Connect with us

Turistické články

Na Čezetách do Afriky

Publikovaný

on

V lete 2005 som so starším bratom uskutočnil cestu na Krym. Ja ako 15-ročný som osedlal moped Simson Schwalbe (priemerný rok výroby dielov bol 1978) a 21-ročný Filip ČZ 125 z roku 1973. Už pri ceste na Krym sa nám v hlave rysovala ďalšia cesta ? do Afriky.
Rozdelenie funkcií na cestách vyzerá tak, že Filip zaisťuje motorky a ja ten zvyšok. Filip zvolil a spolu s ďalším bratom Pavlom pripravil mašiny ČZ 250 typ Sport z rokov 1962 a 1964. Ja som zháňal informácie, zaisťoval víza, lanáril sponzorov. Pred nami bola cesta cez Rakúsko, Taliansko, Tunisko, Líbyu, Egypt, Jordánsko, Sýriu, Turecko, Gruzínsko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a Slovensko. Predposledný júlový deň som sa rozlúčil so susedmi a kamarátmi. Filip ešte stále ani poriadne nevie, kam ideme. Možno je to lepšie. Strávili sme prípravami viac ako pol roka. Okrem sponzorov nám pomáhala naša rozvetvená rodina. A teraz vyrážame. Niet cesty späť.
Dálavu berieme útokom. Pred Havlíčkovým Brodom prvý krát spíme. Motorky nedobíjajú, takže doobedie 31. júla padne na opravy, aj keď motorky vyšli na cestu pár hodín po kompletnej rekonštrukcií. To by samo o sebe nebolo tak strašné, keby nám 1. augusta nešiel z Talianskeho Livorna zaplatený trajekt.
Z Havlíčkovho Brodu pokračujeme smer Jihlava. Za Jihlavou nám obom na ceste do Znojma praskajú nádrže na benzín. Nemáme čas na opravy, berieme jednoducho menej paliva. Za neskorého popoludnia stojíme na česko-rakúskych hraniciach. Policajt sa na nás podozrivo díva, pýta sa kam ideme. ?Do Afriky?, zaznie jednoznačná odpoveď. Policajt nás púšťa so slovami: ?no dobre teda, ale najskôr si spravte predné svetlo…?. Ďalšou opravárenskou zastávkou je Viedeň. Z Viedne pokračujeme na Graz, Filip nesvieti, má slabú batériu. Ponáhľame sa, mašiny idú na plný plyn. Onedlho zadriem po prvýkrát piest. V polovici cesty do Grazu Filip opravuje znovu dobíjanie. Jedno už funguje, dobíjam teda pre oboch a ideme ďalej. Teda než zadriem po druhýkrát, na dobro. Brat v hustom daždi rozoberá motor. Po odstránení chyby to naše motorky pália po rakúskych diaľniciach rýchlosťou 100-110 km/hod do Talianska.

Talianske prázdniny
O 11 hodine vchádzame do Talianska. Máme pred sebou cca 500 km a 6 hodín na to aby sme to zvládli. Cez Benátky sa ponáhľame v daždi na loď. Nestihli sme ju. Večer kempujeme na diaľničnom odpočívadle pred Boloňou. Do Livorna, vzdialeného 14 km od Pisy, prichádzame ďalší deň poobede. Trajekt aj s našimi peniazmi už dávno brázdil vody Stredozemného mora. Nepočkal, nezbedník. Zostávame v Taliansku týždeň. Výstup na vežu v Pise nerobíme, pretože vstupné je 15 Euro za jedného, čo je zlodejčina.

Tunisko
Odchádzame loďou z Livorna 8. Augusta smer Tunisko, druhý deň poobede začínajú všetkým pasažierom prichádzať SMS správy. To je lepšie znamenie pevniny ako čajky. V Tunisku spíme na stráženom parkovisku. Ráno navštívime Kartágo, beriem si domov kus opracovaného mramoru. Naše dve Čezety ďalej pokračujú po diaľnici na Sousse, Sfax a Gábes. Pár desiatok kilometrov pred Gabesom zastavujeme na benzínke Agil(tvári sa ako Agip). Tam sa dávam do reči s jedným Nemcom. Ten nás pozýva na noc k svojmu tuniskému priateľovi. Pozvanie prijímame. Dostávame večeru, pri ktorej sa dozvedáme zaujímavosti o tuniských zvyklostiach. Ráno po raňajkách navštívime ťaviu farmu a pokračujeme ďalej. Do Líbye.

Líbyjské dobrodružstvo
Na hraniciach tohto totalitného štátu na nás už čaká prevádzač. Dostať sa do Líbye bez tunajšieho sprostredkovateľa je takmer nemožné. Nás to vyšlo na cca 35 000,-Kč. Najprv narážame na podvodníka. Takého podvodníka poznáte tak, že sa tvári ako prevádzač, chce od vás peniaze, ale nemá pre vás papiere. Ja som ho spoznal podľa toho, že keď sme prechádzali cez hranice, tak mal alžírsky pas, pritom prevádzač by mal byť Líbyjčan. Potom sa objavuje pravý prevádzač ? Hadi. Náš nový kamarát nám dáva hneď za hranicami inštrukcie, rady a tipy.

Sabratha
Naša prvá zastávka v Líbyi je Sabratha. Sabratha je asi päťdesiattisícové mesto, v ktorom sa nachádzajú veľmi rozsiahle ruiny starovekého rímskeho mesta, kde sú najväčším lákadlom amfiteáter a takmer prázdne bezplatné piesočnaté pláže so super čistým morom. Hadi nám tu odporučil miestny hotel. Keď večer prichádzame do hotelu, recepčný sa nám chváli, že tu majú jedného chlapíka, ktorý vie česky. Hm, nejaký Rusák, hovorím si. K môjmu aj Filipovmu údivu tu majú naozaj chlapa menom Sulo, ktorý bol v osemdesiatych rokoch tri roky na Slovensku v ZŤS. Pamätá si teda hlavne neslušné slová a vtipy, ale aj po dvadsiatych rokoch je jeho česko-slovenčina veľmi slušná. V hoteli nefunguje elektrika, pretože majiteľ za ňu nezaplatil, spoločné priestory teda osvetľuje prúd z naftovej elektrocentrály, jednotlivé izby sviečky. V sprchách už dlho nikto nebol a záchody používame len v krajnej núdzi. Ráno sa vydávame na prehliadku miestnych rímskych pamiatok. Cestou sa zastavíme v internetovej kaviarni a v obchode s jedlom. Za tri dináre(1LD=16Kč) si kupujeme trojkilový veniec sušených fíg a dva nanuky. V areáli vykopávok si prehliadneme nádherný amfiteáter a odkryté základy domov. V bezprostrednej blízkosti amfiteátra leží piesočnatá pláž s nádherne čistou vodou.

Tripolis
Zo Sabrathy pokračujeme do hlavného mesta Líbye Tripolisu(arabsky Tarábulus). Tu sa zas stretávame s Hadim. Musíme vybaviť nejakú byrokraciu, prihlasovacia povinnosť, atď. Spanie máme ?los luxusos?, na stráženom parkovisku, asi 100 m od Zeleného námestia, čo je akýsi líbyjský Václavák. Cez cestu oproti parkovisku je Grand Hotel, kam jazdia politické návštevy. My tam chodíme cez bezpečnostné rámy na záchody. A to všetko za 6 LD. V Tripolise musíme pár dní počkať. Nielen že čakáme na vybavenie dokladov, ale čakáme aj na Filipovu výplatu, pretože na ďalšiu cestu nemáme peniaze a na juhu krajiny, kam máme namierené, nefungujú karty. Máme ale dosť peňazí na to, aby sme si urobili jednodenný výlet do Leptis Magna, ktorá leží 120 km pozdĺž pobrežia na východ.

Lebdah
Leptis Magna, arabsky Lebdah, je jedným zo snov archeológov a historikov. Staroveké rímske mesto, najväčšia rímska pamiatka na území Afriky. Toto mesto je navyše v super zachovalom stave, pretože bolo po tisícky rokov pochované v piesku. Dnes je odkrytá zhruba štvrtina rozlohy. Máme strach zo vstupného, v knižnom sprievodcovi, akom? Čo to bolo za sprievodcu už ani neviem a neviem kde teraz je, ale bol natoľko nepresný, že by som ho ani neodporučil píšu, že vstup je možný len so sprievodcom a to za 40 Euro plus poplatok za fotoaparát. Na vrátnici ale nikto nesedí, brána je otvorená. Pozerám sa na cenník vstupného a nemôžem uveriť vlastným očiam. Vstup stojí pre jedného 7 LD a 3 LD je poplatok za foťák. Mám takú radosť, že bežím zohnať pokladníka a priznávam mu aj peniaze za foťák. Prehliadka je bez sprievodcu, ale u každej pamiatky je informačný panel. Fotíme si staré chrámy, divadlo, rímske záchody, maják, víťazný oblúk… V areáli je opäť parádna piesočná pláž. Piesok na pláži dosť páli, je 41oC v tieni. Naozaj rýchla prehliadka trvá cez štyri hodiny. Večer sa vraciame späť do Tripolisu.

Vodičská bezohľadnosť
Mierne spŕchlo, rozhodne sa tomu nedá hovoriť dážď, ale miestny vodiči, ani ich pneumatiky zjazdené do hladka na to nie sú zvyknutí, takže pozdĺž ciest sa váľajú v priekopách auta všetkých druhov. Uprostred štvorprúdovej diaľnice sa prevrátil aj jeden kamión s taniermi. Z nádrže mu vytiekla nafta na vozovku. Keďže sa nachádzame v arabskom svete a vodičská morálka tunajších obyvateľov je horšia ako zlá, tak nikoho ani nenapadlo upozorniť ostatných vodičov na nebezpečenstvo. My prechádzame okolo havárie krokom, o nafte nevieme. Filip ide asi 10 metrov predo mnou. Ja za ním sa už len so zdesením dívam, ako sa zúfalo snaží udržať motorku na kolesách. Už sa sunie po boku a od debien mu lietajú iskri. Stačím zareagovať, dávam ruku z plynu, nohu z brzdy a pevne držím riadidlá v priamej polohe. Prechádzam škvrnu bez úhony, Filip má ale predraný box naskrz a ohnutý nosný rám na batožiny. Zatiaľ čo sčítavame škody, prichádzajú ďalšie autá, sem tam niektoré urobí hodiny, ale žiadneho Araba nenapadne upozorniť ďalšieho vodiča.

Korenená medina
V Tripolise sa zas ?ubytujeme? na parkovisku, tento krát už skoro zadarmo, 3LD za oboch majiteľovi parkoviska, ktorý rozhodne nie je chudobný sa jednoducho páčime. Podnikáme taktiež výlet do starého mesta, takzvanej mediny. V úzkych krivolakých uličkách sú štyri základné druhy obchodov: so zlatom, s látkami, s korením a holiči. Nájdete tu ale aj kováčstvo. Naše kroky vedú najskôr k holičovi ? naše hrivy nie sú homologované pre Saharu. Korenie je tu neskutočne lacné, kilo červeného korenia si domov vezmeme za 7LD. Obchody s korením sú samostatná kapitola. Nespočetné druhy sa naberajú priamo zo sudov.

Saharské ceny a teploty
V polovici augusta sú doklady vybavené, peniaze vybraté a my pripravení pokračovať. Ďalším cieľom je mesto Nalut ležiaci 350 km na juhozápad od Tripolisu. Pred cestou tankujeme dostatok benzínu, ktorý sa tu predáva na desiatky litrov(10l stojí 1,5 dinárov, fľaša vody 0,75 dinárov). Prvých 100 km za Tripolisom je ešte pomerne husté osídlenie, potom ale začína rednúť a nakoniec je jedna dedina každých 50 km. Posledných 120 km pred Nalutom je cesta v katastrofálnom stave. Začína fúkať horúci vietor Harmatan, ktorý buráca z vnútra Sahary a ohrieva Grécko. Nielen, že je Harmatan horúci ako para v hrnci, a tak silný, že zhodí stojacu motorku (vyskúšané 2x), ale navyše ho máme ako protivietor a mierne zo strany. A 43oC v tieni (my sme boli celý deň na slnku, kde je teplota oveľa vyššia) v kombinácii s týmto víchrom je vražedná. Pochybujem, že v Európe sa to dá zažiť.

Nalut (Lýbia)
K večeru dorážame do Nalutu úplne zničení. Znovu spíme v hoteli, ktorý je síce plný, ale my spíme vonku v stane. Môžeme ale používať vnútorné zariadenie, tu sa teda prvý krát od výjazdu sprchujeme. Ráno podnikáme výpravu na nalutský hrad, ktorého počiatky siahajú do 7. stor. n. l. Celé mesto stojí na náhornej plošine, hrad stojí na jej okraji. Z Nalutu vyrážame do púšte, smer Ghadames. Na tejto 300 km trase prechádzame len dve dediny, vždy po sto kilometroch. Po každom takom prejazde tankujeme benzín, ktorý je vďaka štátnym cenám všade rovnako lacný a dávame si ?šlofíka?. V prvej dedine s asi osemdesiatimi domami majú benzínku, obchod s jedlom a obchod s kuframi. V druhej dedine je jediná veľká križovatka, tam zatáčame doprava na západ.

Zdržiavacie policajné kontroly
Zastavujeme 50 km pred Ghadames u policajnej kontroly. Slúži tu mladý vojak, porozprávame sa, vyfotíme sa a ideme ďalej. Takéto kontroly sú po celej Líbyi. Vždy zhruba po 50 km je vedľa cesty policajná stanica, kde by sa malo zastaviť ku kontrole dokladov a pod. Väčšinou policajti nič nekontrolujú, len sa chcú spýtať odkiaľ sme a pozrieť sa na motorky. To nás prirodzenie zdržiava, takže pri ďalších kontrolách len trúbime, mávame a bez zastavenia pokračujeme.

Ghadames
Hneď na kraji Ghadames je hotel, na dvore ktorého sa ubytujeme. Spanie v izbe s klimatizáciou, kúpeľňou a príslušenstvom stojí 30 LD, spanie v stane na dvore 6 LD. S recepčným sa mi podarilo dohodnúť, že nám otvorí okno od jednej izby a môžeme používať sprchu a elektriku. My ale používame aj klimatizáciu, chodíme sa dovnútra ochladiť. Teplomer v miestnosti nameral 48 oC! V Ghadames prechádzame rozľahlou medinou zapísanou v UNESCO. Píšeme tiež maily domov, ale hlavne oddychujeme. Za zmienku stojí, že Čezety idú bez najmenších porúch.

Púšte s ľadovým nákladom
Po dvoch dňoch v Ghadames odchádzame do Al-Quariat, vzdialeného 420 km na východ. Na ceste je jediná dedina po sto kilometroch, potom už nič. Na cestu si nechávame zmraziť kanistre s vodou. Len na kosť zmrznutá voda zabalená v handrách v boxoch vydrží požívateľná celý deň. Kvapalná voda, vystavená saharským slnečným lúčom je za dvadsať minút teplá, za tridsať horúca. Z Ghadamu odchádzame neskoro večer a sme dosť unavení. Keď sme došli na prvú policajnú stanicu, na ktorej slúžil náš starý známy, do Ghadamu totiž vedie len jedna cesta, takže stretávame na ceste späť rovnakých ľudí, nechávam si zavolať veliteľa. Veliteľovi vysvetľujem: ?mafiš flus a potrebujem spať, my si tu oproti ľahneme a pospíme si O.K.?? (mafiš = arabský univerzálny zápor, flus = peniaze). Z mojej gestikulácie pochopil o čo ide, lúskol prstami a podriadení začínajú vynášať zo stanice postele a matrace. Tu si tiež všímame, ako jasná je v púšti nočná obloha. Skoro ráno, ešte pred svitaním, pokračujeme ďalej. 320 km púšťou v jednom ťahu lezie človeku na karbid. Zabaviť sa môžete napríklad sledovaním púšte napravo, naľavo alebo pred sebou. Pretože sa ide stále na štvorke a rovno, riadenie tiež prestáva baviť. Za celý deň stretneme 7 áut v oboch smeroch.

Rumunská pomoc
V Al-Quariate prijímame pozvanie a večer sa nechávame hostiť u miestnych ľudí. Ešte v noci odchádzame na juh do Al-Shuarifu. V tejto dedine sa mi rozpadá spínacia skrinka. Po oprave pokračujeme na juh do mesta Birak, 297 km púšťou. Z Biraku ďalej na juh do Sabha a potom ďalej do Ubari. V Ubari premýšľam, ako zarobiť peniaze, veľa ich už totiž nemáme. Nakoniec vozím po meste malých černoškov, dináz za asi dvojkilometrový okruh, keď idú dvaja, hromadný lístok za 1,5LD. Z Ubari máme namierené na juh 375 km do Ghátu, mesta Tuaregov. Tri kilometre za Ubari sa mi rozeta vytrhne zo zadného kolesa. Je nutné posústružiť nejaké iné koleso, čo sa v našich podmienkach javí ako nereálne. Našťastie Filip nachádza rumunský závod na opravu ropných veží. V Geomin oil service company máme zadarmo spanie, jedlo, pranie, opravu motoriek, telefonovanie aj faxovanie domov. Vďaka Rumunom sa môžeme už za dva dni vydať ďalej do Ghatu.

Tuaregovia na dovolenke
Do Ghatu vedie príšerná cesta. Slnko tu rozpaľuje asfalt natoľko, že sa trhá cesta. V popoludní 22. augusta vchádzame do Ghatu, mesta Tuarégov. Tuarégovia ale nikde. Pýtame sa na nich v hoteloch. Vraj sa máme prísť pozrieť na legendárnych pastierov tiav v decembri, až začnú jazdiť turisti. Som fakt naštvaný, ťaháme sa sem do centrálnej Sahary, aby mi povedali, že mám prísť o pol roka. V Ghate sa nie je prečo zdržiavať, vyrážame na juh, k najjužnejšiemu miestu našej cesty. Lenže 20 km za Ghatom, takmer na 24. rovnobežke končí cesta. Ďalej teda nemôžeme, za kopcom je Alžírsko, 150 km vzdušnou čiarou Niger. Vraciame sa do Ubari k Rumunom.

Opravárenské voľno
Ešte v Ghate sa Filipovi rozpadá spojka. Vyzerá to ako dosť veľký problém, našťastie nám to v miestnej dielni vedia opraviť. Ani moja motorka nie je bez škody. ?Futro? na ojničnom čape vyrobené s presnosťou na stotiny milimetrov, má vôľu, že sa dá bez problémov vybrať rukou. Rumuni nám to opravia, ale až za dva dni, po víkende. Prestávku teda využívame k návšteve Ubarijských jazier. Prenajímame si za 100 LD (týchto 100 LD máme bokom celú cestu) off-roada so sprievodcom, motorky nechávame u Rumunov a vyrážame cez 50 m vysoké piesočné duny 60 km hlboko do púšte. Medzi dunami sa začínajú objavovať slané vodné plochy ohraničené datľovníkmi. Vraciame sa do Ubari, dávame dokopy mašiny a ideme ďalej. Z Ubari mierime späť do Sabha, ďalej púšťou na Hun.

Motorky na stopu
Cestou sa mi podarí dohodnúť ?taxi? pre nás i pre ?Čízy? v podobe kamiónov, ktoré nás vezú viac ako 400 km. Z Hunu na Sirt a Aždábija. V Aždábiji sme opäť pohostení u miestneho náboženského fanatika, čo berieme ako zaujímavú skúsenosť. Z Aždábija vedie 480 km dlhá cesta púšťou až do Tobruku. Cestou stretávame len jeden salón a benzínku. Tobruk je zahltený hrobmi padlých vojakov z 2. svetovej vojny. Podarilo sa nám nájsť hroby československých vojakov a pokloniť sa ich pamiatke.

Motorkári ako rukojemníci
Z Tobruku pokračujeme na egyptské hranice. Na líbyjskej strane všetko prebieha v pohode, o egyptskej sa to povedať nedá. Vzhľadom k nízkej vyspelosti štátneho aparátu A.R.E. (Arabic republic of Egypt) nie je možné pokračovať ďalej na motorkách. Preto si nechávame úradne zabaviť mašiny a ideme na otočku do Káhiry. Neustále sme sledovaní a kontrolovaní. Na egyptských hraniciach nás držia ako rukojemníkov 12 dní. Chcú totiž zaplatiť 10 000 Kč za prejazd Egypta a vraj vratnú zálohu pol milióna korún ako poistku, že naše 45 rokov staré motocykle nepredáme na území A.R.E. Egyptská samospráva a väčšina obyvateľov A.R.E. nemá s civilizáciou a s úctou k ľudskému životu vôbec nič spoločného, pokiaľ sa chce niekto hádať nech mi napíše, pošlem mu dosť dôkazov.

Z Egypta sa vraciame do Líbye. Prvýkrát prežívame piesočnatú búrku. Z Tunisu nám odchádza trajekt do Janova s medzipristátím na Malte. Afrika je za nami, domov sa vraciame 22. septembra. V škole sme to mali dohodnuté, to bolo v dobe, keď ma ešte podporovali.

Rady pre kolegov cestovateľov: Trajekty do Afriky zaisťuje relatívne dobre firma Orbislink. Čo sa týka Líbye, v žiadnom prípade neskúšajte ísť do tejto krajiny na blink! Nemáte najmenšiu šancu sa do Líbye dostať bez pomoci. Verte mi, že preto, aby som ušetril za poplatky som urobil veľa. Navyše 2/3 poplatkov bolo za motorky, za osoby to nie je katastrofálne. Lietadlom sa dá doletieť cez Rím do Tripolisu, po Líbyi sa dá pohybovať pomocou lacných taxíkov a autobusov. Tiež som stopár, ale autostop neodporúčam. Prakticky každý Líbyjčan vie anglicky a dobre.
Text a foto: Vojtech Hlásny

Vojta spolu s Filipom zažili počas tejto cesty množstvo ďalších zážitkov, o ktorých sa viac dozviete v ich knižnom debute ? ?S Čezetou do města Tuaregú?
Bližšie info na ich stránke: [linka]

Článok bol publikovaný v Motomagazíne č.: 07-08 a 09 / 2008

Na Čezetách do Afriky

Advertisement

28 komentárov

1 komentár

  1. VMax

    30. decembra 2008 at 13:12

    Chalani keby som mal klobúk tak ho pred Vami dám dolu, perfektné niečo , chcel by som mať Váš entuziazmus a odvahu !!! PALEC HORE !!!

  2. cazzo

    30. decembra 2008 at 14:25

    Vždy som vravel ,že cestovať sa dá aj bez Géésiek a Varadééér.Preto som si kúpil Intrúúúúder ,dojde všade.Inak čítal som cestopis niekedy okolo roku 1960tuším ,tiež šli do afriky Stadion ,Pinčel a ešte tuším Manet,no česi to cestovanie majú voľáááko vrodené 👋

  3. Slon

    30. decembra 2008 at 15:16

    Pripomenulo mi to moje začiatky,ČZ 250 sport po taťkovi.
    Ale chlapci majú riadnu odvahu,za to fakt klobúk zvedám 😉

  4. Lehy

    30. decembra 2008 at 15:27

    Slon , a čo tak naSlon -och cez Alpy? 😁 😁

  5. cazzo

    30. decembra 2008 at 15:31

    Lehy Myslím že Hanibal to už dokázal.(nemyslel som Lectera/Ale čo tak pozvať Slona na výjazd do Álp,v júni.ked už má tu plnotučnú motorku?

  6. Slon

    30. decembra 2008 at 16:18

    Lehy cazzo chcete sa hrať na Hanibala a potrebujete k tomu slona 😶
    na to Vám nenaletím 😈

  7. Lehy

    30. decembra 2008 at 16:32

    cazzo ,keď ho Slon -ca pustí,tak môže ísť s nami. 😁

  8. widow

    30. decembra 2008 at 17:11

    Máte môj obdiv 🙂

  9. doctor

    30. decembra 2008 at 18:11

    Kokso ja ked som mal takuto javku a presiel som 13 km k babke som si myslel ze kolko vydrzala.Ale teda teraz naozaj klobuk dole to je nieco neskutocne co sa da urobit na javkach.

  10. klasik

    30. decembra 2008 at 18:45

    Naozaj klobúk dolu a to asi aj s hlavou, máte odvahu chalani. 🙂

  11. milan3232

    30. decembra 2008 at 19:40

    😶 klobuk dolu, pani, fakt. Musel to byt super zazitok. viem, ze som to cital cele v casaku, ale nepamatam si ci tam bolo vycislenie nakladov a doba vyletu 🙂

  12. Slon

    31. decembra 2008 at 6:30

    Chlapci, ale ak Vám to nebude vadiť tak Slon jedine zo Slon -icou 😉
    takže čakám pozvanie 😁

  13. Yetti

    31. decembra 2008 at 8:13

    😶 😶 😶 No cement. 🙂

  14. cazzo

    31. decembra 2008 at 15:28

    Slon ja osobne v tom nevidím problém,prečo nie? 👋

  15. Lehy

    31. decembra 2008 at 15:48

    Hehe 😁 cazzo ,ani ja

  16. psik

    1. januára 2009 at 10:41

    Zoberieta aj mňa? Aspoň neostanete v polke cesty sami dvaja… 👋

  17. cazzo

    1. januára 2009 at 12:46

    psik : prečo nie? Ale pred cestou by si si mal pre istotu dať spraviť emisnú ,aby si fakt neostal na švajč.hranici sam Ty! 😁

  18. Slon

    1. januára 2009 at 18:20

    psik nemboj Lehymu to vydrží 😁 😁

  19. AMIS

    2. januára 2009 at 1:50

    😶 očím jak puk , klopím uši.
    Ak pôjdete do álp bezo mňa , tak sa Vám neprihovorím do konca lunárneho roka 😈 😛

  20. psik

    2. januára 2009 at 3:00

    AMIS: si normálny? Nevidíš, že je to akcia CCC?

  21. kxbibo

    2. januára 2009 at 6:42

    Parádny cestopis.
    Klobúk dole pred vami. Asi najdobrodružnejší motocestopis, čo som v poslednej dobe čítal. 😉

  22. MartineR

    3. januára 2009 at 15:40

    Súhlas s bibákom 🙂

  23. Slon

    3. januára 2009 at 19:07

    Chlapci ja som len tak trošku podrýpol,Vadim presne vie čo napísal lebo ja nemôžem ísť na výjazd dlhší ako jeden deň,mám doma bracha od pol pása dolu ochrnutého po úraze,čiže starostlivosť o neho je na starosti Tatosky a mne.Momenálne sa snažíme ho dostať späť do normálneho života navrhol som mu prestavať štvorkolku aby sa mohol povoziť,a predstavte si začal makať sám na sebe aby to dokázal…
    čiže toto je momentálne naša prvoradá úloha. 👋

  24. Kubo7

    4. januára 2009 at 20:26

    Je to skvele niet co dodat prajem vam aj nadalej vela km. 😉

  25. Vadim

    5. januára 2009 at 1:30

    Slon: OK, ty sa postaraj o bracha a my sa postaráme o Tatosku.

    Ňama problema. 😇

  26. daro

    20. januára 2009 at 22:32

    Chlapci genialne!!! klobuk dolu 😉 🙂 👋

  27. Bubo

    21. januára 2009 at 10:53

    Praví dobrodruhovia… palec hore. 🙂

    …je to ako ísť cez Aljašku z dvoma ťažnými psami (aj to pudlami 🤣 ).

  28. moto46

    25. januára 2009 at 18:59

    Precital som to 6 krat vazne super

Komentuj článok

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Partneri