Ukrajinský H-D výlet s príchuťou Sushi

Polroka plánovania, presedených piatkových večerov, „múdrych pivo-vínnych rečí“ a deň odchodu bol tu.
Štvrtok 16. august bol deň „D“, ako sa mi na druhý deň potvrdilo, naozaj veľký deň s veľkým D, kedy som sa rozhodol, že na Ukrajinu sa už nevrátim. Viem si predstaviť teraz ten zástup šťastných majiteľov BMW rady „R“ s prívlastkom „GS“ ako budú prevracať očami nad nasledujúcimi riadkami – nech, nevadí. Bol som, videl som, zvíťazili ukrajinské cesty a ja sa tam vrátiť nemienim.

Pôvodne nás malo ísť 10, z toho 7 harleyov. Nakoniec nás išlo 8, z toho 5 harleyov a 3-ja zástupcovia krajiny Sushi. U dvoch odpadlíkov sme zistili, že nohavice doma nosí žena, takže dali prednosť aquaparkom alebo iným atrakciám, nevadí, aj 8 je dosť a pre bezpečnú jazdu až až. Musím ešte vyzdvihnúť odvahu jedného z nás, ktorý sa na tento výlet vybral na custom harleyi s hoooodne dlhým springerom – koľká to odvaha a nevedomosť, ale čo už, koniec koncov, tá nevedomosť dobehla všetkých nás.

Itinerár bol jasný
Prvý deň doraziť na Šíravu, prespať, a podľa možnosti ráno odchod smer Ukrajina –Solotvyna – solna bacorina (pardon –soľné jazero). Ako som pochopil, po príjazde na Šíravu, počas leta tam panuje asi neutíchajúca zábava a na druhý deň ráno sa mi ani moc nechcelo pokračovať ďalej, lebo veď celkom dobré to tam bolo.
V každom prípade okolo 12-tej, potom ako sme mali pravý slovenský obed s pravými slovenskými ľudovými piesňami, sa nám podarilo opustiť Šíravu a vydať sa smerom k hranici. Totižto ten najstarší pán z nás, nám musel ukázať ako sa dá baviť a byť v dobrej nálade hneď od rána. A keď jemu sa toľko páči detvianska postava a musel o tom vedieť celý salaš, prečo si nezaspievať.

Prichádzame na hranicu, koľko je hodín neviem, napriek tomu že tie vodotesné hodinky z Chorvátska mám na ruke, ale pocit nevyspatosti a smädu sú ale silnejšie ako ja. Ešteže si na tej hranici koľko toľko oddýchneme. To čo sme zažili, to už dúfam tak skoro nezažijeme, jedine žeby sme zasa išli na Ukrajinu. Tí čo boli a skúsili, určite vedia o čom píšem. Ale my, v podstate väčšina skupiny zhýčkaná európskou úniou a otvorenými hranicami zažila riadny “Bek to minulosť” pas, techničák, stav paliva, počet kilometrov, kam ideme, čo budeme, atď. Už som len čakal, kedy sa budú pýtať na veľkosť topánky. Čo ma zarazilo, že takéto orgie sa diali aj u našich colníkov. Z určitej časti som to aj chápal, ale medzi novovybudovanými tunelmi a našou skupinou motoriek, ktorá mohla dokopy previezť 14 cigariet a hádam aj 23 litrov benzínu, som len márne hľadal súvislosť. Ale buď ako buď, po dobrej hodine a niečo – stále som nemal pojem o čase – sme sa pohli cez Užhorod. Fú a to bola aká chyba. Náš kamarát, tiež jeden z účastníkov tohto zájazdu má celkom parádny navigačný, s veľkou dotykovou obrazovkou a nepremokavý, ale pozabudol na jednu maličkosť, nastaviť namiesto najkratšej trasy, najrýchlejší čas. A tak sme mali celkom nechcenú, ale za to veľmi utrasenú prehliadku Užhorodu. Prečo utrasenú? A pomaly sa prepracujem k pointe tohto – dnes už úsmevného – ohliadnutia sa za Ukrajinou. Keď som prešiel sériu prvých hrbolov a výtlkov z ktorých najmenší mal asi tak 8 cm, začínal som mať zlú predtuchu. A keď už sme boli povláčení krížom krážom Užhorodom, dostali sme sa na akúsi výpadovku smer Mukacevo. Výpadovka vyzerala celkom OK, zhruba prvých 5 km, potom sa definitívne začala podobať na užhorodský a ako mi pár dní na to potvrdil jeden zákazník z Kyjeva, ukrajinský štandard, čiže ak sa mám vyjadriť mierne – KATASTROFA!!! Ono aby som zasa celkom nekrivdil ukrajinským, resp. ešte asi aj ruským inžinierom, dokonca sa ručičky našich tachometrov vyšplhali k 80 a v lepších prípadoch k 90 km/h, čo svedčí o tom, že sme „si to docela padili”, ale keď sme z ničoho nič v tej 80-tke začali triafať jamy, na ktoré vás nikto neupozorní, začínali sme mať celého sveta dosť. To celé podčiarknuté ďalšou nechcenou a ešte viac utrasenejšou prehliadkou, tentokrát Mukačeva. A tak po podobnom scenári ako v Užhorode (navigačný ešte stále nebol prestavený na „rýchlejší čas” a čuduj sa svete, Mukačevo aj Užhorod majú mestské obchvaty) sme sa pretiahli Mukačevom smer Chust a Solotvyna. Čo nás ale čakalo potom, zmenilo náš život, doslova a do písmena. Cesta, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani tankodrom na Lešti, jednoducho neúnosné a vhodné len pre vyššie spomenuté enduro od BMW. K tomu ako bonus, v nejakej dedine, rozpustené stádo kravičiek na šírku celej dediny a v dĺžke pol kilometra, no čo viac si môže človek želať. Dobrodružstvo ako z učebnice, až na to, že ani jedna motorka nenosí v názve adventure, a dokonca ani enduro. Čo sme sa ale celkom čudovali „sushistom”, teda tým trom japonským kýblom až tak ten tankodrom nevadil, aspoň podľa ich rozprávania. Ja si ale osobne myslím, že za tým bola len štandardná snaha dokázať, že sushi chutí predsa len lepšie ako dobrý hovädzí steak.

Za Mukačevom
Po cca 60 km za Mukačevom nasledoval STOP, mne prestala fungovať predná vidla, jednoducho, pružiny mali toho plné zuby a povedali si dosť. V tom niekto navrhol, vlastne skonštatoval, že táto cesta je skutočne o hubu a že by sme sa mali radšej otočiť. Väčšina súhlasila, a tak sme sa rozhodli vrátiť do toho penzióniku kúsok za Mukačevom, kde majú také dobré a lacné jedlo a pitie.
Aby som to zhodnotil objektívne: Ukrajina nie je pre Harleye a ani Sushi motorky, aj keď ich majitelia tvrdia, že ako v pohodééé. Minimálne cesty na to nemajú stavané, a preto nasledovala aj naša otočka a vzdanie sa cieľa. Nie, nepovažujem to za hanbu, pretože väčšina z nás, čo sme sa zúčastnili, má svoje motorky už ako definitívy, a bola by škoda roztrieskať ich niekde kvôli nejakej slanej barine. Tie caviky na hraniciach, to je jednoducho grc, čudujem sa, že existoval pruh pre diplomatické vozidlá, tak ma napadá, či nechcú do budúcna vybudovať pruh pre motorky, ale asi nie, nechcú. Čo je na Ukrajine tiež ako z inej planéty sú ceny benzínu a cigariet, liter 95 naturalu 1,1 Eura a krabička cigariet 1,2 Eura. Úprimne si ale nemyslím, že toto sú aspekty pre ktoré by mala byť Ukrajina súčasťou EU. Niežeby som bol ja teraz strašne silný Európan, ale úprimne som si začal vážiť naše cesty 3 až 5-tej kategórie, pretože o takých tam oni ešte stále len snívajú.

Po uzávierke:
Tak ako som písal, že na Ukrajinu sa už nevrátim, s najväčšou pravdepodobnosťou budem musieť zmeniť postoj. Totižto prišla pozvánka, síce nie zlatá, ale zato v Carbon Looku od dôležitého zákazníka…
Také niečo sa predsa neodmieta :-). Janka