Connect with us

Testy a recenzie

Alpský test: Pohľad na motocykle všetkými jazdcami

Publikovaný

Pred 13 rokov

on

3 novinky, 3 samostatné testy – 4 dni a 2000 km

Dostať tri najväčšie novinky tejto sezóny pod jednu strechu v jeden termín je udalosťou, ktorá sa nestáva každý deň (aspoň v našich končinách tomu tak nebýva). Túto skutočnosť sme sa rozhodli naplno využiť a na štyri dni sme vyrazili do prostredia, ktoré dokonale preverilo ich kvality, ukázalo silné a naopak aj slabšie stránky. Cieľom boli talianske Dolomity, no čakala na nás diaľnica, cesty I. a II. triedy, horské pasy s úžasnými scenériami a v prípade Yamahy aj Ducati ľahké enduro vložky. To všetko sme absolvovali počas štyroch dní a 2 000 km strávených v sedle.
Víťazov ani porazených však nehľadajte, nakoľko ide o novinky, venujeme sa každému modelu zvlášť v troch samostatných testoch a priame porovnanie sme si nechali na neskôr.
___________________________________________

Motorky pohľadom všetkých jazdcov:

Yamaha XT1200Z Super Ténéré

Miro Tamáši
Yamahe sa podarilo dať dokopy vynikajúce turistické náradie, ktoré sa v Alpách cítilo ako ryba vo vode. Ténéré je kus motorky, no môžete počítať s nadštandardným komfortom. Veľké rozmery naviac neovplyvňujú ovládanie, ktoré je ľahké a aj v ostrých vracákoch sa motorka správala neutrálne. Potešila aj bohatá výbava a najmä objem dvojice plastových kufrov, ktoré akoby nemali dno a vošlo sa do nich všetko možne aj nemožné. Prekvapením pre mňa však bol motor, ktorý bol neuveriteľne pružný a dokázal plynulo zaberať od najnižších otáčok. Ostré vracáky, ktoré normálne nútia jazdca radiť až na jednotku, Yamaha zvládla na trojke bez mihnutia oka a vo výjazde bez problémov akcelerovala. Výkonová krivka však bola relatívne plochá a pri športovejšom tempe tak bolo potrebné často radiť. Trakčná kontrola bola dosť citlivá a dokázala zasiahnuť mimoriadne rýchlo, no dala sa vypnúť. Stavba podvozku a pružný motor umožňovali aj jazdu v teréne (ľahšom), čo sa cení, pretože nie všetci zástupcovia v tejto triede sa tým môžu pochváliť.

Števo Hvizdák
Yamaha bola pre mňa takou tou pohodičkou, kde som mal istotu za každých okolností. Motor je dobrák a odpustí vám vlastne čokoľvek. Často krát si ani neuvedomujete, čo za rýchlostný stupeň máte zaradený, pretože motor ťahá ochotne ďalej. Ponúkal naviac dve výkonové mapy, ale ja som radšej využíval S-ko, teda športový program, lebo motocykel bol potom zábavnejší. Je to aj do mierneho terénu, pričom existuje možnosť vypnutia ABS, čo pomôže. Nepáčilo sa mi ale, že keď som chcel zistiť napr. teplotu vzduchu, tak som musel jednou rukou pustiť riadidlá a trafiť sa na malé tlačidlo na paneli. Sedlo ponúkalo veľké možnosti posedu a stúpačky spolu s prevodovkou a zadnou brzdou boli presne umiestnené tak, aby bola jazda dobrá aj v teréne.

Alpský test 1/3: Yamaha XT1200Z Super Ténéré si môžete prečítať tu: [linka]
___________________________________________

Ducati Multistrada 1200 S Touring

Vlado Brniak
Tak toto je fakt nakladačka. Nepoznám takto nadupanú motorku elektronikou. Je to hračka pre skutočných fajšmekrov. Ponúkaný výkon a odozva motora a podvozku je neskutočná a hlavne to všetko funguje. Nekonečné hranie sa s mapami a nastavením podvozku vás očaruje po celú dobu v jej spoločnosti. Silu a akčnosť motorky oceníte v každom výjazde zo zákruty, v Alpách som ju v zákrutách točil okolo nohy ako motard z viditeľne menším polomerom prejazdu zákruty, ako stroje ktoré sme mali so sebou. Ale pozor, nie je tak rýchlo návyková a túto drogu by mali užívať iba jazdci čo už tak veľké kone drogovali. Keď si na ňu zvyknete a pochopíte ju, už ju chcete navždy. Vyznačuje sa častým a presným radením, športovým charakterom motora a mierne slabším krytím posádky. Malý čelný štít ma unavoval a nepracoval dobre pri mojej postave a 17“ predná pneu motorku nepredurčuje ani do slabšieho terénu. Všetko ostatné je prudko povolené. Multistrada nie je bežná motorka – je to droga a preto i toľko stojí.

Števo Hvizdák
Ducati bola mojim miláčikom. Moje jednoznačné pomenovanie pre ňu bola – hravá. Do sedla som presne zapadol, ovládače presne dostupné, radenie tvrdšie a veľké možnosti nastavenia podvozku, alebo výkonu. Najčastejšie režimy u mňa boli Sport a Touring. Sport som využil najmä pri ostrých vracákoch, kde sa Multistrada správala skôr, ako motard. Touring šiel zas podstatne pokojnejšie, ale stále dostatočne pružne. Ducati sa s vami pod 3 000 ot./min. jednoducho nebaví a stále musíte dbať na to, aký prevodový stupeň máte zaradený. Samostatný okrúhly displej, alebo pre mňa „vševediace oko“ ponúkalo všetky potrebné informácie od nastavenia máp, výkonu, informácii o teplote, spotrebe, atď. Plexištít mi vyhovoval a pri zosadnutí z tohto motocykla som nepociťoval žiadnu únavu, ani bolesť, možno akurát hlad :-).

Alpský test 2/3: Ducati Multistrada 1200 S Touring si môžete prečítať tu: [linka]
___________________________________________

Honda VFR1200F DCT

Miro Tamáši
Aj s automatickou prevodovkou je Honda vynikajúcim náradím na rýchlu turistiku, naviac doplnok na čelnom štíte z nej robí na diaľnici aj mimoriadne pohodlnú motorku. Automat fungoval bezchybne, radenie je presné a rýchle. Zvyknúť si na tento systém nepredstavovalo veľký problém a prepínanie medzi jazdnými režimami sa rýchlo stalo rutinou. Pri bežných presunoch (diaľnica, cesty 1. triedy) fungoval režim „D“ bez problémov a jazdu spríjemňoval, no v horských sedlách sme akosi nenašli spoločnú reč a najlepšie sa jazdilo v manuálnom režime. Komfort jazdy tým nijak neutrpel a jazda bola zábavnejšia. Samostatnou kapitolou je potom automat v športovom režime „S“. Po pár pokusoch som to radšej vzdal, pretože vytočiť +170 koňový motor do maximálnych otáčok kvôli každému preradeniu bolo šialené a v bežnej premávke väčšinou nemožné. S-ko tak malo význam skôr na rýchle obehnutie premávky. V alpských pasoch sa s Hondou dalo jazdiť veľmi svižne, no daňou za športový zážitok je nižší komfort, ktorý predstavoval mierne predklonený posed.

Vlado Brniak
Rýchlik, ktorý nikto nevie predbehnúť. Duálny štít, hladký a obrovský – nikdy nekončiaci výkon. Zvyknúť si na absenciu páčok spojky a radenia nie je tak jednoduché. Zaujímavé je ako pracuje veterný štít na diaľnici. Normálne ma podsal a motorka akoby so mnou splynula. Alpské ostré serpentíny ma donútili prepnúť na manuálny mód riadenia. Na rezanie týchto krátkych zákrut pri mojej postave som potreboval viac presnosti a pozornosti, pretože VFR neodpúšťa nič a práve tu by som páčku spojky potreboval. Zákruty vyžadujú presnú prácu s plynom, zaklapnutie plynu znamená „CUK“ s motorkou, tak radšej presne, ale stále pod plynom. A to v mojom prípade znamenalo rýchlejšiu únavu pravého zápästia. VFR má zvláštny náboj v dizajne i v technike. Je tak prepracovaná, že sa na ňu pozerám do nekonečna. Jazdu na nej radšej volím na úsekoch bez ostrých vracákov a na diaľnici, kde som si s ňou rozumel najviac. Vďaka športovejšiemu posedu ma motocykel rýchlejšie unavil – toto neplatí na diaľnici. VFR je ako precítená ženská, keď do nej vložíte veľa citu 100-násobne vám to vráti.

Alpský test 3/3: Honda VFR1200F DCT si môžete prečítať tu: [linka]

Alpský test: Pohľad na motocykle všetkými jazdcami

Podobné články
1 komentár

1 komentár

  1. Dragon

    14. decembra 2010 at 8:27

    Viac fotiek nájdete tu – [linka]

    Odpovedať

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najčítanejšie

Partneri