Expedícia s Čezetou 2009 – VII. diel (Južná Amerika – online)

Expedícia s Čezetou 2009 – VII. diel (Južná Amerika – online)
Rozkladáme stany na záhrade jedného z dedinčanov. Rovnako potrebujem po jazde na tej príšernej ceste skontrolovať motorku. Plechový kryt pravej vidlice je ulomený. V zadnom kolese zas vybehlo ložisko. Natĺcť ho naspäť nie je taký problém, ale zváračku na plech v džungli nemajú. Celá dedina je nabitá policajtmi a vojakmi, strážia cez deň, aj v noci. Policajti tu jeden deň taktiež usporiadali s miestnymi dobrovoľníkmi zaujímavý deň „Za mier v Kolumbii“. Celotýždenné čakanie nám sťažuje fakt, že nemáme skoro žiadne peniaze v hotovosti. Bývanie, jedlo aj internet v miestnej kaviarni máme našťastie zadarmo a tak sa to dá prekonať. Miestni sú k nám veľmi priateľskí. Pol kilometra z internetu domov nejdem nikdy menej, ako pol hodiny, z ulice ma ťahajú do krčiem, alebo obchodu snáď všetci miestny obyvatelia. Neďaleko od Piemontu je pomerne veľká rieka, chodia tu robiť pikniky a kúpať sa.

Po týždennom liečení môžeme pokračovať. Počas pobytu som zisťoval bezpečnostné situácie ďalej za Piemontom. Takmer všetci hovoria, že cesta, ktorou sme prišli je omnoho nebezpečnejšia, ako tá, ktorá nasleduje (na príjazdovej ceste prepadli deň po našom príchode autobus, nikomu neostalo ani pol topánky). Je to tá istá cesta, o ktorej nám všetci hovorili, že je absolútne bezpečná. Z toho vyplýva, že tvrdeniam o bezpečnosti tu nemôžem nikomu veriť. Pretože sme v Piemonte týždeň, vie o nás každý v okruhu 50 km, vysielalo o nás aj rádio. A prečo by si mali komunistický teroristi z FARC-a nechať ujsť Európanov? Idem do miestnej pevnosti, kde sídli veliteľ polície, aby som vybavil sprievod. Veliteľ mi síce tvrdí, že sa niet čoho obávať, ale po mojom naliehaní nakoniec prisľubuje kamión plný policajtov. Odjazd ale neustále odďaľuje. Po dvoch, troch dňoch z neho vylezie, že nie je blázon, aby s nami niekoho poslal. „Veď je tam všade FARC a ja si nenechám vyhodiť do vzduchu svojich ľudí!“ S policajtmi to asi nedopadne, tak to skúšam u vojakov. Veliteľ vojakov sa ma najskôr snaží zbaviť, ale som opäť nedobytný a tak sľubuje helikoptéru. Peter si zo mňa robí srandu a považuje to za úplne zbytočné. Ja by som sa ale rád vrátil domov. Keď je všetko pripravené k odchodu, tak že my síce môžeme letieť, ale bez motoriek. Pre mňa to zásadne mení situáciu. Idem po zemi a dúfam.

Po štvrť hodine cesty za Piemontom je brod cez rieku rozvetvený do troch ramien. Kvôli včerajšiemu lejaku je v rieke viac vody. V najhlbšom brode celej cesty sa riadiaca páka a ŠPZ umývajú vo vode. Nasledujúce menšie rieky pretekajúce cez cestu už potom ani nepočítam. Po dvoch hodinách jazdy je tu rieka Caqeta s prietokom, ako dve Vltavy v Prahe. Cez rieku funguje len preprava osôb a motoriek. Obidve na drevených, meter a pol širokých a asi 15 metrov dlhých motorových člnoch. Pri jazde sa pevne držíme nepevných stĺpov podopierajúcich plátennú striešku. Plavba je naozaj adrenalínový zážitok. Ja aj Peter sme sa zrazu poriadne zapotili a ja si v duchu hovorím, prečo som k mašine nepridal tie prázdne plastové kanistre. Kapitán je však profík, žiadne kúpanie sa nekoná a bezpečne pristávame na druhom brehu. Peter chce pri rieke spať, aby mohol rybárčiť. Aj ja som tu chytil dnes svoju prvú rybu a to asi 40 cm macka.

Ďalší deň sa začína cesta pomaly dvíhať, prechádzame kopce. Pri jednom zjazde mám malú nehodu. Našťastie nič vážne, ohnutá páčka brzdy a preliačený kufor, nič viac. 20 km pred mestom Mocoa začína konečne asfalt. Hneď pri výjazde z džungle nás zastavujú policajti. Ako počujú názov značky mojej motorky, vyťahujú pištole, aby nám ukázali, že majú taktiež ČZ. V Mocoe je potreba vymeniť ložisko, ktoré sme menili v Cucate. V celom meste ale nemajú žiadne dvojradové ložisko. Čo s tým? Sústruhom vyrobiť viac miesta v náboji a použiť dve jednoradové. V Mocoe ma taktiež na ulici zobrala polícia a dve hodiny vypočúvala. Mysleli si, že som komunistický agent, pretože v tej džungli pri Piemotne už roky nebol žiaden cudzinec a keď sme to prežili, tak musíme byť jedna ruka s FARC-om. Na ich stupídne útoky odpovedám porazenecký, že Hugo Chavez je môj otec a Fidel Castro moja mama. Oni to však naozaj berú, ako priznanie! Po príchode naspäť na hotel sa dozvedám, že Petra taktiež vypočúvali s úplne rovnakými otázkami. Po opravách pokračujeme ďalej, smer Sibundoy. Asfalt mizne a cesta strmo stúpa a kľukatí sa. O ich vlastnostiach svedčí ich miestny názov „Trampolína smrti“. Ja som síce na slávnej ceste smrti v Bolívii nebol, ale Peter áno a hovorí, že v porovnaní s ňou má naša trampolína mierne väčší sklon, ale na druhú stranu nemá ani zďaleka také hlboké a príkre zrazy, ako jej kolegyňa v Bolívii. Po popoludňajšom výstupe je prevýšenie cca 1 500 metrov a obaja to pociťujeme na pľúcach. Preto tento deň nocujeme v televíznom vysielači. Druhý deň chcem pokračovať, ale je tu ďalší problém. Ulomil sa mi úchyt pravého tlmiča na kyvnej vidlici. Teraz tlmič sedí na napínači reťaze a aby neušiel do strany, bráni mu rám kufra. Najskôr teda odveziem náklad na protiidúcomcom pick-upe do mestečka Sibundoy. Nechávam veci na hoteli a vraciam sa za Petrom. Nasledujúci deň spoločne pokračujeme. Jazda na ČZ bez nákladu je úplne iná. V Sibundoy odpočívame niekoľko dní. Peter ide potom k neďalekému jazeru Como rybárčiť, ja okolo neho len prejdem a pokračujem ďalej do mesta Pasto. Tu stretávam jazdnú políciu a dvoch bláznivých Čechov idúcich na bicykloch z Bogoty do Ohňovej zeme. Za dva dni prichádzame k hraničnému mestu Ipiales. Ekvádor je za kopcom.

Urobte radosť svojím mašinám a zároveň podporte cestovateľa Vojtu Hlásného nákupom v jeho internetovom e-shope [linka]

Expedícia s Čezetou 2009 – VII. diel (Južná Amerika – online)