Od dravých alpských riek k pobrežiu šíreho mora, aneb Routes des Grandes Alpes

Vždy som túžil po dovolenke, kde by som veci robil inak ako po zvyšok roka. Spať na zemi, variť si na ohni, len sa tak túlať a neotravovať sa termínmi a nejakými cieľmi. Plán bol trochu hmlistý ? Nejako obísť okolo Álp, stihnúť to do 10 dní a použiť minimum diaľnic.

Na výlet som sa dôkladne pripravil študovaním odbornej literatúry, prečítal som Zombyho cestopis ?Expedícia Francúzsko?. Dozvedel som sa, že najväčšou hrozbou v týchto končinách sú švajčiarski Frenkovia, strata orientácie a dehydratácia. Frenkov som kúpil v zmenárni v Tescu a od kamaráta som si požičal GPS, ktoré sa mi elegantne podarilo uchytiť na tachometer. No a dehydratáciu som rozhodne nechcel podceniť a preto som si nakúpil nejaké domáce knižky, ktoré by mi pripomínali Slovensko. Baliť knižky na motorku nie je žiadna sranda, niektoré zaberajú veľa miesta, ale neposkytujú také kultúrne vyžitie. Bolo treba vybrať literatúru kvality a nie kvantity. Rozhodol som sa pre 1000 stranovú bibliu spišskej produkcie vo väzbe z borovicového dreva. Svojim spolucestovateľom som nakázal urobiť podobné opatrenia. Navyše som si na vrch batožiny pod sieťku prichystal nerezovú ťapku domácej čerešňovice, aby som ju mal po ruke, keby bolo najhoršie. Na dovolenku som mnou išiel môj Švagor Maťo na TDM 850, ktorého na Ponikoch poznajú ako Kubka a Mišo z Nemšovej na Bandite 600S, s ktorým som už bol minulý rok na Balkáne. Mal ísť aj Cazzo, ale zlomil si rebro pri nehode na rakúskej diaľnici, tiež Pedros, ktorému sa syn vysypal na motorke a tak zostal doma. Herky zas musel podnikať, aby bolo na benzín. Na kus cesty sa k nám pripojil Peter z Rimavskej Soboty (PetoSpirit) na ČoproHonde, ktorá žrala len 3l/100km!

Vyrazili sme v piatok 28.8.2009 ráno. Doma všetci spali, a tak som dal mojej Bube a deťom aspoň pusu a jediným svedkom môjho odchodu bol náš pes Jerry. V Jarovciach sme sa stretli s Mišom a cestou sme sa zastavili ešte vo Viedni u Louisa na nákupy. Najväčšia tragédia celej dovolenky sa stala už prvý deň. Moja ťapka na diaľnici odletela z batožiny preč a viac som ju už nevidel. Domáca čerešňovica od môjho kolegu, pravá rebríkovica!, poctivo zbieraná z rebríka rukami, čerešňu po čerešni… a teraz ju určite už pije dajaký Rakušák, čo mu trafila okno… ja som bohoval, hrešil, ba som si aj poplakal. Ale komuže pomôže plakať nad rozliatou čerešňovicou? Ešte asi 40 km sme sa zviezli po diaľnici, za jazdy mi ešte odpadol pravý späťák a celú dovolenku som kukal len do ľavého. Potom sme uvideli prvé alpské kopce. Hneď sme k nim bočili a jazdili medzi nimi, peknými zákrutami. Poobede sme dorazili k malebnému jazeru Hallstätter See a našli pobrežný kemping. Hneď sme sa hodili do vody, ktorá bola veľmi studená, až som sa hanbil pri pohľade do plaviek. Ale záchody aké tu mali! Geberiti a čisto všade a ten hajzeľpapier… no radosť srať. Neskôr som zistil, že takýto štandart je všade v západnej Európe s výnimkou pobrežia Talianska, tam je väčší chliev, ako u nás. Stretli sme partiu Čechov na motorkách a hneď sme sa spoločne začítali do tirolskej literatúry. Začalo pršať, družne čítame do noci a keď sme už mali nakúpené, ako správni bojovníci proti kríze, tak som to bol zaplatiť a stará že funfcich oiro, tak to som hneď aj vytriezvel a išiel si dať radšej ešte za jedon do stanu.

Okolo polnoci prestalo pršať a začalo liať. Mišo mal zrazu stan vybavený bytovými doplnkami, ako plávajúca podlaha a vodná posteľ. Môj stan ostal týchto vymožeností ušetrený. Nad ránom som sa zobudil a urobil som v daždi polievočku na mojom novom kempingovom šporáčiku. Zahriali sme sa, ale ešte by sa zišlo pospať. Tak sme si s Maťom prečítali dve stránky z biblie a spali ďalej.

Ráno som za výdatného dažďa skúšal nakopnúť Hatatitlu, čo sa nepodarilo a tak ma spolupútnici museli roztláčať. Nakoniec to chytilo za obrovskej rany z výfuku a nadšeného aplauzu bratov Čechov. Počas celej dovolenky mal Hatatitla problémy ráno chytiť. Vždy sa to podarilo až po nejakej snahe, za pôsobivej zvukovej kulisy streľby z výfukov, ktorá definitívne prebrala celý kemping. Celý deň sme jazdili v daždi, ale videli sme pekné veci, alpské údolia, kravičky, vodopády. Peter sa pod Grossglocknerom odpojil a vybral sa pomaly naspäť. Na týchto Alpách mi vadilo, že boli moc zastavané, nemali sme ani kde v pokoji zastať a najesť sa. Tak sme zaparkovali pri autobusovej zastávke, rozložil som v nej šporáčik a varil gulášovú. Okoloidúci sa tvárili, že nás nevidia, iba ujo na traktore skoro havaroval, čo vykrúcal hlavou. Keď sme si v tom daždi mysleli, že ideme hľadať privat, nech poschnú veci, za Innsbruckom sa roztrhlo nebo a vykuklo slniečko. V dedinke Stams sme našli malebný kemp, vedľa nás sa pásli lamy, srnky, jelene a jeden muflón, ktorý sa držal radšej v úctivej vzdialenosti, keď zbadal môjho Fedora. Porozkladali sme si po tráve vlhké veci a začali s čítaním biblie, pričom prvú stránku sme obetovali bohom počasia.

Ráno som sa zobudil na hulákanie zvieratiek z lesa. Bolo krásne ráno. K plotu prišiel jeden ujo a kŕmil ich chlebom a oni mu za to oblizovali ruky. Keďže sme nemali chleba, napadlo, že spravím to isté, ale kým som došiel k plotu, ujo už všetko rozdal tým chlpatým obludám. Potom sa zastavil jeden Francúz, čo brázdi Európu s obytným autom. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že v Nitre má známych, ktorých už 20 rokov nevidel a či by sme im nebrnkli. Ja že hej, nech dá číslo. Dal mi číslo s nejakými socialistickými predvoľbami, ktoré aj keď som poupravoval, nefungovalo. Tak že im napíše list. Z Rakúska mal namierené do Maďarska a to som mu hneď vyhovoril, že čo tam chce robiť, že je tam samá rovina, sem tam nejaká krava a jedno plytké jazero. Dal som mu radšej našu maľovanú mapu Slovenska a označil cesty vhodné pre ten jeho autobus a zakrúžkoval pekné miesta. O tomto čase (9/2009), by sa tu niekde už aj mohol potulovať. Dnes som mal v pláne pozrieť aj sesternicu mojej ženy, ktorá bývala neďaleko, v malebnej horskom stredisku Gaschurn. Na mape sme vybrali najkľukatejšiu cestu k nemu. Cesta sa volala Silvretta a stála za to, aj keď sme museli platiť mýto 10,-?. Od dnešného dňa nám počasie iba prialo. Všade kde sme prišli, buď ešte nepršalo, alebo už nepršalo. Vyhovovalo to najmä Maťovi, ktorý si nepremoky schoval hlboko do batožiny, čo sa bál, aby mu nezmokli. Ivetka nás privítala fajným obedom a najlepším koláčikom v Alpách. Jej muž Alfred je tiež motorkár a ako každý správny rakúsky turista má GS1200. S plnými pupčiskámi sme sa vybrali ďalej do Švajčiarska. Bolo mi to tu sympatickejšie. Tiež pekne a čisto, ale neboli tu v každom okne nasilu napchaté muškáty, ani domy neboli pokreslené po strop, ako v Rakúsku. Som inak presvedčený, že Rakušáci zametajú lístie v lese, aranžujú tam huby, natierajú ich na hnedo a kravám lakujú srsť, aby všetko vyzeralo lepšie. Krajina vo Švajci mi miestami pripomínala Slovensko, len po našich cestách nebehá toľko dôchodcov na štýlových miliónových veteránoch. Skončili sme v kempe pri jazere Walensee, obkolesenom riadnymi horiskámi. Po prečítaní asi polky biblie sme spustili naše obľúbené pesničky ?koneee, vooz? a ?hrušky-kokotnačky?, načo sa z vedľajšieho stanu ozýval chichot. Mysleli sme si, že ?však páči sa im melódia? a pochopili sme až ráno, keď baba kričí, že ?šťastnú cestu, chlapci?. Bola tu vydatá za Švajčiara, no človek ani nevie, kde stretne krajana.

Keďže sme nemali podrobnú mapu Švajcu, nechali sme GPS Natašu, nech nás naviguje. Dosť mi bolo divné, že nás vodila furt von z mesta a naspäť do centra a jednou cestou sme v priebehu dvoch hodín prešli 4x, ale povedal som si, že hádam taký múdry prístroj má určite viac rozumu ako my, no nie? Keby som cestoval autom, tak ju vyhodím oknom, ale na motorke nám vyhovovalo, že nás vodila kadejakými vidieckymi cestičkami a vďaka nej sme sa dostali aj na krásne sedlo Furka pass (2492m) s nekonečnými zákrutami. Našli sme aj miestnu COOP Jednotu, ale nemali v nej žiadne paštiky ani Májku, ba ani Matěja. Nakúpili sme iba čili fazuľky a miestne knižky, lebo všetky biblie už boli prečítané. Za Furkou sme objavili zašitý kemping pri divokej studenej alpskej rieke. V knižkách sme spolu s Maťom načerpali odvahy a potom sme do nej skočili. Táto voda mala mimoriadne omladzujúce účinky. Mali sme pindíky, ako dvojroční chlapci. V noci sme rozložili ohník a mohli sme békať, koľko sme chceli a nikto nechodil, že ?bitte Herren, Ruhe, psst!?. Noc bola riadne studená, nebyť dobrých knižiek, neviem sme ako by to skončilo.

Ráno ma pokopali vlastné trenky, ktoré som si sušil na elektrickom plôtiku. Nemal som poňatia, čo bol za deň, ale cítil som, že dnes by sme sa do toho Francúzka už aj mali dostať. Cesta údolím Rhônu bola rýchla a naše predbiehanie cez plnú chápali a tolerovali aj miestni policajti. Na francúzskych hraniciach som si kúpil švajčiarsky nožík, lebo mal vývrtku, čo sa ňou dali otvárať francúzske knižky. Chcel som kúpiť aj suveníry pre deti, ale mali len plyšových bernardínov v životnej veľkosti a to by Hatatitla už neuniesol. Najbližšou zástavkou bol Chamonix, kde sme si povedali, že ak nájdeme lanovku, tak pôjdeme aj na Mont Blanc a ak nie, tak nie. Ani neviem kade sme v meste točili, ale zastali sme pri jednej dodávke a z nej, že ?hele Slováááci, nazdáár?. A my že ?Nazdar bratia Česi, neviete kade sa ide na tamten kopčok??. Tak nám ukázali cestu k lanovke a my sme sa za 40 jurášikov dostali až na samú strechu majestátnych francúzskych Álp, do výšky 3842m. Cesta lanovkou nahor bola dosť rýchla a z toho prudkého poklesu tlaku začal Miša bolieť zub a mňa brucho. Musel som ten tlak nejako uvoľniť a tak som do gaťoch vypustil všetko zlé Čchi, čo som v sebe mal. To už som našťastie bol mimo kabínky a čerstvý alpský vzduch všetku túto zlú energiu pohltil. Na hornej stanici bola zima, ťažšie sa dýchalo, ale tie výhľady dookola stáli za to. Veľmi sa mi páčil večný ľadovec, ktorý sa plazil do Chamonixu a vytekali z neho 3 dravé rieky. Panoramatickým výťahom za 3 evrá sa dalo dostať ešte vyššie, ale to sme si povedali, že si za to radšej kúpime nejakú knižku. Z Chamonixu sme sa vybrali smerom na Albertville a naša Nataša sa opäť ukázala ako vďačná spoločníčka, keď nás hodiny vodila rôznymi úzkymi cestičkami francúzskych lazov. Padla už tma a my sme nenašli nejaký pekný kemping, tak padlo rozhodnutie pre nočnú jazdu. Asi 60 km sme zobrali diaľnicou a potom sme sa nekonečne dlho štverali kľukatými cestami. Hlboko pod nami sa trblietali svetlá celého údolia, museli sme byť na riadnom kopčisku, škoda že nebolo vidno. V údolí za kopcom bolo mestečko Valloire, kde sme pred polnocou našli pekný kemping. Francúzke knižky nás prekvapili nízkou cenou a vysokou výpovednou hodnotou. Prečítali sme si Hečkov román Červené víno vo francúzskom vydaní. Človek to čítal doslova jedným dúškom.

Ráno sme zaplatili za kemp (dohromady len 24 ?! ? najlacnejší z dovolenky) a zoznámili sme sa s jedným sčítaným nemeckým turistom na Honde XL 600. Rozplýval sa nad nočnou moľou veľkosti malého vrabca, ktorá sa v studenom ráne motala okolo jeho stanu. Mal namierené do Portugalska a poradil nám, že keď už ideme k moru, nemali by sme cestou vynechať Col de la Bonette (2802m), najvyššie miesto v Európe prístupné po ceste. Pôvodne sme chceli do Saint Tropez, ale to by už bola zachádzka na západ a potrebovali by sme nejaký deň k dobru. Zase Nice a Monte Carlo znie nemenej honosne a najvyššie miesto je len jedno, tak sme šli tam. Cestou sme ešte preliezli cez dve vysoké sedlá Col du Galibier (2642m) a ešte jedno čo malo tiež okolo 2500m. Náhle sa mi v zákrute roztrhlo plynové lanko. Našťastie hneď pri konci a bolo dosť dlhé, tak sa dalo na konci zahrčkať a správne napnúť pomocou zdrhovacích pások. Toto riešenie vydržalo až do konca dovolenky a navyše to aj elegantne vyzeralo. Cesta na Col de la Bonette je veľmi zaujímavá. Nekonečnými serpentínami sme najprv stúpali lesom, potom nastúpila kosodrevina, za ňou alpské lúky, na ktorých sa pásli najvyššie položené kravy v Európe. Vyššie už neboli ani lúky, iba skaly, mach a nejaké suché trsy trávy. Tu sme našli zase najvyššie položené ovce. Riedky vzduch im zjavne nerobil dobre, pretože sa pásli na asfaltke. A najvyššie položený bača to mal všetko na saláme. Na samom vrchu bola skala s tabuľou, na ktorej som z francúzštiny vyrozumel, že túto cestu dal postaviť Napoleon III., ako spojnicu medzi Brianconom a Nice. Od skaly sa dalo vyšľapať ešte pešo o 60 výškových metrov na vrchol hory. Fučali sme ako mechy, dýchalo sa dosť ťažko. Obdivujem cyklistov, ktorý sa sem dostali vlastnými silami. Hore sa nám otvorili nádherné panorámy na všetky strany, videli sme kade sme prišli, aj to ako zídeme k moru. Francúzke Alpy sa mi páčili najviac zo všetkých. Boli vysokánske, redšie osídlené a bolo tu menej turistov. Cestou k moru sme 3 hodiny išli stále dole kopcom. Prekonali sme výškový rozdiel takmer 3000 m a teplotný 35C. Oproti nám začal fúkať silný horúci morský vietor a museli sme ísť do tričiek. Nice a Monte Carlo je jeden blázinec. Horúčava, kopa trúbiacich aut, akčný skútristi, ktorí mali medzery medzi autami porátané na centimetre. Aj s motorkou má človek problém zaparkovať. Nepáčilo sa mi tam. Pár kilometrov za Monacom sme našli kemp neďaleko mora. Síce to bol najhnusnejší kemp, aký som videl, ale za to najdrahší. Prašná zem, všade špina, ?chlieviky? na stany z ratanu, sprchy ako v base… a to všetko len za 45,-?! Zložili sme sa vedľa dvoch španielskych lesbičiek, ktoré boli jednou motorkou na ceste z Barcelony do Ríma. Našim knižkám nerozumeli a tak sme im navrhli, či by nám neurobili nejaké divadlo. Ale to sme im povedali radšej po slovensky, aby sme jednu neobchytili od tej väčšej. Nechcelo sa nám stavať stan, veď pri mori neprší a tak sme si len na tej hnusnej zemi nafúkli matrac a zložili všetky veci. Nemali sme na nič chuť, len si niečo dobrého prečítať. Keď tu zrazu sa spustil lejak a my sme všetky veci museli schovať do Monte Casina, ako sme nazvali tunajšiu útulnú herňu bez okien a dverí. Dážď nás prebral a my sme v nej zriadili knižnicu, v ktorej sme si čítali a spievali do hlbokej noci.

Ráno som sa veľmi tešil, že sa okúpem v mori. Mišo sa odtiaľ vrátil a poprial mi veľa šťastia. Že ak ma neodratí žumpový smrad v rákosí na asi 200m úseku k moru, tak smrad rybiny na pobreží určite. Ani tieto veci nestáli v ceste kúpeľu, ale keď som si v tých skaliskách pod vodou skoro vytkol nohu, radšej som sa dekoval na breh. Chceli sme si spraviť pohodový deň, obliekli sme kraťasy a tričká a jazdili popri mori na severovýchod. Bola to však nechutná predieračka medzi autami v hustej premávke. Jedno mesto končilo a druhé začínalo. Asi sme to z tým čítaním včera prehnali, lebo som si grgol do prilby a skoro odpadol z vlastných výparov. Začali sme správať ako skútristi a dokonca sme im konkurovali, keď sme zápasili o prvé miesto pre semafórmi. Ani baby tu neboli pekné, všetky turistky už zmizli. Poobede sme sa vybláznili v obrovských vlnách, ale nebol to až taký pôžitok, lebo v mori boli obrovské šutre. Potom sedíme na pivečku v plážovom bufete a zrazu začujeme rodnú reč. ?Slováci!? vykríkol som radostne. Otočil sa taký odfarbený cigáň, ktorý inak dokonale zapadol medzi Talianov a usmial sa na celú hubu: ?Dig Slováci, odkiaľ zde? Z Byztrici? Ja som z Grtíša, bázmek.? Pýtam sa ho: ?Čo tu robíš? Robota? Dovolenka??, a on: ?Dig, da žobrem du? a ukázal akože amputovanú ruku rafinovane schovanú pod tričkom. ?Moore, dobre du je, policajti dajú pokoj a vyžobrem aj 100 evri za deň?, pokračoval a ja som užasnutý miestami uvažoval nad zmenou podnikania. Veď my, pracujúca chudoba, koľkože musíme makať na 100 evri? Dnes sme našli aspoň krajší kemp nad mestom s výhľadom na more, mesto, aj na hory. Dostal som chuť prečítať si niečo o tomto kraji a tak som si urobil výlet s nenabaleným Hatatitlom do mesta zháňať nejakú miestnu literatúru, pričom som sa vyžíval v ozvene z výfukov v úzkych uličkách.

Ráno ďalšieho dňa sme už mali plné zuby ukvákaného preľudneného talianskeho pobrežia a šupli sme to na diaľnicu až do Janova. Odtiaľ sme už zase vidieckymi cestami postupovali na sever k jazeru Lago di Garda. Huba sa nám lepila od smädu, ale nemali sme si ani kde kúpiť vodu. Leniví Taliani majú medzi 10:00 a 16:00 siestu, všetko pozatvárajú a idú spať. Ani v reštike ťa neobslúžia, iba furt ?skúzi sińóres, siesta?. Našťastie sme objavili pumpu, ktorá bola síce zavretá, ale aspoň tam bol automat na nápoje. Lago di Garda je obrovské a nádherné. Prvá pekná vec zatiaľ v Taliansku. Čistučká a teplá voda, kemp na brehu jazera, hory okolo, knižky z Lidla … čo viac nám chýbalo. Toto jazero je rajom pre windsurferov, dujú tu skutočne silné vetry. Sám sa tomuto športu rekreačne venujem, ale na týchto frajerov bol famózny pohľad. Obdivovali moju GoPro kameru na prilbe a keď sa dozvedeli, že bola vyrobená pôvodne pre surferov, tiež ju veľmi chceli.

Hory a jazero nás nabili energiou a ťahali sme to na sever k Dolomitom, najmalebnejším z Álp. Chceli sme si to zrýchliť diaľnicou do Bolzana, ale netrafili sme na ňu a tak sme sa škriabali do kopcov parádnymi zákrutami. V jednej z nich som chytil výfuk o asfalt, ten sa odtrhol. Našťastie mal Mišo vo výbave kus drôtu a aj toto inteligentné riešenie vydržalo až do konca dovolenky. V Dolomitoch sme si lozili hore dole rôznymi passami v spoločnosti množstva aut, motorkárov, veteranistov, bugatistov a autobusov. Na to, že Dolomity sú drsné hory, bola tu premávka, ako v meste. Deťom som tu kúpil dvoch plyšových jódlujúcich svišťov. Chvíľu na to, v jednej vracačke v krátkom tuneli si to klopím bližšie k stredovej čiare a zrazu oproti mne malé Stillo s talianskym dôchodcom, ktorý si to nadbieha do protismeru, ako na kamióne. Narazil mi do brašne, mne odhodilo zadok a ani neviem, ako to, že som nespadol. Nechal som to tak, nechcelo sa mi dohadovať a rozčuľovať, veď mne sa nič nestalo a on si poriadne doškriabal blatník o kotúčový zámok, zavesený na brašni. To bolo pre mňa zadosťučinenie. Ale nejaký čas som bol tak trochu smutný, veď každý deň do teba auto nevrazí. Škriabali sme sa ďalej hore dole kadejakými passami, až som už zatúžil po kúsku rovnej cesty. Želanie sa mi vyplnilo v mestečku Dobbiaco, odkiaľ sme to strihli na východ a plný kotol smerom na Villach, kde sme sa mali v pláne na druhý deň napojiť na diaľnicu a pekne frčať už domov. Počkať Villach, Villach… veď to mi Cazzo spomínal, že tam niekde bol na veľkom zraze. FuckerSee, či čo… Pozriem do mapy a miesto kempovania bolo jasné. Faaker See, kde od pondelka začína najväčší európsky zraz Hárlejov. Už aj teraz cez víkend tu bolo na čo pozerať aj ľudí už bolo veľa. Postavili sme stany a šup do knižnice. Na pivo za 3 evrá sme si už zvykli, však čo už. Ale čím sme boli bližšie ku striptérkam, tým boli porcie menšie a ceny vyššie. Pýtam pod pódiom ?draj bír bite? a on mi podáva 3 tretinkové fľaštičky a zabije že ?cvelf ojro?. Nenormálny chlapec! Ixli sme to a išli do miestneho kníhkupectva vykúpiť všetky plechovky, čo tam mali. Mišo sa potom poriadne rozšupol, inak slušný chlapec začal békať na striptérky, že či im má ukázať, ako sa to robí a že to nie je žiadny striptíz a chcel ísť za nimi hore. Nakoniec ho predbehol jeden rakúsky dôchodca, a tak sme si išli uvariť polievočku, lebo bola riadna kosa a z pivných knižiek sa človek moc nezahreje.

V nedeľu sme sa zobudil trochu s bolesťou hlavy do poriadne studeného rána. Ale z jazera sa parilo, to znamená, že voda bola teplejšia ako vzduch. Tak sme sa s Maťom švacli do vody a razom nás prestalo všetko bolieť. Pravda bola taká, že vzduch mal 5 stupňov a voda možno10. Nasledovali nás dvaja drsný Hárlejáci, jeden došiel po kolená a povedal že ?sehr Kalt, najn!?, druhý rovno skočil z móla, ale vydesený prášil na breh. Všade po kempe boli americké zástavy a aby som to nejak vyvážil, obliekol som si svoje červené tričko s kosákom a kladivom. Samozrejme s pôsobivou melódiou sovietskej hymny na perách a bojovým pokrikom ?Fak jú, Amériká? v závere. Pozerali sa po mne trochu divne, asi som sem moc nepasoval. Na to som sa rozhodol naštartovať Hatatitlu, nech počujú, ako má čoper znieť. Nič … ani za boha nič! A tak amerikoidný Nemci mali k dispozícii zábavnú šow z východného bloku, keď dvaja sedia na motorke (kvôli zaťaženiu) a ďalší dvaja (jeden Talian pomáhal) ich roztláčajú pol hodinu po kempe. Hehe, to bola sranda, sám som sa smial. Maťo s Talianom tlačili, oni sa smiať nevládali. Nakoniec z výfuku vystrelilo a nádherný rev veľkého motora zaplnil celý kemp. Aj keď sme sa dnes snažili pohnúť skôr, tradičné ranné motkanie nás neobišlo ani dnes. Rituály, ako šporáčikové varenie kávičky, polievočky, či postupné zbieranie vecí, rozhádzaných po lúke… no skrátka pohli sme až po dvanástej. Diaľničný presun domov bol monotónny. Štuple do uší, zakvaltuješ 5, tempomat na 140 a ideš, iba každých 100 až 150 km pauza. Zaujímavým okamihom tejto jazdy bolo odtrhnutie bočnej kapotáže z Maťovej TDM. Letela vzduchom a mimoriadne vydesila ruského goldwingistu, ktorý šiel za nami. Maťo mal pred mesiacom nehodu s autobusom, kapotáž sa striekala, zrejme bola zle uchytená a nevydržala nápor vzduchu. Celú cestu som sa už veľmi tešil na moju Bubu a na detičky, ako ich všetkých vystískam. 10 dní bez rodinky je už veľa. Na Zeleneči sme si dali kávičku, zhodnotili dojmy z dovolenky a naše cesty s Mišom sa rozdelili. Do BB sme dorazili o pol ôsmej a čo som potom robil doma, tu rozpisovať nejdem, ale už tom píšem erotickú poviedku pre iný server… Bubo

Routes des Grandes Alpes 2009