40+ – tu sme

papi   oni keď píšu ani nevieš čo je na obrazovke, po tebe aspoň písmenká vidím, ale nemrozumiem 😁 

spisovne sa píše  – už nebudzem 😟 

sobotu poobede, ak budeš mať voľno dám ti doučovanie z “ hutoráčiny “  keby ši chcel, kedz ne, ta ne, no ta ne bratm?

a nehutor, že ja som hutoril, že ty ši coška hutoril, bo ja som nič nehutoril, že ši ty coška hutoril, ale kedz ty budzeš hutoric, že ja som coška hutoril, ta potom ja budzem hutoric, že co ši ty hutoril a potom možeš hutoric, že ja som daco hutoril, bo ty ši coška hutoril

keby ši polamal jazyk pri čitaňu mojoho odkazu, ta ci ho dam do gipsu 😁  😁  😁

😎 Ja píšen po čabensky, mal son napísať „nibudzen“ – ale to by ste už nirozumeli vóbec

😎 Vanu, ono je to veľmi jednoduché. 😈 

Slušnosť káže rozprávať tak, aby ti všetci rozumeli. Ak použiješ reč, ktorej niekto nerozumie, to je, ako keby si mu šepkal za chrbtom. Aj keď možno o nič nejde, kazí to atmosféru prostredia, cítim to často v skupinách dolniakov (pri osobných stretnutiach). 🙂 
Dúfam, že nikomu neuniklo, že význam (preklad) tej vety som tam pridal… 😉 😘

Bol som kedysi, cca pre 5 rokmi na zábave v Szomotore. Je to stredisková dedina pri Čiernej nad Tisou. Robia tam plesy, zábavy, ale nie v rifliach, ale musí byť protokolárne oblečenie. Zobrala nás tam jedna známa, oslavovala tam narodeniny. Bolo nás pri stole cca 30, všetko vo veku od 25 – 50, a všetko maďari, okrem nás dvoch.

Nela, naša známa, povedala:
„Máme medzi sebou dvoch Slovákov, nevedia po maďarsky, vítame ich medzi nami, nech sa cítia dobre, a poprosím všetkých prítomních, aby sme sa rozprávalo po Slovensky.“
Neveril som vlastným ušiam, všetci sa bavili po Slovensky. Až po polnoci, keď stúpala hladina krvi v alkohole, začala sa objavovať maďarčina, ale to už bolo jedno. Bol som veľmi milo prekvapený.

Dnes bol poplach. Manželka vraví:
„Zober do lesa psa.“
Ja že nie, ale potom som si rozmyslel, kúpil som uzdu a popruhy, teda vodítko a obojok, naložil som Grcka do auta a zmizol. O 15 min. som mal vystrašený telefón, že či som nevzal Moma, že už ho po celej Table hľadá, policajtov zastavila, susedy obehala, synovi volala. Že ide aj ona s nami na prechádzku, som sa po ňu vrátil. Zdrbala ma.

Chlapec ešte nikdy nešiel na vodítku, najprv sa chcel vyvliecť, trhal, hrýzol, a furt skúšal odbehnúť – ale nevyšlo. Pomaly si zvykol. Bál sa že ho ideme odstreliť, alebo niekde nechať, triasol sa od strachu. Ale oťukal sa, zistil že nie. Ale je vychcaný, keď stretneme iného psa, tak sa skrýva za Mery, ale keď je na rukách, tak breše jak frajer.

No neviem jaké meno mu dať. Basty sa mi nepáči. Úradne sa volá Momo. Ja ho chcem volať Dunčo, ale volám ho Grcko, tak neviem. Vyzerá, že nám prischne. Foto za chvíľlu.

Zasa tam mám preklepy, ale aj tak sú to super správni ľudia. 👍

Ale mohol by sa volat BO – ten havko /psík/  😈  😁

Ja viem, ja mám zvieratká rád (nie som zoofil), a mať psa je zodpovednosť. Psovi sa treba venovať, rozprávať s ním, cvičiť, hrať sa, pohladiť. Keď pôjdem na BS, na Kapore, nahuby stretko, alebo do Hrvatska, či inde, dám mu 20 €, že choď si dačo kúpiť. Toho sa bojím. Keď mi prirastie k srdcu, potom bude ťažko ho nechať len tak dakde voľne pohozen.
Pez nie je hračka, ktorú odhodíš, keď sa jej nabažíš, aj pes je len človek, je to živý tvor, a ja som zodpovedný človek. Preto do toho nechcem ísť.

Ale Mery už je rozhodnutá, ja si môžem baliť kufre, alebo sa s tým zmieriť.

Je teraz vonku, dnu nechce byť, vraj má byť vonku. Len nemám točňu, neviem ako bude robiť zatáčky, do rána bude Kosovo, -7°C, dúfam že sa nezlomí…