S Čezetou na kraj sveta

Alebo z Čiech do Vladivostoku po stopách ruských légií

Na cestu dlhú 13 000 km sme sa vydali z Býšte 14. 07. 2007. Prvou zastávkou sú Holice, babička pre nás má na cestu buchty. O 20:39 vyrážame z Holic na východ. Kdesi v diaľke, na samom konci sveta, nás očakáva legendárny ďalekovýchodný prístav Vladivostok. Tento krát so mnou ide namiesto Filipa otec Pavel, vždycky chcel cestovať, a tak teraz, keď sa mu naskytla príležitosť, tak vyšiel do sveta. Nasledujúceho dňa prekračujeme hranice Poľska a Ukrajiny, dochádzame skoro k Ľvovu. Mašiny idú veľmi dobre. Na hraniciach stretávame Poliakov idúcich na Krym. Ja, ako skúsený cestovateľ, ktorý na Kryme vlastne začínal, im dávam cenné rady. Tu na hraniciach tiež po prvýkrát uplácame colníkov pivom. Nasledujúceho dňa stretávame bandu českých motorkárov, ktorí si to tiež namierili na Krym. S Čechmi spíme v motely na ?Avtovagzal Letičiv?, na ktorom sme pred dvomi rokmi spali pri ceste do Sevastopolu. Z Letičiv pokračujeme ďalej na východ, na Vinicu a Uman. V Umane je krátka zastávka. Potom už ďalej na východ, smer Kirovgrad a Dnepropetrovsk. Dnepropetrovsk by sa mohol, domnievam sa, zapísať do ukrajinskej knihy rekordov, ako mesto s najhoršími cestami. V tomto smere smelo predbehne i Ľvov. V Dnepropetrovsku prekračujeme Dneper. Ďalším mestom na trase je Doneck. V Donecku na autobusovej zastávke meníme poistky. Všíma si nás Valerij, bývalý majiteľ Jawy 350. Skladá nám obdiv a pozýva nás k sebe domov. Pozvanie prijímame. U Valerija dostávame najesť a môžeme sa vysprchovať. Náš hostiteľ slúžil u letectva, dostávam od neho darom letecké okuliare. Je to dar za všetky peniaze. Na ukrajinských i ruských cestách je veľmi vysoká prašnosť, väčšina áut jazdiacich po cestách vypúšťa do ovzdušia kilogramy CO2. K tomu je nutné pripočítať vietor, komáre a muchy. I keď ráno vyjdete vysprchovaný, večer máte čiernu tvár. Ja som svoje okuliare stratil a moje oči šialene trpeli.

V najväčšom štáte sveta
Z Donecku pokračujeme na Lugansk. Z Luganska už je to na hranice s Ruskom len 80 km. Na hraničnom prechode platíme ruské povinné ručenie, zelená karta v Rusku neplatí. To stojí okolo tisíc korún. Na hraniciach máme malý problém. Pri vjazde na Ukrajinu sa vyplňuje imigračná karta, ktorá sa pri odjazde odovzdáva. Otec si pri jej vyplňovaní nezobral okuliare a do kolónky ?číslo pasu? vyplnil číslo, ktoré nesúhlasilo vôbec s ničím, ani s číslom pasu, ani s číslom poistky či vodičáku, proste s ničím. Vyhrážali sa, že budeme musieť ísť cez celú Ukrajinu späť na poľsko-ukrajinské hranice pre novú imigračnú kartu. Nakoniec to spravilo 40 Eúr. Na ruskej strane hraníc nás zase dôkladne kontrolujú, asi im pripadáme ako pašeráci. Dokonca zdola si prezerajú prepravné boxy i motorky, len zázrakom neobjavili dvadsať plechoviek piva, ktoré vezieme so sebou. Nakoniec nás púšťajú a po piatich dňoch jazdy vchádzame na územie najväčšieho štátu sveta, Ruskej federácie. Z hraníc naberáme smer Volgograd, v minulosti Stalingrad.
Sme veľmi unavení, cez noc sme išli nonstop. Je šialené teplo. Chvíľami zaspávam na motorke. Preto asi 100 km za hranicami zastavujeme a striedame sa po hodine v spaní. Vždy jeden stráži, druhý spí. 250 km pred Volgogradom máme prvé závažné technické problémy. Mne sa opäť uvoľnil zámok na pieste. Následne sa mi rozlámal krúžok a vylámal sa mi kus piestu. Týmto chcem všetkým motorkárom povedať, aby si nikdy nekupovali maďarské piesty, sú to tie najhoršie šmejdy, ako v Afrike, tak v Rusku sme všetky zlikvidovali, a to vrátane náhradných. Omnoho horšie je ale to, že otcovi sa zadrelo ojničné ložisko na kľukovom hriadeli! Po dlhých peripetiách sa dostávame k mechanikovi Olegovi, ktorý sa zaoberá hlavne opravami motocyklov československej výroby. Oleg nás hostí 3 dni. Behom týchto troch dní uskutočňujú s otcom kompletnú generálku motora, na miesto starej ojnice dávajú ojnicu z motocykla Jawa 350/638. Pri skladaní motora však nastáva problém. Je víkend a nie je otvorená žiadna dielňa, v ktorej by nám mohli vycentrovať kľukovú hriadeľ. Preto sme nútení využiť služieb iného mechanika, ktorý centruje kľuku od oka kladivkom. Keď sa motor vyženie do otáčok, tak sa vraj kľuka vycentruje sama. Nemáme moc možností, tlačí nás čas, musíme to risknúť. Keď vyrážame od Olega, mašiny idú skvele. Po 17 km sa však otcova Číza zastavuje. Je zadretá kľuka. Kartery motora sú natoľko rozžeravené, že sa pretavili káble od bezkontaktného zapaľovania. Pokúšame sa motor rozhýbať, lejeme do valca toľko oleja, až vyteká výfukom. Nakoniec sa nám darí naštartovať a pokračujeme ďalej. Nie ďaleko, za ďalších 20 km zadierame opäť. To sa opakuje ešte 4 krát. Potom ma už prestáva baviť roztláčať motorku. 140 km pred Volgogradom nám zastavuje Kamaz s nakladacou rampou. Nechávame sa doviezť do Volgogradu, cestou prechádzame ďalší veľtok Don. Pri brehoch Donu nakupujeme oranžové varené raky.

V krajine zázrakov
Vo Volgograde máme ako hlavný cieľ nájsť akýkoľvek vhodný motor a dať ho do rámu otcovej Čezety. Oprava nebola zadarmo a do ďalšej sa nám už nechce. Bežne v obchode sa motor kúpiť nedá, dielov na šesťvoltové Jawy a ČZ prakticky nie sú, nikto nám nedáva šancu na úspech. Burza starých motocyklov je až za týždeň. Po dlhom hľadaní sa nám však podarilo nemožné. Vo Volgograde, na východnom okraji Európy, skoro 3 000 km od domova, nachádzame celkom nový, nikdy nepoužitý motor z Jawy 250 Panelky z roku 1968. Blýska sa novotou, pri motore je celkom nový karburátor Jikov, v papierovej krabičke je priložená sviečka PAL. Pod pravým vekom je ukryté 75 W zapaľovanie, kryt na náhone bráni pôvodnému oleju, aby nevytiekol. Pretože motor má dva výfuky, dostávame od predajcu jednu špeciálnu zátku na zapchanie výfukového otvoru. Motor z Jawy je dlhší než pôvodný, preto sa rám musí na spodku rozrezať a nastaviť trubkou.
Vo Volgograde navštevujeme majestátny pamätník obetiam stalingradskej bitky Mamaev Kurgan. Okrem smútočnej siene sa tu nachádza aj 82 m vysoká betónová socha antickej bohyne víťazstva Niké, ktorá povoláva synov ruskej otčiny do zbrane. Jedná sa o najväčší pamätník padlým vojakom na svete. A ešte jedna perlička: chodník od smútočnej siene k soche lemujú pamätné dosky rôznych ľudí, ktorí sú spätí s týmto miestom. Na poslednej doske stojí: ,,Geroju Sovetskogo sojuza, snajperu, Zajcevu Vasiliju Grigorieviču, 23. 3. 1915 ? 1991. 15. 12, VEČNAJA SLAVA!? O tomto človeku pojednáva známy film ?Nepriateľ pred bránami?.
Z Volgogradu pokračujeme na sever proti prúdu rieky Volgy do Saratova. Odtiaľ do miesta spätého s našimi legionármi, do Samary. Cestou do Samary prechádzame Žigulevský most cez Volgu, ktorý spojuje Žigulevsk a Tolijatty. Chvíľu sa kúpeme v čistej vode tejto najväčšej európskej rieky.
V Samare spíme u nášho nového kamaráta Saši. Ten nás prevádza po meste. Navštevujeme miestny pivovar, katolícky kostol, najväčšiu mešitu v Európe, obzeráme si miestnu operu, parky, Víťazné námestie, Večný oheň, fotíme sa pri rakete Sojuz a lietadle IL ? 2 ?Šturmovik?. Z veže supermodernej budovy vlakového nádražia vidíme celú Samaru z vtáčej perspektívy. Bohužiaľ, pamätník legionárov v Samare poslali sovietsky súdruhovia do šrotu už v sedemdesiatych rokoch.

Smer Ázia
Zo Samary pokračujeme ďalej na východ, smer Čeljabinsk. Cesta vedie cez Tatarstán a pohorie Ural. Kúsok za Zlatoústou prechádzame hranicu medzi Európou a Áziou. V Čeljabinsku sídlil Generálny štáb československých vojsk v Rusku, v čele s generálom Janom Syrovým. Cez miestnu univerzitnú knižnicu sa nám podarilo naviazať kontakt s miestnou vlastivednou inštitúciou ,,Oblastnaja encyklopedija Čeljabinsk?, ktorá sa zaoberá aj prítomnosťou našich vojsk v tejto oblasti. Jeden z ich zamestnancov nás doviedol až na miesto, kde kedysi stál cintorín a pamätník padlých legionárov. Pamätník bol však odstránený už v roku 1919 a cintorín v tridsiatych rokoch. Aj napriek tomu zostala minimálne jedna pamätná doska legionára. Tou je pamätná doska, v Rusku veľmi populárneho, Jaroslava Haška. Málo sa vie, že Hašek bol vzorným legionárom, bojoval pri Zborove, bol pokladníkom roty. Nakoniec však dezertoval z légií a vstúpil do radov Červenej armády, čím sa vlastne dopustil vlastizrady. Čeljabinsk je inak výstavné mesto, ako ja hovorím, prvé ruské mesto v Ázii, ale prvé európske mesto v Rusku. Ďalším mestom na trase je mesto Jekaterinburg, vzdialené od Čeljabinsk 180 km. Tu navštevujeme Chrám na krvi, kde bola bolševníkmi popravená cárska rodina Mikuláša II., a vojensko-historické múzeum. V múzeu je prvé poschodie venované víťazným postupom Červenej armády za 2. sv. vojny a druhé je venované náboru mladých vojakov do vojska. Rusko by mala do dvoch rokov brániť profesionálna armáda. Z Jekaterinburgu pokračujeme ďalej smer Omsk. Cestou prechádzame mestom Tjumen, v ktorom sa buduje nové sídlisko panelákov pre desiatky tisíc ľudí. Prečo tam dnes stavajú nové paneláky, nad tým zostáva rozum stáť. Skoro na trase leží i mesto Irbit, rodné mesto motocyklov Ural, na jeho prehliadku však nemáme čas.
Po širokej zvlnenej ceste to pálime rozbahnenou Sibírou plnou komárov, močiarov a nekonečných brezových lesov. Pred Novosibírskom spíme v moteli Lada. Lepšie povedané na zemi v pneuservise, ktorý k nemu patrí. Pneuservisov je pozdĺž ciest veľa, na miestnych cestách nie je o prerazené gumy núdze. Za ním stojí v žihľave zaparkovaný pásový obrnený transportér, s ktorým majiteľ jazdí na hony.
Mesto Novosibirsk leží na rieke Ob. V treťom najväčšom ruskom meste spíme u miestnych motorkárov, sme pre nich veľká atrakcia. Jeden z motorkárov dáva do chodu Jawu panelku, ktorá ma na tachometre číslo 12 439 a je v naozaj perfektnom stave. Jednu noc spíme dokonca na jachte šéfa miestnych motorkárov Olega, inak povedané Oligarcha. Jachta kotví v prístave na brehu Obského jazera, po ktorom sme sa dve hodiny prevážali. Otec dokonca jachtu pod pirátskou vlajkou veľký kus cesty kormidloval.
Z Novosibirska to valíme na Krasnojarsk, v ktorom prechádzame Jenisej. Z Krasnojarska do Irkutska sa nachádza príšerná cesta. Dobrých 600 km na tejto trase vedie po ?ceste?, ktorej povrch tvorí íl, kameň a sem tam trocha asfaltu. Preplietaním sa medzi dierami nemožno prejsť viac ako 250 km za deň. Diery sú na niektorých miestach ?cesty? tak veľké, že by v nich bez problémov zmizlo osobné auto. Stretávame tiež českú výpravu nových Škodoviek Moskva ? Vladivostok. Na tomto úseku mi odišla jednotka v prevodovke, čo veľmi ovplyvnilo ďalší vývoj cesty.
V Irkutsku sme bývali u Alexeja, jedného z miestnych motorkárov. Stavili sme sa tam v reštaurácii ?U Švejka?, ktorá stojí na ulici Karla Marxa, stretol som sa s Tatianou Sízovou z cestovnej agentúry Moravia Contact, ktorá nám v Prahe zaisťovala víza do Ruska. Veľmi zaujímavá bola aj návšteva domu Dekabristov, Prírodovedeckého múzea, Nerpinária (akvárium s tuleňmi ? Nerpami Bajkalskými) alebo ľadoborca Angary. V Irkutksu robíme tiež rozhovor do novín Gorodavto. Celkovo v Rusku spôsobujeme pozdvihnutie. Niekoľkokrát sme boli v televízií, bez toho, aby sme o tom vedeli, ľudia nás často vítali, zvesť o dvoch bláznoch na Čezetách išla pred nami. S rodinou Alexeja sa ideme autom vykúpať na Bajkal. Voda v tomto najhlbšom jazere sveta je krásne čistá, avšak na môj vkus dosť ?cholodnaja?. Ale čo by sme boli za cestovatelia, keby sme sa nevykúpali? Pri Bajkale sme ubytovaní v pekných tesárskych chatkách. Od našich hostiteľov sa dozvedáme, že sú potomkovia českého legionára, huslistu Jozefa Kaiseršata. Ten v Irkutsku založil rodinu a po rokoch sa išiel pozrieť domov, do Československa. Nikdy sa však nevrátil. Sľúbil som im, že sa pokúsim o ňom niečo nájsť (svoj sľub som dodržal, po trojmesačnom hľadaní v archívoch som našiel jeho vojenskú zložku a v súčasnej dobe sa snažím zistiť, ako skončil).

2 000 km vo vlaku
Z Irkutska pokračujeme pozdĺž Bajkalu do Ulan ? Ude a potom ďalej do Čity. Na ceste robíme veľa fotiek hôr okolo Bajkalu, takzvané Horské koruny Bajkalu. Tiež mi vplyvom dažďa prestáva fungovať foťák, v Čite kupujeme nový. V Čite tiež nakladáme mašiny na vlak a vezieme sa 2 000 km do Chabarovska. 190 km za Čitou totiž končí spevnená cesta a začínajú hory a nemáme čas a hlavne sa nechceme púšťať cez hory bez môjho prvého rýchlostného stupňa.
Vo vlaku nie sú kupé, celý vagón je vlastne jedna veľká miestnosť, v ktorej je viac než 50 lôžok. Naše dve susedia s Dagestáncami. Sú to moslimovia, dvaja mafiáni. Jeden z nich Kruban má zjazvené brucho od mačety a druhý pod posteľou brokovnicu. Idú do Vladivostoku pre japonské auto. Z Japonska sa do Ruska cez Vladivostok valí denne stovky áut s ľavostranným riadením. V Chabarovsku čakáme dva dni až prídu motorky. V priebehu čakania máme čas prejsť mesto a kuknúť sa na miestny cintorín, založený kvôli tomu, aby bolo kam ukladať obete stalinských čistení. Dostávam sa aj do smútočnej siene. Na stenách sú červené päťcípe hviezdičky a vpredu je namaľovaný veľký portrét Lenina. Z Chabarovska ideme na juh, do Vladivostoku to máme už len 850 km. Na ceste je ale opäť príšerný povrch, 250 km pred cieľom mi praská zadný tlmič. Nakoniec s ťažkosťami meníme tlmiče z Čezety za tlmiče z Uralu.

Na kraj sveta
30. 08. 2007 približne v 18:40 dochádzame na kraj sveta, do Vladivostoku. Pri bránach mesta nás víta ruská motocyklová legenda, kráľ ruských bikerov a usporiadateľ slávneho stretnutia motorkárov vo Vladivostoku v jednej osobe, Sinus. Sinus nám pomáha s ubytovaním a s odoslaním mašín vlakom do Moskvy. Vo Vladivostoku navštevujeme cieľ našej cesty ? pamätník a hroby legionárov na cintoríne ?Morskoe klatbišče?. Na pamätníku nechávame kvetiny. Z cintorína ideme do miestneho veterán múzea, v ktorom majú mimo iného delfinárium, časť mora ohraničená sieťou, v ktorej žijú biele delfíny.
Z Vladivostoku odlietame s medzipristátím v Barnaule do Petrohradu, kde presadáme na lietadlo do Prahy. Z letiska ideme k sestre, potom k dedovi a ešte než stíham ísť domov, je pondelok 3. 9. 2007, prvý školský deň. Do školy som priletel rovno z Vladivostoku s päťminútovým oneskorením.

Text a foto: Vojtech Hlásny

Ďalšie info o tejto a ďalších Filipových cestách nájdete na ich stránke: [linka]

Článok bol publikovaný v Motomagazíne č. 10/2008

S Čezetou na kraj sveta