Prežili sme Elefantentreffen 2010

21. januára čítam správu od Martina Hoška; "Počuj, čo ty na elefantentreffen? išiel by som pravdepodobne na niečom decovom…"
Tým sa spustil zaujímavý kolotoč udalostí, o ktorý sa s vami rád podelím (predsa len je ta zima dlhá… 😆 )

Ja som teda za každú blbosť (ale Fica voliť nebudem! 🙂 ) a tak som dlho neváhal. Elefantentreffen, to je méta, o ktorej som si povedal že ju raz musím dosiahnuť. A keď už sa ponúkla taká príležitosť, prečo ju nevyužiť?
Týždeň pred odjazdom teda začali intenzívne kondičné prípravy. Zohnal som si zimné rukavice, zimné oblečenie, výhrevné vložky do topánok (thx Martin), nákup okrem iného aj tekutých zásob nevyhnutných pre prežitie…
Motorka dostala, ako je na elefantoch zvykom, blastre z karimatky, nejakú tú ochranu na nohy, obzeral som sa aj po nejakých vyhrievaných rúčkach. Môjmu zámeru, ísť na vlastnej motorke, však nakoniec zabránila reťazová sada takmer po smrti. Celú sezónu dostávala riadne do tela – takmer 17 500km, enduro, večne naložená motorka (veď vy viete koľko krámov si so sebou vozíme 😉 ). Autorizovaných servisov Derbi je na Slovensku asi toľko, ako spokojných užívateľov mýtneho systému a holandský dodávateľ nie je schopný dodať potrebné diely do nášho odjazdu. Volím teda miesto spolujazdca na Martinovej LC8 Adv. Trenčiansku výpravu tvorí ešte Klasik s jeho 1150 GS a tandemista Mančo + sprievodná oktávka (Divoch) so všetkým vybavením a vozíkom plným dreva.


Deň D mínus 1, 28. januára 2010
Zastavil sa u mňa Martin s autom aby zobral všetky moje veci a zbalil ich na motorku a do sprievodného vozidla (predsa len budeme mať ráno málo času a riešiť ďalšiu batožinu by bolo časovo náročné). Odovzdávam mu teda moje poctivo pripravené hmotné aj tekuté potraviny, stan, spacáky, náhradné oblečenie, elektrocentrálu atď.Ďalší deň sa len oblečem do motorkárskeho a fičíme. Prečo sem toto píšem? Zostaňte s nami a o chvíľu sa to dozviete 🙂


Deň D, 29. januára 2010
Štvrť na šesť ráno a budík veselo zvoní. Len s neochotou sa lúčim s vyhriatou postelou. Viem že si na ňu v nasledujúcich dňoch určite spomeniem. Plánovaný odjazd je o 6:00, počasie je pre motorkárov úplne ideálne – sneží, mráz, vietor, no kto by si nespravil výlet do 540km vzdialeného Passau?
5:45 mi volá Martin a oznamuje že Klasik + Mančo na Géese mali už niekoľko krát na mále, kedy si vyberali medzi stromom a autobusom a s motorkou to vzdávajú. Otáčajú sa pre auto a Martin nás počká v Bratislave. Ja sa im ani nedivím, urobil by som to isté.
Získavam teda nejaký a čas a celý nervózny do seba kopem pri telke poriadne raňajky. Paradoxne, práve bežal nejaký dokument o väzňoch z ruského gulagu.
Pohľad na mrazivý Sibír a zimou totálne zničených ľudí dodá človeku v mojej situácii veľa odvahy…
Na internete zisťujem že pičasie zastavilo aj chalanov z Revúcej 🙁 Tak snáď o rok…

9:00 CET konečne prichádza Klasik a Mančo s autom a dávame zrýchlený presun do Bratislavy. Na diaľnici kašovitý sneh, námraza, no proste motorkárska apokalypsa. Nechápem ako to Martin mohol zvládnuť bez ujmy…

A teraz k tým mojím zásobám: Maťo mi volá s otázkou:
-"Woozie, mal si v tvojej batožine niečo čo nevyhnutne potrebuješ?"
-"No, bolo tam jedlo, oblečenie, stan…"
-"Dobre nevadí, to vyriešime. Všetky tvoje veci zostali u mňa doma, zabudli sme ich preložiť z jedného auta do druhého. Sorry."
Takže paráda. Mamina mi hovorila aby som nechodil… 😀 Chalani sa ale zachovali ako správňaci a celý víkend ma kŕmili, šatili a všetky veci okolo. Nakoniec z toho bola all-inclusive dovolenka 😆

Konečne stretnutie na OMV pri Auparku s Majlankom, ktorý takisto radšej zvolil auto. Peťa z Oravy sme bohužiaľ nestihli, vyrazil pár hodín pred nami.
Naťahujem na seba moto hadry, zapínam výhrevné vložky a sadám na Kátéemu. Chcem využiť príležitosti a cestu absolvovať na motorke. Som mladý a sprostý, keď budem starší a rozumný tak si to už nedovolím 😀 A tak vyrážame z BA s výpravou, o ktorej by mohol snívať aj Katriňák – jedna motorka, tri sprievodné vozidlá + prívesný vozík, 6-členný servisný tím 😀

Držime azimut Linz, diaľnice v Osterajchu sú perfektne zjazdné, miestami dokonca aj suché. Po prejdení 100km dávame na pumpe prvú rozmrazovaciu prestávku. Cítime sa fajn, na teplomery niečo okolo jedného stupňa, zimu ani moc nepociťujeme. Aj tak ale do seba leje galóny teplého čaju. Po chvíľke prichádzaju borci z Maďarska, tiež postihnutí Elefantom… Hodíme krátky pokec a zberáme sa na odchod.

Cestou sa už toho moc zaujímavého nedeje. Zažívame slnko, vietor, snehovú búrku, dážď. Perfektná idylka. Ešte pár technických prestávok a už sme za nemeckou čárou.
Asi 20km pred cieľom schádzame z diaľnice na skutočne symbolicky udržiavané cesty 2. triedy. Tu už začína pravé edvenčr. 14% stúpanie, husté sneženie, ľad na ceste. Niektoré motorky odpadajú už tu. Naša LC8 sa na štuploch TKC veselo šmýka a tak radšej presadám k Majlakovi do auta.
Cestu lemujú odstavené motorky v závejoch, autá vyburáné v rigoloch a pár zúfalo tlačiacich motorkárov. My sme sa ani neviem akým zázrakom vyškriabali až na vrchol. Parkujeme autá a ja s Martinom sadáme na motorku a smer kemp uloviť nejaké miesta pre stan.

Elefantskí greenhorni sa ukázali v celej svojej kráse a schádzame s motorkou dole do "kotla". To bola osudová chyba a motorku nie a nie odtiaľ dostať. V tejto nemilej situácii som zažil to čo sa všade o tomto zraze píše – "Všetci sme na jednej lodi, nikto tu nie je viac či menej ako ty. Ak máš problém ktokoľvek ti rád pomôže". Tak k nám pribieha partička nemcov, talianov alebo bohviekoho. Spoločnými silami dostaneme motorku z kotla a parkujeme ju pre istotu pred bránou, relatívne na rovine. Prečo relatívne? No pretože kúsok rovnej plochy na elefantoch ešte nikto nikdy nevidel!

Martin sa vracia na 2 kilometre vzdialené parkovisko chalanom pomôcť s nosením vecí. Ja zostávam v kempe s dvoma kurevsky ťažkými alu kuframi a snažím sa nájsť miesto pre stany. Nakoniec som našiel partičku českých kolegov, zoznamujeme sa a ukazujú mi miesto kde sa niekde pod obrovskou kopou snehu vraj nachádzalo miesto pre naše stany. Začína sa stmievať a tak nelením, chytám lopatu a začínam odhazovať sneh. Husté sneženie mi to zrovna neuľahčuje…
Po tom, ako som prehádzal asi tonu snehu sa konečne ukazujú chalani so stanmi a vybavením. S radosťou si dávam "zahrievací" z nejakej čerešne či čo, v tej chvíli mi to bolo jedno. Rozkladáme stany, vybalujeme zasnežené spacáky a pripravujeme sa na mrazivú noc.
Kemp zahalila tma a nám sa naskytol nezabudnuteľný pohľad na toto miesto. Človek si pripadal ako niekde v zákope prvej línie na fronte – schovaný za hromadou snehu, tisícky stanov, svetiel z ohňa a hlavne, v jednom kuse vám nad hlavami lietali svetlice, ohňostroje, búchali petardy, strieľali výfuky a ozývali sa umelecké symfónie alkoholom podgurážených motorkárov.

Drevo je stále na našom vozíku takže prvú noc prežívame bez ohňa, spíme z kopca natlačený v našich malých stanoch. Paráda. Nesnažíme sa moc oslavovať a zničení únavou ľahíňame hneď ako sú stany postavené.
Klasik dostal skvelý nápad prikryť stany igelitom aby sa na nich nedržal sneh. Ó áno, túto funkciu to splnilo na 100%. Malo to ale maličkú chybičku na kráse. Asi po troch hodinách budím spolubývajúceho Martina a lapajúc po dychu, komplet prepotený zo seba dostávam:

-"Maťo, nezdá sa ti že je tu akýsi *cenzúra* vzduch?"

S dýchacími ťažkosťami vyliezame zo stanu a snažíme sa do krvi zase dostať nejaký ten kyslík… Strhávame ten stupídny igelit a lahíňame naspäť. Akoby nestačilo že sme sa takmer zadusili, všetká vlhkosť sa vyzrážala a ráno nachádzame všetky veci komplet mokré. Zachránili sme len to, čo bolo uzavreté v kufroch.


Deň D plus 1, 30. januára 2010
Po mrazivej noci vyliezame zo nášho stanu. Ústna hygiena je dôležitá, preto aplikujeme tekutú zubnú pastu a vlastne aj kefku :twisted:. Využívame oheň českých bratov a snažíme sa roztopiť sneh a uvariť si konečne niečo teplé. Postupne sa pri ohni zlieza celá naša partia, tak sa rozhodujeme čo ďalej. Veľa vecí je ešte stále v autách, chcelo by to aj priviezť naše drevo, uvariť zásoby čaju do termosiek a tak podobne. Rozdelujeme sa preto do dvoch skupín. Jedna ostane v tábore a bude odhrabávať zasnežené stany + sa pokúsi vytvoriť akú-takú rovinu, nech nespíme z kopca.
Druhá skupina zoberie sane (ako inak, požičané) a pôjde na 2km vzdialené parkovisko. Počítač ma vyžreboval ako šťastného výhercu s právom tlačiť sane 🙄
Moje náhradné oblečenie + civilné obutie sa veselo hreje u Martina v Bánovciach. Fasujem preto od Manča vojenskú páperovku a kanady.

Cestou na parkovisko stretávame nespočet Čechov, skupinku Slovákov zo Záhoria, ktorí sú tu vraj už piaty krát. Prehodíme pár slov a pokrčujeme ďalej. Stroje, ktoré sú k videniu na Slonoch ani nebudem opisovať, to sa jednoducho nedá.

Prichádzame na parkovisko. Chalani nakladajú drevo na sane a ja sa pokúšam naštartovať elektrocentrálu, aby sme mohli uvariť nejaký ten nealko čaj. Elektrocentrála je však značky Honda a ja si s Hondou moc nerozumiem. Podarí sa mi preto niekoľkokrát utrhnúť štartovacie tiahlo. Nakoniec pod spŕškou nadávok na túto tradičnú japonskú značku sa centrála uráčila naštartovať. Pripájame konvicu a čakáme kým voda zovrie. To sme ale netušili, že Honda nezabúda a tak 1,5 litra vody varila asi 45minút a spotrebovala pri tom aspoň liter pohonných hmôt.

Po pár hodinách strávených na parkovisku sa vraciame do kempu aby sme skontrolovali situáciu. Po ceste stretávam Peťa Ružvoňa tak sa dávame do reči. Tohto chlapíka fakt nič nezastaví! 🙂
Do našeho tábora zavítala aj druhá časť slovenskej výpravy – skútristi z BA: Herghott, RoboNM a ďalší. Vládne skvelá pohoda – jeme, pijeme, fotíme a nasávame tú zvláštnu atmosféru. Klasik sa pochlapil a urobil pre stany super rovný flek. Výhodne kupujeme slamu a vystielame si miesto pre náš (večný? 🙂 ) odpočinok.

Náš tábor je viac-menej zabezpečený tak sa vyberáme na prechádzku po kempe. Bláznivé stroje, príbytky a hlavne blázniví ľudia. Ale tak zdravo blázniví. Tak ako som spomínal na začiatku, priateľskejšiu atmosféru ťažko zažijete na bežných MC zrazoch.

Začína sa pomaly stmievať a ako asi tušíte, najviac to na Elefantentreffen žije v noci. Vybavujeme sa preto foťákmi, rôznymi svietidlami a hlavne tekutým slovensko – čokoľvek slovníkom. Stretávame rôznych "týpkov" mladé nemecké či rakúske Mädchen. Hovoríme plynulou fínštinou, oni zase plynulou nórštinou takže jazyková bariéra nie je problémom. Blbneme, nevieme čo od dobroty a ani neviem o koľkej sa navliekame do spacákov. Na rovine a na slame sa spí ako v bavlnke. Ráno mi niekto hovoril, že v noci teplota klesla na -17 stupňov celzia. Považoval som ho za blázna, netipoval by som menej ako -2…


Deň D plus 2, 31. januára 2010
V nedeľu ráno likvidujeme posledné zásoby, balíme čo sa dá a snažíme sa z kempu vypadnuť čo najskôr. "Najskôr" sa nám to podarí o 12:30. Väčšinu vecí mám mokrých vrátane čižiem takže sa vzdávam jazdy na motorke a usadám do vykúreného auta 😐
Martina, ktorý bol na tom podobne ako ja, ale nezastaví ani tornádo a nedá sa ukecať na to, aby sme naložili motorku na vozík a odišli všetci autom. Valíme si to po diaľnici, pohopiteľne s rozmrazovacími prestávkami a v Maťovom prípade aj neustálou výmenou ponožiek za suché…
Okolo 19:00 hodiny prichádzam domov. Vyzliekam prádlo, ktoré nevidelo denné svetlo od piatku skáčem pod sprchu…

Takto nejak vyzeral môj a vlastne aj náš prvý "sloní zraz", Elefantentreffen 2010. Z fotiek ani z tohto skromného reportu samozrejme nevycítite tú správnu atomsféru. To je asi aj jediné, prečo každoročne tisícky slonov sadnú na motorky a vydajú sa aj cez nepriazeň počasia na toto zvlášnte miesto. Každému to rozhodne odporúčam aspoň raz zažiť. Stojí to za to! 😉 Woozie