Môj prvý deň na okruhu

Mal som za sebou pár motorkárskych sezón a tak prišiel automaticky moment, keď to človeka ťahá skúsiť okruh. Nemám závodné ambície a už vôbec nemám na to vek. No ale čo by človek – motorkár už nevyskúšal.
Kamarát mi vysvetľuje ako to funguje. Prichádzam do Brna po vlastnej ose – na motorke. Všetci tam vraj chodia jazdiť len tak, z ?pasie?. Pred padock-om to vyzerá ako na Veľkej cene, motorky ponakladané na prívesných vozíkoch, ?oblečené? do laminátov a obuté do slick-ov. Kua, ja som si asi pomýlil termín, veď tu sú závody a nie voľné jazdy. Otrhané kombošky, flegmatické až frajerské ksichty sa tu miešajú s vyplašencami ako ja.

Vrátnik dvíha rampu a púšťa všetkých šialencov do areálu. Tlačenica ako za totality na mandarinky. Odparkovávam motorku a s kamarátom si idem kúpiť jazdu. Sú štyri, každá trvá pol hodiny. Beriem si druhú a štvrtú. Podpisujem nejaké zásady, kde vypisujem meno, adresu… Narýchlo si čítam, na vlastní nebezpečí, účastník zodpovídá za škody jím spúsobené se nevztahuje zákonné ani havarijní pojištění, jezdit ve směru hodinových ručiček a rychlostí <max 90km/h >. To ma ukľudňuje. Prichádzam na parkovisko, hobby – jazdci majú nahodené nahrieváky, podhustené pneumatiky, pritvrdzujú podvozky a do nádrže lejú len toľko aby im to vydržalo na jazdu. Sráči, ja mám plnú, gumy 2, 4 – 2, 9 a podvozok séria.

Ide prvá jazda. Nastáva čudný chaos, ako keď čúrate do mraveniska. Doprovod, to akože tí ktorí nejazdia, sa tlačia k múriku na ?pit line? ako židia pri múre nárekov. Všetci držia v rukách mobilné telefóny nastavené na funkciu ?čas okruhu?. Doprovod hobby – jazdcov má stopky, prípadne stacionárnu časť transpordéru čo je zariadenie špeciálne pre meranie času na okruhu.

Pozriem si len odkiaľ sa vchádza na dráhu a prvé dve koliečka. Idem k motorke aby som sa nachystal na svoju prvú jazdu na okruhu. Ku koncu prvej jazdy priváža ?svinčák? prvých adeptom z ?kačírku?. Kriste ? pane , ja sa dám nahovoriť na hocijakú ptákovinu. Nemám čas rozmýšľať a idem na to.
Motorky sa radia na príjazdovej komunikácii. Je to pekná zmeska, Varadero aj R1, všetky možné R-kové aj GSX-kové prevedenia, chopper, bzučiace 125-ky, GS 500, nespočítateľne Fazerov, Cebro (tak mu vravia bratia česi ) ako mám ja je tu tiež zastúpené viacerými kúskami. Vedľa mňa VFR800 a na ňom tlemiaca sa ľadvinka asi dosiahla orgazmus. Za mnou buble a trasie sa starý BMW – ?boxer? pripomínajúci reklamu na vibrátor. Oholené superšporty všemožných značiek a typov. Niektoré motorky sú posledný krát v pôvodnom stave. Predo mnou Thunderbike a na ňom chalan ktorý pripomína ratlíka zasiahnutého vtáčou chrípkou – chudý a celý sa trasie. Vpredu vidím ďalšieho, ktorý si v duchu prehráva so zavretými očami v mysli zákruty, pripomína mi Steveho Wondera. Je to hrozný grupák. Nakoniec aj Rossi sa modlí pri stupačke. Trúbi siréna, usporiadatelia odoberajú lístky a vpúšťajú motorky na dráhu. Hobby-jazdci vyrážajú formou ?zaďák jak sviňa? až po prvú zákrutu. Tempo je inak kľudné, zahrievacie. Som niekde na konci a rozmýšľam za koho sa zavesím. Problém mi robí neskutočne široká vozovka, nájsť tú správnu stopu je nemožné. Viem ako nasledujú zákruty, lebo okruh som navštívil ako divák nespočetne krát. Lenže pohľad z C-éčka je úplne o inom ako keď ste tam dolu. Končí zahrievacie a pri výjazde na cieľovú rovinku už ťahajú všetci ako keby mali dostať angažmá u Gauloises alebo Camel. Na tachometri je ďááááááleko viac ako som podpísal. Horšie ale je, že sa nemám na koho zavesiť, všetci mi utiekli. Snáď tu nebudem jazdiť sám s tým chopprom? Ešte v prvej zákrute vidím predo mnou skupinku asi piatich motoriek, snažím sa preto sústrediť a mať ich aspoň na dohľad. Keď vychádzam z najvyššie položeného esíčka z ktorého je zjazd ponad most, vidím ako skupinka mizne v dvojitej pravej pred ?štadiónom?. Som strašne pomalý. Vchádzam do zákruty aj ja a ejhle, ešte sa práši a všetci sa tam váľajú po zemi ako po narodeninovej párty. Už nebudem posledný. Schádzam na štadión, nikto nepíska ani nevstáva, nemávajú zástavy s číslom 46, ale ja som v siedmom nebi. Celkom sa mi páči že vlastne jazdím sám. Vychádzam zo štadiónu a dolu kopcom smer ?Schwantzova? zákruta. Mám pocit že idem strašnú streľbu, keď v tom zvonku jednobuch prerobený na funbike s chlapom v hačkovanom svetry ma obieha priamo v zákrute. Nadávam ako B.Polívka: rozkopu ti sandál ty prde. Ťahám za ním, ale on ide ako po koľajnici. Predbieham ho až vo výjazde do kopca . V poslednom esíčku a v poslednej zákrute ho ale počujem zase vedľa seba, óóóóstuda. Ťahám za plyn a logicky mi nemôže stačiť. Míňam múr nárekov a nikto neukazuje moje poradie. Len žiariace lasičky merajú svojim silnejším polovičkám ich čas alebo možno ?ego?. Na konci rovinky sa usmievam pod prilbou ako tá ľ advinka na VFR-ke. Dobieham a predbieham 125-ku a cítim sa ako Bin Ládin ktorého nemôže dobehnúť celá Amerika. V prvom esíčku ma ale tá 125-ka predbieha!!! Kua, on do zákruty asi vôbec nebrzdí a medzi jeho kapotu a vozovku by ste prst nepichli. Čo už, tak sa držím 125-ky, s ktorou sa vždy na rovinke vymením a v zákrute ma obieha zásadne vonkajškom. Na výjazde do cieľovky sa v kačírku vyvaľuje rakušák na modrej R1. V jednej ruke výfuk v druhej časť kapoty, pamätám si ho, parkoval oproti aj s Kinder a Frau. Tri kolá a môže ísť do Viedne. Z prístupovej komunikácie vychádza prekrásna modrá XJR1300. Radí sa niekde za nás, ale už za chvíľku ju periférne vnímam ako mi dýcha na chrbát. Za štadiónom nás predbieha a cez ?švoncovku? prechádza so stupačkou a výfukom na zemi, také pekné trombóny a on ich takto ničí. Držím sa ho a nestačím sa čudovať čo s tou motorkou robí. Novinári o nej píšu ako o neohrabanom kolose s krútiacim sa rámom a otrasnými jazdnými vlastnosťami. Tu ide predo mnou každú zákrutu na koleno a prúd iskier od stupačky a výfuku.!!! Každú chvíľu mávajú žlté zástavy a v Sebimote a Motoforze vládne spokojnosť. Celý ten cirkus zastavuje červená zástava po 30-tich minutách.

Prichádzam na parkovisko a som rád že som to zažil a prežil. Niektorí dvíhajú motorky za pomoci kamarátov na zadné a vysýpajú štrk z kapotáží, ďalší smutne počítá škody na motorke a ?svinčák? vykladá ďalší náklad. Cítim sa tak bezpečne a sucho. Pokoril som magickú hranicu troch minút na kolo (za koľko to robí ten božský Vale?) a za pol hodinky si odjazdím ďalšiu rundu. Dozvedám sa, že sú nadšenci ktorí tam prídu a nenájdu odvahu sa zúčastniť. Nie je to žiadna ostuda, lebo pud sebazáchovy je veľmi silný. Tu neexistuje delenie na kubatúry ani podľa výkonnosti jazdca. Úplný začiatočník, skúsený aj ten s nahrievacími pásmy tu predvádzajú spolu vrchol svojho jazdeckého umenia.

Odvtedy si každý rok skočím aspoň pár krát na okruh. Zistil som ale, že to nie je to pravé orechové po čom túžim a čo ma na motorkárčení láka, aj keď už nie som vyplašený a ten najpomalší, ale moja predstava o bezpečnej jazde je úplne iná. Obdivujem ale všetkých ktorí sem chodia so železnou pravidelnosťou a určite tu nechávajú všetky svoje úspory. Jednoznačne by som ale začiatočníkom odporučil na začiatok agentúru so školou jazdy, aby ste sa po prvej verejnej jazde nezaprisahali, že už nikdy. Jazda má prinášať potešenie a nie stres a podľa toho, aký pocit zažijete nech sa uberá aj vaša motorkárska cesta.
P.S. Tú smutnejšiu stránku ?bezpečného? okruhového jazdenia radšej nespomínam.