Ducati SUPERMONO – Legendárny jednorožec

Jednovalcové čudo

Ducati si robí nárok na niektoré z najžiadanejších a najexkluzívnejších modelov motocyklov v histórií. Napriek tomu jeden model sedí nad všetkým ostatným. Tak ako pri tomto modeli šlo o nedostatky, mystiku a cenu vtedy, ale aj dnes.

Jedná sa o legendárne Ducati Supermono z roku 1993. Posledný jednovalcový superšport je skutočným pretekárskym jednorožcom v histórií. Pozrime sa mu na roh.

Tak rýchly, ako jeho životnosť

Malý, ľahký, nádherou ohromujúci a nasýtený exotickými materiálmi. Sériový pretekársky superšport o objeme 549 ccm sa stal mýtom od prvej sekundy. Bol navrhnutý tak, aby predviedol technickú zdatnosť Ducati v jednovalcových pretekoch. A taktiež ukázal, ako ďaleko môžu zájsť moderné materiály a metódy vývoja najnákladnejšej štvortaktnej konfigurácie.
Okamžitý víťaz, ktorý to trhal namaderu. Supermono získal hneď víťazstvo vo svojom prvom roku súťaže, keď v roku 1993 vyhral európsky šampionát. Supermono mal v rukách Talian Maura Lucchiariho. V roku 1995 vyhral na Isle of Man TT Kiwi Robert Holden a priniesol Ducati svoje ôsme a doteraz posledné víťazstvo TT.

Mal to byť viac než len pretekársky superšport, pretože bola sľúbená aj cestná verzia. Ale tento plán sa nikdy neuskutočnil, keďže na scénu prišiel dnes už ikonický Monster. Napriek svojej príťažlivosti a pretekárskemu úspechu, bol však projekt Supermono po dvoch rokoch zrušený a bolo postavených iba 67 exemplárov. Dlho očakávané cestné verzie sme nikdy nevideli. Môže za to príchod Monstra.

Ale aj vďaka tomu, je to až mýtická motorka a prirovnáva sa k jednorožcovi – niečomu ojedinelému a super vzácnému. Ducati Supermono dnes má cenu viac ako 117 000 Eur cca. To sa oplatí za jednovalec 😀

Jednooký medzi slepými

Hlavný konštruktér Ducati Massimo Bordi rozbehol koncept v roku 1990 a vytvoril jednohrnek s objemom 487 cm³ z 90-stupňového dvojvalca V-twin. A to z víťazného modelu 888, doplnený desmo rozvod a elektronický vstrekovaním paliva. Bordiho prototyp si ponechal oba valce, ale na zabezpečenie energie používal iba vertikálny otvor. Horizontálne bola vedená bez hlavy, takže jej piest pôsobil ako vyvažovač na zrušenie vibrácií, ktoré zvyčajne trápia jednovalce. Hoci sa ukázal byť motor hladký ako dvojvalec v tvare V, dodatočný odpor fiktívneho piestu mal za následok straty výkonu, ktoré prinútili inžiniera vrátiť sa k rysovacej doske.

Jeho riešením bolo amputovať fiktívny piest a jednoducho použiť dvojité nastavenie konrodu. Známe ako „doppia bielletta„. Toto riešenie viedlo ku kompaktnejšiemu motoru a ďalším efektom bola nádherná trakcia. Vŕtanie zvýšilo na 100 mm, zatiaľ čo zdvih sa zvýšil o ďalšie 2 mm na 70 mm, čím sa vytvoril obsah 549 ccm³ a špičkový výkon 75 koní pri 10 500 ot./min.

Pocit malorážky na steroidoch

S motorom skoro bez vibrácií, ho mohol vývojový tím použiť ako člen namáhanej hmoty. Čo znamená, že umožnilo rámu byť extrémne tuhý a zároveň zostať ľahký. Zmes oceľových rúr s priemerom 22 mm a 16 mm viedla k rámu, ktorý vážil iba 6 kg. Bol to údajne najvyšší pomer tuhosti k hmotnosti zo všetkých Ducati vyrábaných v tom čase. Medzi ďalšie potešenia podvozku patril plne nastaviteľný pretekársky Öhlins vyrobený na túto motorku, 280 mm kotúče a brzdy Brembo a kotvenie z uhlíkových vlákien – karbónu.

O jeden z najkrajších zvukov jednovalcového motora sa starala značka Termignoni, čo k Ducati patrí. Supermono bola prototypová trieda s motocyklami. Prečo? Lebo používali jednovalcové motory z endúr ako Suzuki DR800 alebo Yamaha XT660, zabalené do krásnych ľahkých rámov vyrobených na závody. Takže Ducati Supermono vynikal ako jediný sériový pretekár na štartovom rošte, ktorý bol od podlahy vyrobený, aby vyhrával.

Svet prvýkrát zahliadol Supermono na výstave v Kolíne nad Rýnom v roku 1992. Spolu s ďalšou kľúčovou Ducati. A to prevratným M900 Monster, ktorého popularita bola pravdepodobným dôvodom, prečo sa sľubované cestné Supermono nikdy neuskutočnilo.

Bolo by krásne si na tomto mýte zajazdiť aspoň raz, čo povieš?