Expedícia s Čezetou 2009 ? konečne ju mám! (Južná Amerika)

Mladý český cestovateľ Vojta Hlásný je už viac ako dva mesiace v Južnej Amerike, kde práve teraz podniká svoju dosiaľ asi najdivokejšiu jazdu. Po úvodných peripetiách s prevzatím motocykla na venezuelskej colnici sa Vojto konečne dostal k svojej Čezete a vyrazil smer Kolumbia. Toto všetko však asi už viete z jeho stránky, kde prináša krátke správy zo svojho putovania. V nasledujúcich riadkoch si preto môžete prečítať ako prebiehali prvé Vojtove kilometre v sedle motorky na juhoamerickom kontinente.

21. 7. 2009 ?opäť mi povedali, že motorku dostanem zajtra. To som už na ňu čakal skoro mesiac. Chcel som dať colnému agentovi, čo vydanie mojej motorky zariaďuje najavo, že chápem, že si so mnou vytiera zadok. Trochu som kričal, tresol do stola až im popadali hrnčeky a kopol do stoličky. Tým skončila naša spolupráca. Vrátili mi doklady s tým, že ak sa niekedy objavím v ich kancelárii, zavolajú políciu. Následne skúšam ďalších agentov, ďalších ľudí, ktorí by mi mohli pomôcť.
3. 8. 2009 – posledný z nich mi vracia doklady od mašiny s tým, že nikto nie je schopný s tým pohnúť a musím si to zariadiť sám. Mierim teda na colnicu, ktorá je len málo vzdialená od môjho hotela. Behom hodiny mám vybavené colné doklady a ostáva len prísť do skladu pre motorku! Stále tomu ale moc neverím. V colnom sklade Andromeda, vzdialenom 200 m od kancelárie colnice nachádzam medzi regálmi s balíkmi paletu, na ktorom je čosi omotané kartónom a igelitovou fóliou. Pod vrstvou prachu sa dajú prečítať štítky s informáciami o náklade. ?CONSIGNER: Vojtech Hlasny, Airport Caracas, Venezuela, Phone 00420 724 2 … …, Danger godos!? Niet pochýb, je to ona! Idem k vedeniu skladu, aby som zaplatil poplatky a motorku si vyzdvihol. Očakávam, že za skladovanie motorky, nie mojou vinou a veľmi dlhé budem platiť desiatky tisíc korún. Vedúci skladu si čosi opisuje do počítača, nakoniec mi podáva faktúru s tým, že keď to zaplatím, tak môžem hneď odísť. Vo chvíli, kedy ju beriem do rúk je vo mne malá dušička. Potom sa premôžem a pozriem sa na cenu. Cca 4 500.- Kč. Stále tomu nemôžem uveriť, že by to šlo tak dobre. K môjmu nekonečnému úžasu sledujem, ako po zaplatení vychádza jašterica s paletou na dvor. Rýchlo strhávam obal, pod ktorým sa objavuje moja Čezeta! V tej chvíli končí práca v celom areáli, okolo stoja s neveriacim pohľadom zamestnanci, ktorí tu o moju motorku 6 týždňov zakopávali a hovorili si, čo je asi vo vnútri. Rýchlo začínam montovať motorku dokopy za pomoci zamestnancov. Keď je všetko skoro hotové zisťujem, že mi nejaký dobrák vybral a nepribalil benzínový kohút. So zamestnancami skladu obchádzame na motorke okolie, kupujeme iný kohút, v inštalatérstve kus trubky a v jednej dielni sa tvorí redukcia. Hotovo je za tmy.
Druhý deň ešte vybavujem ?carnet?. Pred odjazdom ešte musím kúpiť stan a poistku. Poistka je problém, lebo značka ČZ nie je v databáze poisťovni. Skúšame nájsť Jawu, tú majú, ale len modely 350 a 180 (Kto trocha pozná modelové rady, tak si povie, že čo to je za nezmysel Jawa 180. Keď môj kolega hľadal v Bogote motorku na našu cestu, raz mi napísal: ?Ahoj, mám tu motorku, na nádrži má Jawa, na motore ČZ a v TP ČZ Cagiva, čo to je??. Jednalo sa o ČZ 175/487,5 alebo ČZ Cagiva 180 z roku 1993, ktorá sa sem dovážala pod známejším označením Týneckého podniku). Riaditeľ pobočky volá na centrálu a za hodinu je už v databáze motocykel Jawa, model ČZ 453.
7. 8. 2009 – vstávam o štvrtej ráno a za úsvitu vychádzam smerom do Kolumbie. Ráno je Caracas dobre prejazdný, len dosť prší. To mi ale nevadí, lebo už konečne idem. Prvú noc na ceste spím v moteli v Barinas v polovici cesty do Kolumbie. Ráno pokračujem ďalej, chvíľu prší, ale znova mi to nevadí. Čo ale vadí je, že začína štrajkovať štartovanie. Motorka síce chytá, ako nikdy predtým, ale občas sa štartovací segment za sprevádzajúceho nepríjemného šramotu bez účinku prekĺzne. Raz zastavujem, cca 100 km pred San Cristobalom, chcem si dať obed a doliať benzín. Našťastie stojím pri dielni. Keď chcem odísť, segment nezaberá už vôbec. V dielni dávam dole ľavé veko, aby som identifikoval problém. Ale nič nenachádzam. Segment aj koliesko na spojkovom koši sú dobré, len špičky majú trocha odrhnuté. Dlho nemôžem na nič prísť. Ani rady z domova nepomáhajú. Od Petra, môjho kolegu, ktorý na mňa čaká v kolumbijskom hraničnom meste Cucuta prichádza mail, že má dielňu, kde sa špecializujú na veterány. Prespávam teda v dielni a na druhý deň vyrážam ďalej. Musím dávať pozor, aby som zastavoval vždy na kopčeku.
Zo San Cristobalu je to už len kúsok do hraničného mestečka San Antonio. Cesta je nebezpečná, strmá, samá zákruta, občas utrhnutá krajnica. Na nebezpečné zákruty upozorňujú značky ?Curva peligrosa?. Na hraničnom prechode v San Antoiu nie sú žiadne rady, to je dobré znamenie, hovorím si. Dobré znamenie je to až do tej doby, keď zistím, že v nedeľu polovica colníkov nepracuje a nemá mi kto opečiatkovať ?carnet?. Takže musím počkať do pondelka. Mimo prechodu hraníc mám starosti s peniazmi. Od Petra z Kolumbie chodia správy, že spadol Venezuelský Bolivar, mena v ktorej mám nemalé peniaze v hotovosti. Našťastie prepad nie je tak hrozný. V pondelok na poludnie idem na hranice. Na colnici stretávam Dana, čo prejazdil už skoro celú Južnú Ameriku na nejakej novej motorke. O motorkách má zrejme prehľad, hovorím mu, že idem na ČZ a on hneď vie, že je to ?Czech bike?. Vo Venezuele stojí liter benzínu 95 oktánový 0,097 Bolivaru, 91 oktánový 0,070 Bolivaru. Jeden Bolivar vychádza na 3.- Kč. Inými slovami, palivo je tu zadarmo. Je nad slnko jasné, že väčšina aut jazdí do Kolumbie pašovať benzín. A to mám v úmysle aj ja. Tvrdo však narážam. Pri benzínových pumpách je zákaz používania kanistrov, polícia zapisuje ŠPZ a ja mám čo robiť, aby som vôbec dostal benzín aspoň do nádrže. Samotný prechod hraníc Venezuely a Kolumbie je inak formalitou.

Pokračovanie

Urobte radosť svojím mašinám a zároveň podporte cestovateľa Vojtu Hlásného nákupom v jeho internetovom e-shope [linka]

Expedícia s Čezetou 2009 ? konečne ju mám!