Živá legenda – test Triumph Bonneville T100

Americká soľná púšť Bonneville v Utahu nebola domovom len Burta Munroa. Je miestom pre tisíce nadšencov rýchlosti a motoriek, miestom legendárnym, dráha nezničiteľných… A možno práve preto Triumph toto pomenovanie používa na svojej legende.  

Žijúca legenda

V roku 1883 Siegfried Bettmann zbalil pár burstov s chlebom a opustil Norimberg. Cieľom bolo Coventry, kde pod svojim menom predáva tkáčske stroje a bicykle. Po troch rokoch mení názov firmy. Hlavným investorom je Škót John Dunlop, veterinár vlastniaci patent na pneumatiky. Následne všetko zmení nemecký konštruktér Mauritz Schulte, presvedčí vedenie hneď po svojom príchode do spoločnosti, aby si Triumph vyrábal vlastné produkty a všetko si aj dizajnoval. A tak sa staručká továreň na stužky ktorú rýchlo kupujú mení na výrobu bicyklov. Rok 1902 prináša zmenu cestného zákona a tak pod označením No.1 vznikne prvý „motocykel“ (skôr moto bicykel) Triumph. Už o rok na to existuje prvá pobočka v Nemecku a v roku 1907 ročná produkcia dosahuje číslo 1 000 kusov motocyklov v objeme 450 ccm, ktoré dosahujú rýchlosť takmer 80 km/h. Rok 1959 prináša legendu T120 Bonneville 650, motocykel priam milovaný v USA. I keď sa vyrábal do roku 1983, už v roku 1975 firma ledva žila, no robotníci v Meridene sa snažia udržať aspoň Bonneville pri živote, vydržalo im to 8 rokov. Keď sa zatvoria brány za posledným „Boníkom“ , obchodník John Bloor zachraňuje čo sa dá, a tak potiahne výrobu až do r. 1985, samozrejme, že modelu Bonneville. Vtedy sa rozhodne v blízkom Hinckley založiť novú továreň, otvára výrobné oddelenie a taktiež časť pre vývoj prototypov. V roku 1989 Bloor vloží vlastných 60 miliónov dolárov do vybavenia pre masovú produkciu motocyklov. Boník žije, len jeho nezničiteľnosť sa opätovne ukáže v roku 2002, limitovaná edícia T100 na sté výročie zhorí v plameňoch hlavnej výrobnej linky. Aj teraz napriek nepriazňi osudu, Boník prežije. Objem od 650 ccm, cez 750 kubíkov až po dnešnú 865-ku len rástol, dá sa poveď to isté o legende, že je nezničiteľná ako časom, tak aj vekom, a proste rastie… ja legenda Bonneville…  

Späť v čase

Sedím si na chodníku, prešlo už päť dní čo som si vzal kľúče od Triumphu, sledujem dve nádherné púzdra, ktoré imitujú karburátor a schovávajú elektronické vstrekovanie paliva. Páni… to je, ale detail (cvrk). Vôbec som netušil, ako ma tento stroj dostane. Neletí ako iné, nebrzdí ako iné, ale tá charizma vás veľmi ľahučko zabalí do pavučiny úžasných pocitov a rozkoše, pritom ako celok je to naozaj dokonalé. Dopijem svoje malé ristretto, ruka nájde rukáv v odranej bunde a ja sa posadím na rovné sedadlo… na moment zapremýšľam, prečo mám pod zadkom 50 kW keď Thruxton má o kilowat viac a Srambler len 43 kW. Nemám pocit chýbajúcich koní, len som nevedel prečo. Dnes to už neriešim. Boník vo svojej Fusion bielej a Arum zlatej, je každému oku lahodiaci skvost, rovné sedadlo zvýrazňuje nádrž ktorá prechádza na klasickú líniu prednej časti, prechodom dáva tušom na pery slovo retro, lenže on nie je ani klasikom, je spomienkou na dobu, keď motocykel bol životom, keď každý stroj šiel aj keď stál na stojane, je originálom sám pre seba… a to sa dnes často už nevidí, bohužiaľ. Zaradím jednotku a najvyšší prevod 5 tam mám skôr ako ručička dobehne šesdesiatku. Na začiatku som mal pocit ťažkopádnej prednej časti, tak dáko od krku mi to prišlo tuhé, ale len na moment, hneď ako som si zvykol na prednú devätnástku a pohol sa vpred, pocit zmizol, naopak, dostavila sa úľava, jednoduchá manipulácia pri prepletaní mestom, istota v smerovaní a jednoduchosť na spojke či plyne. Paráda. Chrochtal som blahom. Pri každom rozbehu sledujem ako je dlhá jednotka, ako počúva na slovo a reaguje bez zákerností na plyn. Idem smerom na Lamač, snažím sa obísť každú dieru v asfalte, podvozok zvláda všetko čo mu prikážem až do momentu, kedy zlyhávam ja a jednu jamu triafam priamo do stredu, a nič sa nedeje, žiadne bác – plésk, kovová odozva, plast – nič, filtrácia hodná anglického gentlemana. Podvozok totiž dosť znesie, dokáže naozaj športovať, no pre mňa ťažko pochopiteľné, je aj príjemne komfortný – Kayaba má asi na tom svoj veľký podiel. Samozrejme, nejde ako Ducati Sport 1000S, ale ten mám najazdený a je to boj, toto je pohoda, úžasná jemná a nefrustrovaná pohoda. Oproti W800 je Boník výrazne stabilnejší. Dosť na mňa fúka a tak sa obmedzujem na rýchlosť do stovky i keď viem, že dvesto dokáže. Páči sa mi fungovanie motora, jeho prejav, dostatok koní a pevnosť trubkového rámu. Už ten prvý deň som tušil, že toto bude moja srdcovka.  

Srdcovka

Keď si na terase domu tlačím do fajky tabak a píšem tieto poznámky, pozerám ako stojí na slnku a komplet si ho premeriavam, uznávam jeho premyslenú stavbu, on tak dáko vyzerá menší ako je v skutočnosti, toto ale nie je malá motorka, do 180 cm akurát a podľa mňa je aj dosť dlhá. Hľadám nútene chybu, no odmyslieť si sklápanie bočného stojana ktoré chce dlhší zvyk, neviem o žiadnej. Škrtnem si už tretiu zápalku a spomínam na klopenie v zákrutách za Viničným, Boník šiel bez chýb, tam kam som ho poslal, ostro na brzdu a on ani nezaváhal, i keď som ho hnal, a on to vedel, tušil to – zvládal to bez chýb a ja som vždy na oplátku ubral a začal si to užívať. Tabak zatlel do červena a ja si spokojne odfukujem, ja ti chybu nájdem…  

Nesmrteľný T100

Lenže som nenašiel. Je piaty deň a ja mám v mínusoch prázdne miesto. Nechcem to ja, alebo proste neexistujú… pýtam sa sám seba, no ťažko povedať. Chodník pozorujem v zrkadle, radím prudko nahor a v kruhovom objazde dávam nohu viac dopredu na zem, strúham posed veterána na okruhu, podržím dva a na plný vyrovnávam rajd a posielam na zadné kolo plný plyn. Baví ma, a to strašidelne dobre. Uvažujem nad jednoduchým prepočtom, ak si ju kupuje človek na bežné jazdenie, výlet a trocha radosti či športu, zvládne to? Určite áno. A vydrží? Jednoznačne. Plus ho nie je treba predávať, veď aj načo, dizajn, ktorý už naozaj neomrzí a bude pri tomto výkone a servise jazdiť až do dedenia. Vtedy to má jednu chybu, nemusíte – no spadnete do víru nakupovania doplnkov, tunenia maličkostí… a viete čo? Chlapci čo sa hrajú, nerobia zle (odkaz manželkám). Blížim sa k hlavnému mestu a moja romanca končí. Steve McQueen vo mne bledne a ja si už nepoteším dušu bublaním krásnych výfukov, budem len spomínať a veriť, že nezničiteľný Bonneville nikdy nebude iný, že v ňom ostane odkaz motocyklov roku 1960, že stále bude sám sebou a že nikdy „nezostarne“ J…  

Záver

Čistá hlava, znormalizovaný rozum. Triumph nám ponúka motocykel, ktorý je v popularite na vrchole, klasika letí a  keď som si na začiatku myslel, či 9 litrov za neho nie je moc, tak dnes viem, že ani omylom, obstojná suma kde kúsok je naviac za bonus, aby ju nemal každý. Bonneville zvláda hlavne uspokojovať, šport mu nevadí a vo vysokých rýchlostiach je čitateľný, tomu všetkému dobre sekundujú brzdy – len zadná veľmi rýchlo ide do šmyku. Spotreba je na úrovni (prepočítajte si: 48,06 míle na jeden galón paliva podľa dlhodobého testu USA), dizajn je úžasný a posed neotravuje ani neunavuje. Na budíkoch je všetko čo potrebujeme, svetlo v tme osvetľuje výborne aj kraje a bezpečnosť je daná perfektne príjemným ovládaním. A keď považujem aj sýtič v tejto triede za plus, nemám žiaden mínus. A to som sa snažil.

Triumph Bonneville T100

Cena: 9 090 Eur

Motor: 865 ccm, 8 ventilov, DOHC, R2

Výkon: 68 k pri 7 500 ot./min.

Krút. moment: 68 Nm pri 5 800 ot./min.

Prevodovka: 5-stupňová, reťaz

Rozmery (D x Š x V): 2 230 x 740 x 1 100 mm

Rám: kolískový, pozváraný z oceľových rúrok

Hmotnosť: 230 kg (prevádzková)

Rázvor: 1 500 mm

Výška sedla: 775 mm

Objem pal. nádrže: 16 l

Pneu: vpredu: 100/90-19, vzadu: 130/80 – 17  

+  – dizajn, motor, chovanie, trvácnosť vlastníctva

–  -sklápanie stojanu, chce to zvyk

Motocykel na test zapožičal: Motocorse.sk, Bratislava

Text: Dušan “Campa” Lysák, foto: Miro Tamáši

Článok bol zverejnený v časopise Motomagazín 11/2015

Triumph Bonneville T100 – Album k testu, MMA 11/2015