Connect with us

Podujatia

INTERCONTINENTAL RALLY 2013

Publikovaný

on

Intercontinental Rally je klasický rally pretek zo Španielska (Almeria) do Senegalu (Dakar) skladajúci sa z presunov a meraných rýchlostných skúšok. Spolu obsahuje 14 etáp bez oddychového dňa s celkovou dĺžkou do 6 000 km. Orientácia v púšti prebieha podľa nahratých bodov v GPS. Sú rozdelené na odporúčané wait-pointy (WP) a povinné check-pointy (CP).

Zabezpečenie pozostáva zo sledovacieho zariadenia SPOT, cez GPS v centrále v Prahe orgas poznajú aktuálne pozície pretekárov. V prípade aktivovania tlačidla na technickú pomoc do 6 hodín príde odťahovka a zachráni jazdca. Ak priletí signál z tlačidla zdravotnej pomoci, usporiadateľ sa zaväzuje poskytnúť pomoc do 2 hodín.
Trasy kopírujú pôvodné dakarské etapy, sú veľmi rôznorodé a dlhé a pretekári si prídu na svoje. Bez výstrah v GPS a rozprave sa sledovanie podkladu stáva základom a jazda je náročná na sústredenie a pozornosť.
Štartoval som na KTM 690 Rally Replica v českom Czech Beer Rally Team-e s Janom Dufekom, Jindrom Moravcom a s Jiřím Kalátom.

1. etapa: Almeria – Taorirt (170 km)
Nazývaná tiež zahrievacia etapa. O siedmej ráno vychádzame do krátkeho, niekoľko kilometrového presunu na kamenistú pláž. Štartujeme do prvej časovky, tá vedie niekoľko stovák metrov okolo skaly späť na asfalt a pokračuje do prístavu v Almerii. Nalodenie je rýchle, plavíme sa na malom nestabilnom trajekte do Maroka.
V Nadore prebehne typický rituál prechodu hranice africkej krajiny so všetkými zmätkami, čo k tomu patria. Nočná jazda veľkým mestom a frekventovanou cestou za ním je zážitok. Pred bránou kempu čakáme dve hodiny. Po otvorení zisťujeme, že neobsahuje okrem asfaltu nič použiteľné. Preto si vypočujeme zmätočnú večernú rozpravu a pred polnocou zaľahneme do studených a vlhkých stanov. Našťastie neprší ani nesneží.

2. etapa: Taorirt – Merzouga (presun 220 km, časovka 317 km)
Budíček je pred štvrtou ráno a neumytí sa presúvame na vzdialený štart. Trasiem sa od chladu. Bodaj by nie, sú stále -4°C. Konečne stojíme na slnečnom štarte, čaká nás dlhá časovka končiaca v dunách Erg Chebbi.
Vyrážame po minúte, trasa vedie spočiatku polopúšťou, potom korytom riečky s vodou. Neskôr prichádza terén typický pre túto etapu: nekonečné kamenisté planiny prerušované nebezpečnými jarkami. Po niekoľkých, len tak ustátych nakopnutiach a po blbnutí zle nastaveného GPS konečne ťahám za plyn a predbieham súperov v riečisku. V hlbokom piesku motorka tancuje aj pri zatiahnutom tlmiči riadenia, nešťastne triafam malý hrb ťavej trávy. Dostávam sa do hajsajdra, vyletím asi dva metre nad motorku a dopadám predkom hrudníka na riadidlá. Odtiaľ aj s motorkou pokračujeme v ukážkovom salte. Našťastie dopadáme do mäkkého, iba rebrá a hrudná kosť výstražne zapraštia. Bolesti ma sprevádzajú celý pretek. Večer prespíme v hlinenej kasbe, celú noc mám zimnicu z pádu a vyčerpania.

3. etapa: Merzouga – M´hamid (presun 40 km, časovka 151 km, presun 61 km)
Perla medzi pôvodnými trasami Dakaru. Relatívne krátka časovka, no technicky náročná. Nejako sa mi podarilo rozhýbať sa a so zaťatými zubami nastúpiť.
Opäť ranné vstávanie do zimy, ale chvíľkových -2°C rýchlo vystriedalo teplé počasie. Za Taouzom sa neštartuje vpravo, ako je dnes zvykom pri tripoch do M´hamidu, ale vľavo pozdĺž alžírskej hranice. Potom už nasledujú známe terény, slané jazerá, Porte de Sahara, slávna Hi Remilia na brehu riečiska Oued Rheris. Brehy sú strmé, občasná rieka rozvetvená a okolie počas sucha pekelné. Hneď za oázou je úzka hlinitá cesta, teraz rozjazdená s meter hlbokými koľajami plnými feš-fešu. Jindro idúci predo mnou dvíha oblak prachu a ten zostáva ako biela stena na mieste. Čakám 5 minút, no prachová príšera sa ani nerozplýva ani nepohybuje. Tak vyštartujem, z koľaje trčia iba riadidlá. Nohami sa odtláčam od stien a pobiede prejdem kritických 200 m. Prechádzam tromi korytami a nakoniec niekoľkými kilometrami prachových dún a ciest pomedzi kríky. Všade sú popadaní jazdci a úsek hodnotím spolu s Chegagou ako najnáročnejší na území Maroka.
Na slanom jazere ani neprekročím 150-ku. Štrkové a rovné planiny preruší skupinka motorkárov stojacich okolo spadnutého a bezvedomého Aleša Černého. Po prebratí pokračuje pomaly v sprievode Jindru do cieľa.
Presun z cieľa asfaltom do M´hamidu končí zrazu v známych priestoroch – bivak je v kasbe, kde som minulý rok strávil čerstvo zlámaný noc medzi zhašišovaným personálom a rovnako zhulenými hosťami. Svet je malý.

4. etapa: M´hamid – Icht (presun 9 km, časovka 388 km, presun 140 km)
Otepľuje sa, ráno nás prekvapí krásnou nulou a teplota rýchlo stúpa. S obavami sa pohýnam do miest, ktoré mi privodili vlani doničenú ruku. 30 km prachových dún poskladaných do zatáčkovitej medzikríkovej cesty je o plnej dvojke naslepo v oblakoch prachu. Vyústi na bočnej panve jazera Iriqi. Konečne vidím dopredu, pridávam a pri 140-ke motorka vynecháva! Nakoniec sa stroj chytá, ale celú etapu ho neviem vytočiť viac ako na 2/3 otáčok. Napriek tomu idem parádne, míňam tabuľové hory, čierne planiny s jarkami, CP kde čerpám benzín. A opäť do hôr, cez náhorné planiny. Na rovine vojenská kontrola vyháňa všetkých mimo dohodnutú trať. Po prekonaní sypkých čerstvých dún čaká nekonečná hlinitá rovina a potom iba kamene, kamene a kamene s prachom, do nemoty až do cieľa. Po ceste do bivaku KTM nadobro zastane. Neriešim problém na ceste, hodím motorku okoloidúcim Španielom na vlek a v bivaku vypúšťam za hrsť bordelu z filtra. Včera som totiž neskontroloval dotiahnutie dekla na ľavej prednej nádrži. Zároveň sa zasekol odvzdušňovák zadnej nádrže v otvorenej polohe a palivová sústava tak dva dni nerušene žrala prach.
Som dosť unavený, noc trávime v čistom francúzskom kempe v štýlových hlinených chatkách. Spestrenie noci produkujú stovky mravcov v posteli, ale som konečne osprchovaný a v teple, preto dosť pokojne spím.

5. etapa: Icht – Smara (presun 150 km, časovka 280 km, presun 57 km)
Začiatok časovky je po dlhej a rýchlej uvalcovanej ceste. GPS zase raz zaúradovalo, WP signalizuje o niekoľko km neskôr. Odbočím do púšte a pokračujem hore nekonečným svahom s veľkými kameňmi. Pri kaňone doťahujem povolené nádrže a zostupujem nájdenou „cestou“ na jeho dno po strmom zafúkanom brehu. Dole stretávam neskoršieho celkového víťaza a som na CP ako druhý. No GPS ukazuje iba vzdialené body, a preto musím nasledujúce kilometre riešiť intuitívne. Idem sám krížom po skalnatej planine, po pol hodine sa konečne napájam na správnu trasu. A tá stála za to! Roviny s rovným žltým pieskom prerušované malými vlnami, zmeny smeru driftami vysoko nad 100 km/h, malé duny, kde predbieham autá aj motorky.
Na CP2 tankujem, onedlho jedno GPS vypína a druhému blbne podsvietenie. Pokračujem v etape po nekonečných kamenných cestách tak, že nasledujem prach, predbehnem jeho pôvodcu a znovu prenasledujem prachový chvost na obzore. Takto obehnem 3 autá a 6 motoriek. Naraz sa cesta stratí v hlbočine, zúfalo brzdím a letím s motorkou bokom po zráze so sklonom skokanského mostíka, padli tu asi všetci. Postavím motorku a pokračujem na najrovnejší úsek rally. V oslepujúcej bielobe sa mnoho kilometrov vpredu matne črtá protiľahlý breh slaného jazera, podklad je dokonale rovný. Zrýchľujem na 140 a vtedy motorka zhasne. Zabudol som prepnúť na zadnú nádrž, predné zhltol smädný motor.
Po dojazde do bivaku pozerám na sprchy zafúkané po kolená pieskom, preto špinavý mením olej a opravujem tisíc drobností, Jirko Zeman mi obetavo pomáha. Nakoniec objavím použiteľný turecký záchod a čiastočne funkčné umývadlo. Spím v stane ako v mrákotách, stále je zima na páperový spacák.

6. etapa: Smara – Boujdour (presun 30 km, časovka 430 km, presun 32 km)
Počas tejto etapy mi tuhne chrbát a predlaktia, prvú polovicu idem pomalšie a mizerne navigujem. Nekonečné úzke cesty s feš-fešom popod hlinené zrázy bez možnosti predbehnutia, potom rozbité planiny s dierami v bielom prachu vo veľkosti predného kolesa. Po blúdení hádžem ukážkovú držku vo feši, až sa konečne chytám. Posledné kilometre slaných rozbitých ciest preletím.
Druhá polovica je úplne o inom. Ohromná kamenná planina bez ciest, často s hladkou súvislou skalou, prerušovaná kaňonmi za hociktorým horizontom. Hľadanie správneho smeru, zjazdy a výjazdy, návraty a otočky a znovu kamene. Nakoniec prechádzam cez obrovský, asi 2 km široký kaňon plný piesku, v strede naprieč predelený prastarým kamenným múrom. No prekvapeniam nie je konca. Ocitám sa na rovine s osamelo rozhádzanými oranžovými a tvrdými dunami. Šošovkový tvar bez typického hrebeňa, rovnaký vzhľad, veľkosť a absencia malých duniek po okolí sú fascinujúce. Trasa vedie, bohužiaľ, pomedzi ne a piesku sa vyhýba. Nakoniec pálim po rovinách, posledné 3 hodiny som nikoho nevidel.
Bivak na brehu Atlantiku priniesol vietor, chlad, ale aj možnosť sprchy.

7. etapa: Boujdour – Dakhla (presun 151 km, časovka 255 km, presun 50 km)
Najrýchlejšia etapa sa odohrala na území južného Maroka, smejeme sa, že iba 255 km časovky. Odpálim vo veľkom štýle, rýchle povrchy KTM 690 sedia. A po 5 km stojím! Zrejme sú mikropóry filtra zanesené a nepomáha ani pravidelné čistenie, stačí málo novej špiny z nádrží a palivo netečie. Poruchu odstraňujem a stíhacou jazdou sa ženiem vpred. Na začiatku máme zopár malých jarkov na sústave rýchlych planín, neskôr lietame iba po rýchlych prachovo-piesčitých pistách. V polovici etapy je zatočenie prudko doprava do savany a pokračujeme po štrkových roletách s prachovými vsuvkami. Rýchlosť málokedy klesá pod 120 a horizonty často skáčem do neznáma. Vyrobil som iba jeden takmer pád, čo je ozaj málo. Priemerná rýchlosť okolo 100 km/h hovorí za všetko.
Počas presunu do bivaku fúka silný bočný vietor a motorky sa pohybujú v opitých náklonoch smerom k odpočinku. Na pobreží, v mieste napojenia polostrova míňame zátoku so stálymi podmienkami pre kitesurferov, v hojnom počte brázdiacich vlny. Nasledujúcu pláž pokreslíme s Dufínom stopami motoriek driftujúc v panenskom piesku.
Krajina sa dramaticky zmenila. Hory vystriedala nekonečná rovina. Púšť sa miestami mení na polopúštnu savanu s občasným porastom akácií. Stále fúka vietor, mení sa iba jeho intenzita, smer a teplota. Ľudské obydlia, zvieratá a cesty nevidieť vôbec.

8. etapa: Dakhla – Bon Lanuar (presun 450 km)
Namiesto oddychového dňa je presunová etapa cez hranice z Maroka do Mauretánie. Nekonečná cesta po pobreží, pri stálom bočnom vetre ubieha v pohode. Na jedinom možnom mieste čapujeme palivo a po skupinkách sa trúsime na priechod.
Mauretánska hranica je prekročiteľná za dva dni, všetci majú čas a potrebujú bakšiš. Našťastie na hraniciach čaká Bubú a ten má všetko vopred vybavené. Za pol hodinu sme z mínového poľa vonku, pri čakaní stretávame usporiadateľské vozidlo turistickej rally Budapešť – Bamako, s ktorou sa v tomto bode križujeme.
Bivak je budova s použiteľnými toaletami, v kabínke je vždy sprchovacia ružica a turecký záchod. Po stenách behajú jašterice a hmyz. Kemp je voľné miesto v púšti obkolesené štyrmi dodávkami s guľometmi a stráži nás ďalších 10 vojakov s kalašnikovmi.
Najhorší na oddychových dňoch je práve oddych. Zmučené telo si spomenie na pokojné časy a ubolene sa dožaduje odpočinku.

9. etapa: Bon Lanuar – Akjoujt
Ráno sa dvíha púštna búrka. Spočiatku za zníženej viditeľnosti jazdíme po hladkých planinách s plochami duniek. Viditeľnosť sa prudko znižuje na 100 m a čaká nás asi 30 km malých čerstvých dún nafúkaných pomedzi kríky. Radím stále jedna-dva, rýchlejšie sa nedá. Etapa prebieha v pohode, míňam CP2. Orgas podpíše kartičku, zaznamená čas a vchádzam do povestného dunového poľa.
Mauretánske duny sú zvláštne. Podobajú sa na obrovské bochníky chleba bez hrebeňa na vrchole, s esovite odkrojenou časťou. Piesok je rovnakej farby a jeho mäkkosť závisí od času uloženia. Preto je dobré jazdiť popod prevej v styku dún, šikmo pod plynom prekonať nestabilný úsek a skočiť dolu 2 – 3 m.
Hneď na druhej dune motorka stojí s výfukmi otočenými do nebies a celé predné koleso zmizlo v mäkkom piesku. Usporiadanie dún v tomto smere nepúšťa, preto idem 3 km rovno a po pochopení spôsobu uloženia dún zalomím doľava. Motorka sa síce dvakrát zahrabe, ale napredujem dobre. Tesne pred pevnejším podkladom stojím znova, motor hučí so zaradeným kvaltom, no zadné koleso stojí. Koniec, buď porucha spojky, alebo radiacej kulisy. Povetrím letia tony piesku a motor nejde rozobrať. Volám nášmu záchrannému vozidlu, už sú na ceste za Jirkom s prázdnou nádržou, stojí 4 km odo mňa.
Za nastupujúcej tmy vietor poľavuje, môžem rozobrať spojku bez rizika piesku v motore. Lamely v strede sú spálené. Chystám sa na prvú noc v dunách, počas opravovania zmoknem, uschnem, znovu zmoknem a uschnem a to všetko ešte raz.
Narýchlo robím revíziu zásob. Dva litre vody som vypil počas etapy, v kamelbaku zostalo pol litra. 1,5 litra v pevnej PET fľaši sa porúčalo vo vysokej rýchlosti z motorky a zostali dva litre v zadných nádržkách. Takže mám 2,5 litra, čo normálne stačí na vyrovnanie deficitu po ťažkej etape. Od postátia šetrím, a pretože som od svitania na motorke, od začiatku trpím smädom.

Sám v dunách
V noci sa opäť dvíha studený vietor, driemem zabalený v striebornej záchrannej fólii a pravidelne mením miesto, lebo piesok ma zafukuje. Krkavec potichu krúži nízko nad dunou a pozoruje nádejnú korisť. Na svitaní odletel a doleteli muchy.
Volám tímovému Hiluxu a dozvedám sa, že sa ku mne nedostanú. Preto dávam otázku riaditeľovi pretekov, či mám radšej dať záchranný signál na organizátorov. Našich chlapov posielam preč, sú takmer bez vody a paliva. Organizátori sľubujú pomerne rýchle vytiahnutie a odvoz. Síce verím, ale vodu aj tak šetrím.
Blíži sa večer, odleteli muchy a prileteli krkavce. Už sú tri a obsadzujú okolité duny. Vyšli hviezdy, začína byť kosa a o ôsmej večer dopíjam posledný glg vody. Premiestnim sa na vrchol duny, odtiaľ vidieť blikajúcu čelovku doďaleka. Šatka je dávno natiahnutá cez nos a ústa, na očiach motorkové okuliare, lebo krkavce radi klovú možným obetiam do očí. Chladná noc končí, krkavcov je už päť a občas zosadnú kúsok bokom. S vychádzajúcim slnkom odlietajú krkavce a znova prilietajú muchy.

Záchrana
Ráno a dopoludnie sú teplotne znesiteľné, no hustnúcu krv cítiť a vyliezť na dunu je problém. Ulíham na severný chladný prevej. “Tak už jsme tady!“ – chalani z ambulancie sú reálni. Tak predsa, po 48 hodinách sa teším. Dostávam napiť, do vaku nalievajú niečo málo vody. Pýtam sa, či prišli autom, nič nebolo počuť. Vraj je za dunami. Údaj 14 kilometrov vzdušnou čiarou a 20 reálne chôdzou šokuje. Šliapali za mnou 6 hodín! Bez slova všetko pobalím, máme 1,5 litra teplej vody na hlavu. Po prvej hodine dávam dolu z nôh čižmy a pokračujem v piesku bosý. Slnko už nemilosrdne pečie a my putujeme od akácie k akácii, dáme 5-minútový oddych, hlt vody a tak ďalej. David obetavo robí stopu a Jirko Kašpar mi pomáha v prevejoch nahor.
Prvý osteň bodá hlboko do nohy v okamihu po vyzutí a potom ďalší a ďalší. Krv rýchlo zastaví piesok a prach, pľuzgiere popraskali už dávno. Po šiestich hodinách uvidíme odstavené auto, ale trvá ešte pol hodinu, pokiaľ nalejem do hrdla polouvarenú kolu. Volám domov že žijem, v noci prichádzame k asfaltke a pred polnocou sa zvítam s Dufinom v kempe na brehu Atlantiku pri Nauskote. Niečo zjeme a v požičanom spacáku ulíham na brehu oceánu.
Ráno s Dufinom organizuje akciu na záchranu motoriek. Kamoš zostáva, ja pokračujem s obetavými zdravoťákmi, proste nemám na nič síl.

Zebra bar
Zrána prechádzame nekonečným getom s nariedko postavenými chatrčami a s horami odpadkov pomedzi. Po hodine a pol sa vymotáme z hrozného miesta a vieme, že to bolo hlavné mesto Mauretánie!!! Našťastie na juhu začína prírodná rezervácia s pelikánmi, plameniakmi a so sviňami bradavičnatými.
Hranicu prechádzame za pár minút, ďalší vládny zmocnenec Kukú robí zázraky. Senegal je zrazu farebný, plný smiechu a úsmevov, s dobrými hlavnými ťahmi. Vysoké štíhle černošky vlnia bokmi a nosia na hlave koše s nákladom, pomaľované autobusy obťažkávajú strapce ľudí, každý s každým komunikuje. Spoločnosť má svoje zabehané pravidlá, rodiny žijú pohromade, kto môže pracuje a delí sa s ostatnými členmi.
Auto ma vyklopí v Zebra bare na brehu jazera, kemp je spojený so svetom drevenými lávkami ponad vodu a vysypanou cestou. Tím je v kempe, Jirko st. slzí šťastím a opakuje dokola, že sa hanbí za ponechanie KTM-ky a mňa v dunách. Nekonečný dobrák len ťažko prijíma vysvetlenie, že viac urobiť nešlo a riskovať život pre motorku je kravina.
A tak 20 hodín po neskutočných udalostiach sedím osprchovaný a oholený pod palmami, nad hlavami poletujúce papagáje, v ruke vychladené pivo a v reprákoch miestne reggae. Zízam otvorenými dverami na mladé černošky v pestrých háboch ako tancujúc varia. Onedlho dohrmí Jindro, je celkovo piaty! Mauretánsku etapu zajazdil výborne a poskočil v poradí.

Čo sa vlastne stalo?
Na večernej rozprave vždy padali slová o dĺžke trasy, o miestach tankovania a inak nič. Pred takou nebezpečnou etapou v dunách nestačil údaj o potrebe 5 litrov tekutín a o tom, že niektorí zostanú v púšti dva dni. Mala padnúť zásadná informácia že „USPORIADATEĽ SA K VÁM AUTAMI V DUNÁCH NEDOSTANE“, a teda máme využiť možnosť okoloidúcej záchrany. K miestu „pobytu“ v dunovej destinácii sa dostala záchrana blízko tri razy. Najprv náš záchranný Hilux, potom Mišúnovci a nakoniec kamoš Dufino s autom. Ešte som mal pred sebou polovicu nechceného pobytu v dunách, keď bolo vydané oficiálne vyhlásenie, že všetci jazdci sú zachránení a v poriadku. To sa predsa nerobí.
Pritom nás orgas pozorne sledoval podľa Spotov a presne vedel, kde sa pohybujeme. Dokonca nezávisle zabezpečoval záchranu motoriek cez ten istý kanál. Prečo sme o tom nevedeli?
Samozrejme, kopa chýb ide na moju hlavu. Mal som mať náhradnú spojku aspoň na servisnom voze, fľaša s vodou nemusela vyletieť z motorky, mal som satelitný telefón dobíjať denne… Pre krajné prípady je na Tenerife nachystaný vrtuľník s právom letu do Mauretánie, poisťovňa to preplatí. Stačí stlačiť tlačidlo zdravotnej záchrany. Počas púštnej búrky, aká bola počas 9. etapy, zrejme vrtuľníky nelietajú. Čo potom?

Ružové jazero
Nasledujúci deň sa veziem na dodávke Alimaxu Senegalom pomedzi nedisciplinované obyvateľstvo, Hilux čaká na hraniciach na Dufina. Bohužiaľ, vo veľkej rýchlosti havaroval Jirko a jeho kľúčna kosť vyletela z puzdra. Konečne vidíme Ružové jazero. Strážený, ohradený a vcelku vybavený kemp nás prichýli na dva zostávajúce dni.
Jindro si drží 5. miesto a útočí na 4. Chýba mu čas, ktorý strávil nezištnou pomocou Alešovi v 3. etape. Cesty preteku teraz vedú cez savanu s dedinami z trávnych chatrčí.
V posledný deň je iba okruh okolo Ružového jazera a cieľ na pláži oceánu. Tu ma prepadá smútok. Sem som túžil prísť na motorke, jedno či v poradí alebo mimo kategórie. Večer je slávnostné vyhlásenie víťazov, večera so šampanským a veselá oslava. Motorky vyhral Španiel Viktor Rivera na KTM 530 pred Dánom Klausom Guldagerom na rovnakom stroji pred Julianom Merinom zo Španielska na Yamahe 450. Jindro Moravec zakotvil na 5. mieste a Aleš Černý na 7. pozícii. Blahoželám!

Čo napísať nakoniec?
Asi to, že rally bola namáhavá, dobrodružná, ale krásna. Že vieme obstáť so cťou aj proti mnohonásobným účastníkom Dakaru, šesťdňovej a rôznych majstrovstiev. Že vložené prostriedky neľutujem. A že usporiadatelia sa snažili, ale mali by sa zamyslieť na vylepšení informovanosti, pretože niektoré udalosti nejdú vrátiť v prípade prúseru späť.
Zároveň spokojne konštatujem užívanie si celého podniku. Pocit púštneho dobrodružstva a atmosféra medzinárodného preteku s 20 vlajkami na štíte prináša prepnutie organizmu na vyšší level a v ňom udalosti plynú akosi samovoľne. Pretekanie prebieha nielen vzájomne. Dôležité je zvíťaziť nad sebou, udržať stroj funkčný na trati, vrátiť sa živý a zdravý z púšte. A vyše dvojdňové opekanie sa na dune považujem iba za bonus v tomto surrealistickom príbehu.

Poďakovanie: IBEX, Mediderma, Rokur, Stavorex, a samozrejme, vynervovanej rodine.

Text: Peter „Haro“ Haršáni, foto: archív autora

Článok bol publikovaný v časopise Motomagazín 5/2013 Janka

INTERCONTINENTAL RALLY 2013

Advertisement

Pridaj komentár

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Advertisement

Najčítanejšie

Partneri