Na motorke do Černobyľu – I. časť: SR – Kyjev

Šesť dní, tri krajiny, dve motorky, dvaja jazdci.
Zostava: Michal Kostúrik (Kosťo) – BMW R1200 GS Adventure a Juraj Hlaváčik (Kykko) – BMW F650 ST.
Viac ako 2 500 kilometrov od 25. do 30. mája 2010.
__________________________________________________

Prečo na Ukrajinu? Pretože je to prekrásna zem, ktorú len tak celú nespoznáte! Čím viac tam jazdíte, tým viac túto zem ľúbite! Aspoň to hovorí každý, kto tam už bol. Tých turistami preplnených krajín už máme po krk. Pohodovú jazdu kazia len uniformovaní výpalníci – policajti, ktorí nám dávali rany pod pás až do miesta katastrofy, mnohým známej pod menom Černobyľ. Začneme ale pekne od začiatku.

Cestu začal plánovať Mišo. Už dávnejšie ho lákalo niečo adrenalínové, nepoznané, utajované. Pri surfovaní po nete objavil možnosť navštíviť „Zakázanú oblasť„ na Ukrajine. Takže cieľ cesty už poznal, teraz ešte nájsť parťáka, ktorý sa obetuje a pôjde s ním spoznávať nepoznané. Keďže sme dlhoroční kamaráti, spolužiaci zo školy, dlho som sa nedal prehovárať. Aj keď moja prvá otázka bola „Prečo práve Černobyľ ?“ Nuž práve preto, že je to nepoznané, nehemží sa to tam turistami a je to na Ukrajine, ktorú málo kto pozná.

Také naozajstné plánovanie začalo až od februára 2010. Bolo potrebné vybaviť povolenia na vstup do zakázanej zóny v oblasti Černobyľu. To sa celkom hravo podarilo cez www.chernobylzone.com sponzorovanú organizáciu pripyat.com, kde sa stačilo zaregistrovať, vybrať termín a zaplatiť poplatok sto amerických dolárov. Bohužiaľ, nikto nedostane povolenie na vstup do zóny na motorkách, kvôli víreniu prachu a nebezpečných látok, takže aj pre nás ostala možnosť ísť do Kyjeva na moto a odtiaľ autobusom 150 kilometrov do zakázanej zóny. Vstup do zóny bol vybavený na sobotu 29. 5. 2010, ale radšej vyrážame z Oravy už v utorok. Čaká nás 1 200 km, boh vie po akých cestách a necestách, za akého počasia? Vyrážame skoro ráno, počasie nám celkom praje, po týždni dažďa prestalo pršať. Nezabudneme sa zastaviť u našich priateľov, ktorí nám spolu s dolnokubínskym dekanom Ľubomírom Pekarčíkom poprajú šťastnú cestu a pribalia pravú slovenskú domácu slivovicu, vraj na dezinfekciu.

========================================

Smer Prešov – Michalovce – Užhorod – Mukačevo – Ľvov – Žitomir – Kyjev
Nie je to tá najkratšia cesta, ale ideme cez Slovensko. Slovensko prefrčíme úplne v pohode až na hraničný prechod. Cestou sa zastavíme na povinné tankovanie, doplníme naše stroje, seba a opäť režeme vzduch. Prichádzame na hraničný prechod s Ukrajinou. Pred nami kolóna kamiónov a zopár plechoviek s ukrajinskými číslami. Na drzáka sa presunieme pred kolónu a po kontrole dokladov na slovenskej strane ďalej pokračujeme k ukrajinskej na kontrolu pasov a techničákov. Ukrajinskí colníci sú celkom v pohode, chodia okolo nás, obzerajú si moto, usmievajú sa popod fúzy. Čakáme, ktorý o nás konečne „zakopne“ a všimne si, že čakáme na ich vybavenie. Asi po polhodinke vzájomného obzerania sa, na nás jeden kývne, aby sme mu ukázali doklady. Povinné otázky kam ideme, za akým cieľom, kde budeme spať, kde a čo robíme? Potom niečo naťuká do počítača, dá pečiatku do pasu a sme voľní. Ďalej pokračujeme smer Užhorod a Mukačevo. Ešte na colnici nás jeden ukrajinský vojak upozorní, že hneď za colnicou je križovatka, kde je stopka, aby sme zastavili, lebo dosť často tam stoja policajti a veľmi radi dávajú za to pokuty. Blížime sa ku križovatke, stopka, tak stojíme a pohodovým tempom vyrážame smer Užhorod. Nikde nikoho, asi mali policajti voľno. Sme prekvapení z kvalitnej a širokej cesty, ktorú sme nečakali. Ale ideme hlavným ťahom smerom na Ľvov – Kyjev, takže sa to dalo čakať.
__________________________________________________

Tu sa ešte usmievame,
nevieme čo nás o chvíľku čaká. Až pokiaľ prví uniformovaní „výpalníci“ (ukrajinskí policajti) na nás, len tak ledabolo nekývnu paličkou z druhej strany dvojprúdovej cesty. Juraj, mimochodom tiež policajt na Slovensku, sa len obzrie na bočný kufor, že na čo ten policajt ukázal. Netušil, že na Ukrajine sa takto zastavujú vodiči a ťapkal si to vysmiaty ďalej. Ale nie dlho. Stojíme na križovatke na červenú, keď tu zrazu siréna a rovno pred nás sa zaradí policajný žigulák, vysvietený ako vianočný stromček. Policajti vyskočili z auta von a hneď začali po nás vrieskať „vsjo plocho, što ty nezastavil durak“. Prečo sme nezastavili na ich pokyn? Prečo pred nami utekáte? Prečo ste viackrát prekročili rýchlosť? Samozrejme, že sme na to mali jasné a pravdivé odpovede. Nič z toho, čo nám dávali za vinu, sme neurobili. Oni však stále opakovali: „davaj dengy“ a pýtali 100 eur. Nepomohlo ospravedlňovanie, dokonca ani Jurov služobáčik, že je kolega… Neustúpili. Nedali sme sa ani my a približne 20 minút sme tvrdili svoje, oni svoje. Nahnevaní nám kázali ísť za nimi na policajnú stanicu. Poslúchli sme a prišli na stanicu plnú uniformovaných výpalníkov. Mimochodom veľkosť policajnej stanice by som prirovnal k väčšej autobusovej zastávke. Kolotoč dohadovania sa opäť roztočil. Peniaze nedáme, ale pokutu si zaplatíme oficiálnou cestou na súde, požadovali sme. Nakoniec sme sa dohodli na 30 eur za každého, čo bolo na ukrajinské pomery veľa. Miestny tvrdia, že maximum je 20 eur. Na potvrdenie o zaplatení pokuty asi zabudli. Samozrejme, že peniaze išli aj tak do vrecka darebákov v modrých uniformách. Na fotku z radaru rovno zabudnite. Spoločne s Ďurim sme sa dohodli, že „Durakom“ – tak ako pomenovali oni nás, už nedáme ani cent. To sme netušili, že kým prídeme do Kyjeva, tak nás ešte dvakrát oberú o euráče. Pri poslednom sme sa aspoň za 30 éčiek odfotili… Znechutení ideme ďalej smer Ľvov.

Cesta cez Zakarpatskú oblasť je malebná. Sme očarení prírodou a vychutnávame si každý kilometer. Nádherné hory, kopce, skromné domčeky, drevené elektrické stožiare, nádherné kostolíky so zlatými strechami, mávajúce deti… Stojíme pri potôčiku a dávame menšie občerstvenie, hodíme do seba života budič RedBull a pokračujeme ďalej smerom na Ľvov. Prvý deň cesty prichádzame okolo 20:00 hod. do Ľvova. Máme za sebou približne pol cesty, cca 550 km. Možno sa pýtate prečo „iba“ 550 km za dvanásť hodiny cesty? Vysvetlenie je jednoduché. Rýchlosť jazdy sa po druhej pokute na Ukrajine rapídne znížila, osemdesiatkou sme naposledy rezali vzduch ešte na Slovensku. Priemerná rýchlosť jazdy bola niečo viac ako 55 km/h. V podvečer si nachádzame celkom slušné ubytovanie na okraji mesta za 20 eur pre oboch, strážené parkovisko, ochotná obsluha. Po malej pivkovej kúre, vyspatí, oddýchnutí si to na druhý deň prdkáme predpisovo ďalej po dvojprúdovkách na Kyjev. Tesne pred mestom Žitomir nás predbieha partia asi 5 motorkárov, zjavne nie domáci. Zdravíme sa, trúbime po sebe. Asi po 15 km vidíme v diaľke našich známych, ktorí nás obiehali. Už stáli pri uniformovaných výpalníkoch. Zrejme až potom pochopili, prečo sme šli takým slimačím tempom. Opäť sa zdravíme, usmievame sa po sebe, ale my ideme ďalej. No čo už, ešte asi chvíľku potrvá, kým sa začnú správať aspoň ako naši policajti.
__________________________________________________

Hurá, hurá výletu, nezmokli sme a sme tu…
Áno druhý deň, večer okolo 19:00 hod., ďalších cca 550 km a sme v Kyjeve. Slnko ešte svieti, ideme zháňať ubytovanie. Podarilo sa opäť na okraji mesta Kyjev, slušný nový penziónik Snajper so stráženým parkoviskom. Pretože sme do Kyjeva dorazili už v stredu, mali sme do soboty, dňa nášho vstupu do Černobyľu, dosť času na potulky. Po ubytovaní, za rovnakú cenu ako predchádzajúci deň, vyrážame z penziónu Snajper spoznávať okolie Kyjeva. Láka nás veľká vodná nádrž – jazero, na východnej časti Kyjeva. Kyjevské jazero sa tiahne od Kyjeva až k Černobyľu. Prekvapilo nás, že sa nikto v ňom nekúpal, nevideli sme jediný čln či jachtu. Zrejme preto, že je voda sfarbená do červena. Neviem.

Okolie jazera je pusté, takmer bez života. Až na malé chudobné dedinky a vojenské kasárne sa tam nie je na čo pozerať. Keď sme sa prechádzali okolo, zrazu sa pri nás objavili vojaci s nepriestrelnými vestami a samopalmi. Upozornili nás na to, že sme v stráženej oblasti, neďaleko kasární. Cestou ku Kyjevskému jazeru sme prechádzali okolo menších jazierok, čo bolo ideálne miesto na prenocovanie v stane. Na malom trhovisku zastavujeme na nákup zbytočností pri sympatickej predavačke :). Na trhovisku sme kúpili dačo pod zub a odchádzame ku spomínaným jazierkam. Našli sme si pekné miestečko pri nádhernom jazierku Buča, 15 km od Kyjeva. Ľudia tam chodia na prechádzky, chytať ryby, venčiť psov, alebo len tak pod stromom na deke čítať knihu. Aj my sme sa rozložili v prírode. Priznám sa, takú baladu som dávno nezažil. Pred večerom pokec s domorodcami – kak u nás, kak u vás, pri slovenskej slivovici a ukrajinskej vodke. Večer oheň, pečená klobása, cigarka proti komárom… Tekutý translator účinkoval vynikajúco, čím ďalej tým viac sme rozumeli všetkému a opačne :). Ďalší krásny deň za nami. Zaspávame pri zvuku kŕkajúcich žiab a brechajúcich psov…

V piatok nám ostalo dosť času a tak sme sa vybrali do mesta Kyjev, ktoré si nás celkom získalo. Motorky sme nechali na parkovisku pred ubytovňou a išli sme vyskúšať miestnu dopravu. Za pár drobných sme sa dostali do Kyjeva, na okraj mesta. Vyskúšali sme si metro, ktorým sme prišli do centra. Po peknom dni, nasleduje večera a samozrejme domáca slivka na dezinfekciu. Telo sme museli pripraviť na Černobyľskú radiáciu. Dezinfikovali sme sa do neskorej noci v spoločnosti kuchára Seriožu a ruskej disko hudby…
__________________________________________________

Sobota ráno, deň „D“ očakávaný výlet do Zakázanej oblasti
Pokračovanie o pár dní…
__________________________________________________

Text a foto: Juraj Hlaváčik

Na motorke do Černobyľu – 1. časť