Na Opici do Afriky – Honda Monkey ako ju nepoznáte

No to nemyslíš vážne? Kámo, stratil si rozum? Ty si sa, ale fakt už asi zbláznil! Veď ťa to ani neuvezie! Neodvezie ťa to ani cez Alpy! Kam dáš všetky potrebné veci? Zlomí sa to pod tebou! Zničíš si chrbát! Vrátiš sa ako mrzák s kolenami pri ušiach! Tak s takýmito a ešte štipľavejšími vetami som sa stretával od svojich kamarátov a priateľov od marca 2015. Teda presne od chvíle, keď som verejne oznámil, svoj pre niekoho bláznivý úmysel, vyraziť Na Opici do Afriky. V skutočnosti som už druhý rok nosil v hlave nápad ešte bláznivejší. A to, vyraziť do Dakaru k môjmu obľúbenému Ružovému jazeru na kedysi obľúbenom mopede Babetta. Keď však pôvodný spoločný plán s mojimi dvoma kamarátmi z Čelákovic, ktorí už absolvovali diaľkovú cestu s Babettami na Makarskú, za svoje padol, rozhodol som sa nahradiť Babettu, ktorú som aj tak ani nemal, čínskou replikou Hondy Monkey. 

Nahralo mi nešťastie

Čitatelia už zaniknutého Motomagazínu si určite spomenú na moju tohtoročnú cestu, kedy som s mojim BMW F 800 GS sprevádzal po 30. rokoch opäť idúci dakarský kamión LIAZ do Dakaru a vrátil som sa po zapožičaní „géesa“ kolegovi s totálne nepojazdným motocyklom (čo mimochodom trvá dodnes). Pre človeka, ktorý žije posledných 30 rokov v duchu svojho sloganu: „Deň, kedy nesedím na motorke, je ako by som nežil“, nie je nič strašnejšie, než byť dlhodobo bez jednostopého stroja, ktorý ho napĺňa radosťou a šťastím.

To obdobie našťastie netrvalo dlho, pretože pár dní po mojom náreku v jednom verejnom médiu, pribehol na pomoc Ivo Kaštan. Áno, ten Ivo Kaštan, dakarský matador a kamarát z Veľkého Meziříčí, ktorý je dnes predajcom malých motocyklov Skyteam, z ktorých jednu modelovú radu predáva pod vlastnou obchodnou značkou Rahier. Od neho požičaná 125-ka v období marec až apríl, ma dostatočne presvedčila, že sa jedná o dostatočne výkonnú motorku, použiteľnú na dlhú cestu a navyše s vizážou, s ktorou všade vzbudíte pozornosť. Jazdné vlastnosti a spoľahlivosť za odjazdených 3 500 km v tomto krátkom období, ma presvedčili natoľko, že plánovaná vaľká letná cesta, bude na Opici.

Morka malá, plán veľký

Od počiatku som mal pokojný spánok. Vedel som totiž, že nerobím nič svetoborného, že už tu predo mnou boli iní, ktorí dokázali na strojoch ešte slabších, cestovať Európou aj Afrikou. Mojim vzorom bol vždy MUDr. Václav Potužník, s ktorým som sa bohužiaľ už nestihol stretnúť, zato je pre mňa veľkou cťou, že ma veľmi vrelo prijala jeho rodina, pani Mirka a jeho dvaja synovia a stal som sa pre nich akýmsi Vaškovým nástupcom. Od začiatku bolo jasné, že cestu venujem jeho spomienke, rovnako ako, že patrónom cesty bude kamarát a frontman skupiny Wohnout, Matěj Homola. Nielen preto, že ich príhodnú pesničku Banány, som si vybral za hymnu svojej cesty, ale aj preto, že Matěj rovnako holduje cestovaniu na motorke (Yamaha XT660) a práve marocký Atlas bol v roku 2013 miestom nášho zoznámenia.

Úplne náhodou sa pôvodný cieľ cesty rozšíril ešte o návštevu českých vojakov v Bamaku, kde cvičia malijské vojsko. Od televíznej reportáže z návštevy armádneho generála Petra Pavla u našich vojakov v Mali (to bol ten spúšťajúci moment nového plánu), neuplynuli ani tri dni, keď úplnou náhodou došlo na výstave Motosalon v pražských Letňanech k nášmu stretnutiu. Mojim návrhom bol nadšený a čoskoro všetko vyvrcholilo návštevou generálneho štábu, odkiaľ som si niesol vlastnoručne podpísanú záštitu generálom Petrom Pavlom.

Slávny odjazd, neslávne počasie

Netušil by som, že odjazd naplánovaný na 18. júna by mohol byť iný než slnečný, žiaľ opak bol pravdou. No proste musel som to brať tak, že mi prší šťastie. Povozenie novinárov po Vltave, raut, nutné fotenie, rozhovor na kameru a už mažem v sprievode niekoľkých motocyklov do plzenskej ZOO, kde program pokračuje kŕmením ozajstných opíc. A potom už daždivé Nemecko, Rakúsko, Lichtenštajnsko a pol Švajčiarska.

Našťastie najkrajšie horské pasy Furka a Oberalp, už si Opica užívala zaliata slnečnými lúčmi. Také zadosťučinenie za zimu a teploty blížiace sa k nule. Francúzske kamenné dedinky vystriedalo pyrenejské stúpanie do Andorry a potom už len španielske pláne, po ktorých so mnou Opica maže takmer deväťdesiatkou. Je to až neuveriteľné pri tom zaťažení. Ešte dvojdenné odskočenie do portugalského Fara, obzrieť svojich kamarátov, ako sa pripravujú na 34. ročník najväčšieho európskeho motozrazu a po 14-tich dňoch a najazdených 4 000 km sa dotýkam afrického brehu.

Leto buď pochválené

Čím viac na juh, tým lepšie počasie. Pri Marakéši sa ukázalo na teplomere +51°C a v pohorí Antiatlas ešte o tri stupníky viac. Našťastie to Opica zvládala na výbornú. No veď tiež Ivoš trval na namontovaní chladiča oleja. Samozrejme, až cesta stredom Sahary cez Smaru, bola čo sa týka teplôt, tým pravým peklom. A zase nič. V tej chvíli už bol vymenený motorový olej a Opica si len spokojne priadla. Až v Mauretánii prišiel prvý problém, ale prasknuté spojkové lanko, to je otázka pár minút. Teda pokiaľ máte so sebou náhradné. Nebojte, mal som toho so sebou oveľa viac. Našťastie ako sa ukázalo, zbytočne.

Za vojakmi v dažďovom pásme

Omyl, že čím viac na juh, tým bude počasie lepšie, mňa zastihol zlom na hranici Mali. Piesočná búrka a následný monzúnový lejak ma upozornil na to, čo ma čaká v nasledujúcich dňoch. Nejako mi proste uniklo, že budem v dažďovom pásme. Nasledujúce dni nestáli za moc. Dážď, vlhko, bahno, ulice Bamaka plné vody, ale to mňa ani Opicu nemohlo zastaviť. Blížil sa prvý veľký cieľ cesty.

Moc rád som vyčaroval našim vojakom úsmev na tvári. Premietanie mojej predchádzajúcej cesty do Mali na KTM 990 Adventure, spoločné fotenie a krátka debata, to bol dôvod 9 000 km dlhej cesty do Bamaka. Ale podľa tých úsmevov musím povedať, že stál za to. Teraz len prehodiť pneu Mitas S-06 a ide sa ďalej. Obavy zo vzorky boli našťastie zbytočné. Predok sa neojazdil skoro vôbec, zadok len o 3 mm. Došlo teda len na ich prehodenie a hurá smer Dakar a na Ružové jazero, kde som oslávil už svoj pätnásty dojazd.

Prekliata Kita

Bolo to veľké bláznovstvo, pustiť sa s týmto „vreckovým“ motocyklom do neznámej malijskej pisty, navyše v tom najhoršom počasí. Ale túžba pokoriť pre mňa neznámu pistu, kadiaľ kedysi „kráčala“ Rallye Dakar, bola proste silnejšia. Severnú trasu do Kayes cez Segue, Diému, Lakamané a Sandaré som išiel už v živote trikrát, tak bolo načase to zmeniť. No pripadal som si ako na mojej ceste Sibírou pozdĺž Bajkalsko-amurskej magistrály.

Denne 15 – 20 brodov, zápasiť s bahnom, spať s miestnymi v chyžiach, pretože môj rybársky prístrešok dážď nezvládal. No proste päť dní úžasného dobrodružstva, cesta rýdzou prírodou s možnosťou poznať tamojšie kmene a plaviť sa cez rieky Bakoy a Bafing, ktoré ďalej už pokračujú čoby jedna veľká rieka Senegal. Trochu zdržania, ale stálo to za to. Hlavne, že si s tým poradila Opica. Občas nejaké cukanie v motore, keď už bolo tej vody príliš, ale vždy to vyriešil vypúšťacia skrutka karburátora.

Šíma vie tiež chodiť

Veľkým ťahákom mojej cesty, bol peší výstup na djbel Toubkal, najvyššiu horu Maroka aj celej Severnej Afriky. S týmto vrcholom koketujem od roku 2005, kedy som vyšiel v sedle Hondy Varadero, až kam to šlo. Teraz to bolo s ľahkou Opicou ešte o pár stoviek metrov vyššie, potom zosadnúť a po svojich na vrchol. No pre človeka, ktorý o sebe tvrdí, že je lenivý na krok (prečo by tiež chodil, keď existuje tak úžasná vec, ako je motorka), celkom makačka. Druhý deň, po medzivýstupe na francúzsku chatu, som ale presne v pravé poludnie stál na najvyššom vrcholku Atlasu (4 167 m).

Poviem vám, životný zážitok, hľadieť na vrcholky okolitých štvortisícoviek zaliatych slnkom. Horšie to bolo nasledujúce tri – štyri dni, kedy sa netrénované svaly spamätávali zo šoku, ktorý som im uštedril. To už som si ale užíval krás mesta Ouarzatte a filmového mestečka Ait Benhaddou ,v ktorého prírodných kulisách vznikali veľkofilmy, ako Gladiátor, Lawrence z Arábie či Ježiš Nazaretský.

Jarný odjazd, jesenný návrat

Posledným veľkým marockým zážitkom bolo stretnutie s Opicami v Azroe. Som rád, že sa mi podarilo dopriať mojej Opici stretnutie s jej živými africkými kamarátkami. A potom už len historický Fes a milovaný Fnideq, posledné africké mesto na severe Maroka, ktoré mám ale radšej, keď do neho prichádzam, než keď ho opúšťam. S čiernym kontinentom sa lúčim v Tangere, čaká ma 53 hodín na lodi do Livorna. Z paluby mávam africkým brehom. Nabudúce už to bude dvadsiaty piatykrát! No a v prípade, že by ste si chceli pozrieť viac fotografii a nejaké to video z tejto cesty, tak kliknite na môj FB profil Na Opici do Afriky.  

Cesta do Afriky na Honda Monkey v číslach

-93 dní na ceste
-najazdené 16 380 km
-navštívených 16 štátov
-dva defekty zadnej pneu
-spotrebovaných 410 l benzínu
-čo je 46 nádrží
-denný rekord 576 km
-2 x u holiča

Text a foto: Jaroslav Šíma

Fotogaléria Na Opici do Afriky