40+ – tu sme

Všetkým moc ďakujem. 😉  🙂 

Dakujem za gratulacie vsetkym zberace mi nepadaju lebo mi ich nedrzi Bobolak ale struny  😁

Maguma domáca slivka ?

Ako som oslepol.

Kedysi dávno som mal super auto Škoda 1000MB. Malo len jednu chybu – bolo staré, hrdzavé. Občas bolo treba niečo zavariť, aby neodpadovali kusy plechu. Bola sobota, vyváral som vnútorný blatník 2,5 rutilovou elektródou robenou trafo-zváračkou. Prúd sa reguloval skokovite prepínaním odbočiek primárneho vinutia, takže bolo ťažko nastaviť optimálny prúd. 3 veľa, 2 málo. Plech už bol taký prehrdzavetý, že keď som priložil elektródu, tak horel jak papier.
Samozrejme zvárač potrebuje 3 ruky, lebo samostvievacie prilby ešte nevymysleli. Kým som to „polepil“, poriadne som si nablinkal do očí. Varil som tak, že keď chytil oblúk, len som zavrel oči.

Podvečer sme balili aparatúru, gitary, lepráky, krofóny, bubny, krosná (harvany) a šli sme hrať zábavu do Kolonice. Bubeník Lomakin (bol Rus, mal nemecké meno, ale prezývali sme ho podľa ruského veľvyslanca) mal z Kolonice manželku Samantu. Tiež sa nevolala Samanta, ale mala veľké kozy jak Sam Fox, preto sme ju tak volali.

Počas hrania ma začali oči štípať. Najprv len trochu, ale potom stále viac a viac. Nato došla moja (vtedy mladá) manželka Mery s Vierkou, manželkou DeFakta. DeFakto bol šéf skupiny, bassmann. Skoro nikdy za nami naše baby nechodili, ale dajak sa dali dokopy a došli za nami. Asi kontrola zhora. Mne už oči začali slziť, pred očami sa mi kadečo mihalo a len s námahou som ich udržal otvorené, privieralo mi viečka. Občas som videl aj rozpálenú elektródu.

Mery a ostatní na mňa:
„Čo Ti je? Čo máš s očami?“
Mal som očí príšerne červené, a tiekli mi slzy. Dal som si tmavé okuliare, mal som také frajerské. Nevyzeral som jak Džefo, ale jak Fasko. Ľudia v sále vraveli:
„Pozri na toho gitaristu, jaký spitý, už ani nevidí na struny.“

A potom to prišlo.
Oslepol som. Nevidel som nič. Jednak som nemohol otvoriť oči, a keď som otvoril, nič som nevidel, absolútne nič.
„No, a som v prdeli.“
Myslel som si, že je to natrvalo. Keby som povedal, že som plakal, vôbec by som neklamal. Ale ani som si to nejako neuvedomoval, že som totálne slepý a možno navždy.
V hlave mi vírili myšlienky: „No čo teraz, čo ďalej?“
Mery s Vierkou odbehli do Samanty a doniesli mi studenú smotanu, liali mi ju do očí… Strašne to bolelo, štípalo…

Bolo treba hrať, prestávka už bola príliš dlho.
DeFakto ma nútil zobrať gitaru a hrať. K mikrofónu ma dotiahli za ruku, zavesili mi ju na plece a: „Cigán, hraj!“
Nadával som im, že som slepý, ale nepomohlo, zábava bola v najlepšom, musel som brnkať.
Predtým som hral podľa zošita, kde som mal texty a akordické značky – také amatérske polonoty, teraz som hral z pamäti.
Všeličo sa mi v hlave motalo.

Asi po dvoch hodinách slepoty, strašnej slepoty, som začínal vidieť slabé obrysy, fľaky. Už som vedel, že je dobre, že moja slepota začína končiť.
Krásny pocit. V tej chvíli som bol ochotný veriť v boha.

Ale oči ma boleli ešte asi 3 dni.

Nech sa Vám to nikdy nestane…

Najlepší zvárač Bopsik.

😈 Vilo, neviem všetko, preto sa pýtam: volá sa Tomáš?

Najhoršie na tom je to, že tieto príbehy sú pravdivé, zo života… Také nevymyslíš…

Na staré kolená som už opatrnejší, ale furt dačo vystrojím. Pat a Mat sú mi vzorom…  😁

😈 Bopsik je kutil-kaskadér 👍  😁