Pekelné doly 2008

Pekelné Doly (6. ? 8.6. 2008)
Je piatok popoludní. Práve sa vraciam zo služobky v Brezovej pod Bradlom, ktorú som si spríjemnil návštevou mohyly a múzea generála Milana Rastislava Štefánika. Trčím v plechovke a myšlienkami lietam niekde medzi ?ako dobre by sa tu, po Myjavských kopaniciach jazdilo na motorke? a ?Štefánik bol fakt veľký človek (i keď nízkeho vzrastu), politik a cestovateľ?. Z týchto duchaplných úvah ma preberá až telefón. Volá Peter (medzi hovadami tiež známy ako Divoch). ?Nazdar, nazdar! Čo máte v pláne S Ivkou na tento víkend? Na internete som našiel perfektné miest pre motorkárov. Keď vyrazíme o šiestej, navečer sme tam a celú sobotu sa tam môžeme flákať a jazdiť.? ?Hmm… a ako sa to volá? Pekelné Doly? Nie je to niekde až nad Prahou náhodou?? Takto sme sa dohovárali ešte chvíľu, až kým nepadlo rozhodnutie, že po práci vyrážame, prespíme niekde nadivoko a v sobotu navečer by sme mali byť na mieste.

Čakanie u Janky na Divocha si spríjemňujeme požieraním čerstvých jahôd. Myslím pri tom na svoje žalúdočné ťažkosti typu ?riedky prípad s hustým behaním?, ktoré som práve prekonal. Peter prichádza, v rýchlosti sa dohadujeme na niektorých drobnostiach a okolo siedmej večer vyrážame z Trenčína smer Uherské Hradiště.

Za Hradišťom nás chytá krátka prehánka, ktorú prečkávame v nejakom podjazde s cigaretkou a pri debatách kto, čo ako, s kým a kade (jazdil). Pôvodný plán ?Buchlovické kopce? kôli dažďu zamietame a ťaháme smer Zlín. Prepletáme sa moravskými dedinami a mestami, kocháme sa prírodou a užívame si ten krásny pocit slobody, aký človek môže zažiť naozaj len na motorke.

Navečer sa začíname obzerať po nejakom kompatibilnom nocľahu. Zastavujeme pri kempe, je tam však motozraz, takže pokračujeme ďalej. Čo už by sme vedeli robiť medzi bandou hlučných a podgurážených motorkárov (hlasný smiech). Hľadáme niečo tiché, ideálne mimo civilizácie, avšak ?na skok? ku nejakému ?napájadlu?. Takže vlastne hľadáme krčmu (hospodu). Po neúspešnom hľadaní v 3 dedinách nachádzame drobnú, nenápadnú krčmičku v obci Krchleby. Keďže v celej dedine nanachádzame dostupnú lúku, som odhodlaný spýtať sa krčmára, či si môžeme svoje stany rozložiť priamo pred krčmou na malom, pekne upravenom trávniku s lavičkami. V krčme tiež sedí starosta, ktorý ma vyvádza z omylu. ?Jó kluci, na obecním by to nešlo, ale když chcete, můžete přespat u mně na dvoře.? Z dvora sa vykľula asi 5 km veľká lúka, takže bez váhania rozkladáme stany a vraciame sa naspäť do hospody. Krčmár na nás vidí únavu a vyčerpanie a rovno čapuje pivá a ohrieva párky. Čo nasleduje ďalej nemusím opisovať, z hospody odchádzame (tuším) dačo po polnoci. Pri platení fakt seriózneho účtu (tuším 350 Kč za 4 osoby  ) sa nás hospodský pýta, kedy budeme vstávať, či a čo chceme na raňajky.

Vstávame okolo 9 ráno, balíme stany. Prichádzajúci pán starosta nám ponúka kávu a čaj. S vypleštenými očami ďakujeme a vravíme, že už sme dohodnutí s hospodským. S rovnako vypleštenými očami vstupujeme do hospody, kde nás čaká čerstvý chlieb (ktorý sme tiež super čerstvý dostali aj večer ku párkom), zelenina, šunka, vajcia, maslo, slanina … Proste Interhotel. S ešte vypleštenejšími očami platíme účet niečo cez 200 Kč za raňajky, kofolu a kávu pre 4 osoby. Morava má fakt dačo do seba.

Pokračujeme ďalej smer Zábřeh ? Červená voda. Bohužiaľ nefotíme, v tých zákrutách fakt nie je kedy. Prichádzame na Suchý vrch a odbáčame smerom ku Vyhliadke.

Zisťujeme, že kúsok od nás je bývalý vojenský objekt slúžiaci na obranu vlasti v 2. svetovej vojne ? Tvrz Bouda. Vravíme si ?prečo nie? a púšťame sa na asi 3km peší pochod.

Asi 2 hodiny blúdime so sprievodcom pod zemou a obzeráme si všetko, čo tak po vojne zostalo.

Peši sa vraciame na Suchý vrch, kde stretávame Ďaľších motorkárov. Debatíme, obzeráme mašiny a vyrážame ďalej na cestu. Po ďaľších asi 200 km krásnej krajiny prichádzame ku nášmu dnešnému cieľu ? Pekelné Doly.

Parkujeme a v zmysle hesla ?hlad zapiješ, ale smäd nezaješ? si rovno objednávame pitie. S Divochom sa vzájomne doberáme a podrypujeme raz do japonských, inokedy do nemeckých motoriek. Zabíjam to klincom : ?aj tak si to celé pototo, ja sa sem trepem 450 km a motorku parkujem vonku. Keď som čítal Campov článok, tak oni všetci parkovali rovno pri bare a ja teraz kôli tebe musím parkovať vonku, na slnku.? Divoch ma prestáva psychicky zvládať a preto štartujeme a preparkovávame motorky rovno ku baru.

Celý večer sa zabávame pri rockovej muzike, popíjame dobre vychladené pivo (bodaj by nie, keď v celom podniku je stála teplota 12oC) a debatíme s ostatnými motorkármi.

Dávam sa do reči s Nemcom, ktorý má postavený karavan hneď vedľa našich stanov. Dozvedám sa, že ho tu parkuje už asi 2 roky a chodí sem na trojkolke pravidelne. Bohužiaľ nachádzame zas a opäť jazykovú bariéru (keďže nemecky slabo rozumiem, no nehovorím) – ktorú som väčšinou riešil tak, že som hovoril anglicky a odpovedané mi bolo nemčine ? kamarát (fakt si nepamätám jeho meno) nehovorí, ani nerozumie anglicky. Naša komunikácia bola fakt minimálne zábavná : rukami, nohami, akokoľvek ….

Ráno už robíme len povinné foto, sadáme na motorku a japonskú napodobeninu endura ( hlasný smiech ) a vyrážame domov.Máme pred sebou asi 450 km a počasie sa začína nejako kaziť. Doteraz bola obloha úplné BMW (modrý podklad a sem-tam biely oblak), no teraz to skôr vyzerá na SUZUKI (tmavá modrá, miestami až čierna s nebezpečím pokazenia sa). Striedavo sa pečieme na slnku a narýchlo obliekame nepremoky. Úplný koniec sveta prichádza pred Uherským Hradišťom. Zaliezame pod strechu benzínky a naivne čakáme, že to prestane. Mýlime sa. Zas a opäť obliekame nepremoky a pokračujeme v daždi ďalej. Ktosi chcel tuším umyť nejakú japonskú motorku špinavú od mušiek.

V takomto japonskom počasí pokračujeme až domov. V Trenčíne tankujem opäť doplna, a podvedome rátam priemernú spotrebu, ktorá ani nie o desatinu prekročila 5 litrov naturálu na 100 km.

Čo dodať na záver? Celú akciu hodnotím viac ako kladne a viem, že keby som z akýchkoľvek dôvodov Petrovu ponuku na tento skvelý víkend odmietol, tak by som si to musel veľmi dlho vyčítať. MartineR