Ako sa dá za necelé tri dni precestovat 1720km a navštíviť štyri štáty

Text : Ivka
Foto : Ivka a Martin

Je štvrtok 7.6.2007 okolo obeda, zrazu na obrazovke môjho počítača bliká správa. Píše Martin, že čo budeme robiť cez víkend. Píšem mu späť, že neviem, na to mi prídu 3 fotky zasnežených vrchov s otázkou: čo tak víkend stráviť tu? Samozrejme súhlasím a okamžite si pýtam od šéfa na ďalší deň pol dňa dovolenky. Poobede ešte pár malých príprav a ráno sadáme na Ninju a hybáj do práce veď už len pár hodín a ide sa.

8.6.2007 (Trenčín ? Bratislava ?Wien? Salzburg ? Zell am See)

Konečne je 11.00 a čas odchodu sa blíži. Ešte navštíviť banku, zameniť peniaze, rýchly obed a o 12.00 sa stretávame na čerpacej stanici AGIP s ďalším členom našej výpravy, ktorého ešte nepoznáme. Stano nás už netrpezlivo očakáva aj so svojim Superblackbirdom. Ešte natankovať a poďme lebo Alpy už na nás čakajú. Vyrážame smer BA, ževraj turistickým tempom (180 ? 200 km/h), takže v BA sme zachvíľku. Samozrejme rýchlosť jazdy sa odzrkadlila na prázdnej nádrži. Opäť tankujeme, tentokrát už poslednýkrát za slovenské dukáty.

Prekračujeme slovensko ? rakúsku  hranicu je zhruba 13.30. Zastavujeme na prvej rakúskej pumpe, kupujeme dialničné známky. Tak a teraz už nám nič nebráni vyraziť smer Linz. Cesta ubieha celkom fajn, už aj tempo máme turistické. Okolo 17.40 stojíme v St. Polten za sebou máme 270km a čaká nás ďalšie tankovanie. Rýchle občerstvenie a vyrážame ďalej smer Salzburg. Zastavujeme zhruba 65km pred Salzburgom, v tomto momente máme za sebou presne 424 km, pred nami sa začínajú črtať vrcholky ešte zasnežených hôr.

Schádzame z dialnice a čoraz viac vnímame atmosféru tejto všetkej krásy okolo nás, má to len jednu nevýhodu : nad našimi hlavami sa začínajú zbiehať mraky a my chytáme prvé kvapky. Zastavujeme a radšej sa obliekame. Asi po 10 km sa spustila riadna leja, zastavujeme na pumpe v Loferi, za sebou máme 553 km. Dážď prekvapil nielen nás ale aj ďalších motorkárov. Pozeráme mapu a po ústupe dažďa vyrážame do smer Zell am See, kde chceme túto noc prespať. Po pár kilometroch sa dážď úplne vytratil a cesty sú suché. Zhruba po pol hodine vchádzame do Zell am See. Je pol deviatej. Hľadáme ubytovanie, volíme pre túto noc nejaký penzión vzhľadom k tomu že medzi horami je dosť chladno a mraky nad našimi hlavami sa stále krútia. Na druhý pokus sme úspešní. Izba pre troch ľudí 62 eur, v cenu sú už aj raňajky. Krásny penzión stojaci na brehu jazera s výhľadom na majestátne vrcholky hôr.

Áno, tam zajtra vyrazíme. Zhodíme veci, vyrážame do malého centra na večeru. Zvolili sme motorkársku reštiku, objednávame pizzu a Stano si samozrejme nemôže odpustiť dezert. Po hodine odchádzame s plými bruchami a fľašou červeného smer penzión. Je zhruba polnoc, ešte chvíľu sedíme, kecáme, pijeme víno a samozrejme dúfame, že zajtra bude pekne počasie a my sa dostaneme na Grossglockner. V noci sa budím a počujem bubnovanie dažďových kvapiek na parapetu. Dúfam, že do rána to vyprší.

9.6.2007 (Zell am See ? Hochalpenstrasse ? Grado)

Ráno vstávame okolo 9.00 aj to sa budím na rachot motoriek, ktoré prechádzajú okolo penziónu. To znamená, že všetci už vyrážajú smer Grossglockner. Uznám za vhodné, že je čas vstať, budím chalanov a zisťujem stav počasia. Síce zamračené, ale hlavne že neprší. Ranná hygiena a šup šup na raňajky. Reštaurácia je s výhľadom na jazero a hory. Sedíme, raňajkujeme a sledujeme hmlu, ktorá zahaľuje vrcholky. Zrazu sa hmla začala rozpadať, najskôr bolo vidieť len vrcholky a postupne celé hory.

Kým sme stihli dojesť bolo úplne jasno. Tomu sa hovorí objednané počasie. Ešte pár fotiek na terase, balíme veci a smer Grossglockner. Až teraz vidíme tu krásu okolo nás. Pod majestátnymi horami sa týčia drevené penzióny s balkónmi plných muškátov. Vyzerá to ako namaľovaná kulisa, až neskutočne krásne a dokonalé.

Zastavujeme pred vstupom na Alpskú magistrálu. Platíme vstup 18 Eur za motorku. Poviem Vám od tohto momentu sme videli pokope toľko motoriek, koľko sa nedá vidieť ani na veľkom zraze. Vyrážame smer Grossglockner. To čo človek dokáže vidieť tu to sa opísať nedá a ani tie fotky nepovedia všetko, jednoducho to treba zažiť so sedla motorky na vlastnej koži. Stúpame medzi hory, zastavujeme, fotíme.

Ohľaduplnosť jednotlivývh vodičov a cyklistov je ukážková, to by sa u nás stať nemohlo. Čím viac stúpame k vrcholu, tým viacej počuť chrapčanie motorky, dinojet v kombinácii s riedkym vzduchom sa nezaprie.  Ninja nakoniec zvláda výstup na  Edelweisspitze (2571 m.n.m.). Kocháme sa výhľadom, fotíme a nasávame atmosféru tohto miesta.

Kupujeme suveníry a ide sa ďalej. Samozrejme si nemôžeme odpustiť guľovačku. Dostávame sa až pod Grossglockner. Kocháme sa ľadovcom, na ktorom pobehujúci ľudia vyzerajú ako mravčekovia.

Je zhruba 15.00, sedíme pod Grossglocknerom, malé občerstvenie musí byť a otvárame mapu, že čo s načatým víkendom. Martin navrhuje: videli sme alpy, Rakúsko, prešli sme kúsok cez Nemecko, čo tak teraz zájsť do Talianska k moru, okúpať sa a potom sa cez Slovinské alpy vrátiť domov. Hlasujeme za a do 10 minút sedíme na motorkách a vyrážame smer  Taliansko. Ešte si vychutnávame krásu hôr, kocháme sa takmer až gýčovou krásou okolo nás.

Zastavujeme v Oberasslingu, za sebou máme 757km od domu, tankujeme a pred sebou máme posledný rakúsky horský prechod. Na vrchole zastavujeme a vchádzame do Talianska.

Cesta ubieha celkom rýchlo. Schádzame z hôr a opäť volíme kvôli rýchlemu presunu diaľnicu. Zhruba po dvoch hodinách jazdy schádzame z diaľnice smer Grado. Sme dosť unavení a do cieľa máme ešte dákych 20 km. Vchádzame do Grada, okolo prístavu sa dostávame do centra až k moru.

Vybehnem na pláž, neodpustím si pár foto a poďme hľadať kemp. Troch blúdime, ale nakoniec aj s pomocou tety s miestneho občerstvenia sa podarilo. Parkujeme v kempe, hľadáme vhodné miesto pre náš stan a šup ho do vody. Voda je super, teplá na to že je takmer osem hodín večer. Potom rýchlo do sprchy a ide sa večerať. Vyrážame smer centrum, parkujeme motorky medzi spleťou skútrikov a kotvíme v najbližšej reštike. Samozrejme si objednávame špagety a lasagne, veď sme v Taliansku. Potom ešte koštujeme talianskú zmrzlinu a vraciame sa do kempu.

Po ceste kupujeme sprej proti komárom lebo tých je tu neuveritľné množstvo. Líhame si spať, za sebou máme 930km od domu.

10.6.2007 (Grado ? Vršič ? Villach ? Klagenfurt ? Graz ? Wien – Trenčín)

Ráno vstávam skôr, utekám na pláž, nasávam atmosféru mora, chodím po pláži a chytám bronz a kraby. 

Po hodine budím chalanov, smer raňajky a potom kúpanie. Z kempu vyrážame okolo 12.00.  O jednej prekračujeme Taliansko ? Slovinskú hranicu a pokračujeme popri rieke Soči na sever.

Prechádzame Julijskými alpami a vynárajú sa nám spomienky z miest kde sme boli minulý rok. Cestu na Vršič si pamätáme, no opäť nás uchvácajú tie zákruty a vracáky. Chlapci skúšajú priľnavosť pneumatík a preverujú si znalosti z fyziky o odstredivej sile. Zastavujeme na Vršiči, začína riadna búrka, snažíme sa prečkať dážď.

Najhoršie sme prečkali v teple horskej chaty ?Tičarjev Dom? a pomaly schádzame z hôr.

Dole už našťastie neprší, dostávame sa k tunelu Račum (8km ? 6,5 eur) a vchádzame do Rakúska. Hneď po vjazde na diaľnicu stojíme, treba tankovať a tiež potrebujeme oddych lebo začína na nás doliehať únava, veď sa ani nedivím za sebou máme 1170km a je takmer šesť hodín večer. Domov to máme ešte dákych 600 km čo nie je práve najmenej. Vyrážame, po ceste samá zápcha, miestami je v prevádzke len jeden pruh. Chalani sa snažia obiehať kde sa dá.

Kilometre ubiehajú, potrebovali by sme tankovať len nejak pumpy nieto. Ideme už doslova na výpary, no hurá, konečne pumpa. Martin natankoval po prvýkrát rekordných 16,27l. Doprajeme si menší oddych a večeru. Za sebou máme 1402 km a je dosť hodín. Vyrážame smer Viedeň. Jazdu pred Viedňou si Martin a Stano zjavne vychutnávajú. Veď takých turistických 160km/h medzi autami je úplne v pohodičke, ževraj úplne ideálne na prebratie. Ako sa dozvedáme neskôr, vraj sme obiehali aj známych z Bratislavy, ktorí si túto nádhernú zápchu vychutnávajú v plechovke. Hmm, proti gustu žiaden dišputát… Vchádzame do Viedne, kde obdobným turistickým tempom kľučkujeme cez všetky 4 pruhy a smerujeme na Bratislavu. Prekračujeme hranice a vyrážame na diaľnicu smer domov. O polnoci stojíme na pumpe, máme za sebou 1646 km od piatku.

 Ešte dákych 120km a sme doma. Ide sa fajn, diaľnica je prázdna a cesta ubieha rýchlo. Pred Trenčínom sa lúčime so Stanom a presne 00.53 parkujeme Ninju v Nemšovej za domom. Za sebou máme 1720 km a v hlavách sa nám víria neopísateľné zážitky. Líhame si a ponárame sa do spomienok, ktoré sme prežili za posledné 3 dni.

Čo dodať na záver, výlet bol krásny, nedá sa opísať slovami všetko to krásne, to treba jednoducho vidieť a zažiť. Takže prajeme veľa krásnych zážitkov na Vašich cestách…