Podujatia
O 6-dňovej po 6-dňovej
Publikovaný
Pred 17 rokovon
By
Tamasi
Tohtoročná medzinárodná 6-dňová súťaž motocyklov enduro sa konala v druhej polovici novembra až v ďalekom Chile a skončila sa výrazným úspechom slovenských jazdcov na klubovej úrovni. V konečnom hodnotení klubov obsadili naše dva tímy celkovo druhé a tretie miesto. O tom ako to celé prebiehalo, ale aj o ďalších témach týkajúcich sa nášho súťažného motocyklového športu sme sa porozprávali s Janom Hrehorom, Radekom Matoškom a Rudom Migilom, členmi tímu Slovakia Club Team, ktorý nakoniec obsadil v Chile tretie miesto (Jara Katriňaka a Ivana Jakeša sme vyspovedali už počas oficiálnej prezentácie dakarských špeciálov v Košiciach).
motocykel.sk: Kedy vznikla myšlienka postaviť klubový tím na 6-dňovú?
J. Hrehor: Nápad to vlastne ani nebol, niekedy v máji sme sedeli u Katroša bol tam .Andrej Žipaj z Environ tímu, ktorému sa táto myšlienka pozdávala a považoval to za dobrý tréning pred Dakarom pre Jara a Ivana. Mojou úlohou bolo dať dokopy rozpočet a nájsť vhodného tretieho jazdca. V podstate Environ plánoval pred Dakarom nejakú akciu, alebo sústredenie a 6-dňová do tohto vhodne zapadla. V čase tohto stretnutia asi mali k dispozícii viacej finančných prostriedkov, ako potom keď sa to celé dalo dokopy. Následne to nabralo spád a ja som dal dokopy rozpočet, ktorý bol odsúhlasený, no po dvoch týždňoch prišiel telefonát, aby som to trochu skorigoval a znížil náklady, takže sme sa dohodli na novej variante, no a za 2-3 týždne prišla ďalšia varianta, až sa to nakoniec dostalo do polohy, že dajú k dispozícii motorky, na ktorých išli chalani celý seriál tohtoročného country crossu, plus nám pomôžu aj po finančnej stránke. Prioritou pre nich bol a samozrejme aj je Dakar, no každá pomoc bola vítaná. Definitívne rozhodnutie padlo počas pretekov MS v Krompachoch, kde sme sa všetci stretli aj s jazdcami a dohodli sme sa, že ideme. Hovoril som potom s Rudom Migilom (firma Sadro), ktorý spočiatku nebol naklonený tejto myšlienke, no nakoniec sa mi podarilo ho presvedčiť, aby nás podporil. Potom som presvedčil ďalšieho člena výpravy Dušana Mikuša ?Duška?, aby si to celé zaplatil a odcestoval s nami na tri týždne niekde do Južnej Ameriky. Takže partiu sme mali pokope, teraz išlo o to, ako to celé zabezpečiť dosť narýchlo. Nedá sa povedať, že sme sa do toho pustili ako sa hovorí ?za päť dvanásť?, skôr už bolo ?štvrť na dve?. Toto naše nové motto ? ?štvrť na dve? sa s nami potom ťahalo prakticky až do nášho návratu domov Nakoniec si myslím, že to dopadlo dobre a napríklad pri doprave motoriek sa vyskytli rôzne varianty, ktoré dopadli dobre a motorky sme do Chile dostali spolu s nemeckými. Samozrejme bolo ich treba dostať do Nemecka, takže som oslovil známeho prepravcu Milana Kollára (MK autodoprava), ktorému som povedal, že potrebujem dostať motorky do Nemecka, ideálne by bolo dostať ich aj naspäť, celé to prefinancovať a ešte nám prispieť na cestu Takže nenazval by som to ako sponzorstvo, skôr išlo o kamarátov, ktorí nám pomohli. Nie je to o tom, že by som cez agentúru oslovoval potencionálnych sponzorov, myslím že to ani nie je reálne, jednoducho tento šport je momentálne na pokraji záujmu verejnosti a silní sponzori investujú radšej do iných športov.
Keď už však boli motorky na ceste, tak sme vedeli, že dôležitú časť nášho cieľa sme už splnili. Okrem motoriek sme naložili aj pneumatiky (Mitas), oleje (Bel-Ray), ?moosy? a ďalšie veci nutné na základný servis motocyklov. Zostávalo nám už len 6 týždňov na zohnanie potrebných financií. Veľa pomohol Rudo Migila, oslovili sme veľké množstvo ľudí aj za pomoci SMF. Chcem týmto len povedať, že SMF prispelo obom tímom rovnakým dielom (4x letenky, to znamená 3x jazdci a 1x manažér tímu pre oba tímy + štartovné + licencie a poistenie). Táto pomoc bola relatívne veľká a pre nás najmä po finančnej stránke predstavovala najväčší podiel.
motocykel.sk: Nakoniec teda išli dva tímy aj s prispením SMF, nebola šanca alebo záujem o postavenie Trophy tímu za takejto situácie?
R. Matoška: Popravde o tom sa ani neuvažovalo na začiatku roku a v jeseni to riešiť by bol nezmysel.
J. Hrehor: Aj to, no Trophy tím je o trochu inej reprezentácii. Ľudia, ktorí boli oslovení z druhého tímu by možno vyvolali negatívne reakcie okolia. Spomeniem Králika, ktorý je síce dobrým jazdcom a chalanom, no určite by sa objavili špekulácie o tom, že prečo nebol nominovaný Svitko alebo Kapajčík. V prípade klubov je to skôr o tom kto zoženie potrebné financie. Jazdec samozrejme musí mať potrebnú výkonnosť, ale musí si svoju účasť nejakým spôsobom aj prefinancovať. Keď to bude oficiálna reprezentácia, tak to bude o nominácii momentálne najlepších jazdcov a to by mohlo byť problémom. Za druhé, minulý rok sme boli na Zélande, kde sa zohnalo relatívne dosť financií, ale keď sa spätne pozriem na to koľko to obnášalo starostí a výsledkom bolo 8. miesto, ktoré osobne považujem za super úspech, no odozva verejnosti nebola až tak veľká. Keď som odhadoval potencionálne umiestnenie nášho tímu v tomto roku, tak perspektíva kvalitného výsledku bola ešte nižšia, či sa to týka starších jazdcov, kde krivka výkonnosti už nestúpa, no a naopak u mladých jazdcov nie je ten nárast tak citeľný. Skôr naopak a jedine zrýchlenie badať v prípade Svitka, a čo sa týka Kapajčíka, Dozsu alebo Novosada, tak tam sa dá hovoriť o štandarde, ktorý sa nemení, a ak sa u starších dá hovoriť o stabilnej úrovni výkonov, tak u mladých je to skôr stagnácia. Ale neviem sa k tomu presne vyjadriť, pretože sám som bol v tom, že chyba je niekde vo vedení, ale tých mladých perspektívnych jazdcov je jednoducho málo. Posledné dva roky tu síce bol badať nárast mladých jazdcov, ale nárast kvality tam stále chýba. Spomedzi týchto jazdcov sú možno dvaja ? traja, ktorí majú perspektívu európskej kvality. V tomto smere sa v dobrom svetle ukazujú najmä Hostinský – uvidíme za 2-3 roky. Ďalším je mladý Haviar, ktorý už snáď hodil osobné problémy za hlavu a konečne sa toho chytil a vidieť na ňom zvýšenú aktivitu a chuť. Samozrejme sú aj ďalší, ale toto sú príklady, ktoré ma hneď napadli. K ostatným poviem na rovinu, že chalani z druhého tímu boli označení za Young tím, ale pre mňa vek 23 rokov a viac už nie je Young tím. Mladý je pre mňa napríklad Kapajčík, ktorý je vekom mladý, no aj to už je na hranici. Špičkoví jazdci v jeho veku sú už niekde inde. Nedá sa vyhovárať na neskorý začiatok. Ja verím, že generácia ako naša začínala oveľa neskôr. Teraz je to tak, že sa začína v 5-6 rokoch a v 16-tich už má za sebou 10 sezón. Kvalitní jazdci v tomto smere sa nemajú na čo vyhovárať a pamätám si Kapajčíka ako 8-ročného chlapca a tak vlastne už jazdí 12 rokov. Prirovnám ho ku Katrošovi, ktorý začal v 15-tich a v 24 rokoch sa stal majstrom sveta, čiže stačilo mu na to 9 sezón, aby sa dostal do absolútnej špičky. Tu jazdia chalani 12-15 rokov a stále hovoria, že sú mladí, no na špičku nedosiahnu. Ja to už nevnímam vekom, ale napríklad je to o tom, ako k tomu pristupuješ. Hovorím o Svitkovi, ktorý sa zaťal a chce niečo dosiahnuť. Na jeho prístupe vidieť, že napreduje a stáva sa slovenskou špičkou. Aj vďaka tomu, že sa má stále s kým porovnávať, tak má priestor na zrýchlenie. V prípade, že by nemal na Slovensku rovnocenných súperov, tak prestane napredovať.
motocykel.sk: V tomto smere sa mi zdá trochu divné, keď chalani (Svitko, Kapajčík, Dozsa) mali možnosť jazdiť svetový šampionát a porovnávať sa pravidelne s absolútnou špičkou, no nakoniec jazdil len Dozsa a ostatní radšej jazdili len doma a Európu.
J. Hrehor: Áno Európa je v tomto smere lepšia voľba, pretože sa výrazne zvýšila konkurencia a ani tu už nedokážu vyhrávať. Na druhej strane stále dokážu bojovať o čelné umiestnenia. Presun na svetový šampionát je príliš veľkým skokom, kde nedokážu konkurovať najlepším a mnohí mladí chalani sa toho doslova zľaknú a prestanú sa ďalej rozvíjať. Je to ako keď po roku jazdenia za hobíkov preskočíte rovno do 1. triedy, kde okamžite dostane od najlepších dve kolá, čo vám samozrejme pretekanie znechutí. V tomto smere je napríklad v pohode Juro Dozsa a aj keď jazdil celú sezónu na chvoste, tak ho to psychicky nepoložilo, no takému Svitkovi by to mohlo vadiť. Ak je evidentné, že sa nemôže k špičke ani priblížiť, tak je jasné, že ho ten svet prestane baviť a obetovať dva týždne života v karavane niekde v Portugalsku ?na konzerve? mu dá menej ako Európa, kde je v prvej trojke.
R. Matoška: Veľa mladých, ktorí sa na svete nepresadili aj tak už jazdí Európu. Je to aj finančne výhodnejšie. Nemá cenu jazdiť svet, kde budete možno na 8. mieste, keď v Európe s polovičným rozpočtom môžete jazdiť na špici.
motocykel.sk: Naspäť ku 6-dňovej. Mali ste predstavu o trati a prostredí, ktoré na vás v Chile čaká?
J. Hrehor: Prvý deň som najazdieval a hneď bolo jasné, že je to niečo iné ako sme doteraz jazdili. Prostredie bolo úplne odlišné a trochu mi to pripomínalo Granadu, kde sme kedysi jazdili.
R. Matoška: Zo správ, ktoré sme ešte doma dostali sme mali trochu inú predstavu. Prvé dva dni trochu piesku, potom trochu tvrdé ako v Španielsku…. Realita však bola úplne iná, počas samotných pretekov sme síce stále dúfali, že to príde, ale keď sme videli vložky tak bolo jasné, že všetko sa rozhodovalo na piesku a buď to bol čistý piesok, alebo bol primiešaný s kameňmi a všetky vložky boli tak dosť nebezpečné. V podstate bol to terén s akým sa doma nestretám. Najväčší problém bol, že piesok sa miešal s prachom a viditeľnosť bola prakticky nulová. Problémy to samozrejme robilo vo vložkách, kde bolo potrebné zakaždým predísť 4-5 pomalších jazdcov, čo v prachu nebolo vôbec jednoduché.
motocykel.sk: Aká bol konkurencia v klubovej súťaži? Pre mnohých bol nový bodový systém hodnotenia dosť neprehľadný.
R. Matoška: Merané časy na vložkách boli jedna vec a bodové hodnotenie tímov bola druhá vec. Nebolo to úplne šťastné rozhodnutie zo strany FIM-u, čo sa týka hodnotenia, pretože sme sa medzi sebou na trati vôbec nestretli. Možno keby sa jazdilo na absolútne najlepší čas v kluboch, alebo by bolo povinné obsadiť minimálne dve triedy na jeden klub. Potom by boli výsledky objektívnejšie voči dosiahnutým časom na trati.
J. Hrehor: So zabezpečením, ktoré sme mali sa nedalo o víťazstve ani uvažovať. Španieli postavili extrémne silný tím (v podstate to boli členovia Trophy tímu, ktorí oficiálne nepostavili a jazdci využili možnosť jazdenia v klubovej súťaži). Potom tam boli Taliani, Austrálčania, Fíni, Česi a samozrejme náš druhý klub, tieto tímy boli zhruba na rovnakej úrovni. S nimi sa dalo jazdiť a podľa časov sme sa pohybovali na druhom a treťom mieste. Naši mladí skončili celkovo druhí, ja sa k tomu už nechcem moc vracať, ale systém bodovania bol aký bol. Naši chalani boli počas piatich dní o 16. minút rýchlejší ako mladí, no aj tak to nestačilo. Ak by sa mali pred nich posunúť, tak by ten náskok musel byť až niekde okolo 23. minút, čo už je poriadny rozdiel.
motocykel.sk: O čom teda bolo bodovanie?
J. Hrehor: Zaviedlo sa bodovanie na prvého v triede. Mladí jazdili všetci v triede C3 a ich bodové hodnotenie sa odvíjalo od víťaza v tejto kategórii. Mali výhodu v tom, že tam bola relatívne menšia konkurencia a časy víťaza boli pomalšie ako v ostatných dvoch triedach. Jaro s Ivanom išli triedu C2 a Radek C1, kde boli podstatne rýchlejšie časy. V prípade, že by sa jazdilo podľa absolútne najrýchlejšieho času, tak by boli konečné výsledky úplne iné a mladí by skončili niekde okolo 6. miesta. Tento systém bodovania sa použil len v klubovej súťaži. Odôvodnilo sa to ako spôsob pomôcť pomalším jazdcom dosiahnuť zlatú medailu (konečný čas nesmie byť horší o viac ako 10% od víťazného). Znamená to, že sa neevidovali ani absolútne výsledky a napríklad Radek skončil piaty vo svojej triede C1, no v absolútnom poradí sa pohyboval až niekde okolo 30. miesta. Celkovo to trochu skreslilo konečné výsledky a v skutočnosti našim najrýchlejším jazdcom bol Jaro Katriňák a nie Juro Dozsa, ako sa uvádzalo v niektorých našich médiách. Rozdiel medzi nimi bol 6. minút.
motocykel.sk: Ktorý deň bol po stránke jazdenia najlepší?
R. Matoška: Pekný deň bol šiesty, no ten sa nezapočítaval 1. a 2. deň boli prejazdy prakticky rovnaké, 3. a 4. deň sa išlo do hôr, viacej do vnútrozemia a išli sa iné vložky. 5. deň na nás opäť čakala nová trať, no celkovo to bolo všetko veľmi podobné. Tretí a štvrtý deň sme sa síce presunuli do hôr, ale merané úseky sa išli dolu na piesku, kde sa o všetkom rozhodovalo. Príjazdy do časoviek boli síce veľmi dlhé, ale časy neboli našponované a nemusel som naháňať každú minútu. Snáď len štvrtý deň bola jedna rýchlejšia časovka, no pri normálnom tempe by mi v najbližšej časovke zostali možno 1-2 minúty, ale kedže sme o tom už vedeli, že bude rýchlejšia, tak stačilo pridať a mali sme 5-6 minút k dobru. Trate boli veľmi podobné, paradoxom bolo, že v horách bolo teplejšie ako pri mori, kde vial studený vietor. Počas dlhých presunov však najväčší problém robila únava, nakoľko tento typ povrchu vyžadoval neustále sústredenie a stačila malá nepozornosť a koleso okamžite odskočilo a jazdec skončil v kaktusoch, takže koncentrácia bola nevyhnutná. Bolo to vidieť aj na počte zranení, ktorých bolo neúrekom. Samotná trať nebola príliš ťažká a neboli tam úseky, kde by vás museli vyložene ťahať hore kopcom, no mohol za to aj povrch, ktorý bol na spodu tvrdý a zadné koleso sa vždy ?zahryzlo?
motocykel.sk: Hovorilo sa o problémoch s technikou ako si na tom bol ty?
R. Matoška: Ja som nemal absolútne žiadne problémy, Yamaha fungovala perfektne a týkalo sa to vlastne Jara aj Ivana. Bolo to síce náročné na údržbu vzduchové filtre sme menili 3-4 krát za deň a motorový olej sa s filtrom menil každý deň.
motocykel.sk: Diely ste mali svoje, alebo sa to riešilo na mieste?
R. Matoška: Väčšinu dielov sme mali svojich a v prípade potreby sme improvizovali, no Yamaha aj KTM mala na mieste fabrické zabezpečenie so všetkým potrebným.
motocykel.sk: Takže vážnejšia kríza sa neobjavila ani po stránke tímového zabezpečenia, Boli ste na to celé predsa len traja.
R. Migila: Jediný problém bol čas, aby sme sa vždy dokázali dostať ku chalanom podľa potreby.
motocykel.sk: Spolupráca s Young tímom teda nefungovala?
R. Migila: S nimi sme prakticky ani neprišli do kontaktu, oni využívali služieb továrenského zabezpečenia Gas Gas. Mali tú výhodu, že na nich v časovkách vždy niekto čakal, aby sa im dal napiť, čo ja som napríklad nemohol stíhať.
R. Matoška: My sme to mali tak napnuté, že koľkokrát keď som ja išiel prvý na 250-ke, tak niekde kde Gregy najazdieval s autom na časovky a vozil kanistre s benzínom, tak ma aj stihli, alebo prišli do piatich minút, no keď musel čakať na Ivana, ktorý išiel posledný a potom ešte stihnúť mňa tak musel poriadne šliapať na plyn.
J. Hrehor: Musíš to brať tak, že medzi nimi bolo 40- 80 minút, takže ktosi zostal v cieli, mňa napríklad vyložili v prvej kontrole, Rudo išiel ďalej autom do druhej kontroly. Dušan ma cestou z cieľa vyzdvihol a hodil do tretej kontroly a pokračoval do štvrtej. Rudo potom samozrejme pokračoval do päťky a takto to do seba zapadalo.
R. Matoška: Tam kde to nestihli, tak nám pomohli Kanaďania alebo Česi, tým že sme si u nich nechali kanistre s benzínom.
J. Hrehor: Ďalším výrazným plusom boli číslované ?boxy? jednotlivých krajín v časovkách. Stačilo jednoducho vojsť do časovky a podľa čísla sa dalo rýchlo zorientovať a jazdec aj v prípade, že ho nikto nečakal našiel aspoň kanister.
motocykel.sk: Aká bola celková organizácia?
J. Hrehor: Organizačne to bolo zvládnuté na vysokej úrovni a až na časomieru, ktorú kritizovali najmä novinári, sa organizátorom dalo ťažko niečo vytknúť. Aj toľko kritizované meškanie výsledkov bolo spôsobené najmä nefungujúcou elektronickou sieťou v Chile. To na čo sme zvyknutí z Európy tu jednoducho ešte nefungovalo. No to človek pochopí až na mieste. Problémom boli aj veľké vzdialenosti na trati a zozbieranie údajov chvíľu trvalo.
R. Matoška: Zorganizované to bolo naozaj na vysokej úrovni a zabezpečenie časoviek bolo perfektné. Pri občasných prejazdoch cez verejné komunikácie všade asistovali policajti. Ak sa niekde pretrhla páska, tak ju poriadatelia okamžite opravili. Nad hlavami nám neustále krúžil vrtuľník s kameramanom, takže organizátori mali každý deň záznam z etapy a aj v prípade zranenia mohli okamžite reagovať.
J. Hrehor: Ja len na porovnanie dodám, že u nás sú vybudované trate a štadióny, no tu bolo všetko postavené vedľa golfového ihriska. Obrovské stany ponúkali všetko čo ste potrebovali. Do depa vás pustili len s visačkou a neexistovali výnimky.
R. Matoška: Záverečný motokros spravili na rovine a buldozérmi na piesku postavili perfektnú superkrosovú trať s množstvom skokov. Na každej strane boli minimálne 200 m tribúny a trať celý týždeň pred pretekmi neustále zavlažovali.
motocykel.sk: Prečo sa záverečný motokros neklasifikoval?
R. Matoška: Problém vznikol so zaradením jazdcov do skupín, pretože 6. deň sa vlastne okrem motokrosu už nejazdilo a každý svoj motocykel len pretlačil z depa na štart. V depe došlo k pomiešaniu jednotlivých skupín a v niektorých jazdách tak štartovali jazdci, ktorí tam nemali čo robiť a vlastne ani neboli potom klasifikovaní. Toto sme sa dozvedeli až večer po zasadaní Jury a dôsledkom toho boli výsledky anulované, aj keď priebeh pretekov bol bez problémový.
motocykel.sk: A čo Chile ako krajina?
R. Migila: Priznám sa až tak moc nás to neohúrilo, ale krajina bola veľmi pekná a najmä poriadne veľká. La Serena (dejisko 6-dňovej) je sezónne turistické centrum s nádhernými dlhými plážami. No všetky podniky a reštaurácie boli otvorené vlastne len kvôli 6-dňovej a keď sme sa chceli v nedeľu deň po pretekoch najesť, tak sme vlastne ani nemali kde, nakoľko všetko bolo zavreté. Zaujímavé boli extrémne výkyvy teplôt a chladné noci sa striedali s horúcim počasím cez deň. Jeden deň sme mali dokonca 41 stupňov v tieni! Bolo to vo vnútrozemii, kde príliš nefúkalo.
R. Matoška: Extrémy bolo cítiť hlavne na motorke. Z časovky, kde bolo 40 stupňov sa po pol hodine jazdy teplota zrazu zmenila a zrazu bola zima na poriadnu vetrovku. Celkovo však Chile pripomína krajinu, ktorá nie je na pravý turistický ruch ešte poriadne pripravená a dokonca bol problém aj s kúpou suvenírov. Ale určite by bola priam ideálna na dobrodružnú turistiku.
motocykel.sk: A čo jazdci z Južnej Ameriky?
J. Hrehor: Tu vo všeobecnosti prevláda názor, že enduro tam nikto nejazdí, no opak je pravdou a krajiny ako Argentína, Brazília alebo Chile mali perfektné zabezpečenie. Možno sa tomu nevenuje tak veľa ľudí ako v Európe, no keď tam niekto jazdí, tak sa tomu venuje poriadne (aspoň podľa vzorky, ktorá sa zúčastnila na tohtoročnej 6D).
motocykel.sk: Ako by ste zhrnuli tohtoročnú 6-dňovú?
J. Hrehor: Komplexne ak to mám zhrnúť, tak všetko dopadlo super a som rád, že všetci sú doma a zdraví. Musím poďakovať všetkým, ktorí pomohli, nechcem teraz menovať, ale verím, že sa tu nájdu. Do budúcna teraz ešte nevieme či sa niečo udeje, alebo nie, mi to robíme podľa nášho osvedčeného hesla ? ?o štvrť na dve?, takže uvidíme. Celé sa to v tomto roku odvíjalo od miesta konania a keby sa 6-dňová konala niekde v Európe, tak možno by sa už nenašla motivácia, nakoniec po 15-ich ročníkoch toho človek už veľa videl. No v tomto prípade to bola výzva nového prostredia, kde sme ešte nejazdili. Zavážila aj vynikajúca partia jazdcov, ktorá mi je blízka a s ktorou som vlastne jazdecky vyrastal, tak sme sa na to dali.
R. Matoška: Boli sme dobrá partia a vlastne sme nemali žiadne vážnejšie konflikty medzi sebou.
J. Hrehor: Samozrejme vždy musel byť niekto ten zlý, ale na to som si už zvykol a vždy keď je niekto spolu dlhšiu dobu, tak nejaký zárodok konfliktu sa vždy objaví, ale plusom v tomto prípade bolo, že sme si to mohli otvorene a na rovinu povedať, takže k nejakým konfliktom vlastne ani nedošlo.
R. Migila: Som rád, že som sa mohol podieľať na tomto podujatí a svojím dielom pomôcť chalanom absolvovať tohtoročnú 6-dňovú. Keď sa dá vždy pomôžem nášmu súťažnému športu a chalanov podporím. Celá akcia dopadla dobre, no aj tu sa vyskytlo zopár vecí, ktoré človeka nepotešia, no nakoniec to vždy dobre dopadlo. Spomeniem len našu neúčasť na záverečnom vyhodnocovaní. Práve v tom čase sme s políciu riešili zoznam zmiznutých vecí, ktoré nám niekto ukradol z hotelovej izby.
J. Hrehor: Jasné, že tých vecí bolo viacej a začalo to vlastne už na letisku vo Viedni, kde nám chceli dať pokutu 5000 Euro za nadváhu, nakoniec sme to ?ukecali? na 1000, no na dobrej nálade vám to nepridá. Pokračovalo to potom pokazeným autom z požičovne cestou do La Sereny, kde sme museli v noci čakať na náhradné vozidlo. Nepríjemný bol aj začiatok samotnej súťaže, keď hneď v prvý deň na prvom meranom úseku mal nepríjemný pád Ivan Jakeš, pričom sa bolestivo zranil a vlastne až štvrtý deň sa dostal do akej-takej pohody. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a človek je rád, že sme to prežili v zdraví
motocykel.sk: ďakujeme za rozhovor
Pripravil: M. Tamáši
Foto: R. Migila
motocykel.sk: Kedy vznikla myšlienka postaviť klubový tím na 6-dňovú?
J. Hrehor: Nápad to vlastne ani nebol, niekedy v máji sme sedeli u Katroša bol tam .Andrej Žipaj z Environ tímu, ktorému sa táto myšlienka pozdávala a považoval to za dobrý tréning pred Dakarom pre Jara a Ivana. Mojou úlohou bolo dať dokopy rozpočet a nájsť vhodného tretieho jazdca. V podstate Environ plánoval pred Dakarom nejakú akciu, alebo sústredenie a 6-dňová do tohto vhodne zapadla. V čase tohto stretnutia asi mali k dispozícii viacej finančných prostriedkov, ako potom keď sa to celé dalo dokopy. Následne to nabralo spád a ja som dal dokopy rozpočet, ktorý bol odsúhlasený, no po dvoch týždňoch prišiel telefonát, aby som to trochu skorigoval a znížil náklady, takže sme sa dohodli na novej variante, no a za 2-3 týždne prišla ďalšia varianta, až sa to nakoniec dostalo do polohy, že dajú k dispozícii motorky, na ktorých išli chalani celý seriál tohtoročného country crossu, plus nám pomôžu aj po finančnej stránke. Prioritou pre nich bol a samozrejme aj je Dakar, no každá pomoc bola vítaná. Definitívne rozhodnutie padlo počas pretekov MS v Krompachoch, kde sme sa všetci stretli aj s jazdcami a dohodli sme sa, že ideme. Hovoril som potom s Rudom Migilom (firma Sadro), ktorý spočiatku nebol naklonený tejto myšlienke, no nakoniec sa mi podarilo ho presvedčiť, aby nás podporil. Potom som presvedčil ďalšieho člena výpravy Dušana Mikuša ?Duška?, aby si to celé zaplatil a odcestoval s nami na tri týždne niekde do Južnej Ameriky. Takže partiu sme mali pokope, teraz išlo o to, ako to celé zabezpečiť dosť narýchlo. Nedá sa povedať, že sme sa do toho pustili ako sa hovorí ?za päť dvanásť?, skôr už bolo ?štvrť na dve?. Toto naše nové motto ? ?štvrť na dve? sa s nami potom ťahalo prakticky až do nášho návratu domov Nakoniec si myslím, že to dopadlo dobre a napríklad pri doprave motoriek sa vyskytli rôzne varianty, ktoré dopadli dobre a motorky sme do Chile dostali spolu s nemeckými. Samozrejme bolo ich treba dostať do Nemecka, takže som oslovil známeho prepravcu Milana Kollára (MK autodoprava), ktorému som povedal, že potrebujem dostať motorky do Nemecka, ideálne by bolo dostať ich aj naspäť, celé to prefinancovať a ešte nám prispieť na cestu Takže nenazval by som to ako sponzorstvo, skôr išlo o kamarátov, ktorí nám pomohli. Nie je to o tom, že by som cez agentúru oslovoval potencionálnych sponzorov, myslím že to ani nie je reálne, jednoducho tento šport je momentálne na pokraji záujmu verejnosti a silní sponzori investujú radšej do iných športov.
Keď už však boli motorky na ceste, tak sme vedeli, že dôležitú časť nášho cieľa sme už splnili. Okrem motoriek sme naložili aj pneumatiky (Mitas), oleje (Bel-Ray), ?moosy? a ďalšie veci nutné na základný servis motocyklov. Zostávalo nám už len 6 týždňov na zohnanie potrebných financií. Veľa pomohol Rudo Migila, oslovili sme veľké množstvo ľudí aj za pomoci SMF. Chcem týmto len povedať, že SMF prispelo obom tímom rovnakým dielom (4x letenky, to znamená 3x jazdci a 1x manažér tímu pre oba tímy + štartovné + licencie a poistenie). Táto pomoc bola relatívne veľká a pre nás najmä po finančnej stránke predstavovala najväčší podiel.
motocykel.sk: Nakoniec teda išli dva tímy aj s prispením SMF, nebola šanca alebo záujem o postavenie Trophy tímu za takejto situácie?
R. Matoška: Popravde o tom sa ani neuvažovalo na začiatku roku a v jeseni to riešiť by bol nezmysel.
J. Hrehor: Aj to, no Trophy tím je o trochu inej reprezentácii. Ľudia, ktorí boli oslovení z druhého tímu by možno vyvolali negatívne reakcie okolia. Spomeniem Králika, ktorý je síce dobrým jazdcom a chalanom, no určite by sa objavili špekulácie o tom, že prečo nebol nominovaný Svitko alebo Kapajčík. V prípade klubov je to skôr o tom kto zoženie potrebné financie. Jazdec samozrejme musí mať potrebnú výkonnosť, ale musí si svoju účasť nejakým spôsobom aj prefinancovať. Keď to bude oficiálna reprezentácia, tak to bude o nominácii momentálne najlepších jazdcov a to by mohlo byť problémom. Za druhé, minulý rok sme boli na Zélande, kde sa zohnalo relatívne dosť financií, ale keď sa spätne pozriem na to koľko to obnášalo starostí a výsledkom bolo 8. miesto, ktoré osobne považujem za super úspech, no odozva verejnosti nebola až tak veľká. Keď som odhadoval potencionálne umiestnenie nášho tímu v tomto roku, tak perspektíva kvalitného výsledku bola ešte nižšia, či sa to týka starších jazdcov, kde krivka výkonnosti už nestúpa, no a naopak u mladých jazdcov nie je ten nárast tak citeľný. Skôr naopak a jedine zrýchlenie badať v prípade Svitka, a čo sa týka Kapajčíka, Dozsu alebo Novosada, tak tam sa dá hovoriť o štandarde, ktorý sa nemení, a ak sa u starších dá hovoriť o stabilnej úrovni výkonov, tak u mladých je to skôr stagnácia. Ale neviem sa k tomu presne vyjadriť, pretože sám som bol v tom, že chyba je niekde vo vedení, ale tých mladých perspektívnych jazdcov je jednoducho málo. Posledné dva roky tu síce bol badať nárast mladých jazdcov, ale nárast kvality tam stále chýba. Spomedzi týchto jazdcov sú možno dvaja ? traja, ktorí majú perspektívu európskej kvality. V tomto smere sa v dobrom svetle ukazujú najmä Hostinský – uvidíme za 2-3 roky. Ďalším je mladý Haviar, ktorý už snáď hodil osobné problémy za hlavu a konečne sa toho chytil a vidieť na ňom zvýšenú aktivitu a chuť. Samozrejme sú aj ďalší, ale toto sú príklady, ktoré ma hneď napadli. K ostatným poviem na rovinu, že chalani z druhého tímu boli označení za Young tím, ale pre mňa vek 23 rokov a viac už nie je Young tím. Mladý je pre mňa napríklad Kapajčík, ktorý je vekom mladý, no aj to už je na hranici. Špičkoví jazdci v jeho veku sú už niekde inde. Nedá sa vyhovárať na neskorý začiatok. Ja verím, že generácia ako naša začínala oveľa neskôr. Teraz je to tak, že sa začína v 5-6 rokoch a v 16-tich už má za sebou 10 sezón. Kvalitní jazdci v tomto smere sa nemajú na čo vyhovárať a pamätám si Kapajčíka ako 8-ročného chlapca a tak vlastne už jazdí 12 rokov. Prirovnám ho ku Katrošovi, ktorý začal v 15-tich a v 24 rokoch sa stal majstrom sveta, čiže stačilo mu na to 9 sezón, aby sa dostal do absolútnej špičky. Tu jazdia chalani 12-15 rokov a stále hovoria, že sú mladí, no na špičku nedosiahnu. Ja to už nevnímam vekom, ale napríklad je to o tom, ako k tomu pristupuješ. Hovorím o Svitkovi, ktorý sa zaťal a chce niečo dosiahnuť. Na jeho prístupe vidieť, že napreduje a stáva sa slovenskou špičkou. Aj vďaka tomu, že sa má stále s kým porovnávať, tak má priestor na zrýchlenie. V prípade, že by nemal na Slovensku rovnocenných súperov, tak prestane napredovať.
motocykel.sk: V tomto smere sa mi zdá trochu divné, keď chalani (Svitko, Kapajčík, Dozsa) mali možnosť jazdiť svetový šampionát a porovnávať sa pravidelne s absolútnou špičkou, no nakoniec jazdil len Dozsa a ostatní radšej jazdili len doma a Európu.
J. Hrehor: Áno Európa je v tomto smere lepšia voľba, pretože sa výrazne zvýšila konkurencia a ani tu už nedokážu vyhrávať. Na druhej strane stále dokážu bojovať o čelné umiestnenia. Presun na svetový šampionát je príliš veľkým skokom, kde nedokážu konkurovať najlepším a mnohí mladí chalani sa toho doslova zľaknú a prestanú sa ďalej rozvíjať. Je to ako keď po roku jazdenia za hobíkov preskočíte rovno do 1. triedy, kde okamžite dostane od najlepších dve kolá, čo vám samozrejme pretekanie znechutí. V tomto smere je napríklad v pohode Juro Dozsa a aj keď jazdil celú sezónu na chvoste, tak ho to psychicky nepoložilo, no takému Svitkovi by to mohlo vadiť. Ak je evidentné, že sa nemôže k špičke ani priblížiť, tak je jasné, že ho ten svet prestane baviť a obetovať dva týždne života v karavane niekde v Portugalsku ?na konzerve? mu dá menej ako Európa, kde je v prvej trojke.
R. Matoška: Veľa mladých, ktorí sa na svete nepresadili aj tak už jazdí Európu. Je to aj finančne výhodnejšie. Nemá cenu jazdiť svet, kde budete možno na 8. mieste, keď v Európe s polovičným rozpočtom môžete jazdiť na špici.
motocykel.sk: Naspäť ku 6-dňovej. Mali ste predstavu o trati a prostredí, ktoré na vás v Chile čaká?
J. Hrehor: Prvý deň som najazdieval a hneď bolo jasné, že je to niečo iné ako sme doteraz jazdili. Prostredie bolo úplne odlišné a trochu mi to pripomínalo Granadu, kde sme kedysi jazdili.
R. Matoška: Zo správ, ktoré sme ešte doma dostali sme mali trochu inú predstavu. Prvé dva dni trochu piesku, potom trochu tvrdé ako v Španielsku…. Realita však bola úplne iná, počas samotných pretekov sme síce stále dúfali, že to príde, ale keď sme videli vložky tak bolo jasné, že všetko sa rozhodovalo na piesku a buď to bol čistý piesok, alebo bol primiešaný s kameňmi a všetky vložky boli tak dosť nebezpečné. V podstate bol to terén s akým sa doma nestretám. Najväčší problém bol, že piesok sa miešal s prachom a viditeľnosť bola prakticky nulová. Problémy to samozrejme robilo vo vložkách, kde bolo potrebné zakaždým predísť 4-5 pomalších jazdcov, čo v prachu nebolo vôbec jednoduché.
motocykel.sk: Aká bol konkurencia v klubovej súťaži? Pre mnohých bol nový bodový systém hodnotenia dosť neprehľadný.
R. Matoška: Merané časy na vložkách boli jedna vec a bodové hodnotenie tímov bola druhá vec. Nebolo to úplne šťastné rozhodnutie zo strany FIM-u, čo sa týka hodnotenia, pretože sme sa medzi sebou na trati vôbec nestretli. Možno keby sa jazdilo na absolútne najlepší čas v kluboch, alebo by bolo povinné obsadiť minimálne dve triedy na jeden klub. Potom by boli výsledky objektívnejšie voči dosiahnutým časom na trati.
J. Hrehor: So zabezpečením, ktoré sme mali sa nedalo o víťazstve ani uvažovať. Španieli postavili extrémne silný tím (v podstate to boli členovia Trophy tímu, ktorí oficiálne nepostavili a jazdci využili možnosť jazdenia v klubovej súťaži). Potom tam boli Taliani, Austrálčania, Fíni, Česi a samozrejme náš druhý klub, tieto tímy boli zhruba na rovnakej úrovni. S nimi sa dalo jazdiť a podľa časov sme sa pohybovali na druhom a treťom mieste. Naši mladí skončili celkovo druhí, ja sa k tomu už nechcem moc vracať, ale systém bodovania bol aký bol. Naši chalani boli počas piatich dní o 16. minút rýchlejší ako mladí, no aj tak to nestačilo. Ak by sa mali pred nich posunúť, tak by ten náskok musel byť až niekde okolo 23. minút, čo už je poriadny rozdiel.
motocykel.sk: O čom teda bolo bodovanie?
J. Hrehor: Zaviedlo sa bodovanie na prvého v triede. Mladí jazdili všetci v triede C3 a ich bodové hodnotenie sa odvíjalo od víťaza v tejto kategórii. Mali výhodu v tom, že tam bola relatívne menšia konkurencia a časy víťaza boli pomalšie ako v ostatných dvoch triedach. Jaro s Ivanom išli triedu C2 a Radek C1, kde boli podstatne rýchlejšie časy. V prípade, že by sa jazdilo podľa absolútne najrýchlejšieho času, tak by boli konečné výsledky úplne iné a mladí by skončili niekde okolo 6. miesta. Tento systém bodovania sa použil len v klubovej súťaži. Odôvodnilo sa to ako spôsob pomôcť pomalším jazdcom dosiahnuť zlatú medailu (konečný čas nesmie byť horší o viac ako 10% od víťazného). Znamená to, že sa neevidovali ani absolútne výsledky a napríklad Radek skončil piaty vo svojej triede C1, no v absolútnom poradí sa pohyboval až niekde okolo 30. miesta. Celkovo to trochu skreslilo konečné výsledky a v skutočnosti našim najrýchlejším jazdcom bol Jaro Katriňák a nie Juro Dozsa, ako sa uvádzalo v niektorých našich médiách. Rozdiel medzi nimi bol 6. minút.
motocykel.sk: Ktorý deň bol po stránke jazdenia najlepší?
R. Matoška: Pekný deň bol šiesty, no ten sa nezapočítaval 1. a 2. deň boli prejazdy prakticky rovnaké, 3. a 4. deň sa išlo do hôr, viacej do vnútrozemia a išli sa iné vložky. 5. deň na nás opäť čakala nová trať, no celkovo to bolo všetko veľmi podobné. Tretí a štvrtý deň sme sa síce presunuli do hôr, ale merané úseky sa išli dolu na piesku, kde sa o všetkom rozhodovalo. Príjazdy do časoviek boli síce veľmi dlhé, ale časy neboli našponované a nemusel som naháňať každú minútu. Snáď len štvrtý deň bola jedna rýchlejšia časovka, no pri normálnom tempe by mi v najbližšej časovke zostali možno 1-2 minúty, ale kedže sme o tom už vedeli, že bude rýchlejšia, tak stačilo pridať a mali sme 5-6 minút k dobru. Trate boli veľmi podobné, paradoxom bolo, že v horách bolo teplejšie ako pri mori, kde vial studený vietor. Počas dlhých presunov však najväčší problém robila únava, nakoľko tento typ povrchu vyžadoval neustále sústredenie a stačila malá nepozornosť a koleso okamžite odskočilo a jazdec skončil v kaktusoch, takže koncentrácia bola nevyhnutná. Bolo to vidieť aj na počte zranení, ktorých bolo neúrekom. Samotná trať nebola príliš ťažká a neboli tam úseky, kde by vás museli vyložene ťahať hore kopcom, no mohol za to aj povrch, ktorý bol na spodu tvrdý a zadné koleso sa vždy ?zahryzlo?
motocykel.sk: Hovorilo sa o problémoch s technikou ako si na tom bol ty?
R. Matoška: Ja som nemal absolútne žiadne problémy, Yamaha fungovala perfektne a týkalo sa to vlastne Jara aj Ivana. Bolo to síce náročné na údržbu vzduchové filtre sme menili 3-4 krát za deň a motorový olej sa s filtrom menil každý deň.
motocykel.sk: Diely ste mali svoje, alebo sa to riešilo na mieste?
R. Matoška: Väčšinu dielov sme mali svojich a v prípade potreby sme improvizovali, no Yamaha aj KTM mala na mieste fabrické zabezpečenie so všetkým potrebným.
motocykel.sk: Takže vážnejšia kríza sa neobjavila ani po stránke tímového zabezpečenia, Boli ste na to celé predsa len traja.
R. Migila: Jediný problém bol čas, aby sme sa vždy dokázali dostať ku chalanom podľa potreby.
motocykel.sk: Spolupráca s Young tímom teda nefungovala?
R. Migila: S nimi sme prakticky ani neprišli do kontaktu, oni využívali služieb továrenského zabezpečenia Gas Gas. Mali tú výhodu, že na nich v časovkách vždy niekto čakal, aby sa im dal napiť, čo ja som napríklad nemohol stíhať.
R. Matoška: My sme to mali tak napnuté, že koľkokrát keď som ja išiel prvý na 250-ke, tak niekde kde Gregy najazdieval s autom na časovky a vozil kanistre s benzínom, tak ma aj stihli, alebo prišli do piatich minút, no keď musel čakať na Ivana, ktorý išiel posledný a potom ešte stihnúť mňa tak musel poriadne šliapať na plyn.
J. Hrehor: Musíš to brať tak, že medzi nimi bolo 40- 80 minút, takže ktosi zostal v cieli, mňa napríklad vyložili v prvej kontrole, Rudo išiel ďalej autom do druhej kontroly. Dušan ma cestou z cieľa vyzdvihol a hodil do tretej kontroly a pokračoval do štvrtej. Rudo potom samozrejme pokračoval do päťky a takto to do seba zapadalo.
R. Matoška: Tam kde to nestihli, tak nám pomohli Kanaďania alebo Česi, tým že sme si u nich nechali kanistre s benzínom.
J. Hrehor: Ďalším výrazným plusom boli číslované ?boxy? jednotlivých krajín v časovkách. Stačilo jednoducho vojsť do časovky a podľa čísla sa dalo rýchlo zorientovať a jazdec aj v prípade, že ho nikto nečakal našiel aspoň kanister.
motocykel.sk: Aká bola celková organizácia?
J. Hrehor: Organizačne to bolo zvládnuté na vysokej úrovni a až na časomieru, ktorú kritizovali najmä novinári, sa organizátorom dalo ťažko niečo vytknúť. Aj toľko kritizované meškanie výsledkov bolo spôsobené najmä nefungujúcou elektronickou sieťou v Chile. To na čo sme zvyknutí z Európy tu jednoducho ešte nefungovalo. No to človek pochopí až na mieste. Problémom boli aj veľké vzdialenosti na trati a zozbieranie údajov chvíľu trvalo.
R. Matoška: Zorganizované to bolo naozaj na vysokej úrovni a zabezpečenie časoviek bolo perfektné. Pri občasných prejazdoch cez verejné komunikácie všade asistovali policajti. Ak sa niekde pretrhla páska, tak ju poriadatelia okamžite opravili. Nad hlavami nám neustále krúžil vrtuľník s kameramanom, takže organizátori mali každý deň záznam z etapy a aj v prípade zranenia mohli okamžite reagovať.
J. Hrehor: Ja len na porovnanie dodám, že u nás sú vybudované trate a štadióny, no tu bolo všetko postavené vedľa golfového ihriska. Obrovské stany ponúkali všetko čo ste potrebovali. Do depa vás pustili len s visačkou a neexistovali výnimky.
R. Matoška: Záverečný motokros spravili na rovine a buldozérmi na piesku postavili perfektnú superkrosovú trať s množstvom skokov. Na každej strane boli minimálne 200 m tribúny a trať celý týždeň pred pretekmi neustále zavlažovali.
motocykel.sk: Prečo sa záverečný motokros neklasifikoval?
R. Matoška: Problém vznikol so zaradením jazdcov do skupín, pretože 6. deň sa vlastne okrem motokrosu už nejazdilo a každý svoj motocykel len pretlačil z depa na štart. V depe došlo k pomiešaniu jednotlivých skupín a v niektorých jazdách tak štartovali jazdci, ktorí tam nemali čo robiť a vlastne ani neboli potom klasifikovaní. Toto sme sa dozvedeli až večer po zasadaní Jury a dôsledkom toho boli výsledky anulované, aj keď priebeh pretekov bol bez problémový.
motocykel.sk: A čo Chile ako krajina?
R. Migila: Priznám sa až tak moc nás to neohúrilo, ale krajina bola veľmi pekná a najmä poriadne veľká. La Serena (dejisko 6-dňovej) je sezónne turistické centrum s nádhernými dlhými plážami. No všetky podniky a reštaurácie boli otvorené vlastne len kvôli 6-dňovej a keď sme sa chceli v nedeľu deň po pretekoch najesť, tak sme vlastne ani nemali kde, nakoľko všetko bolo zavreté. Zaujímavé boli extrémne výkyvy teplôt a chladné noci sa striedali s horúcim počasím cez deň. Jeden deň sme mali dokonca 41 stupňov v tieni! Bolo to vo vnútrozemii, kde príliš nefúkalo.
R. Matoška: Extrémy bolo cítiť hlavne na motorke. Z časovky, kde bolo 40 stupňov sa po pol hodine jazdy teplota zrazu zmenila a zrazu bola zima na poriadnu vetrovku. Celkovo však Chile pripomína krajinu, ktorá nie je na pravý turistický ruch ešte poriadne pripravená a dokonca bol problém aj s kúpou suvenírov. Ale určite by bola priam ideálna na dobrodružnú turistiku.
motocykel.sk: A čo jazdci z Južnej Ameriky?
J. Hrehor: Tu vo všeobecnosti prevláda názor, že enduro tam nikto nejazdí, no opak je pravdou a krajiny ako Argentína, Brazília alebo Chile mali perfektné zabezpečenie. Možno sa tomu nevenuje tak veľa ľudí ako v Európe, no keď tam niekto jazdí, tak sa tomu venuje poriadne (aspoň podľa vzorky, ktorá sa zúčastnila na tohtoročnej 6D).
motocykel.sk: Ako by ste zhrnuli tohtoročnú 6-dňovú?
J. Hrehor: Komplexne ak to mám zhrnúť, tak všetko dopadlo super a som rád, že všetci sú doma a zdraví. Musím poďakovať všetkým, ktorí pomohli, nechcem teraz menovať, ale verím, že sa tu nájdu. Do budúcna teraz ešte nevieme či sa niečo udeje, alebo nie, mi to robíme podľa nášho osvedčeného hesla ? ?o štvrť na dve?, takže uvidíme. Celé sa to v tomto roku odvíjalo od miesta konania a keby sa 6-dňová konala niekde v Európe, tak možno by sa už nenašla motivácia, nakoniec po 15-ich ročníkoch toho človek už veľa videl. No v tomto prípade to bola výzva nového prostredia, kde sme ešte nejazdili. Zavážila aj vynikajúca partia jazdcov, ktorá mi je blízka a s ktorou som vlastne jazdecky vyrastal, tak sme sa na to dali.
R. Matoška: Boli sme dobrá partia a vlastne sme nemali žiadne vážnejšie konflikty medzi sebou.
J. Hrehor: Samozrejme vždy musel byť niekto ten zlý, ale na to som si už zvykol a vždy keď je niekto spolu dlhšiu dobu, tak nejaký zárodok konfliktu sa vždy objaví, ale plusom v tomto prípade bolo, že sme si to mohli otvorene a na rovinu povedať, takže k nejakým konfliktom vlastne ani nedošlo.
R. Migila: Som rád, že som sa mohol podieľať na tomto podujatí a svojím dielom pomôcť chalanom absolvovať tohtoročnú 6-dňovú. Keď sa dá vždy pomôžem nášmu súťažnému športu a chalanov podporím. Celá akcia dopadla dobre, no aj tu sa vyskytlo zopár vecí, ktoré človeka nepotešia, no nakoniec to vždy dobre dopadlo. Spomeniem len našu neúčasť na záverečnom vyhodnocovaní. Práve v tom čase sme s políciu riešili zoznam zmiznutých vecí, ktoré nám niekto ukradol z hotelovej izby.
J. Hrehor: Jasné, že tých vecí bolo viacej a začalo to vlastne už na letisku vo Viedni, kde nám chceli dať pokutu 5000 Euro za nadváhu, nakoniec sme to ?ukecali? na 1000, no na dobrej nálade vám to nepridá. Pokračovalo to potom pokazeným autom z požičovne cestou do La Sereny, kde sme museli v noci čakať na náhradné vozidlo. Nepríjemný bol aj začiatok samotnej súťaže, keď hneď v prvý deň na prvom meranom úseku mal nepríjemný pád Ivan Jakeš, pričom sa bolestivo zranil a vlastne až štvrtý deň sa dostal do akej-takej pohody. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a človek je rád, že sme to prežili v zdraví
motocykel.sk: ďakujeme za rozhovor
Pripravil: M. Tamáši
Foto: R. Migila
O 6-dňovej po 6-dňovej
13 komentárov
1 komentár
Komentuj článok
Zrušiť odpoveď
SpravodajstvoPred 11 hodín
Ducati Panigale V4 Tricolore 2025
SpravodajstvoPred 2 dni
Ducati Multistrada V2 S 2025: nový vietor v strednej triede
MotoporadňaPred 3 dni
Výber oblečenia pre spolujazdca na motocykli: Bezpečnosť, komfort a technológie materiálov
PodujatiaPred 1 týždeň
Harley Davidson: Summer Vibes – veľké porovnanie
SpravodajstvoPred 1 týždeň
Nový Ducati Streetfighter V4 2025: 214 koní
SpravodajstvoPred 2 týždne
KTM AG čelí insolvencii a žiada o reštrukturalizáciu
MotoporadňaPred 2 týždne
Ušetri – kúp motorku do konca roka!
PodujatiaPred 2 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Ducati, Yamaha, Moto Guzzi, Benelli a SWM
SpravodajstvoPred 2 týždne
Predstavené nové BMW F 900 R a F 900 XR 2025
SpravodajstvoPred 2 týždne
Moto Guzzi V7 Sport: talianska ikona dostala elektroniku
MotoporadňaPred 3 týždne
Ako správne zazimovať motorku – 5 krokov!
SpravodajstvoPred 1 týždeň
Nový Ducati Streetfighter V4 2025: 214 koní
SpravodajstvoPred 2 týždne
KTM AG čelí insolvencii a žiada o reštrukturalizáciu
SpravodajstvoPred 3 týždne
Triumph Tiger Sport 660 2025: s naloženou výbavou
PodujatiaPred 4 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Triumph, Suzuki a Morbidelli
SpravodajstvoPred 2 týždne
Predstavené nové BMW F 900 R a F 900 XR 2025
PodujatiaPred 4 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Kawasaki, CF Moto a Aprilia
PodujatiaPred 2 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Ducati, Yamaha, Moto Guzzi, Benelli a SWM
SpravodajstvoPred 4 týždne
Triumph Rocket 3 Evel Knievel Limitovaná edícia 2025
SpravodajstvoPred 2 dni
Ducati Multistrada V2 S 2025: nový vietor v strednej triede
Najčítanejšie
-
MotoporadňaPred 3 týždne
Ako správne zazimovať motorku – 5 krokov!
-
SpravodajstvoPred 1 týždeň
Nový Ducati Streetfighter V4 2025: 214 koní
-
SpravodajstvoPred 2 týždne
KTM AG čelí insolvencii a žiada o reštrukturalizáciu
-
SpravodajstvoPred 3 týždne
Triumph Tiger Sport 660 2025: s naloženou výbavou
-
PodujatiaPred 4 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Triumph, Suzuki a Morbidelli
-
SpravodajstvoPred 2 týždne
Predstavené nové BMW F 900 R a F 900 XR 2025
-
PodujatiaPred 4 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Kawasaki, CF Moto a Aprilia
-
PodujatiaPred 2 týždne
VIDEO Report EICMA 2024: Ducati, Yamaha, Moto Guzzi, Benelli a SWM
kxbibo
21. decembra 2007 at 14:21
Parádny článok, ale čakal som aj niečo o ISDE 2008. 😉
yagiza
29. decembra 2007 at 14:38
Formu motivovania svojich zverencov pana hrehora som rozobrala uz na inej stranke takze opakovat sa nejdem.
meno Katrinak je na slovensku pojem ktory nieco znamena a myslim ze by ho ludia nemali problem zaradit do spravneho sportu. co mi ale nie je jasne ako dlho este z neho slovensky motokros realne moze zit? nedavam ho na odpis, ale zaujimalo by ma co sa robi ohladne hladania novych talentov. Katrinak je majster sveta, kedy budeme mat dalsieho, ked v ociach pana hrehora na to nemame?
tesi ma vykon oboch timov a na buduci rok im zelam vela stastia. Katrinakovi a Jakesovi uz uspech na Dakare 2008.
este musim pochvalit a vyzdvihnut fotky. su velmi dobre, s velmi vtipnym komentarom. cest tomu kto ich nahadzal a napisal na ne aj kometare. su vyborne 🙂
kxbibo
30. decembra 2007 at 8:36
yagiza kde si sa k tomu vyjadrila? Daj sem link. Čo sa robí ohľadne hladanie nových talentov, to sa spýtaj SMF. Ale niečo sa robí vždy, viac týchto materiálov nájdeš na stránke http://www.countrycross.sk. Kedy budeme mať ďalšieho majstra sveta? To neviem ani ja, ale máme ako také nádeje viď Štefan Svitko, Róbert Kapajčík. Makajú aj iný na sebe, dosť mladých jazdcov tzv. stagnuje jazdia len slovesnko poprípade okolité štáty ale nie ani v rámci európskych súťaží. Ale dosť tú hrajú úlohu aj financie mnohokrát. V očiach Hrehora na to nemáme a keď to povie on tak tomu verím, pretože viem ako jazdí a jazdí veľmi dobre a mladých vie poriadne popreháňať. Ja si osobne myslím, že je také hluché obdobie, ale ako to pozorujem mám dojem, že tento šport rastie a aj jazdci, len to možno ide pomalšie ako si to predstavuje niekto iný.
yagiza
30. decembra 2007 at 13:01
kxbibo vyjadrila som sa k tomu na coutrycrosse. tuto tematiku nema zmysel rozoberat na stranke kde sa k problematike vyjadria dvaja/traja. ale kedze si si dal namahu odpovedat odpoviem ti:
v rozhovore sa pise, ze nechcu posielat chalanov na svetove sutaze (okrem Doszu)aby sa nezlakli a aby sa na to nevykaslali, lebo ich to znechuti. Pise ze Svitko sa zatal a chce nieco dosiahnut, ale na svetove ho nechce pustit. z p Hrehora nejde ziadne nadsenie, elan alebo viera v jeho zverencov. mne treneri vzdy hovorili: lepsie je byt jednookym kralom, medzi dvojokymi ako medzi slepymi. jazdia europu kde su najlepsi a vyhravaju. ale na svetovu sutaz nemali pred dvoma rokmi, nemaju teraz a nebudu mat ani o dalsie dva roky. trener moze vediet poprehanat ludi kolko chce, ked jeho motivacny styl je taky aky je. ked tvoj trener vsade vyhlasuje ze na spicku nemas, ako myslis ze ti to prida na sebavedomi>?
Dani Pedrosa v svojich zaciatkoch nebol nikdy najrychlejsim. jeho trener Alberto Puig (byvaly GP vitaz) dal vsetku energiu do neho aby vyhral, nie preto ze bol najlepsim alebo najrychlejsim, ale preto ze bol sikovny a chcel vyhravat.
videla som vela talentovanych ludi z roznych odvetvi zivota, ktori nikdy nic nedosiahli, nie preto ze na to nemali, ale preto ze to velmi nechceli. Ak Svitko chce nieco dosiahnut jeho trener by mu mal vsemozne pomoct, podporit ho a hlavne verit mu na jeho ceste k uspechu.
kxbibo
30. decembra 2007 at 13:29
yagiza No trochu si aj sama protirečíš. Kto nechce Svitka na svet pustiť? To máš odkiaľ, že o tom rozhoduje Hrehor? Si pozri kalendár svetovej súťaže a európskej sútaže. Keby mali jazdci jazdiť svet tak by sa ani nepovozili. Európu jazdia aj svetový jazdci.
yagiza
30. decembra 2007 at 13:46
kxbibo ja si neprotirecim je to tam napisane:
Presun na svetový šampionát je príliš veľkým skokom, kde nedokážu konkurovať najlepším a mnohí mladí chalani sa toho doslova zľaknú a prestanú sa ďalej rozvíjať. Je to ako keď po roku jazdenia za hobíkov preskočíte rovno do 1. triedy, kde okamžite dostane od najlepších dve kolá, čo vám samozrejme pretekanie znechutí. V tomto smere je napríklad v pohode Juro Dozsa a aj keď jazdil celú sezónu na chvoste, tak ho to psychicky nepoložilo, no takému Svitkovi by to mohlo vadiť. Ak je evidentné, že sa nemôže k špičke ani priblížiť, tak je jasné, že ho ten svet prestane baviť a obetovať dva týždne života v karavane niekde v Portugalsku ?na konzerve? mu dá menej ako Európa, kde je v prvej trojke.
kxbibo
30. decembra 2007 at 14:08
yagiza lenže milá moja, ty nepoznáš ani Dozsu ani Svitka a ani ostatných, ja na tie preteky kde oni jazdia chodím, ja to vidím kto aký je pred štartom, počas preteku aj v cieli. To čo napísal Hrehor je pravda.
yagiza
30. decembra 2007 at 15:04
kxbibo ak niekto nieco velmi chce, tak sa nezlakne. rozdiel vo vacsich sutaziach je len poctom a standardom sutaziacich. co je take rozdielne ze na europe vyhrava a na svete sa tak boji?
za komacov som sutazila od malych sutazi az po CSSRove. na malych bolo menej ludi, a vykon tiez nebol bohvieco. cim sutaze isli vyssie, tym sa zvysoval aj pocet aj standard.
ide aj o psychiku a pri trenerovi ako je on, neni divu ze chalani na to nemaju a nikdy ani mat nebudu.
kxbibo
30. decembra 2007 at 16:01
yagiza ČSSR 😀 to je trošku rozdiel ako elita sveta 😀
yagiza
30. decembra 2007 at 16:27
kxbibo usla ti pointa ale neva. chod teda teraz ty sutazit v com si najlepsi na majstrovstva slovenska. mas to teraz omnoho lahsie, kedze slovensko ma len tretinu obyvatelstva byvalej CSSR
kxbibo
30. decembra 2007 at 17:11
yagiza pointa ušla tebe, lebo si Hrehora nepochopila.
yagiza
30. decembra 2007 at 17:19
kxbibo treneri uz nie su co byvali
kxbibo
30. decembra 2007 at 17:33
yagiza ani chleba 😀