde si, prosím ťa ostaň tam, nikam nechoď, prídeme? a následne sme obaja odpadli do trávy a dlho bez slova ležali. Skrátka a dobre Ernesto si našiel odbočku o ktorej sme boli všetci presvedčení, že tam by určite nešiel, lebo hlavná cesta cez ten horský prechod pokračuje jasne iným smerom. Zo stoickým tónom a anglickým humorom nám trom psychickým polomŕtvolám na káve v nasledujúcej dedine rozprával ako si užil šotoliny, blata vody skratka bolo tam citujem ?všetko, všetko, všetko?. Odvtedy som sa rozhodol že k Ernestovej motoprezývke pridávam slovne spojenie ?The adventure maker?.
Navždy to ostane vytesané do skaly mojej pamati tak ako Decabalus Rex do tej rumunskej.
Ubytovali sme sa v hoteli v dedinke Baia de Arama. 10 euro za dvojpostelovú izbu na noc. Po večeri a dlhých rozhovoroch pri pive a vínku sme zistili, že noc je ešte mladá a my tiež a teda že ideme na rumunskú diskotéku.

Rumunský disko oxymoron
V prvom podniku bolo dva a pol človeka. Boli sme tam asi 10 minút a šli o dúm dál. Druhý podnik bol porovnateľný zo slovenskou dedinskou diskozábavou. Po pol hodinke sa k nám vrátil opäť trocha vzdialený Ernesto a volal ?chalani, chalani poďte sem, toto musíte vidieť. Hneď ďalší dom sa zvonka ničím neodlišoval od ostatných rumunských časom a komunizmom poznačených stavieb. Bol trojpodlažný a zvnútra bolo počuť basy. Došli sme dnu, vyšli na prvé poschodie a ja som dostal ? kultúrnu facku?, pri ktorej sa mi zdalo, že som prešiel v priestore ďaleko do západnej Európy.
Všade mramor. Laserová show, bar z dvoma barmanmi, ktorí robili všetky tie kaukliarske triky, ktoré sa na lepších barmanov patria. Veľký DJ pult s dvoma chlapcami za gramcami. Krásni ľudia slušne oblečení. Hudobnému žánru menom TRANCE nerozumiem, ale Miro je znalec a podľa toho ako sa zabával a jeho neskorších rečí hrali fakt progresívne. Pili sme Coronu a obzerali miestne ?dancing bitches?, z ktorých som mal niekedy pocit, že netancovali podľa hudby, ale hudba hrala podľa ich pohybov. Ich hriešnu krásu, podčiarknutú dokonalými tvarmi ich mladučkých tiel znásobovala ich tancujúca nedostupnosť na vyvýšených podstavcoch. Všetky mali vrodený cit pre rytmus. Unavený Ernestovým dobrodružstvom, červeným vínom a Coronou som opustil ostatných a šiel s Kečupou spať na izbu.

Deň tretí (spánok na futbalovom ihrisku)
Skoro ráno nás prišiel ktosi z chalanov zobudiť. Za hodinku najedení a zbalení vyrážame smerom na Targu Jiu, kde pokračujeme na sever smerom na Petrosani. Úsek medzi Targu Jiu a Petrosani je opäť pastva pre mototuristu. Cesta vedie popri rieke a niekedy aj cez rieku, ktorá tečie medzi rozoklanými skalami. Napravo od nás vidno staré ale napohľad krásne tunely, ktorými si svoju cestu razí rumunská železnica. Slušný povrch a krásne zákruty pomedzi skaly s tečúcou riekou, občas nejaký ten tunel. Radosť jazdiť, brzdiť, klopiť pridávať. Cestou len jedna nepríjemnosť v podobe veľkého psa, ktorý ako jeden z desiatich zbehol zo svojej kopy štrku a davaj po nás. A nehral to. Napriek tomu, že zraziť sa alebo nechať sa kusnuť tým bastardom veľkosti novonarodeného teľaťa by nebolo nič príjemné, tak ten pes mi bol sympatickejší ako ten cigoš čo po nás včera hádzal kameň. Tankpauza v meste Petrosani na OMV. Normálna civilizovaná pumpa západného typu s naturalom 95 a čistými weckami. Z Petrosani sme to stočili ešte viac na severozápad smerom na mesto Deva (ako tá čokotyčinka). Niekde za Devou to Francek zrazu zamieril na jedno opustené futbalové ihrisko pri ceste a všetci sme aj bez slov vedeli, že ideme dohnať spánkový deficit z diskotéky.
Ihrisko bolo požehnané tichom a kozími bobkami. Každý z nás si našiel čisté miestečko, kde sa zložil aby zachvíľu zaspal spánkom cestovateľov. Vyvaliť sa pri ceste do trávy a cez omamné driemoty pozerať na krúžiaceho dravca na modrej oblohe až kým nezaspíš… to dobije každú dušu.
Cestu z Devy smerom na Brad rozdeľuje jeden horský prechod. Tam sa nám trochu rozpršalo, ale na samotnom horskom prechode boli len mokré a rozbité cesty a jeden spadnutý kamión v strmom zráze. Aby mal čitateľ predstavu o členitosti terénu, tak ako príklad uvediem, že tomu kamiónu trčali len zadné nakladacie dvere, ktoré boli takmer rovnobežnés cestou po ktorej sme šli. Áno kamión bol takmer kolmo dole. Dúfam, že to uhrajú na poistku, lebo ak nie tak budu pre tú špedičku doživotne jazdiť aj vodičove vnúčatá. Nocľah nás stretol v mestečku Beius. Dvojlôžková izba cca 750 korún, čo vzhľadom na predchádzajúce cenu bol dvojnásobok ale kašlať. Horúca sprcha, klíma na diaľkové ovládanie, ktorou som si zakúril. Keď som zistil, že v telke je medzi 70 programami aj HBO, tak som si uvedomil, že treba začať jazdiť rýchlejšie ako globalizácia. Cestou do miestnych potravín čo sme si odskočili nakúpiť večeru a raňajky stretávam pred potrevinami rumunskú R 1150GS a tučkom s modrobielou GIVI vyklápačkou. Tiež na nákupe. Tá globálizácia nás tuším predbehla 🙂

Deň štvrtý (stretnutie s krajanmi)
Včerajšie zatiahnuté nebo vystriedala čistá obloha. Naším dnešným jediným cieľom je dedinka Bodonoš (po rumunsky Budoi). Ráno ideme smer Oradea opať po krásnom rumunskom vidieku plnom voľne pasúcich sa oviec, kráv, koní (žiadne ohrady!) V dedinách je občas tesno lebo tam majú trhy. Po absolvovaní úseku z novým asfaltom plného vracákov, kde by nejeden majiteľ supermoto prišiel do extázy prichádzame do Bodonoša. Budoi je známa ako banícka dedina, ktorú postihol zlý osud po páde železnej opony. Z tisícky obyvateľov je asi 90% Slovákov, ktorých potomkovia navštevujú teoretické lýceum Jozefa Kozáčka. Tabuľa po Rumunsky aj po Slovensky. Nech mi ešte niekto rozpráva o problémoch, ktoré sposobujú dvojjazyčné názvy. Leda tak v chorých hlavách. Táto dedinka je centrom slovenského školstva v Rumunsku. Keďže bol práve veľkonočný pondelok, tak v dedinke prebieha podľa našich zvykov šibačka. Okolité dediny Nový Šastek a Stará Huta su taktiež slovenskými enklávami.
Za Budoiom sa od nás odpojili Viki so Zlotom s tým, že pôjdu iným hraničným prechodom, aby to mali do Žiliny bližšie. Lúčime sa a pokračujeme už len štyri motorky. Pri jazde po dialnici za Francekom treba riadne krutiť plynom. Po poslednej zastávke na maďarskej benzínke zvoľnujem tempo a nechávam Franceka, Ernesta a Mira ísť. Okolo šiestej večer prichádzam do Bratislavy.

Epilóg
Moja prvá návšteva Rumunska dopadla nad očakávanie. Napriek tomu, že od ľudí ktorí tam roky jazdia som vedel, že to je normálna civilizovaná krajina je iné počuť a iné vidieť. Nie sú tam žiadni banditi, polícia slušná a najvačší problém je tam množstvo túlavých psov. Rumunsko je nádherná a pritom ešte stále lacná krajina. S toho mála čo som videl a s toho čo ešte vidieť ešte chcem mám pocit že sa tam dá jazdiť roky. Kvalita ciest ak nejazdíte po hlavných ťahoch je vhodná pre cestné endurá. Dá sa prejsť aj litrovým Fazerom ale nerobí to tej motorke dobre. Určite sa tam ešte vrátim a podľa plánu to bude ešte tento rok.

Veľkonočné Rumunsko 2009

Continue Reading
7 komentárov

7 Comments

  1. VladiB

    18. mája 2009 at 9:53

    Závidím, závidím, závidím
    Parádny výlet

  2. MartineR

    18. mája 2009 at 10:50

    Palce hore !!

    ze by som predsa len premie nepremenil na nove vchodove dvere, ale za par dni pohody, jazdenia a slobody ? 🤐

  3. raptor

    18. mája 2009 at 11:20

    Martiner je to otazka priorit.. aj nove vchodove dvere su dolezite, ale povedal si inymi slovami jednu vec ktoru citim aj ja… ked jazdim na takomto vylete citim ze zijem viac

    vladiB nezavid a urob si aj ty dovolenku smerom na rumunsko 😉

  4. MartineR

    18. mája 2009 at 13:09

    raptor tiez rozmyslam, ze fucat dovnutra to kludne este jednu zimu moze 😈 s tym pocitom plny suhlas 🙂

  5. raptor

    19. mája 2009 at 9:17

    Martiner zober dvere na lizing a za zvysok hajde jazdit 🙂

  6. wazbitch

    19. mája 2009 at 21:17

    Raptak, ked sa vratim zo sveta, tak pojdeme niekam spolu.. 😎

    len neviem na co ste mali gps, ked francuz pozna rumunsko lepsie ako trnavu.. 🙂

  7. raptor

    19. mája 2009 at 21:20

    Wazbitch no vsak ked sme sa spojili z francekom tak GPS uz mal zapate len on….
    je pravda ze on tam bol uz viac krat ale za GPS s podrobnou mapou neni na skodu

    chystam vyjazd koncosom augusta na 14 aj s moldavskom a ak uz budes doma budem velmi rad ak sa clovek ako ty prida do partie

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Top výber

Partneri

kontakt: motocykel(a)motocykel.sk

Sme členom skupiny


Prevádzkovateľ stránky Drivers media s. r. o.
IČO: 53376242 DIČ: 2121366093
Copyright © 2021 Motocykel.sk